Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/2/2018 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. septembra 2018, sp. zn. 10CoPr/2/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2113229115.2 Krajský súd Trnava | 10CoPr/2/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2113229115.2 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z., § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1aa2d48-70a7-4474-8095-4b935daf7bcb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2113229115.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/2/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113229115
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113229115.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej, vo veci žalobkyne: Ing. F. R., rod. A., nar. X.
P. XXXX, trvalo bytom I., T. XXX/XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária BÁNOS
s.r.o., Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47551372, proti žalovanému: Inšpektorát práce Trnava,
Jána Bottu 4, 917 01 Trnava, IČO: 35627361, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária
MAJLING & NINČÁK, s.r.o., Palárikova 14, 811 04 Bratislava, IČO: 35960728, o zaplatenie 2237,61
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12.
septembra 2017 č. k. 8Cpr/5/2013-555, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne v časti týkajúcej sa I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo zvyšnom rozsahu zamietajúcej žalobu p o t
v r d z u j e .

III. V napadnutej časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. návrh na prerušenie konania zamietol; II. konanie
zastavil v časti o zaplatenie úroku z omeškania
- vo výške 3 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 01.02.2013 do 07.05.2013,
- vo výške 3,25 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 08.05.2013 do 12.11.2013,
- vo výške 3,5 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
- vo výške 3,6% ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 11.06.2014 do 09.09.2014,
- vo výške 3,7 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 10.09.2014 do 08.12.2015,
- vo výške 3,7 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 09.12.2015 do 15.03.2016,
- vo výške 3,75 % ročne počítaného zo sumy 207,61 eur od 16.03.2016 do zaplatenia,
- vo výške 3 % ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 01.02.2013 do 07.05.2013,
- vo výške 3,25 % ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 08.05.2013 do 12.11.2013,
- vo výške 3,5% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
- vo výške 3,6% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 11.06.2014 do 09.09.2014,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 10.09.2014 do 08.12.2015,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 09.12.2015 do 15.03.2016,
- vo výške 3,75 % ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 16.03.2016 do zaplatenia,
- vo výške 3% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 01.03.2013 do 07.05.2013,
- vo výške 3,25% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 08.05.2013 do 12.11.2013,



- vo výške 3,5% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
- vo výške 3,6% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 11.06.2014 do 09.09.2014,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 10.09.2014 do 08.12.2015,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 09.12.2015 do 15.03.2016,
- vo výške 3,75% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 16.03.2016 do zaplatenia,
- vo výške 3% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 01.04.2013 do 07.05.2013,
- vo výške 3,25% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 08.05.2013 do 12.11.2013,
- vo výške 3,5% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
- vo výške 3,6% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 11.06.2014 do 09.09.2014,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 10.09.2014 do 08.12.2015,
- vo výške 3,7% zo sumy 507,50 eur od 09.12.2015 do 15.03.2016
- vo výške 3,75 % ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 16.03.2016 do zaplatenia,
- vo výške 3% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 01.05.2013 do 07.05.2013,
- vo výške 3,25% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 08.05.2013 do 12.11.2013,
- vo výške 3,5% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 13.11.2013 do 10.06.2014,
- vo výške 3,6% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 11.06.2014 do 09.09.2014,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 10.09.2014 do 08.12.2015,
- vo výške 3,7% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 09.12.2015 do 15.03.2016,
- vo výške 3,75% ročne počítaného zo sumy 507,50 eur od 16.03.2016 do zaplatenia;
III. žalobu vo zvyšnom rozsahu zamietol a IV. žalovanému, ktorý má právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100% voči žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 124 ods. 1, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 162 ods. 1 písm.
b/, ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"); § 4 ods. 1 písm. a/,
ods. 4, 7 a 8, § 10 ods. 1 a 2, § 27 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom k 31.
12. 2012; § 1 ods. 4, § 2 ods. 1, § ods. 1 písm. a/ zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom
záujme, v znení k 31. 12. 2012; § 2 ods. 1 a 2, § 2a ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. b/, § 8
ods. 1, § 9 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v
znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej aj „ADZ"); § 13 ods. 1 a 5 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce
(ďalej len „Z.p.") a poukazom na čl. 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „Ústava SR").
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.10.2013 domáha voči žalovanému
zaplatenia sumy 2.237,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% počítaným zo sumy
207,61 eur od 1.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 507,50 eur od 1.2.2013 do zaplatenia, zo sumy
507,50 eur od 1.3.2015 (správne 1.3.2013) do zaplatenia, zo sumy 507,50 eur od 1.4.2015 (správne
1.4.2013) do zaplatenia a zo sumy 507,50 eur od 1.5.2013 do zaplatenia. Predmetom konania (po
pripustení zmeny žaloby na pojednávaní 16.5.2017, č.l. 380) bolo určenie, že žalovaný porušil vo
vzťahu k žalobkyni zásadu rovnakého zaobchádzania, ďalej, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
primerané zadosťučinenie vo forme zaplatenia neoprávneného (neprávom upraveného č.l. 275)
osobného príplatku za mesiace november 2012, december 2012, január 2013, február 2013 a marec
2013 a to spolu vo výške 2.237,61 eur spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria úroky z omeškania vo
výške 8,75 % zo sumy 207,61 eur od 1.1.2013 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 8,75
% zo sumy 507,50 eur od 1.2.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy
507,50 eur od 1.3.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 507,50 eur
od 1.4.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 507,50 eur od 1.5.2013 do
zaplatenia, trovy konania a trovy právneho zastúpenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 15.8.2017 (v predloženom písomnom podaní z 15.8.2017)
navrhla pripustiť zmenu žaloby (v časti zákonných úrokov z omeškania), ktorú súd vyhodnotil ako
čiastočné späťvzatie žaloby, s čím žalobkyňa súhlasila (s čiastočným späťvzatím žaloby vyjadril súhlas
aj žalovaný). Podaním z 11.4.2017 navrhla žalobkyňa aby súd inicioval konanie (na Ústavnom súde
SR) o súlade právnych predpisov s Ústavou SR, a to konkrétne § 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z.
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (s čl. 36 písm. b/ Ústavy SR). Na pojednávaní dňa 17.8.2017 pripustil súd prvej
inštancie rozšírenie žaloby (zmenu žaloby, a to zmenu podstatných skutkových tvrdení rozšírením
diskriminačných dôvodov o diskriminačný dôvod iného postavenia).
Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh žalobkyne na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov na
Ústavnom súde Slovenskej republiky ako nedôvodný návrh na prerušenie konania, keďže bol názoru,



že dané ustanovenie § 10 ods. 2 zákona (zákona č. 553/2003 Z.z.) nie je v rozpore s Ústavou SR,
nakoľko zamestnávateľ má možnosť určiť za splnenia podmienok v § 10 ods. 1 zákona č. 553/2003
Z.z., t. j. „na ocenenie mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov alebo
za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností možno priznať osobný príplatok". V ocenení
v predchádzajúcej vete uvedených skutočností, a ani pri zrušení ocenenia po ich pominutí, nevidel
nič protiústavné, prípadne rozporné s čl. 36 písm. b/ Ústavy SR, podľa ktorého „Zamestnanci majú
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní", nakoľko každý zamestnávateľ
má právo oceniť mimoriadne schopnosti a zásluhy, ale súčasne aj právo toto ocenenie odňať za
štandardnej situácie. Vychádzal z ustálenej právnej praxe (napr. uznesenie Ústavného súdu SR /ďalej
len „ÚS SR"/ č.k. III. ÚS 119/2012-23), podľa ktorej priznanie, odňatie alebo zníženie osobného príplatku
ako fakultatívnej zložky platu zo strany zamestnávateľa závisí najmä od jeho ekonomickej situácie, a
preto ho tento môže v súlade s ekonomickými možnosťami upravovať, napr. znížiť. Odňatie osobného
príplatku, alebo jeho zníženie tiež môže byť viazané na porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej
inštancie bol názoru, že § 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. nemožno vykladať inak ako v spojitosti s jeho
ods. 1. Pri použití výkladu žalobkyne, by v zásade bolo priznanie osobného ohodnotenia považované
za definitívu, ktorú by bolo možné len ťažko zrušiť, resp. odňať, čo je ale v úplnom rozpore s uvedeným
ustanovením zákona, a práve ak by bol pripustený výklad žalobkyne tak by bol plne popretý zmysel a
účel tohto zákonného ustanovenia, preto súd neinicioval konanie pred ÚS SR a návrh na prerušenie
konania zamietol.
Konanie v časti, v ktorej bola žaloba vzatá späť za súhlasu žalovaného zastavil.
V zostávajúcej časti vychádzal zo skutkových zistení v prejednávanej veci, že medzi stranami vznikol
dňa 1.12.2004 pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 30.11.2004, žalobkyňa bola prijatá
na pozíciu - vedúca EO, s miestom výkonu práce Inšpektorát práce Trnava, J. Bottu 4, Trnava.
Oznámením z 13.4.2012 bol s účinnosťou od 1.4.2012 žalobkyni určený funkčný plat vo výške 1200
eur (tarifný plat 622,50 eur, príplatok za riadenie 60 eur, osobný príplatok 517,50 eur). Listom z
22.6.2012 žalovaný upozornil žalobkyňu na závažné porušenie pracovnej disciplíny s poukazom na
výsledky kontrolnej skupiny z 20.4.2012, keď žalobkyňa ako vedúca oddelenia ekonomiky, prevádzky
a informatiky zodpovedá za chod a činnosť oddelenia, považuje žalovaný konanie (uvedené v liste)
za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Úpravou osobného príplatku - Ing. F. R. zo dňa 2.8.2012
štatutár žalovaného oznamuje Osobnému úradu IP Trnava, že na základe upozornenia o závažnom
porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou, znižuje jej osobné ohodnotenie na sumu 10 eur s účinnosťou
od 1.8.2012. Oznámením o výške a zložení funkčného platu z 2.8.2012 žalovaný určil žalobkyni s
účinnosťou od 1.8.2012 funkčný plat mesačne 692,50 eur (tarifný plat 622,50 eur, príplatok za riadenie
60 eur, osobný príplatok 10 eur). Dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.3.2013 sa strany
dohodli na tom, že pracovný pomer zamestnanca sa končí 31.3.2013.
Súd prvej inštancie s poukazom na svoje vyššie uvedené závery týkajúce sa súladu § 10 ods. 2 zákona č.
553/2003 Z.z. s Ústavou SR konštatoval, že je právom zamestnávateľa rozhodnúť o priznaní osobného
príplatku, o jeho zvýšení, znížení alebo odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu
príslušného vedúceho zamestnanca. Vychádzal z toho, že osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou
platu, je súčasťou funkčného platu zamestnanca a jeho výška sa uvádza v oznámení o výške a zložení
funkčného platu zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný vydať zamestnancovi oznámenie o výške
a zložení funkčného platu okrem iného aj pri každej úprave funkčného platu. Ak zamestnávateľ určí
zamestnancovi výšku osobného príplatku a uvedie ju v oznámení o výške a zložení funkčného platu
zamestnanca, je povinný takto určený osobný príplatok zamestnancovi aj vyplácať. Znížiť, resp. odobrať
osobný príplatok môže zamestnávateľ zamestnancovi len na základe písomného návrhu príslušného
vedúceho zamestnanca a takto upravený osobný príplatok musí opäť uviesť v oznámení o výške
a zložení funkčného platu. O znížení osobného príplatku žalobkyni rozhodoval priamy nadriadený,
hlavný kontrolór, ktorý je vedúcim zamestnancom, písomný návrh je subsumovaný v jeho rozhodnutí,
ktorým bol žalobkyni znížený osobný príplatok. Súd mal preukázané, že hlavný kontrolór bol vedúcim
zamestnancom a štatutárom zamestnávateľa, ktorý mal oprávnenie rozhodnúť o odňatí osobného
príplatku aj bez písomného návrhu najbližšieho nadriadeného žalobkyne a takéto jeho rozhodnutie
nezakladá neplatnosť rozhodnutia. Teda každá zmena osobného príplatku zamestnanca musí byť
vykonaná prostredníctvom oznámenia o výške a zložení funkčného platu konkrétneho zamestnanca.
Za takto zisteného a posúdeného stavu, čo do aplikácie jednotlivých ustanovení zákona č. 553/2003
Z.z. súd podrobil konanie žalovaného a žalobu žalobkyne posúdeniu z pohľadu antidiskriminačného
zákona a žalobkyňou vymedzených diskriminačných dôvodov, ktoré táto špecifikovala na dôvody v
zmysle zákona: A) politického alebo iného zmýšľania, B) vek, C) pohlavie, D) iného postavenia. Postupne



