Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/1/2018 z 4. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 4. septembra 2018, sp. zn. 11CoP/1/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2513204471.5 Krajský súd Trnava | 11CoP/1/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2513204471.5 | 2018-09-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov Citované ustanovenia: § 150 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/64c5a851-b02c-4c95-be23-3a5ae3739506 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2513204471.5 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513204471
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2513204471.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.
Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: T. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. XXXX/XXX, L., právne zastúpený JUDr. Danielou Suchánkovou, advokátkou, M. Waltariho
7, Piešany, proti žalovanej: U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XXX, L., právne zastúpená
JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátom, Nitrianska 5, Piešťany, o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24.
februára 2015, č.k. 8C/76/2013-74, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol, že do bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov patrí trojizbový byt č. XX s príslušenstvom nachádzajúci sa na J. poschodí
bytového domu v L. na X. ulici súp. č. XXXX, orient. č. XXX, postavený na parc. č. 9974, k. ú. L.,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.206 m2 (parc. reg. „C“) a podiel priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 68/6077, ktorý
byt, nebytové priestory a pozemok sú zapísané Okresným úradom L., katastrálnym odborom v KN
na LV č. XXXX k. ú. L., pričom z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov do
výlučného vlastníctva žalovanej prikázal predmetný byt a súčasne žalovanej uložil vyplatiť žalobcovi
titulom finančného vyrovnania sumu 31.638,79 eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 100%-nú náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 150
Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že do
bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patrí len predmetný byt, nakoľko strany sporu iné veci
patriace do ich bezpodielového spoluvlastníctva neoznačili. Medzi stranami nebola sporná otázka, komu
prikázať predmetný byt do výlučného vlastníctva, keďže v byte býva žalovaná spolu s maloletými
deťmi. Sporná medzi účastníkmi nebola ani súčasná hodnota predmetného bytu k stavu v čase
zániku bezpodielového spoluvlastníctva, a to v sume 50.000 eur. Žalobca však žiadal zohľadniť sumu
13.277,57 eur (pôvodne 400.000 Sk), ktorú za predmetný byt zaplatili jeho rodičia z vlastných finančných
prostriedkov v prospech žalobcu, s čím žalovaná nesúhlasila. Z výpovedí účastníkov, svedkov a
pripojených spisov mal súd jednoznačne preukázané, že za predmetný byt bola vyplatená manželom
W. ako predávajúcim od rodičov žalobcu suma 400.000 Sk, a to v dvoch splátkach po 200.000 Sk v
priebehu asi pol roka, a to ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy na predmetný byt medzi manželmi W.
a stranami sporu dňa 05.08.1997. Uvedená skutočnosť vyplýva z výpovedí žalobcu, svedkov JUDr. H.



