Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/166/2016 z 28. 6. 2016
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 28. júna 2016, sp. zn. 5CoE/166/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4309217165.1
Krajský súd Nitra | 5CoE/166/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4309217165.1 | 2016-06-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, EP, § 58 ods. 1 EP, § 243d ods. 2 EP, ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 45 ods. 3 ZRK, § 109 ods. 1 písm. b) OSP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97332536-6be8-4c74-b649-2dc90b6a7826
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4309217165.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/166/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309217165
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4309217165.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti povinnému: E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XX, o vymoženie sumy 341,22 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 4. marca 2015,
č. k. 11Er/1148/2009-18, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .
Návrhy oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 04. 03. 2015, č. k.
11Er/1148/2009-18 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Zároveň o trovách exekúcie
rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému ich náhradu nepriznal. Rozhodnutie
právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2  písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, § 196, § 200 ods.
1, 5 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, §
3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
to, že na Okresnom súde Levice sa vedie exekučné konanie vo veci oprávneného proti povinnému
o vymoženie 341,22 eura s príslušenstvom, kde bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený
vykonaním exekúcie poverením zo dňa 11. 01. 2010. Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 21. 11.
2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 341,22 eura
s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, zo dňa 19. 08. 2009 pod sp. zn.
SR 13276/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 09. 2009 a vykonateľnosť dňa 01. 10. 2009.
Uvedeným exekučným titulom rozhodca zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 341,22 eura
s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 325,30 eura od 06. 04. 2009 do zaplatenia a
nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 132,14 eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Z exekučného spisu vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na
základe zmluvy o úvere č. 4421873 zo dňa 29. 04. 2008. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu
zo záväzkového vzťahu neplnil riadne a včas, čím sa stali všetky aj neuhradené splátky splatnými
v celku. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci konania sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované



plnenia. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je však neprijateľnou podmienkou,
ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako
celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi
ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva
absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko
oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť
nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. OZ a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. OZ, ako aj
v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd
nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale
priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 %
denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto
výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane
spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre
oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Keďže sa v konaní vyskytla prekážka
spôsobujúca neprípustnosť exekúcie, súd exekúciu zastavil a trovách exekúcie rozhodol tak, že ich
nepriznal súdnemu exekútorovi, pretože si ich napriek výzve súdu neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil
prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2
písm. a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred
súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne
zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
(§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP). Uviedol, že exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci
samej. Ďalej mal za to, že súd pri vydaní rozhodnutia, ktorým exekúciu zastavil, použil ustanovenie
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia
neobsahoval. V praxi nastala situácia, kedy súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a svoje rozhodnutie založil na neplatnom ustanovení
ZoRK, konkrétne na ust. § 45 ZoRK. Toto ustanovenie bolo zákonom č. 336/2014 Z. z. ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní  s účinnosťou od 01. 01. 2015 zrušené.
Namietal, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK,



nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd)
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje
bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným
adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne
určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že
všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Súdy nie
sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Uviedol, že ak
sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby
všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a zároveň
aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a
nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia
len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania,
právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd
v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok,
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie.
V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by
nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval,
že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského
súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade
s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu
nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo
logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú
len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania
a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že
súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej
na základe rozsudku ako exekučného titulu. Oprávnený sa okrem iného domáhal prerušenia konania
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c.) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ v znení, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho
súdu nevyžaduje vylúčenie aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal
najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy,
ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienky sa aplikuje aj vtedy,
ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že
posúdil podmienku ako možne neprijateľnú.



Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa  §  45  ods.  3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 12. 2014, proti  rozhodnutiu súdu
podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 21. 11.
2009 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 341,22 eura s príslušenstvom voči povinnému.
Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., vedený pod sp. zn. SR 13276/09 zo dňa 19. 08. 2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 09. 2009 a vykonateľnosť dňa 01. 10. 2009 vydaný rozhodcom
D.. E. S.. Exekučný súd dňa 11. 01. 2010 vydal poverenie č. 5402*067888, ktorým poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Následne súd vo veci rozhodol napadnutým
uznesením tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. O trovách exekúcie rozhodol
tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal.
Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného
poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu
právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej
časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých
súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd môže kedykoľvek v priebehu
konania exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil správny
právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods. 2 OSP.
V danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa
a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie
obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, aj bez návrhu musí
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS.



Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Právnym základom ochrany spotrebiteľa je článok
153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa aplikuje na našom území a smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník v ust. § 52 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posúdenie spotrebiteľskej zmluvy
je najmä skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom
je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky   ovplyvniť.   Zmluvy   majú   charakter   formulárov,
pričom  nie  je  priestor  na individuálne dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve
§ 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy
alebo doložky treba skúmať, či nemá charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, t. j.
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, rovnako ako v tomto prípade. Odvolací súd uvádza aj to,
že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené  čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože rozhodcovská doložka vylúčila možnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany na všeobecnom
súde. Rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, čím boli
zneužité práva spotrebiteľa dodávateľom.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma, či zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a má za to,
že exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Cieľom legislatívy európskej únie a členských
štátov je zvýšenie ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy, pričom dôvodom
zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je
zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno
hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu
potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od zmluvnej
strany v postavení nespotrebiteľa a iná od spotrebiteľa. Súdnu ochranu nemožno uprieť ani menej
bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom
upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak zákon stanovuje,
že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.
Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť
spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť
vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské alebo súdne konanie sa
musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Exekučný  titul  v  tomto  prípade  je  v rozpore  so  zákonom,  pretože  celý  postup od rozhodcovskej
doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si týmto
spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací
súd považuje výkon práv oprávneného za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo správne aplikované ust. § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Toto ustanovenie malo byť aplikované už v štádiu, keď exekučný súd rozhodoval o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný. V tomto prípade rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd
prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 súdom prvého stupňa v napadnutom uznesení, odvolací
súd poukazuje na prechodné ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré v ust. § 243d ods. 2 celkom
jednoznačne určujú právny režim aplikovateľný na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona



č. 335/2014 Z. z. a to tak, že  exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom bol spor spĺňajúci podmienky podľa zákona
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ako je tomu aj v danom prípade), a ktoré neboli ukončené
k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. To znamená, že odvolacia
námietka oprávneného, že súd prvého stupňa aplikoval na danú vec zrušené ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní je neopodstatnená.
Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto
postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j.
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie
len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. Októbra 2010). Súdny
dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže
okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky
zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.).
S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté
na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky
oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval
odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a
irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu,
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.
Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a
ustanovenie § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému povinnému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne
nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.