rozoberal jednotlivé dôvody, na základe vykonaného dokazovania, dôvodiac, že naplnenie, čo i len
jedného z uvedených dôvodov by bolo dôvodom na vyhovenie žalobe.
A) Súd vykonal dokazovanie v súlade s návrhom žalobkyne, dopytoval stranu Smer za účelom zistenia,
či zamestnanci žalovaného sú členmi strany alebo jej sympatizantmi. Podľa oznámenia (čl. 316) strana
SMER neeviduje v databáze členov osoby, ktoré boli uvedené v menovitom zozname pracovníkov.
Súčasne uviedli, že nevedú osobitný zoznam sympatizantov. Vzhľadom na uvedené bol súd prvej
inštancie názoru, že tento diskriminačný dôvod nebol v konaní preukázaný navrhovanými dôkazmi zo
strany žalobkyne, a preto nedošlo ani k prenosu dôkazného bremena na žalovaného ohľadne jeho
zbavenia viny, pričom nebol v konaní preukázaný žiadny súvis medzi znížením osobného ohodnotenia
žalobkyne a členstvom (sympatiami) zamestnancov žalovaného v politickej strane.
B) Žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že bola diskriminovaná na základe veku, nakoľko bola
jednou z najstarších zamestnankýň žalovaného, načo navrhla predloženie prehľadu vekovej štruktúry
zamestnancov žalovaného. Žalovaný prehľad predložil (č.l.255, 260-262), pričom žalobkyňa namietala,
že sú v nich zaradení ľudia, ktorí už u žalovaného nepracujú, žalovanému vytýkala účelovosť dôkazu.
Súd konštatoval, že z obsahu č.l. 263 plynie moment ukončenia pracovného pomeru, pričom podľa
listinného dôkazu zoznam pracovníkov (č. l. 521) mal za to, že nedošlo k diskriminácii na základe veku
v spojitosti so znížením osobného ohodnotenia. Diskrimináciu na základe veku by totiž bolo potrebné
preukázať inými skutočnosťami, pričom vzhľadom na priebeh konania a vykonané dokazovanie, z
ktorého plynie, že bol u žalovaného väčší počet starších pracovníkov - celkovo 16 v roku 2012, nemožno
tento dôvod považovať za preukázaný, a teda prípadne prenášať dôkaznú povinnosť na žalovaného, aj
keď tento predloženými dokladmi vyvracal tvrdenia žalobkyne.
C) V priebehu konania žalobkyňa tvrdila, že žalovaný ju diskriminoval na základe pohlavia, keďže u
žalovaného boli na 5-tich vedúcich pozíciách len dve ženy, pričom porušenia pracovnej disciplíny boli
ukladané len im. Žalobkyňa navrhla predložiť zoznam všetkých porušení pracovnej disciplíny, ktoré boli
uložené v rozhodnom období od mája 2012 do marca 2013, súčasne označila konanie žalovaného,
ktorým v neskoršom období upozorňoval na porušenia pracovnej disciplíny aj mužov za účelové konanie
vyvolané podanou žalobou, pričom súčasne mala žalobkyňa výhrady ku dokazovaniu takéhoto konania.
Súd tento diskriminačný dôvod považoval za špecifický a osobitný ako aj dôkaznú situáciu a povinnosť.
V prvom rade konštatoval, že tento prípad je špecifický v tom, že nastal krátko po vymenovaní nového
štatutára žalovaného a po vykonanej kontrole, pričom podľa názoru súdu neobstojí námietka žalobkyne,
že sa nemá prihliadať na neskoršie konanie žalovaného, nakoľko len komplexným posúdením možno
zhodnotiť postoje žalovaného. Súd súčasne konštatoval, že z obsahu predložených listinných dôkazov
vyplývajú nasledovné porušenia pracovných povinností: - č.l.509 nedodržanie zásad ukladania pokút,
č.l.501-502 upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny - bielenie záznamu kontroly Ing. K. O., č.l.494
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nedodržanie pracovného času Ing. K. O. dňa 11.12.2014,
čl. 488-489 porušenie pracovnej disciplíny - nedodržiavanie pracovného času, č.l. 475 nedostatočné
pracovné výsledky - Ing. Mgr. P. P., č.l. 469 nesplnenie služobnej úlohy PaeDr. U. U., z čoho vyplýva,
že tieto upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny nie sú vytvorené pre potreby konania, ale boli
reálne ukladané za jednotlivé porušenia pracovných povinností, a to mužom. Ďalej z obsahu opisu
činnosti štátnozamestnaneckého miesta (č.l. 449), oznámenia o výške a zložení funkčného platu (č.l.
454), služobnej zmluvy (č.l. 451-452), vymenovania do funkcie Ing. I. I. (č.l. 455), mal súd preukázané,
že došlo k vymenovaniu ženy do vedúcej funkcie u žalovaného. Mal za preukázané odvolanie vedúceho
- muža - PaeDr. U. U. - na nižšiu funkciu (č.l. 457 a 458). Súčasne mal za preukázané priznanie
osobného príplatku Ing. A. vo výške 150 eur k 1.6.2017 (č.l. 446), uloženie porušenia pracovnej
disciplíny Ing. A. za nevybavenie veci v rámci lehoty a bližšie nešpecifikované zavinenie (č.l. 441-442),
upozornenie na porušenia služobnej disciplíny u Ing. A. z 8.10.2012. Tiež mal za preukázané, že Ing. P.
U. bola vymenovaná do vedúcej funkcie u žalovaného (č.l. 438). Za takto zisteného stavu bol súd prvej
inštancie názoru, že žalovaný nediskriminoval ženy na základe pohlavia čo do postavenia a kariérneho
postupu, nakoľko tieto vymenoval do riadiacich funkcii v priebehu času. Vo vzťahu k zastúpeniu vo
vedúcich funkciách súd konštatuje, že počet dva ku trom nemôže navodzovať diskrimináciu, nakoľko v
prípade opačného pomeru by sa mohlo sťažovať druhé pohlavie. Súd súčasne vyhodnocoval, či došlo k
diskriminácii v oblasti odmeňovania vzhľadom na to, že žalobkyňa je žena. Mal za preukázané listinnými
dôkazmi (č.l. 236-256, 331-361), že jednotlivým zamestnancom žalovaného boli priznávané osobné
príplatky nasledovne: Mgr. U. - 1.6.2012 - 600 eur, 1.7.2012 - 300 eur, 31.8.2012 - 150 eur, 1.9.2012
- 300 eur, 1.10.2012 - 450 eur, 1.11.2012 - 500 eur, 15.12.2012 - 600 eur, 1.1.2013 - 300 eur, február
2013 -300 eur, marec 300 eur; PaeDr. U. - 1.6.2012 - 400,50 eur, 1.7.2012 - 400,50 eur, 1.8.2012 -
400,50 eur, 1.9.2012 - 400,50 eur, 1.10.2012 - 450,50 eur, 1.11.2012 - 600 eur, 15.12.2012 - 600 eur,
1.1.2013 - 400,50 eur, február 2013 - 300 eur, marec 2013 - 300 eur; Ing. A. - 1.6.2012 - 460,50 eur,