W., Q. W. a Ing. Z. S. nielen v tomto konaní, ale aj v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 11C/51/2009,
kde sa rozhodovalo o neplatnosti uznania dlhu. Skutočnosť, že sa vo vyšetrovacom spise, či v konaní
11C/51/2009 spomína aj suma 600.000 Sk, nič nemení na tom, že tak žalobca, ako aj svedkovia vo
všetkých spomínaných konaniach vždy tvrdili, že Q. W. s manželom bola manželom W. za predmetný
byt vyplatená suma 400.000 Sk. Súd tak mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané,
že Q. W. s manželom bola manželom W. vyplatená za predmetný byt suma 400.000 Sk. Skutočnosť,
že rodičia žalobcu za predmetný byt manželom W. vyplatili nejakú sumu, potvrdila aj žalovaná vo
výpovedi, kde uviedla, že si bola vedomá, že byt má vyššiu hodnotu, ako bola dojednaná kúpna cena
a túto vyplatili rodičia žalobcu, lebo žalobca v tom čase nemal dostatok finančných prostriedkov. V
ďalšom sa súd vyporiadal s tým, či a akou formou bola Q. W. s manželom žalobcovi suma 400.000
Sk poskytnutá. V prvom rade nebolo pochybnosti o tom, že sa tak stalo za trvania manželstva niekedy
v roku 1996, pričom Q. W. s manželom sumu 400.000 Sk osobne do rúk žalobcu nikdy neodovzdali,
ale túto sumu priamo vyplatili v dvoch splátkach po 200.000 Sk v priebehu asi pol roka manželom
W.. To, že medzi Q. W. a žalobcom neprišlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke, a teda následne
nemohol žalobca ani platne uznať takýto dlh, bolo rozhodnuté už v konaní súdu sp. zn. 11C/51/2009,
ktorým právoplatným rozhodnutím je súd viazaný. V odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia vo veci
11C/51/2009 sa síce uvádza, že Q. W. nemala v úmysle požičať finančné prostriedky žalobcovi, ale
darovať mu ich ako finančnú výpomoc, avšak v danom prípade výraz darovania nebol použitý z dôvodu
ustálenia právnej formy, ktorou boli peniaze poskytnuté. Z výpovede žalobcu i svedkov v tomto konaní,
ako aj v konaniach, ktoré súd oboznámil, jednoznačne vyplynulo, že k platnému darovaniu medzi rodičmi
žalobcu a žalobcom ohľadom sumy 400.000 Sk neprišlo, nakoľko toto malo len ústnu formu a k reálnemu
odovzdaniu finančnej hotovosti do rúk žalobcu nikdy neprišlo. Preto v danom prípade nemožno hovoriť
ani o platnom darovaní. Je však nepochybné, že suma 400.000 Sk rodičmi žalobcu manželom W. za
predmetný byt bola vyplatená, pričom úmyslom matky žalobcu jednoznačne bolo finančne vypomôcť
žalobcovi ako synovi pri zabezpečení bývania pre jeho rodinu. Okolnosť, že táto finančná výpomoc
nebola určená spoločne žalobcovi so žalovanou ako manželom, vyplýva jednak z výpovede Q. W.,
ako aj z vyjadrenia žalovanej, ktorá o bližších okolnostiach poskytnutia tejto sumy nevedela, čomu
by tak nebolo, ak by táto suma mala byť určená aj jej. Ernestína Kičinová jednoznačne vo výpovedi
uviedla, že peniaze chceli dať s manželom synovi, pre ktorého plánovali takto zabezpečiť bývanie
a ktorému bola výpomoc určená. V danom prípade je tak pre posúdenie, či finančná výpomoc bola
určená len žalobcovi alebo obom účastníkom ako manželom, rozhodujúci úmysel rodičov žalobcu, komu
chceli takúto výpomoc poskytnúť. I s ohľadom na skutočnosť, že sumu 400.000 Sk poskytli aj sestre
žalobcu na kúpu domu, je zrejmé, že rodičia žalobcu chceli rovnako finančne vypomôcť aj žalobcovi.
Z nijakých preukázaných, či tvrdených skutočností nevyplýva, že by mala finančná výpomoc rodičov
žalobcu smerovať vo vzťahu k obom manželom. Jednoznačne rodičia žalobcu chceli formou nenávratnej
finančnej výpomoci zabezpečiť pre žalobcu a jeho rodinu bývanie, pričom však k platnému darovaniu
neprišlo. Takéto nedodržanie formy rodičmi žalobcu, i keď ich úmysel k tomu preukázateľne smeroval,
je dané aj tým, že keďže to boli ich peniaze, chceli ich sami vyplatiť priamo predávajúcemu bez toho,
aby predtým fyzicky odovzdali hotovosť žalobcovi. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že za
trvania manželstva strán sporu vznikol dlh, z ktorého je zaviazaný len žalobca, a to z titulu bezdôvodného
obohatenia sa, nakoľko k platnej pôžičke či darovaniu neprišlo. V tomto smere si súd len v krátkosti
dovoľuje podotknúť, že k okolnostiam týkajúcich sa sporu 11C/51/2009, teda uznania dlhu vo vzťahu k
zmluve o pôžičke, sa v tomto konaní už nebude bližšie vyjadrovať ani to hodnotiť, nakoľko táto otázka už
bola právoplatne v danom konaní doriešená, ako aj okolnosť, či konanie žalobcu bolo či nebolo v súlade
s dobrými mravmi. Pre toto konanie je právne záväzný výsledok citovaného konania a nie prípadný
úmysel žalobcu obísť inštitút bezpodielového spoluvlastníctva. Argument právneho zástupcu žalovanej,
že na sumu 400.000 eur, o ktorej už bolo konané, nemožno v tomto konaní prihliadať, tak neobstojí. Zo
zisteného skutkového stavu tak súd ustálil, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva strán je
potrebné prihliadnuť na sumu 13.277,57 eur (pôvodne sumu 400.000 Sk), nakoľko túto sumu vynaložil
žalobca na spoločný majetok, teda predmetný byt, zo svojho, keďže ide len o záväzok žalobcu, ktorý
získal peniaze od svojich rodičov, ktoré je povinný vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia. Okolnosť,
že sa matka žalobcu vrátenia tohto bezdôvodného obohatenia nedomáha, v danom prípade nie je
rozhodujúca. To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, mu má byť uhradené zo
spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu,
ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom k tomu, že pomery oboch
manželov sú rovnaké a žalobca sa výslovne uhradenia polovice zo sumy 13.277,57 eur domáhal, súd
mu pri vyporiadaní tento podiel zohľadnil. Do bezpodielového spoluvlastníctva strán patrí len predmetný
byt, ktorý súd so súhlasom oboch strán prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej, prihliadnuc pri