1.7.2012 - 460,50 eur, 1.8.2012 - 460,50 eur, september - 460,50 eur, 9.10.2012 - 10 eur, 1.11.2012 -
10 eur, 15.12.2012 - 10 eur; p. H. - 1.6.2012 - 485,50 eur, 1.7.2012 - 385,50 eur, 1.9.2012 - 385 eur,
1.8.2012 - 385,50 eur, 31.8.2012 - 50 eur, 30.11.2012 - 1.000 eur, december 2012 -385 eur, 1.1.2013
- 385,50 eur; Ing. V. - 1.6.2012 - 290 eur, 1.7.2012 - 140 eur, 31.8.2012 - 150 eur, 1.9.2012 -140 eur,
1.10.2012 - 240 eur, 1.11.2012 - 400 eur, 30.11.2012 - 1000 eur, 1.12.2012 - 500 eur, 1.1.2013 - 140 eur,
február 2013 - 140 eur, marec 2013 - 140 eur. Konštatoval, že z obsahu žaloby a vyjadrení je zrejmé,
že od nástupu nového štatutárneho zástupcu žalovaného došlo k zmenám riadenia v rámci žalovaného
a k zavedeniu nových postupov, ktoré predtým neboli aplikované. Uvedenými postupmi bola aj zmena v
odmeňovaní, čo súd mal preukázané výkyvmi v priznávaní osobného príplatku ako je uvedené vyššie,
a teda že príplatky boli menené bez ohľadu na to, či šlo o muža (napr. p. V., Mgr. U.), alebo ženu (Ing.
A.), pričom osobné ohodnotenie bolo tak zvyšované ako aj znižované, a to rozdielne podľa osôb. Súd
súčasne konštatoval, že žalovaný v čase vykonávania týchto úkonov nemohol vedieť, že bude podaná
žaloba tohto typu, a teda ako naznačila žalobkyňa prispôsobovať svoje konanie už podanej žalobe.
Súd bol na základe uvedeného názoru, že nie je naplnený dôvod diskriminácie ani z dôvodu pohlavia
pri platovom ohodnotení. Súd súčasne k argumentácii žalobkyne, že za rovnakú prácu by mali byť
ohodnotení pracovníci (v tomto prípade vedúci) rovnako, konštatoval, že pri rovnakej pracovnej pozícii
s rovnakou pracovnou náplňou bez ohľadu na to, či ide o súkromnú sféru (v zásade s výnimkou pásovej
výroby, kde by výkon mal byť rovnaký, ale aj tam sa pridáva osobné ohodnotenie za prácu nadčas,
dochádzkový bonus), alebo štátnu/verejnú službu, nebudú dvaja pracovníci dosahovať rovnaký výkon,
a preto štát umožňuje stanoviť rozdiel v platoch aj prostredníctvom osobného ohodnotenia. Ak by súd
prijal bezpodmienečný výklad žalobkyne tak potom v zásade by museli byť všetky platy dané tabuľkovo
bez možnosti zásahu a zmeny vedúceho pracovníka. Súd bol názoru, že uvedený názor sa nemôže
presadiť.
D) Vo vzťahu k tvrdenej diskriminácii na základe iného postavenia súd uviedol, že posúdenie tejto formy
diskriminácie sa prelína zo závermi z bodu C/, a to v otázke ohodnotenia. Žalobkyňa je presvedčená,
že žalovaný - jeho štatutárny zástupca ju od svojho nástupu do funkcie prenasleduje a z tohto dôvodu
jej znížil osobné ohodnotenie na najnižšiu hranicu, pričom takto znížené osobné ohodnotenie ona sama
považuje za diskriminačné a nespravodlivé v rozpore s antidiskriminačným zákonom, pričom za základ
tohto vzťahu považuje svoju účasť v škodovej komisii, ktorá riešila porušenie pracovných povinností
- nevyúčtovanie vykonaných ciest (štatutárnym zástupcom) a voči nemu uplatnenú náhradu škody z
tohto titulu. Žalovaný sa bránil argumentáciou, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu, pričom v rámci
vykonanej kontroly bolo jej oddeleniu vytýkané najväčšie množstvo pochybení (celkovo päť v bode 2
predposledný a posledný odsek, bod 3, v bode 6 odseky dva a tri) . Súd posúdil obe argumentácie a
konštatoval, že je vecou žalovaného ako posudzuje pracovné výkony svojich zamestnancov do dvoch
momentov, a to v prvom prípade ak ide o skončenie pracovného pomeru z jeho strany a v druhom -
tomto prípade, ktorý tvrdí žalobkyňa, ak by sa dopustil zjavne diskriminačného konania. Súd konštatoval,
že po výsledkoch kontroly došlo k úprave osobných ohodnotení viacerých zamestnancov, pričom Mgr.
U. bolo znížené ohodnotenie zo 600 eur z 1.7.2012 (správne 1.6.2012), na 300 eur od 1.7.2012
až na 150 eur od 1.8.2012 (správne od 31.8.2012). Ďalej bolo znížené ohodnotenie p. U. zo sumy
560 eur (06/2012) na 260 eur (07/2012) až na sumu 150 eur (08/2012). Súčasne žalovaný v rámci
upozornenia na závažné porušenie pracovnej disciplíny vymedzil ako primárny dôvod porušenia nie
výsledky kontroly, ale skutočnosť, že žalobkyňa organizuje, riadi a kontroluje prácu zamestnancov a
zodpovedá za chod oddelenia a súčasne je ako vedúci zamestnanec povinná najmä riadiť a kontrolovať
prácu zamestnancov, pričom nedodržanie týchto povinností bolo považované za porušenie pracovnej
disciplíny a nie žalobkyňou označované závery z kontroly registratúry. V uvedenom období boli podľa
vyššie uvedených záverov postihnutí viacerí riadiaci pracovníci žalovaného, pričom paradoxne sa
opatrenia nedotkli ich podriadených. Uvedené však nemožno považovať za diskrimináciu, nakoľko
v prípade pochybení celého oddelenia nesú za stav zodpovednosť primárne jednotliví vedúci, ktorí
by mali dohliadať na jeho riadnu kontrolu. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zamestnávateľovi
nemožno uprieť možnosť motivovať zamestnancov, či už bežných alebo riadiacich, a to pozitívne
(osobným ohodnotením), alebo aj negatívne (odňatím osobného ohodnotenia) efektívne riadiť svojich
zamestnancov. Súd mal za to, že presvedčenie žalobkyne o porušení jej práva na nediskrimináciu
je subjektívne, pričom skutočnosť, že do momentu kontroly, neboli zamestnanci postihovaní, a po jej
vykonaní a zmene vedenia, postihovaní boli, nemožno považovať za diskrimináciu, nakoľko pochybenia
na oddelení sa stali, z celkových približne 18 odsekov pochybení v organizácii sa 5 týkalo oddelenia
žalobkyne, preto súd postup žalovaného nevyhodnotil ako diskriminačný, nakoľko mal za to, že
pochybenia nastali a súčasne v rozhodnom období (v čase zníženia osobného ohodnotenia žalobkyne)
došlo k zníženiu osobného ohodnotenia aj ďalších vedúcich pracovníkov resp. pracovníkov špecialistov



bez toho aby sa to dotklo ostatných zamestnancov. Ďalej mal súd za to, že rozhodné obdobie je v čase
vydania úpravy osobného príplatku, ako aj obdobie následné, lebo za to si žalobkyňa uplatňuje náhradu
mzdy (resp. primerané finančné zadosťučinenie), kedy sa opakovane príplatky znižovali, resp. zvyšovali
podľa plnenia úloh zamestnancami žalovaného.
Všetky vyššie uvedené okolnosti súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že sú dôvodom na to, aby žalobu
žalobkyne zamietol, nakoľko v konaní nebola preukázaná diskriminácia zo strany žalovaného voči
žalobkyni, čiže porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, keď osobné príplatky boli menené tak
mužom ako aj ženám, povyšované do vedúcich funkcii (aj z nich odvolávané) boli tak ženy ako aj muži,
pričom do funkcie bola ustanovená aj žena s vyšším vekom ako má žalobkyňa (Ing. P. U., resp. Ing. I. I.),
nebola preukázaná žiadna politická príslušnosť resp. sympatie a súčasne mal súd za to, že ani dôvod
iného postavenia nebol v konaní preukázaný (účasť v škodovej komisii), pričom diskriminácia z dôvodu
iného postavenia, je založená len na osobnom presvedčení žalobkyne. Súd mal tiež za to, že konanie
žalovaného, kedy tento žiadal plnenie úloh, resp. zadával na plnenie ďalšie úlohy nemožno považovať
za diskrimináciu, ale riadenie činnosti žalovaného. Súd záverom uviedol, že svedeckú výpoveď Ing. F.
V. vyhodnotil ako špecifickú - účelovú, ktorá mala formu hodnotiaceho úsudku, na hodnotenie vtedajšej
situácie, ktorej však s výnimkou vykonanej kontroly svedkom priamym nebola, pričom podľa názoru súdu
svedkyňa nie je oprávnená spochybňovať výsledky kontroly u žalovaného s tam zistenými nedostatkami.
V časti o náhrade trov konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 257 a § 262
CSP, vecne plným úspechom žalovaného v konaní, z ktorého dôvodu by mal rozhodnúť, že nárok na
náhradu trov konania má žalovaný, avšak konštatoval, že žalobkyňou bola fyzická osoba - zamestnanec
v náročnom spore, ktorý by bez právnej pomoci mohla len ťažko viesť, pričom náhrada trov konania, by
sa jej pomerne výrazne dotkla, na druhej strane žalovaný je organizácia s vlastným právnym oddelením,
ktorý sa môže poradiť aj s inými právnymi oddeleniami ostatných inšpektorátov a má aparát ľudí na
vedenie aj tohto sporu, pričom niektoré odročenia pojednávaní boli z dôvodu, že žalovaný nepredložil
dôkazy bezprostredne. Všetky uvedené skutočnosti súd vyhodnotil tak, že sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, na základe ktorých žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyňa i žalovaný.

3. Žalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku iba v časti trov konania, s návrhom na jeho zmenu v
takejto časti uložením žalobkyni povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď podľa jeho názoru nie sú v predmetnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by žalobkyňa nemala nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100%, v
danej veci išlo o mimoriadne náročný spor, ktorý by bez právneho zastúpenia bolo len veľmi ťažké viesť.
Zároveň z ustálenej judikatúry vyplýva, že uvedenú výnimku môže súd priznať iba výnimočne a musí
nepriznanie nároku na trovy konania náležite odôvodniť, pričom platí, že výnimočnosť môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich
postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho
prípadu, a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimerané,
tvrdé voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky /ďalej len „NS SR"/ sp. zn. 5Cdo/67/2010). Žalovaný bol názoru, že vzhľadom
na náročnosť sporu je právom sporovej strany zvoliť si slobodne právne zastúpenie tak, aby bola
zabezpečená v čo najvyššej miere ochrana záujmov sporovej strany zvoleným právnym zástupcom. Nie
je možné sa stotožniť s argumentáciou súdu o existencii právneho oddelenia žalovaného a možnosťou
využitia takéhoto zastúpenia. Okrem iného je bežnou praxou zastúpenie štátneho orgánu súkromným
právnym zástupcom - advokátom v sporových konaniach, ktorých jednou zo strán je štátny orgán. Keďže
žalovaný bol plne úspešný v konaní, ktoré iniciovala žalobkyňa, s tým, že voči rozhodnutiu súdu prvej
inštancie podala žalobkyňa odvolanie, je žalovaný plne oprávnený na náhradu trov konania a právneho
zastúpenia v rozsahu 100%.

4. Žalobkyňa podala včas odvolanie proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, teda voči
zamietnutiu návrhu na prerušenie konania a voči zvyškovému zamietnutiu žaloby, s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v zmysle jej doplnení v celom rozsahu, eventuálne aby odvolací súdu rozsudok
zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodila, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné



práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/) CSP). Nestotožnila
sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z.
uviedol, že každý zamestnávateľ má právo oceniť mimoriadne schopnosti a zásluhy zamestnancov,
má súčasne právo toto ocenenie odobrať „za štandardnej situácie", keď takéto právne posúdenie
považuje za nedostatočné a vyčerpávajúce, nezodpovedajúce dbaniu o presvedčivosť odôvodnenia
rozsudku tak, ako to predpokladá § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ by žalovaný znížil žalobkyni osobný príplatok
z ekonomického dôvodu, musel by ho rovnako znížiť všetkým ostatným vedúcim zamestnancom. K
odňatiu osobného príplatku z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny dodala, že má za to, že v konaní
preukázala, že odobratie osobného príplatku žalobkyni pre porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu
nerešpektovania registratúrneho poriadku a registratúrneho plánu žalovaného účinného od 1.1.2006
bolo bezpochyby diskriminačné, keďže v záveroch z výsledku kontroly Ministerstva vnútra SR (ďalej len
„MV SR") bolo konštatované nerešpektovanie pravidiel registratúry na všetkých organizačných zložkách
žalovaného a tiež bol zo strany žalovaného vydaný príkaz č. 4/2012, podľa ktorého sa na odstránení
nedostatkov mali podieľať a boli zodpovední všetci vedúci jednotlivých oddelení žalovaného ako všetci
zamestnanci žalovaného. Napriek tomu bolo z tohto dôvodu doručené závažné porušenie disciplíny
len žalobkyni, pričom ďalší traja vedúci oddelení žalovaného (muži) takéto upozornenie nedostali,
z čoho nevyplýva nič iné ako nerovnaké zaobchádzanie žalovaného so zamestnancami, vedúcimi
jednotlivým oddelení. Pokiaľ by pochybenie vedúcich zamestnancov konštatované vo výsledkoch
kontroly MV SR bolo tak závažným porušením pracovnej disciplíny, žalovaný by upozornenie na
závažné porušenie pracovnej disciplíny mal adresovať všetkým vedúcim oddelení, keďže tak neučinil,
nemožno tieto pochybenia považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a teda žalobkyňa
má za to, že sa ho nedopustila ani žalovaná, čím de facto nedala žalovanému dôvod na zníženie jej
osobného príplatku. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že uvedené konanie nebolo diskriminačné, musí preukázať,
že upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny doručil aj ďalším trom vedúcim oddelení
z dôvodov uvedených vo výsledku kontroly MV SR. Bola názoru, že dôvody uvedené v rozsudku
Európskeho súdneho dvora C-394/1996 (Brown) treba zohľadniť pri aplikácii ustanovenia § 2 ods. 2
ADZ. Je neprípustné, aby sa v porovnateľnej situácii uplatňovali rôzne pravidlá, teda aby za porušenie
predpisov všetkými osobami, ktoré sa v dôsledku toho ocitli v porovnateľnej situácii, boli uplatnené
rôzne pravidlá v tom zmysle, že niektoré z týchto osôb budú za kolektívne porušenie postihnuté
akoukoľvek sankciou a iné nebudú postihnuté vôbec, čo je v absolútnom rozpore nielen so zásadou
rovnakého zaobchádzania ale aj dobrými mravmi. Bola názoru, že súd prvej inštancie mal v rámci
konania prihliadať a posudzovať konanie žalovaného len v rámci rozhodného obdobia od mája 2012
do marca 2013, teda obdobia, v rámci ktorého bol žalovaný v takom postavení, že sa voči žalobkyni
mohol dopustiť diskriminačného konania. K vymenovaniu ženy do vedúcej funkcie u žalovaného
Ing. I. I. či Ing. P. U. došlo až v čase po podaní žaloby, nie v rámci rozhodného obdobia a tak túto
skutočnosť považuje za irelevantnú pre toto konanie. Žalobkyňa v konaní nenamietala rovnaký prístup
k vedúcim pozíciám pre mužov aj ženy, ale diskriminačné konanie žalovaného voči žalobkyni, nie na
jeho neskoršie konanie voči iným zamestnancom či na rovnaký prístup k zamestnaniu pre ženy či
mužov. V rámci vykonaných zmien žalovaný niektorým zamestnancom znížil osobný príplatok, pričom
niektorým ho znížil, čo náležite nezdôvodnil, čo v konečnom dôsledku môže rovnako predstavovať
nerovnaké zaobchádzanie s nimi. Žalobkyňa bola názoru, že v konaní preukázala, že odobratie
jej osobného príplatku pre porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nerešpektovania registratúrneho
poriadku a registratúrneho plánu žalovaného účinného od 1.1.2016 bolo bezpochyby diskriminačné,
keďže v záveroch z výsledku kontroly MV SR bolo konštatované nerešpektovanie pravidiel registratúry
na všetkých organizačných zložkách žalovaného a tiež bol zo strany žalovaného vydaný príkaz č.
4/2012, podľa ktorého sa na odstránení nedostatkov mali podieľať a boli zodpovední všetci vedúci
jednotlivých oddelení žalovaného ako všetci zamestnanci žalovaného. Žalobkyňa preukázala, že v
rozhodnom období pôsobilo u žalovaného 5 vedúcich zamestnancov jednotlivých oddelení z toho traja
muži a dve ženy - žalobkyňa a pani A., od mája 2012 hlavný inšpektor práce ani jednému z mužov, ktorí
boli vedúcimi oddelení neodňal osobný príplatok ani nedal písomné upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny, toto bolo predložené len žalobkyni, v súvislosti s čím jej bol odňatý aj osobný príplatok. Pani A.
v rozhodnom období z pozície vedúcej oddelenia žalovaný odvolal a taktiež odňal osobný príplatok. Zo
strany hlavného inšpektora práce boli žalobkyni ukladané upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny
systematicky, bez akejkoľvek možnosti reálne sa voči nim brániť. Takto žalovaný konal len voči žalobkyni,
o čom svedčí aj fakt, že v dôsledku konštatovania uvedeného v Zázname o kontrole správy registratúry
vyhotovenej kontrolujúcimi zamestnancami MV SR o tom, že žalovaný nemal ako celok dobre zvládnutý



systém dodržiavania zákona o archívoch, Vyhlášky MV SR č. 628/2002 Z.z. ktorou sa vykonávajú
niektoré ustanovenia zákona o archíve ako aj ustanovenia registratúrneho poriadku a v zmysle ktorého
jednotliví zamestnanci žalovaného vrátane riadiacich zamestnancov nerešpektujú registratúrny poriadok
a registratúrny plán, a to na všetkých organizačných zložkách, žalovaný upravil osobný príplatok len
žalobkyni, a to aj napriek tomu, že si plnila svoje povinnosti riadne a nad rámec pracovných povinností,
rovnako ako ostatní vedúci jednotlivých oddelení žalovaného. Okrem toho žalobkyňa nebola v zmysle
pracovnej resp. služobnej zmluvy zodpovedná za registratúrny poriadok. V podrobnostiach poukázala
na svoje vyjadrenie k uzneseniu súdu z 2.1.2017 č.k. 8Cpr/5/2013-298. Žalovaný predložil veľký počet
podkladov a informácií, ktoré však nie sú z rozhodného obdobia a netýkajú sa ani porovnateľných
pracovných pozícií ako mala žalobkyňa. Nespochybniteľným faktom ostáva, že v rozhodnom období
mali medzi piatimi vedúcimi oddelení len dve ženy a obom ženám bolo zaslané písomné porušenie
pracovnej disciplíny a znížený resp. odobratý osobný príplatok. Vyjadrenie žalovaného, že Ing. L. A. uložil
v rozhodnom období len jedno písomné porušenie je účelové, keď sama vypovedala, že ich bolo viac ako
3-5. V každom prípade aj preukázanie jedného písomného upozornenia pani A. z 8.10.2012 a oznámenia
o výške a zložení funkčného platu v rozhodnom období z 9.10.2012 (osobný príplatok vo výške 10
eur), ktorý predložil žalovaný, preukazuje ňou uvádzané tvrdenia a teda to, že zo všetkých vedúcich
oddelení (traja muži a dve ženy) len dvom ženám bol v rozhodnom období odňatý osobný príplatok a
zaslané písomné porušenie pracovnej disciplíny. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora z 21.6.2007
vo veci C-231/06 a v tej súvislosti na dôležitosť zohľadnenia rozhodného obdobia ako obdobia v rámci
ktorého mohlo dochádzať k diskriminácii žalobkyne, keďže bola v rámci tohto obdobia v pracovnom
pomere u žalovaného a len počas tohto obdobia bol Mgr. J. E. ako štatutárny zástupca žalovaného
nadriadeným žalovanej. Z uvedeného nevyplýva nič iné, ako nerovnaké zaobchádzanie žalovaného so
zamestnancami, vedúcimi jednotlivých oddelení. Teda nerovnaké zaobchádzanie s mužmi a so ženami v
porovnateľnej situácii. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že uvedené konanie nebolo diskriminačné, musí preukázať,
že upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny doručil aj ďalším trom vedúcim oddelení
z dôvodov uvedených vo výsledkoch kontroly Ministerstva vnútra SR. Ďalej bola žalobkyňa názoru,
že súd sa náležite nezaoberal otázkou účasti žalobkyne v škodovej komisii a náležite neposúdil, aký
vplyv mohla mať táto účasť na iné postavenie žalobkyne voči ostatným vedúcim jednotlivých oddelení
žalovaného. Keďže žalobkyňa bola členom škodovej komisie, bola v inom postavení vo vzťahu k Mgr.
J. E. ako v rozhodnom období, kedy sa Mgr. J. E. stal hlavným inšpektorom práce. Mala za to, že v
rozhodnom období sa žalovaný v zastúpení Mgr. J. E. z titulu svojho postavenia dopustil diskriminačného
konania, keď v porovnaní s ostatnými vedúcimi zamestnancami, žalobkyni bezdôvodne ukladal písomné
upozornenia a odňal osobný príplatok. Súd sa podľa názoru žalobkyne nemal zaoberať otázkou, či
došlo k úprave osobných ohodnotení viacerých zamestnancov ale otázkou, či osobné ohodnotenia
zamestnancov boli upravené z rovnakého dôvodu, v rovnakej miere a v rovnakom čase ako u žalobkyne
a to v zmysle záverov MV SR, kde bolo konštatované nerešpektovanie pravidiel registratúry na všetkých
organizačných zložkách žalovaného, pričom sám žalovaný následne vydal príkaz č. 4/2012, podľa
ktorého sa na odstránení nedostatkov mali podieľať a boli zodpovední všetci vedúci jednotlivých oddelení
žalovaného ako všetci zamestnanci žalovaného, čím de facto uznal, že konštatovaných porušení sa
dopustili všetci vedúci zamestnanci. Aj napriek tomu v zmysle záverov doručil upozornenie na závažné
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyni a nie ďalším trom vedúcim zamestnancom oddelení, t.j. mužom.
K súdom uvádzanému primárnemu dôvodu porušenia vymedzenému v rámci upozornenia na závažné
porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňa dodala, že takéto odôvodnenie považuje za nepresvedčivé
a nedostatočné, pričom nevychádza z predložených listinných dôkazov, z ktorých jasne vyplýva, že
predmetné upozornenie bolo žalobkyni uložené výlučne z dôvodov záverov kontroly konštatovaných
MV SR, na základe čoho jej bol následne neprimerane znížený osobný príplatok. Súd prvej inštancie
jasne neuviedol, aké „uvedené obdobie" posudzoval a tiež z dôvodu, že keď už sám konštatoval
zodpovednosť vedúcich oddelení, mal sa zaoberať otázkou, či z dôvodu zodpovednosti vedúcich
oddelení za riadenie celého oddelenia bola vyvodená aj voči ostatným trom vedúcim oddelení z dôvodov
záverov výsledkov kontroly, teda nielen voči žalobkyni a či im z tohto dôvodu bol rovnako znížený
osobný príplatok ako žalobkyni. Súd na jednej strane uznal, že na účely posúdenia diskriminačného
konania žalovaného voči žalobkyni treba prihliadať na ňou uvádzané rozhodné obdobie od mája 2012
do marca 2013, avšak v predchádzajúcom texte rozsudku poprel jeho dôležitosť, pričom uviedol, že
je potrebné prihliadať na neskoršie konanie žalovaného, nakoľko len komplexným posúdením možno
zhodnotiť postoj žalovaného. Nepochybne teda badať, že súd si v rámci odôvodnenia rozsudku protirečí
na viacerých miestach a to skutočnosti, ktorú v rámci konania považuje žalobkyňa za vysoko relevantnú
v záujme preukázania diskriminačného konania zo strany žalovaného. Súd neuviedol, v rámci akého
obdobia zmeny príplatkov zamestnancov posudzoval, žalobkyňa sa nestotožnila s vyhodnotením súdu