tom aj na účelné využitie veci a záujmy maloletých detí, s ktorými žalovaná v predmetnom byte býva.
Medzi účastníkmi nebola sporná ani súčasná hodnota bytu podľa jeho stavu v čase zániku BSM, a to
v sume 50.000 eur, preto by podiel žalobcu predstavoval sumu 25.000 eur (1/2 z 50.000 eur), ku ktorej
však treba pripočítať polovicu sumy 13.277,57 eur (pôvodne 400.000 Sk), ktorú žalobca vynaložil zo
svojho na predmetný spoločný byt, teda sumu 6.638,79 eur. Žalovaná je tak povinná na úplné finančné
vyrovnanie žalobcovi zaplatiť sumu 31.638,79 eur (25.000 eur + 6.638,79 eur). Žalobca sa síce domáhal
sumy 31.638,80 eur, ale súd mu priznal len sumu 31.638,79 eur po zaokrúhlení na dve desatinné
miesta, pričom výškou sumy vyporiadania nie je súd viazaný, avšak nemohol žalobcovi priznať viac
ako predstavuje presná polovica hodnoty vecí po zaokrúhlení na dve desatinné miesta. Vo vzťahu k
splatnosti finančného vyrovnania súd ponechal žalobcom navrhnutú lehotu 60 dní od právoplatnosti
rozsudku, ktorú nerozporovala ani žalovaná. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 7 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu
trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanej, pričom namiesto určenia výšky
priznal žalobcovi náhradu trov konania vyjadrenú percentom.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a bezpodielového spoluvlastníctvo strán vyporiadať tak, že predmetná
nehnuteľnosť bude prikázaná do jej výlučného vlastníctva s tým, že jej bude uložené zaplatiť žalobcovi
sumu 25.000 eur, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že podľa jej názoru výsledok hodnotenia dôkazov
prvoinštančným súdom nezodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 132 O.s.p., pretože v hodnotení
dôkazov sú logické rozpory. Taktiež súd prvej inštancie nedokázal citovať zákonné ustanovenie, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver o bezdôvodnom obohatení, a
tým založiť vyporiadanie BSM podľa § 150 druhej vety Občianskeho zákonníka. Ani tak v podstate urobiť
nemohol (nakoľko rozhodnutie je arbitrárne), pretože ani žalobca a ani prvoinštančný súd nedokázal
subsumovať zistené bezdôvodné obohatenie pod žiadne ustanovenie. Napadnuté rozhodnutie je v
rozpore s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďže prvoinštančný súd nereagoval na jej
konkrétne argumenty. Súd taktiež porušil právo na súdnu ochranu spočívajúcu v nelogickom, arbitrárnom
a svojvoľnom rozhodnutí a nepreskúmateľným odôvodnením. Súd sa vôbec nevysporiadal ani so
skutkovým, ani s právnym stavom, absolútne odignoroval a nevysporiadal sa s obsahom jej záverečného
návrhu, čím porušil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Jediným uvedeným argumentom
súdom zo strany žalovanej, resp. jej právneho zástupcu je o nemožnosti prihliadania na sumu 400.000
Sk. Jednak táto veta je nezrozumiteľná a tým nepreskúmateľná, je vytrhnutá z kontextu a jednak s
prihliadnutím na ich tvrdenie, opis skutkového a právneho stavu je prekrútená a pôsobí lakonicky.
Poukázala na to, že v konaní sp. zn. 11C/51/2009 bolo síce rozhodnuté o neplatnosti zmluvy o pôžičke,
avšak rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.01.2013, č.k. 9Co/279/2011-88 bol tento výrok
zrušený, čím zmluva o pôžičke je stále platná, kým sa nepreukáže opak. Práve preto sa mal súd zaoberať
samotnou zmluvou o pôžičke, túto vyhodnotiť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Poukázala na to,
že žalobca v tandeme so súdom dokázal defilovať všetky inštitúty od pôžičky, cez darovanie až po
bezdôvodné obohatenie, pričom obohatenie je súčasťou daru a dar je súčasťou pôžičky?! V prvom
rade uviedla, že jediným, bezdôvodne obohatením môžu byť len manželia W. a jedine títo by boli v
inom konaní pasívne legitimovaní s aktívne legitimovanou Q. W.. V druhom rade tak, ako mohla Q.
W. podať návrh na exekúciu na základe uznania neexistujúceho dlhu a žalobca ako povinný nepodal
námietky, tak môže žalovať svojho syna o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nemusí zniesť
námietku premlčania. Podľa jej názoru odôvodnenie súdu je postavené na hlinených nohách s vážnou
tvárou, uvedie, že započítava žalobcovi to, čo zo svojho vynaložil na spoločné, a to „svoje“ bolo najskôr
pôžičkou, potom darovaním a teraz bezdôvodným obohatením. Podľa jej názoru v predmetnom konaní
nebolo preukázané, že bol žalobca niekedy výlučným vlastníkom či už sumy 600.000 Sk, alebo 400.000
Sk, aby si mohol požadovať to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a vôbec, že by sa tak
bezdôvodne obohatil. Započítavanú sumu 200.000 Sk nemožno považovať za zákonnú a tobôž nie
ako ústretový krok žalobcu, čím sa žalobca snaží prekryť podstatnú skutočnosť, že žiadnymi peniazmi
použiteľnými a použitými pri vyporiadaní BSM podľa § 150 druhej vety OZ nedisponoval a disponovať
ani nemohol. Žalobca nikdy nebol obdarovaný sumou, ktorú by ako jej výlučný vlastník použil zo svojho
na spoločné. Ak došlo k odovzdaniu sumy 400.000 Sk, tak len bez právneho dôvodu, v podstate v
snahe utajiť odovzdanie a prevzatie sumy pred iným dôležitým subjektom bez ohľadu na rodinné väzby,
inými slovami žalobca stavia v tomto konaní svoje údajné právo podľa § 150 druhej vety na bezpráví a
porušení elementárnej povinnosti občana tohto štátu, ktoré porušenie je žiaľ premlčané. Ani jeden, to
znamená ani žalobca, ani ona nedisponovali ani so sumou 400.000 Sk, ani so sumou 600.000 Sk. Ak