ohľadom svedeckej výpovede Ing. F. V., keď súd neuviedol, v ktorej časti bola podľa neho výpoveď
svedkyne účelová a neuviedol tiež, ktoré jej tvrdenia vzal v úvahu a ktoré boli v konaní spochybnené.
V tomto smere považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za nedostatočné. Poukázala
na rozsudok NS SR sp. zn. 2MCdo/1/2007 z 30.9.2008, z ktorého vyplýva, že NS SR v predmetnom
rozsudku uznal, že pokiaľ je ostatným zamestnancom vyplatená odmena a jednému nie z dôvodu iného
postavenia, zamestnávateľ sa bez ďalšieho dopustí diskriminačného konania. Žalobkyňa mala za to,
že uvedené sa stotožňuje s konaním žalovaného, ktorý žalobkyňu znevýhodnil odobratím osobného
príplatku voči ostatným vedúcim zamestnancom, ktorí sa dopustili rovnakého porušenia a to z dôvodu
iného postavenia, do ktorého sa žalobkyňa dostala svojou účasťou v škodovej komisii. K tomu, že
súd prvej inštancie vyhodnotil návrh žalobkyne na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov na
ÚS SR ako návrh na prerušenie konania, ktorý vyhodnotil ako nedôvodný, žalobkyňa poukázala na
§ 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z., článok 36 písm. b/ Ústavy SR, § 89 ods. 2 Zákona o štátnej
službe, § 10 ods. 2 zákona o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme s tým, že má za to, že nerovnaké podmienky zvýšenia, zníženia či odobratia osobného príplatku
pre štátnych zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, je v absolútnom
rozpore s princípom rovnakého zaobchádzania, keďže dochádza k situácii, že osoby, ktoré vykonávajú
prácu u jedného zamestnávateľa majú rozdielne zákonné pracovné podmienky, a to podľa právneho
predpisu, ktorý spravuje ich zmluvné dojednanie so zamestnávateľom. Ustanovenie § 10 ods. 2 zákona
o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme je v rozpore s čl. 36
písm. b/ Ústavy SR, keďže tým, že zamestnávateľ môže bezdôvodne odňať osobný príplatok, ktorý bol
raz priznaný na základe kvality plnenia úloh, dochádza k obchádzaniu čl. 36 písm. b/ Ústavy SR, podľa
ktorej zamestnanci majú právo na spravodlivé pracovné podmienky, pričom uvedené odňatie osobného
príplatku nie je možné považovať ako spravodlivé. Citovala § 162 ods. 1 písm. b) CSP, § 37 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov a poukázala na uznesenie ÚS SR sp. zn. PL ÚS 32/2015 z 29.4.2015 a na svoje písomné
vyjadrenie k uzneseniu súdu prvej inštancie z 2.1.2017 č.k. 8Cpr/5/2013-298, z ktorého citovala s tým, že
na základe skutočností uvedených v takomto vyjadrení mala za to, že konajúci súd mal iniciovať konanie
o súlade právnych predpisov na ÚS SR, a to v záujme spravodlivého rozhodnutia v tejto veci, nakoľko
má za to, že na iniciovanie tohto konania boli splnené zákonné podmienky. S poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.94 séria A, č. 303-a) Komisie
(stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993 sťažnosť č. 183/91), Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12.5.2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) bola názoru, že v predmetnej veci je založený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, keď aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe NS SR napr. v jeho
rozsudku z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S poukazom
na § 220 ods. 2 CSP bola názoru, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozsudku náležite nevysporiadal
resp. vôbec sa nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi uvedenými v žalobe a
ani s tvrdeniami a argumentami prezentovanými súdu počas konania. Odôvodnenie je nepresvedčivé
a neposkytuje odpoveď na právne argumenty žalobkyne. Poukázala na skutočnosti, ktoré podľa nej
súd prvej inštancie vôbec právne neposúdil a v odôvodnení rozsudku sa s nimi náležite nevysporiadal,
v dôsledku čoho z hmotnoprávneho a aj procesnoprávneho hľadiska považuje žalobkyňa rozsudok
súdu prvej inštancie za nezákonný: nevysporiadal sa so skutočnosťou, že v rámci konania bolo
rozhodné posúdenie diskriminačného konania žalovaného voči žalobkyni v rámci rozhodného obdobia
od mája 2012 do marca 2013, teda obdobia od nástupu hlavného inšpektora práce do funkcie až
do skončenia pracovného pomeru žalobkyne, keď si na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku o
uvedenom protirečil, vôbec sa nezaoberal otázkou diskriminácie žalovanej na základe iného postavenia,
odôvodneného účasťou žalovanej (správne žalobkyne) v tzv. komisii, ktorá posudzovala náhradu škody,
v ktorej bol povinný hlavný inšpektor práce aj napriek tomu, že uvedené v konaní považovali za jeden
z hlavných dôvodov iného zaobchádzania so žalobkyňou zo strany žalovaného, pričom sa tiež vôbec
nezaoberal zápisnicou zo škodovej komisie, ktorá bola v konaní predložená, a tiež vyjadreniami, ktoré
žalovaný t.č. ku konania poskytol, a ktoré smerovali voči osobe žalobkyne a v konečnom dôsledku
odôvodňovali jeho zaujatosť voči žalobkyni, čo ani náležite nezdôvodnil. Nesprávne právne posúdil
vec keď uviedol, že diskriminácia voči osobe žalovanej (správne žalobkyne) zo strany žalovaného je
len subjektívna a to aj napriek tomu, že žalobkyňa má za to, že v konaní poukázala, že žalovaný jej
udelil závažné porušenie pracovnej disciplíny, avšak na základe kontroly vykonanej MV SR, výsledkom
ktorej nebolo len pochybenie žalovanej ale pochybenie všetkých vedúcich oddelení žalovaného, no
toto porušenie bolo adresované len jej, čo považuje za objektívne a preukázateľné, nevychádzajúce
len zo subjektívneho pocitu žalobkyne. Rovnako sa náležite nevysporiadal s návrhom na iniciovanie



konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR, náležite nezdôvodnil prečo mu
nevyhovel, pričom sa obmedzil len na strohé konštatovanie nezodpovedajúce náležitému právnemu
posúdeniu. Mala za to, že vydaný rozsudok súdu prvej inštancie je porušením ústavnoprávne a
medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä
princípom materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a
spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti
rozhodnutí orgánov verejnej moci ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní a tiež princípu, že
právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti. Odôvodnenie rozsudku považuje za
nepresvedčivé a nedostačujúce, nakoľko súd sa náležite nevysporiadal s vykonanými dôkazmi, nijakým
spôsobom nezdôvodnil zásadné argumenty žalobkyne predostreté v konaní a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Zopakoval svoju argumentáciu pred súdom prvej inštancie
s tým, že uzavrel, že v zmysle záverov súdnej praxe ustanovenie § 10 ods. 2 zákona o odmeňovaní
nestanovuje povinnosť zamestnávateľa odôvodňovať rozhodnutie o znížení resp. odňatí osobného
príplatku a preto žalovaný jednoznačne trvá na tom, že sa jedná o zložku platu, ktorá bez ohľadu na
to, či bola raz priznaná, nie je zo strany zamestnanca nárokovateľná (žalovateľná). Avšak v uvedenom
prípade, keď tiež došlo k zisteniu závažných pochybení na strane žalobkyne pri plnení pracovných
úloh, je logické a pochopiteľné, že žalovaný ako zamestnávateľ reagoval na takúto skutočnosť a
prehodnotil priznanie osobného príplatku, ktorý primerane znížil (čo bolo plne v jeho kompetencii).
Preto sa plne stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že každý zamestnávateľ má právo (nie
povinnosť!) oceniť mimoriadne schopnosti a zásluhy svojich zamestnancov a zároveň má toto právo
odobrať (dokonca aj v takom prípade, ak by nedošlo k neplneniu si pracovných úloh). Žalobkyňa počas
konania vyskúšala, menila a dopĺňala všetky možné dôvody údajnej diskriminácie, avšak predloženými
a vykonanými dôkazmi sa tieto jednotlivé možné dôvody vyvrátili. K údajnej diskriminácii na základe
pohlavia medzi stranami sporu nie je sporná skutočnosť a fakt, že po skončení štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne bola do funkcie vedúcej oddelenia ekonomiky prevádzky a informatiky ustanovená
Ing. P. U., teda žalovaný žiadnym spôsobom nemohol diskriminovať zamestnanca z dôvodu pohlavia,
ale vždy len zohľadňoval odbornosť, riadiace a organizačné schopnosti zamestnancov. Nahradenie
žalobkyne vo funkcii ženou v rozhodnom období, t. j. v danom čase, keď končila žalobkyňa, je jasným
dôkazom, že k takejto diskriminácii nedošlo, nemalo by to totiž žiadnu logiku diskriminovať údajne jednu
ženu (žalobkyňu) a vzápätí prijať na jej miesto inú ženu. K námietke žalobkyne, že jedine jej a pani
A. boli uložené písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, žalovaný uviedol, že to nie
je pravda, o čom predložil aj listinné dôkazy spolu s vyjadrením z 27.6.2017, z ktorých vyplýva, že
žalovaný ak bolo treba, písomne upozorňoval na porušenie pracovnej disciplíny aj mužov (pán P. U.,
P., O. a X.), taktiež žalovaný nemal problém odvolať z funkcie aj mužov, prípadne s nimi aj skončiť
pracovný pomer (p. U., P., O.), resp. nemal problém do vedúcich funkcií vymenovať ženy (p. U., I.).
U pani A., na ktorú stále žalobkyňa upozorňuje, žalovaný preukázal listinnými dôkazmi, že v čase,
keď pani A. podávala neuspokojivé pracovné výsledky, bola upozorňovaná a sankcionovaná v zmysle
zákona (zníženie osobného ohodnotenia), ale naopak v čase, keď si svoje povinnosti plnila riadne, jej
osobné ohodnotenie bolo zvýšené. Dodnes pracuje u žalovaného bez akýchkoľvek sťažností, alebo
problémov. Ak by žalovaný diskriminoval pracovníkov z dôvodu pohlavia, tak by na vedúce funkcie
nedosadzoval ženy a taktiež by logicky ukončil pracovný pomer s viacerými ženami, napr. s pani
A., na čo mal aj dostatočný dôvod (neuspokojivé pracovné výsledky), napriek tomu tak neurobil. Je
zvláštne, že žalobkyňa mala byť diskriminovaná z dôvodu pohlavia, ale z predložených dôkazov sa
preukázalo, že žiadna iná žena diskriminovaná nebola, dokonca ženy získavali vedúce pozície a aj
keď prechodne došlo k zníženiu osobného ohodnotenia, tak následne bolo zvýšené (ale takto sa
dialo aj u mužov). Problém bol niekde inde a to v porušovaní pracovnej disciplíny žalobkyne, ktoré
žalovaný preukázal. Ak by žalovaný mal mať problém so ženami, tak by nemohlo dôjsť k údajnej
diskriminácii iba jednej z množstva žien čo u neho pracovali a pracujú. Po odvolaní Ing. L. A. z
funkcie vedúcej oddelenia PPV, bola do funkcie vedúcej PPV ustanovená Ing. I. I., ktorá je vekovo
staršia ako žalobkyňa a logicky teda nemohlo v žiadnom prípade ísť ani o diskrimináciu z dôvodu
veku ani pohlavia. Žalobkyňa a taktiež aj druhá vedúca oddelenia ako ženy, boli nahradené ženami,
jasný dôkaz nediskriminácie žien a tieto ženy novoustanovené do vedúcich funkcií poberali zjavne
osobné príplatky, takže z dôvodu, že boli ženami neboli diskriminované. Aj odvolaná Ing. L. A. dodnes
pracuje u žalovaného, poberá aj osobný príplatok, čo je tiež dôkaz nediskriminácie žien. Nesúhlasil s
názorom žalobkyne, že súd mal skúmať len obdobie od nástupu hlavného inšpektora p. E. do marca



2013. Je potrebné skúmať celé obdobie od jeho nástupu až po súčasnosť, nakoľko stále je hlavným
inšpektorom a len z dlhšieho časového obdobia možno vyvodiť, či hlavný inšpektor diskriminuje ženy,
prípadne starších zamestnancov. Je zrejmé, že za päť rokov čo je vo funkcii sa preukázalo, že tomu
tak nie je. Časové obdobie od nástupu hlavného inšpektora práce do marca 2013 (cca 9 mesiacov)
je značne skresľujúce a nemôže byť ukazovateľom diskriminácie, pretože ak prvé bolo upozornenie
adresované žene, tak to v žiadnom prípade nepreukazuje diskrimináciu z akýchkoľvek dôvodov, a
pretože je preukázané, že takéto upozornenie a zníženie osobného príplatku bolo v odôvodnených
prípadoch i v prípade mužov (napr. vedúci oddelenie BOZP PaeDr. U. U., Ing. K. O., Ing. V. X., Ing. P.
P.). Tabuľku s dátumami upozornení žalovaný súdu predložil spoločne s listom z 18.4.2017. Skutočnosť,
že žalobkyňa bola prvá, ktorej bolo znížené osobné ohodnotenie, žiadnym spôsobom nepreukazuje, že
by išlo o akúkoľvek diskrimináciu, žalobkyňa ukončila štátnozamestnanecký pomer cca 9 mesiacov od
menovania hlavného inšpektora práce do funkcie a to, že jej ako prvej bolo znížené osobné ohodnotenie
nepreukazuje na základe vyššie uvedené žiadnu diskrimináciu z dôvodu veku a pohlavia. Ak by malo byť
pravdivé tvrdenie žalobkyne, tak v prípade, že by bol prvý upozornený na porušenie pracovnej disciplíny
muž, tak ten by mohol namietať tiež diskrimináciu z dôvodu pohlavia, lebo pred ním nebol žiadny
iný muž upozornený na porušenie pracovnej disciplíny ani žiadnemu mužovi nebolo znížené osobné
ohodnotenie. K údajnej diskriminácii z dôvodu iného postavenia (členstvo v škodovej komisii) žalovaný
uviedol v súvislosti s upozornením uloženým Mgr. B., že tento mal záujem ukončiť štátnozamestnanecký
pomer už v čase, keď vykonávala funkciu hlavnej inšpektorky Ing. V. Z. a mal dohodnutý už iba polovičný
pracovný úväzok a zároveň požiadal o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V období, keď už
mal dohodnutý s hlavným inšpektorom práce dátum ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, bolo
na základe sťažnosti žiadateľa o poskytnutie informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. preukázané,
že Mgr. B. nedodržal zákonnú lehotu na poskytnutie informácie žiadateľovi, ktorú skutočnosť Mgr. B.
nerozporoval, následne ukončil štátnozamestnanecký pomer v zmysle dohody a odišiel pracovať ako
advokátsky koncipient k právnemu zástupcovi žalobkyne. Preto, ak by hlavný inšpektor práce chcel
diskriminovať z dôvodu iného postavenia (členstva v škodovej komisii), tak práve mal možnosť uložiť
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny i Mgr. B. v súvislosti s výkonom štátneho odborného
dozoru MV SR a s tým súvisiacimi zisteniami, keď samotná žalobkyňa uvádza, že zodpovednosť mali i iní
zamestnanci žalovaného. Napriek tomu tak žalovaný neurobil, čím jasne dokázal, že ani k diskriminácii
z dôvodu členstva v škodovej komisii nedošlo. Vyššie uvedené písomné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny uložené Mgr. B., na ktoré sa žalobkyňa stále odvoláva, teda preukázateľne nemalo
žiadny súvis s členstvom v škodovej komisii. Žalovaný tiež uviedol, že na jednej strane žalobkyňa
neustále považuje za rozhodné obdobie od nástupu Mgr. E. do funkcie do marca 2013 a na druhej
strane poukazuje na písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny uloženej Mgr. B., ktoré
bolo realizované (a menovaný ho plne uznal) až 3 mesiace po skončení pracovného pomeru žalobkyne.
A navyše bolo uložené 3 - 4 dní pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru Mgr. B., takže
nemalo žiadny vplyv na jeho ďalšie pôsobenie u žalovaného (zo strany hlavného inšpektora práce teda
nebol už žiadny dôvod na diskriminačné konanie a porušenie zo strany Mgr. B. bolo bez pochybností
preukázané). K údajnej diskriminácii z hľadiska politického zmýšľania žalovaný uviedol, že táto bola
pred súdom jednoznačne vyvrátená, nakoľko vykonaným dokazovaním sa zistilo, že strana SMER
neeviduje za svojho člena nikoho zo zamestnancov žalovaného a tak je jasné, že k diskriminácii
z toho dôvodu ani nemohlo prísť. Vyjadrenie žalobkyne, že aj keď Ing. U., Ing. I. neboli členkami
strany SMER, tak to nevylučuje vysokú pravdepodobnosť toho, že so stranou sympatizovali, považuje
žalovaný za ničím nepodloženú domnienku a snahu preukázať diskrimináciu, ktorá však už dôkazmi bola
vyvrátená. K údajnej diskriminácii z dôvodu veku žalovaný uviedol, že preukázal listinnými dôkazmi, že
u žalovaného v období od mája 2012 do marca 2013 pracovalo 16 zamestnancov a z nich v súčasnosti
pracuje 13 zamestnancov vekovo starších alebo vekovo porovnateľných so žalobkyňou. Tiež poukázal
na skutočnosť, že po skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne bola do funkcie vedúcej
Oddelenia ekonomiky, prevádzky a informatiky ustanovená Ing. P. U., ktorá je približne v rovnakom veku
ako žalobkyňa (rozdiel cca 6 mesiacov), teda žalovaný v žiadnom prípade nediskriminuje zamestnancov
z dôvodu veku a hodnotiacimi kritériami sú odbornosť, aktivita, riadiace a organizačné schopnosti
zamestnancov. Z uvedeného uzavrel, že žalobkyňa nebola vo svojej práci diskriminovaná pre ani jeden
z dôvodov, ktoré predpokladá zákon a preto žaloba bola podaná nedôvodne. Ku konaniu o súlade
právnych predpisov sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý správne neinicioval konanie
pred ÚS SR a návrh na prerušenie konania zamietol.