došlo k darovaniu, tak len medzi manželmi W. (seniormi) a manželmi W., čo je samo o sebe v konaní
o vyporiadanie BSM medzi účastníkmi tohto konania irelevantné. Čo sa týka sumy 18.248 Sk, táto bola
jediná kúpna cena zaplatená stranami na základe právneho vzťahu medzi nimi a manželmi W.. Rovnako
sa teda pričinili o nadobudnutie nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vyporiadania BSM. Ak teoreticky
bola za nich kúpna cena zaplatená treťou osobou bez ohľadu, či to bolo 18.248 Sk, 400.000 Sk alebo
418.248 Sk, táto bola stále len sumou pre oboch rovnako, to znamená, že v rovnakom 50%-nom podiele
a z akejkoľvek sumy. Poukázala na to, že žalobca spolu s matkou čakali až do rozhodnutia Krajského
súdu v Trnave, pretože boli presvedčení, že ide od začiatku o pôžičku a uznanú vo forme notárskej
zápisnice, aby mohlo dôjsť „zákonným“ spôsobom k vyporiadaniu BSM cez exekúciu, a tým poškodiť
bývalú manželku a bývalú nevestu, teda ju. Poukázala na to, že hlavným účelom konania pred súdom
nemá byť len rozhodnutie, ale najmä spravodlivé vyriešenie sporu a pomerov. Za samozrejmé a určujúce
pre hľadanie práva a pravdy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého
prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach a správne ich vyhodnotiť.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho
vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd dospel k záveru,
že suma 400.000 Sk bola ním vynaložená na ich spoločný majetok, teda na predmetný byt, pričom išlo
o peniaze, ktoré získal od svojich rodičov. Toto svoje rozhodnutie súd podrobne právne odôvodnil a
uviedol, ktorými ustanoveniami Občianskeho zákonníka sa pri rozhodovaní riadil a tiež podrobne uviedol,
aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu. Žalovaná ani v tomto konaní, ani v konaní vedenom pod sp. zn.
11C/51/2009 a ani na polícii pri preverovaní jej trestného oznámenia nepoprela, že peniaze na kúpu bytu,
ktorý je vlastne jedinou majetkovou hodnotou BSM, zabezpečil on od svojich rodičov. Dokonca potvrdila,
že mala vedomosť o tom, jeho matka Q. W. mala v úmysle darovať finančnú hotovosť na zakúpenie bytu,
či sa však darovanie uskutočnilo, o tom už vedomosť nemala, teda okolnosti získania peňazí na kúpu
bytu boli žalovanej známe a nikdy ich nepoprela. Pri vyporiadaní BSM však odmieta, aby skutočnosť,
že získal peniaze na kúpu bytu od rodičov, bola v súlade s ust. § 150 OZ zohľadnená v jeho prospech.

5. K vyjadreniu žalobcu zaslala písomné stanovisko žalovaná, v ktorom uviedla, že súd nevykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, nesprávne zistil skutkový stav, resp. tento je založený na popretí
logického priebehu všetkých konaní a tvrdení (trestného ČVS: ORP-1908/OVK-PN-2009, civilného sp.
zn.: 11C/51/2009). Najpodstatnejšou skutočnosťou, ktorú podľa jej názoru neustále súdy prehliadajú, je
kúpna cena za byt, ktorá bola jedna a jediná a vo výške 18.248,- Sk. Ostatné sumy 600.000,- Sk - uznanie
neexistujúceho dlhu vo forme notárskej zápisnice žalobcom v prospech matky, 400.000,- Sk - údajne
hotovostná platba manželom Kostolánskym, rodičmi žalobcu, sú len účelové snahy, ako započítať svoje
„výlučné“ na spoločné pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Žalobca podľa nej nemá voči
rodičom (rodičovi) žiaden dlh, ktorý by mal vrátiť, nedostal žiaden dar od rodičov (rodiča) na kúpu bytu
a vôbec ani dlh ani dar, ak by existovali, neboli použité na kúpu bytu, keďže kúpna cena môže byť len
jedna, o to viac, ak ide o obligatórnu písomnú formu zmluvy k nehnuteľnosti (za predpokladu, ak nemá
dôjsť ku kráteniu dane), inak by byt bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu, resp. ak by išlo o dar na kúpu
bytu, stále by byt mal hodnotu v čase zániku BSM 50.000 eur, o ktorej výške nebol medzi stranami
spor, a pretože je v konečnom dôsledku úplne irelevantné, či byt stál 400.000,- Sk alebo 600.000,- Sk,
pretože ide stále o ten istý jeden byt za jednu kúpnu cenu 18.248,- Sk. Predmetom vyporiadanie nie je
byt v hodnote ani 18.248,- Sk, ani v hodnote 400.000,- Sk a ani v hodnote 600.000,- Sk, ale v hodnote
50.000 eur, čo nie je medzi stranami sporné, inak ak skutočne tvrdenia žalobcu o dare /pôžičke/ sú
pravdivé, žalobca by trval na tom, že do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov predmetný byt
ani nepatrí vôbec, pretože je vo výlučnom vlastníctve žalobcu od začiatku na základe financií od rodičov
(rodiča). V ďalšom zotrvala na všetkých predchádzajúcich vyjadreniach, v ktorých je jasne preukázané,
že žalobca má nárok len na 25.000 eur, s ktorými súhlasila ešte pred podaním žaloby, na ktorej podaní,
tak nebol vôbec žiaden dôvod.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23. septembra 2015, č.k.
11Co/285/2015-109, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej uložil zaplatiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 593,62 eur do rúk jeho advokátky do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku.