6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila tak, že je len obhajobou samotnej diskriminácie, mala
za to, že pokiaľ sa dvaja zamestnanci na rovnakej pracovnej pozícii ktoréhokoľvek zamestnávateľa



dopustia rovnakého pochybenia, ktoré je navyše konštatované vyššou autoritou, musia byť
sankcionovaní rovnakým spôsobom, inak by jednoznačne išlo o nerovnaké zaobchádzanie. V prípade,
že by žalovaný mal právo postupovať spôsobom uvedeným vo vyjadrení žalovaného, tak má žalobkyňa
za to, že postup, resp. zohľadňovanie predchádzajúceho plnenia pracovných povinností zamestnancami
a ich prístup k plneniu pracovných povinností, či predchádzajúcich pochybení, by v záujme ochrany
zamestnancov pred diskrimináciou musel byť v zákone jasne deklarovaný. Nie je pravdou, že by
písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny neboli uložené len žalobkyni a pani A.. V
rámci rozhodného obdobia od mája 2012 hlavný inšpektor práce ani jednému z mužov, ktorí boli
vedúcimi oddelení, neodňal osobný príplatok, ani nedal písomné upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny, toto bolo predložené len žalobkyni, v súvislosti s čím jej bol odňatý aj osobný príplatok. X. A.
v rozhodnom období z vedúcej oddelenia žalovaný odvolal a taktiež odňal osobný príplatok. Dôkazy,
na ktoré žalovaný poukazuje a ktoré boli vydané nie v rámci rozhodného obdobia, považuje žalobkyňa
aj naďalej za irelevantné a účelové, nepreukazujúce rovnaké zaobchádzanie s mužmi a so ženami
v rámci rozhodného obdobia zo strany žalovaného. K ustanoveniu Ing. P. U. a Ing. I. I. do funkcie
po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne žalobkyňa uviedla, že neskoršie konanie
žalovaného je irelevantné vo vzťahu k posúdeniu, či sa s ňou zaobchádzalo alebo nezaobchádzalo
rovnako ako s inými vedúcimi jednotlivých oddelení žalovaného. Zotrvala na tom, že má za to, že
pokiaľ sa posudzuje, či vo vzťahu k určitej osobe nebol rešpektovaný zákaz diskriminácie, sa musí
brať v úvahu doba, počas ktorej k diskriminácii vo vzťahu k nej mohlo dochádzať. Tou dobou môže
byť logicky a nepochybne len obdobie, počas ktorého žalovanej štátnozamestnanecký pomer trval.
Za diskrimináciu nemožno považovať určité celkové správanie sa k zamestnancom, či nejakú ľudskú
vlastnosť aplikovanú v riadiacej pôsobnosti riaditeľa, ako sa zrejme žalovaný mylne domnieva. Pokiaľ by
boli úvahy žalovaného o irelevantnosti rozhodného obdobia správne, za diskrimináciu by potom muselo
byť považované nepriaznivé zaobchádzanie s každým jedným podriadeným žalovaného, čo je absolútne
nelogické a v úplnej protichodnosti so samotnou podstatou diskriminácie. Žalobkyňa tiež nesúhlasila s
tvrdením žalovaného, podľa ktorého by sa diskriminácie voči žalobkyni dopustil len v prípade, pokiaľ by
Mgr. B., ako členovi škodovej komisie v súvislosti s výkonom štátneho odborného dozoru MV SR a s tým
súvisiacimi zisteniami rovnako uložil upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny tak, ako to urobil
v prípade žalobkyne. Mala za to, že žalovaný tu spája nesúvisiace skutočnosti, ktorými zavádza súd.
Poukázala na skutočnosť, že žalobkyni bolo uložené porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu výsledkov
vykonanej kontroly, za ktoré mali byť postihnutí všetci vedúci jednotlivých oddelení. V rovnakom prípade,
pokiaľ by Mgr. B. a žalobkyni bolo uložené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a ostatným
vedúcim oddelení nie, bolo by i v takom prípade možné hovoriť o diskriminácii z dôvodu iného postavenia,
ktoré mali obaja vzhľadom na účasť v škodovej komisii. Dodala, že diskriminácie by sa žalovaný
nedopustil len v prípade, pokiaľ by preukázal, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny uložil
všetkým vedúcim oddelení, ktorí boli zodpovední za nedostatky zistené kontrolou MV SR. Mgr. B.
skončil štátnozamestnanecký pomer dňom 30.6. 2012, teda nemohol dostať upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny až v roku 2013 navyše až tri mesiace po skončení štátnozamestnaneckého pomeru
žalobkyne, ako uvádza žalovaný. V období od júla 2012 pracovala u žalovaného žalobkyňa ako jediná z
členov vtedajšej škodovej komisie, teda ostatným členom (Mgr. B., pánovi T., pani V.) žalovaný nemohol
uložiť žiadne písomné upozornenie. K otázke trov konania uviedla, že žalovaný má zriadené vlastné
právne oddelenie, pričom v organizačnom poriadku je okrem iného zakotvené, že do jeho kompetencie
patrí tiež zastupovanie žalovaného pred súdom. Mala za to, že žalovaný mal tak zabezpečené všetky
predpoklady na to, aby sa nemusel dať zastúpiť advokátskou kanceláriou, ale aby využil zastúpenie
vlastným právnym oddelením, ktoré je bezpochyby spôsobilé ho zastúpiť a hájiť jeho práva pred súdom.
Z tohto dôvodu vzniknuté trovy právneho zastúpenia považovala za neúčelne vynaložené, poukázala v
tejto súvislosti na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sži/4/2014 z 26.2.2015.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p."),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), obe oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie resp. jeho
časť vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP) s výnimkou časti jeho výroku majúcej charakter uznesenia o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania, po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a §



363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/
CSP), preskúmal rozhodnutie v účinne napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v účinne napadnutej časti vo zvyšnom rozsahu zamietajúcej žalobu
je vecne správny.

8. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím
vo veci samej.
Súd o prerušení konania rozhoduje uznesením (Podľa § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením, ak
nerozhoduje vo veci samej.).
Žalobkyňa odvolaním napadla I. i III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, teda o.i. napadla odvolaním
aj jeho časť o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, v ktorej časti malo rozhodnutie charakter
uznesenia.
Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 357 písm. a/ až o/ CSP: Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a)
zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na
opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí
návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu
na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť
zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku
na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie
cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu
cudzieho rozhodnutia.
Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy (O.s.p.) bola zmenená koncepcia prípustnosti odvolania proti
uzneseniu. Proti tejto forme súdneho rozhodnutia totiž vo svojej podstate odvolanie prípustné nie je.
Pripúšťa sa len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. Takéto obmedzenie je podľa
dôvodovej správy CSP umožnené zavedením nového inštitútu - sťažnosti (§ 239 a nasl. CSP), ktorá sa
považuje za systémové opatrenie na odbremenenie odvolacích súdov. Sťažnosť sa totiž pripúšťa proti
uzneseniu súdu prvej inštancie, ak bolo vydané súdnym úradníkom (vyšším súdnym úradníkom alebo
súdnym tajomníkom). Tzn. že pri taxatívnom výpočte uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, musí
byť splnená podmienka, že ide o uznesenie vydané sudcom.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia uznesenia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,
v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
V predmetnej veci ide o rozhodnutie majúce charakter uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
(reprezentovaný sudcom) rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okruh rozhodnutí súdu,
proti ktorým CSP v ustanovení § 357 odvolanie pripúšťa, je vymenovaný taxatívne, čo znamená, že proti
uzneseniu, ktoré nie je uvedené v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je.
Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade odvolanie smerovalo aj proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné, nemohol odvolací súd rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,
napádané odvolaním žalobkyne preskúmať a meritórne o ňom rozhodnúť, ale musel o odvolaní v takejto
časti rozhodnúť v súlade s stanovením § 386 písm. c/ CSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho
uznesenia.



9. Vo vzťahu k III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšnom rozsahu zamietajúcemu žalobu, po
preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok
súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220
ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

10. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobkyne,
keďže podstatné tvrdenia z odvolania žalobkyňa uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Podľa § 307 CSP antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.
Podľa § 11 ods. 1 a 2 ADZ: (1) Konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady
rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej
tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). (2) Žalovaný je povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Antidiskriminačné spory predstavujú osobitnú množinu sporov v civilnom súdnom konaní. Aby bolo
možné hovoriť o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, musí existovať dôvodný záver o porušení
zákazu diskriminácie. Tento zákaz nie je vyjadrený len v antidiskriminačnom zákone, ale možno
ho nájsť aj v ustanoveniach iných právnych predpisov. Zákon síce nekladie na žalobcu povinnosť
vecného odôvodnenia návrhu na začatie civilného súdneho konania vo veci porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, avšak samotná žaloba musí spĺňať kvalitatívnu podmienku porušenia tejto zásady prima
facie. Uvedené však nezbavuje žalobcu dôkaznej povinnosti automaticky. Ak má žalobca objektívne
možnosť získať dôkazné prostriedky za účelom preukázania svojich tvrdení, je v jeho záujme, aby
tieto dôkazné prostriedky v žalobe uviedol. Ak sa tak nestane, vystavuje sa tým, okrem iného, postupu
súdu, ktorý neaplikuje procesný inštitút preneseného dôkazného bremena automaticky, ale až potom, čo
dospeje k dôvodnému záveru o možnom porušení práva na rovnaké zaobchádzanie. Ak súd k takémuto
záveru nedospeje, vystavuje sa žalobca riziku procesného následku nesplnenia dôkaznej povinnosti,
ktorým je zamietnutie žaloby.
Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že
vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31.
júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods.
5 Zákonníka práce) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca
musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také
dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa
či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá
má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. (Uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30.4.2009)



Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenému porušeniu zákazu diskriminácie z dôvodu
politického alebo iného zmýšľania a z dôvodu veku uzavrel (ods. 52 body A a B odôvodnenia
napadnutého rozsudku) a odvolací súd s tým stotožňuje, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno,
keďže nepreukázala skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia založili prenos dôkazného
bremena na žalovaného, t. j. skutočnosti , z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo k priamej alebo
nepriamej diskriminácii jej osoby.
Vo vzťahu k ostatným diskriminačným dôvodom (ods. 52 body C a D odôvodnenia napadnutého
rozsudku), prišiel súd prvej inštancie k záveru, s ktorým sa taktiež odvolací súd stotožňuje, a to, že v
konaní nebolo preukázané diskriminačné konanie žalovaného voči žalobkyni.