7. V dôsledku v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalovanej Najvyšší súd SR ako
súd dovolací uznesením zo dňa 29. novembra 2017, č.k. 5 Cdo 65/2017-188 predmetný rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 31. marca 2017, sp. zn. 11CoP/48/2017



vo výroku, ktorým zmenil II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za
vyporiadanie BSM a uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 16. februára 2016, č.k. 8C/76/2013-134 v II.
výroku, ktorým rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací
súd uviedol, že žalovaná v dovolaní dôvodne vytýkala, že jej bolo odňaté právo konať pred súdom
tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k ňou podaného odvolania, v dôsledku čoho nemala
možnosť sa k nemu vyjadriť, pričom však odvolací súd na vyjadrenie žalobcu pri rozhodovaní prihliadal.
V okolnostiach preskúmavanej veci dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vykazuje
znaky relevantnej, z hľadiska namietanej vady, zmätočnosti (§ 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) a rešpektujúc
právne účinky podaného dovolania, ktoré v konaní nastali, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu v celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd zároveň
zrušil aj súvisiace uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. marca 2017, sp. zn. 11CoP/48/2017
vo výroku, ktorým zmenil II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za vyporiadanie BSM a uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 16. februára 2016, č.k. 8C/76/2013-134
v II. výroku uznesenia, ktorým rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM,
keďže rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM je vzhľadom na zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej predčasné.

8. S účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok,
ďalej „CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov, v zmysle § 470 ods. 1 ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom predpísané odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania, či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia ústneho
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľky
nie je dôvodné.

10. Po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom žalovaná uplatnila námietku zaujatosti voči sudcom Mgr.
Fedorovi Benkovi a JUDr. Silvii Hýbelovej, nakoľko títo sudcovia vo svojom dovolacím súdom zrušenom
rozhodnutí prihliadali na vyjadrenie strany, ktoré nebolo doručené protistrane aspoň na vedomie, nie
to ešte na vyjadrenie, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie, v dôsledku čoho bolo
rozhodnutie zrušené a je teda evidentné, že so zreteľom na ich pomer k sporu (už raz rozhodli s
prihliadnutím na vyjadrenie) možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho (jej) (ich) nezaujatosti, pretože
inak by zaslanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 09.04.2015 po zásahu Najvyšším súdom SR bolo
len formálne a právo mať o ňom vedomosť a/alebo vyjadriť sa k nemu len iluzórnym. Integrálnou
súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a
nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku. Obsahom práva
na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.
Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu
nestrannosť sudcu spochybniť. Súčasne namietla, že vec bola zapísaná do nesprávneho registra.

11. Podľa § 49 ods. 1 a 3 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti (ods. 1). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,
ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (ods. 3).

12. Zákon výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu
boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanom spore. Postupom sa rozumejú
procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednaní



konkrétneho sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samy o
sebe dôvodom zaujatosti sudcu. Zákon tiež vylučuje, aby dôvod pochybnosti o sudcovej nezaujatosti
bol spájaný s jeho rozhodovacou činnosťou. Zohľadňuje súdnu prax, ktorá bola konštantná v prípadoch,
keď sudca v inom obdobnom spore rozhodol spôsobom, s ktorým strana nesúhlasila.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľka na odôvodnenie námietky zaujatosti uviedla len
okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe členov senátu, ktorý o odvolaní ostatný raz rozhodoval,
pričom v dôsledku procesného pochybenia došlo dovolacím súdom k zrušeniu predmetného rozsudku.

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadal a vec nadriadenému
súdu v zmysle § 53 ods. 3 CSP nepredložil.

15. V zmysle všeobecných zásad a pravidiel zapisovania a prideľovania vecí platných na všetkých
úsekoch Krajského súdu v Trnave pre rozvrh práce na rok 2018 bodu 1, po zrušení veci na základe
dovolania sa vec zapíše do registra tomu senátu (sudcovi), ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením
pod novou spisovou značkou.

16. Vzhľadom na uvedené bola predmetná vec zapísaná pod novou spisovou značkou senátu 11Co,
ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením, pričom došlo ku zmene zloženia senátu, keď prišlo ku zmene
jednej členky senátu, no sudca spravodajca v predmetnom senáte zostal.

17. Možno dať za pravdu odvolateľke, že vec nebola zapísaná do správne určeného súdneho registra,
keď namiesto registra Co bola zapísaná do registra CoP, uvedené však už nebolo možné napraviť,
nakoľko v zmysle bodu 11 všeobecných zásad, ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného súdneho
registra, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného súdneho registra s
novou spisovou značkou najneskôr do tridsiatich dní od zapísania veci do pôvodného súdneho registra,
pričom ak nedôjde podľa predchádzajúcej vety k prevodu veci do správne určeného súdneho registra,
vec dokončí senát alebo samosudca podľa pôvodného pridelenia.

18. Vzhľadom na to, že vec nebola v určenej lehote podľa pokynu súdu prevedená do správne určeného
registra, vec je i naďalej vedená v registri CoP, pričom uvedené nemalo žiaden vplyv na určenie senátu,
ktorý vec po zrušení veci na základe dovolania prejedná a rozhodne, nakoľko senát 11Co vybavuje
súdne registre odvolacej agendy tak Co, ako aj CoP.

19. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

20. Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, jeho vyporiadanie sa vykoná podľa zásad
uvedených v § 150 OZ (§ 149 ods. 1 OZ). Vyporiadaním sa určí, ktoré veci zostanú vo výlučnom
vlastníctve každého zo spoluvlastníkov, prípadne ktoré zostanú v podielovom spoluvlastníctve a s
akým podielom pre každého zo spoluvlastníkov. Vyporiadavajú sa nielen hnuteľné a nehnuteľné veci,
ktoré patrili do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj všetky pohľadávky a dlhy z tohto
spoluvlastníctva vyplývajúce, t.j. všetko, čo do spoluvlastníctva patrilo a existovalo v čase jeho zániku
(vyporiadanie v širšom zmysle). K vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva môže dôjsť buď
dohodou, súdnym rozhodnutím alebo uplynutím doby (§ 149 ods. 2 až 4 OZ). Existencia platnej dohody
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bráni vyhoveniu návrhu na jeho vyporiadanie
súdnym rozhodnutím. Právne účinky dohody nastávajú dňom jej uzavretia. V prípade, že nedôjde k
vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou, vykoná vyporiadanie súd na návrh niektorého
z bývalých manželov, ktorý však musí byť podaný do uplynutia troch rokov od zániku manželstva. Súd v



danom prípade nie je viazaný návrhmi účastníkov a je jeho povinnosťou zisťovať, čo do bezpodielového
spoluvlastníctva patrí.

21. Uvedené ust. § 150 OZ upravuje zásady, z ktorých je potrebné vychádzať pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov
je všetko, čo doň patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Súd v konaní o vyporiadanie BSM
zisťuje predovšetkým rozsah tohto spoluvlastníctva a následne sa zameria na zistenie ceny vecí,
ktoré tvoria predmet BSM, pričom platí zásada, že je potrebné vychádzať z ceny, ktorú majú veci v
čase vyporiadania. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vychádza zo zásady
rovnosti ich podielov. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo
zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov, na druhej strane
manžel, ktorý vynaložil na spoločný majetok prostriedky, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom, je
oprávnený požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov. Na vynaloženie
prostriedkov vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov na spoločný majetok súd prihliadne iba na
návrh manžela oprávneného požadovať toto vrátenie. Pri rozhodovaní o tom, ktoré zo spoločných vecí
pripadnú ktorému z manželov do výlučného vlastníctva, je potrebné prihliadnuť na to, aby boli veci
tvoriace bezpodielové spoluvlastníctvo využité v súlade s potrebami maloletých detí a prihliada sa tiež
na to, ako sa ktorý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí aj v dobe, keď
manželia už nežili v spoločnej domácnosti. Pri vyporiadaní súd vychádza z úvahy o účelnom využití
veci. Ak nie je možné rozdeliť veci podľa podielov, zákon pripúšťa možnosť prikázať ich, resp. ich časť
do výlučného vlastníctva iba jedného z bývalých spoluvlastníkov s tým, že tomuto súdu uloží povinnosť
zaplatiť jednému spoluvlastníkovi druhému finančnú čiastku na vyrovnanie podielov.

22. Vyporiadanie BSM v zmysle citovaného ustanovenia pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j.
usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá
sa týka hodnotových podielov účastníkov - bývalých manželov.

23. Správny bol postup súdu prvej inštancie, keď zameral dokazovanie v prvom rade na zistenie
rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva strán. Po preskúmaní skutkových zistení a právnych záverov
prvoinštančného súdu odvolací súd dospel k záveru, že závery súdu prvej inštancie v časti rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj ocenenia veci patriacich do BSM možno považovať za
správne, a rovnako i správnym bolo rozhodnutie v časti prikázania nehnuteľnosti - trojizbového
bytu s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj
spoluvlastníckeho podielu k pozemku, do výlučného vlastníctva žalovanej, pričom súd prvej inštancie
správne ustálil i výšku finančného vyrovnania, ktorú uložil žalovanej vyplatiť žalobcovi.

24. Sporným medzi stranami bolo, či a akým spôsobom má byť v rámci vyporiadania BSM zahrnutá
suma 400.000,- Sk, ktorá mala byť rodičmi žalobcu vyplatená za predmetný byt.

25. Z vykonaného dokazovania celkom nepochybne i podľa názoru odvolacieho súdu vyplynulo, že zo
strany rodičov žalobcu bola manželom Kostolanským za účelom zaobstarania bytu, ktorý je predmetom
vyporiadania BSM, poskytnutá suma 400.000,- Sk. Táto skutočnosť vyplýva tak z obsahu spisov
Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 11C/51/2009, z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Trnave, odboru
kriminálnej polície ČVS: ORP-1908/OVK-PN-2009, výsluchu strán, ako aj svedkov Q. W., Ing. Z. S. a
JUDr. H. W.. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je pri posúdení veci právne významné, či v prípade
poskytnutia uvedenej sumy sa jedná o pôžičku, dar alebo bezdôvodné obohatenie. Z vyjadrenia rodičov
žalobcu vyplynulo, že títo mali záujem pomôcť žalobcovi, a preto uhradili kúpnu cenu za byt. Na
základe uvedeného je treba považovať za legitímnu požiadavku žalobcu na uhradenie tejto sumy vo
výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorého sa každému z bývalých manželov dostáva z
bezpodielového spoluvlastníctva. Uvedený záver by platil i v prípade, pokiaľ by sa vychádzalo z toho, že
predmetná suma bola vlastne poskytnutá obom stranám, kedy na tomto dlhu by sa tiež podieľal každý
z nich v rovnakom podiele.

26. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovanej boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.



27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalobca.

28. Senát krajského súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).



Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).