12. Podľa § 2 ods. 1 ADZ dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia.
Ustanovenia antidiskriminačného zákona upravujú porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
expressis verbis. Napriek tomu je z týchto ustanovení zrejmé, že k porušeniu uvedenej zásady dochádza
pri diskriminácii zo zákonom vymedzených dôvodov. Výpočet diskriminačných dôvodov je relatívne
otvorený, keďže diskriminačný dôvod iného postavenia zahŕňa aj situácie, ktoré nie sú výslovne uvedené
v enumerácii týchto dôvodov a predstavuje variabilný prvok v prípade situácií, ktoré zákonodarca
nepredvídal. Súd v prípade posudzovania konkrétneho prípadu, v rámci ktorého obeť diskriminácie
namieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu iného postavenia, aplikuje induktívny
myšlienkový proces. Pomocou spoločného posudzovania výslovne uvedených dôvodov diskriminácie
teda zisťuje, čo tieto dôvody spája a vystihuje. Účelom opísaného myšlienkového pochodu sudcu má
byť zistenie, či ním posudzovaný dôvod iného postavenia, ktorý môže predstavovať „nový" dôvod
diskriminácie, je možné zahrnúť pod konštrukciu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu
iného postavenia.
Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania teda predstavuje rešpektovanie zákazu diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo
etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného
stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu,
majetku, rodu, vyššie uvedeného iného postavenia. Spor spočívajúci v otázke porušenia dodržiavania
zásady rovnakého zaobchádzania má teda svoje mantinely v antidiskriminačnej legislatíve, t. j. v
hmotnom práve, ktorého súčasná podoba je výsledkom dlhodobého vývoja a ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít predovšetkým na nadnárodnej úrovni. Slovenská antidiskriminačná
legislatíva poskytuje obetiam porušenia zásady rovnakého zaobchádzania extenzívnu mieru ochrany.
Jej reflexiou je demonštratívny výpočet antidiskriminačných dôvodov. To však neznamená, že pod
antidiskriminačný dôvod iného postavenia možno subsumovať akékoľvek dôvody. Je záujmom
zákonodarcu, aby išlo len o také prípady, ktoré sú rovnako alebo obdobne závažné ako dôvody vyjadrené
v zákone expressis verbis.
Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou diskriminácie žalobkyne na základe
iného postavenia, odôvodneného účasťou žalobkyne v tzv. komisii, ktorá posudzovala náhradu škody,
ku ktorej bol povinný hlavný inšpektor práce. Táto odvolacia námietka žalobkyne však nebola dôvodná,
nakoľko touto otázkou sa súd podrobne zaoberal v ods. 52 bod D písomného vyhotovenia rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd sa jeho závermi (že v konaní nebolo preukázané diskriminačné konanie
žalovaného voči žalobkyni) stotožňuje.

13. K odvolacej námietke žalobkyne, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že uvedené konanie nebolo diskriminačné,
musí preukázať, že upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny doručil aj ďalším trom
vedúcim oddelení z dôvodov uvedených vo výsledku kontroly MV SR a že je s poukazom na rozsudok
Európskeho súdneho dvora C-394/1996 (Brown) treba zohľadniť pri aplikácii ustanovenia § 2 ods. 2
ADZ, že je neprípustné, aby sa v porovnateľnej situácii uplatňovali rôzne pravidlá, teda aby za porušenie
predpisov všetkými osobami, ktoré sa v dôsledku toho ocitli v porovnateľnej situácii, boli uplatnené rôzne
pravidlá v tom zmysle, že niektoré z týchto osôb budú za kolektívne porušenie postihnuté akoukoľvek
sankciou a iné nebudú postihnuté vôbec, čo je v absolútnom rozpore nielen so zásadou rovnakého
zaobchádzania ale aj dobrými mravmi, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
v poslednom odseku ods. 52. Stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný v rámci
upozornenia na závažné porušenie pracovnej disciplíny vymedzil ako primárny dôvod porušenia nie



výsledky kontroly, ale skutočnosť, že žalobkyňa organizuje, riadi a kontroluje prácu zamestnancov na
ekonomickom oddelení, teda je zodpovedná za chod a činnosť oddelenia a súčasne je ako vedúci
zamestnanec povinná najmä riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov, pričom nedodržanie týchto
povinností bolo považované za porušenie pracovnej disciplíny, že v rovnakom období boli postihnutí
viacerí riadiaci pracovníci žalovaného (2), pričom paradoxne sa opatrenia nedotkli ich podriadených,
uvedené však nemožno považovať za diskrimináciu, nakoľko v prípade pochybení celého oddelenia
nesú za stav zodpovednosť primárne jednotliví vedúci, ktorí by mali dohliadať na jeho riadnu kontrolu,
že z celkových približne 18 odsekov pochybení vytknutých v zázname o kontrole správy registratúry sa
najviac - až 5 týkalo oddelenia žalobkyne, preto postup žalovaného (nepostihnutie aj zostávajúcich 3
riadiacich pracovníkov upozornením na porušenie pracovnej disciplíny) nebolo možné vyhodnotiť ako
diskriminačný len z dôvodu, že títo neboli z dôvodu menšieho počtu pochybení postihnutý resp. boli
postihnutý miernejšie ako žalobkyňa.

14. Ďalšou odvolacou námietkou odvolateľka súdu prvej inštancie vytkla, že na jednej strane uznal,
že na účely posúdenia diskriminačného konania žalovaného voči žalobkyni treba prihliadať na ňou
uvádzané rozhodné obdobie od mája 2012 do marca 2013, avšak na inom mieste poprel jeho dôležitosť,
pričom uviedol, že je potrebné prihliadať na neskoršie konanie žalovaného, nakoľko len komplexným
posúdením možno zhodnotiť postoj žalovaného, čím si protirečil v skutočnosti, ktorú v rámci konania
považuje žalobkyňa za vysoko relevantnú v záujme preukázania diskriminačného konania zo strany
žalovaného. Poukázala na dôležitosť zohľadnenia rozhodného obdobia ako obdobia v rámci ktorého
mohlo dochádzať k diskriminácii žalobkyne, keďže bola v rámci tohto obdobia v pracovnom pomere u
žalovaného a len počas tohto obdobia bol Mgr. J. E. ako štatutárny zástupca žalovaného nadriadeným
žalovanej. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobkyne, že súd mal skúmať len obdobie od nástupu
hlavného inšpektora p. E. do marca 2013, majúc za to, že je potrebné skúmať celé obdobie od jeho
nástupu až po súčasnosť, nakoľko stále je hlavným inšpektorom a len z dlhšieho časového obdobia
možno vyvodiť, či hlavný inšpektor diskriminuje ženy, prípadne starších zamestnancov. Žalovaný tiež
poukázal na to, že na jednej strane žalobkyňa neustále považuje za rozhodné obdobie od nástupu
Mgr. E. do funkcie do marca 2013 a na druhej strane poukazuje na písomné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny uložené Mgr. B., ktoré bolo realizované (a menovaný ho plne uznal) až 3 mesiace
po skončení pracovného pomeru žalobkyne.
Súd prvej inštancie prišiel k záveru, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, že neobstojí námietka
žalobkyne, že sa nemá prihliadať okrem obdobia od mája 2012 do marca 2013 aj na neskoršie konanie
žalovaného (po skončení pracovného pomeru žalobkyne), nakoľko len komplexným posúdením možno
zhodnotiť postoje žalovaného. Z obsahu žaloby a vyjadrení strán je zrejmé, že od nástupu nového
štatutárneho zástupcu žalovaného Mgr. J. E. došlo k zmenám riadenia v rámci žalovaného a k zavedeniu
nových postupov, ktoré predtým neboli aplikované. Uvedenými postupmi bola aj zmena v odmeňovaní,
čo súd mal preukázané výkyvmi v priznávaní osobného príplatku ako je uvedené vyššie, a teda že
príplatky boli menené bez ohľadu na to, či šlo o muža (napr. p. V., Mgr. U.), alebo ženu (Ing. A.),
pričom osobné ohodnotenie bolo tak zvyšované ako aj znižované, a to rozdielne. Súd prvej inštancie
súčasne správne konštatoval, že žalovaný v čase vykonávania týchto úkonov nemohol vedieť, že bude
žalobkyňou podaná žaloba tohto typu, a teda ako naznačila žalobkyňa prispôsobovať svoje konanie už
podanej žalobe.

15. Odvolaciu námietku, týkajúcu sa svedeckej výpovede Ing. F. V., že súd prvej inštancie neuviedol,
v ktorej časti bola podľa neho výpoveď svedkyne účelová a ktoré jej tvrdenia vzal v úvahu a ktoré boli
v konaní spochybnené, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže súd prvej inštancie v ods. 53
odôvodnenia rozsudku vyhodnotil túto výpoveď jednoznačne ako účelovú (ako celok), majúcu formu
hodnotiaceho úsudku ohľadom situácie, ktorej však s výnimkou vykonanej kontroly svedkyňa priamym
svedkom nebola, teda na výpoveď neprihliadal.

16. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že presvedčenie žalobkyne o porušovaní
zákazu diskriminácie zo strany žalovaného vo vzťahu k nej je subjektívne, keďže žalovaný preukázal,
že pre rozdiel v odmeňovaní existovali objektívne dôvody.

17. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania žalobkyne akceptovať nemohol, čo malo za následok
nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie. Na základe všetkého vyššie uvedeného
odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo zvyšnom rozsahu zamietajúcej
žalobu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.



18. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.
Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých
trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
Súd prvej inštancie prišiel k záveru, že boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania procesne plne úspešnému žalovanému proti žalobkyni. Aplikoval teda zásadu úspechu v konaní
(§ 255 ods. 1 CSP), opomenul však aplikovať zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.
1 CSP) s poukazom na čiastočné zastavenie predmetného konania. Odvolateľ opodstatnene namietal,
že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
S ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade
trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou
súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV.
ÚS 147/08)
Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Súd je v
prípade použitia ust. § 257 CSP povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť
svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (viď rozsudok ESĽP Čepek proti Českej
republike, sťažnosť č. 9815/10).
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňou bola fyzická osoba - zamestnanec v náročnom spore,
ktorý by bez právnej pomoci mohla len ťažko viesť, pričom náhrada trov konania by sa jej pomerne
výrazne dotkla, na druhej strane žalovaný je organizácia s vlastným právnym oddelením, ktorý sa
môže poradiť aj s inými právnymi oddeleniami ostatných inšpektorátov a má aparát ľudí na vedenie
aj tohto sporu, pričom niektoré odročenia pojednávaní boli z dôvodu, že žalovaný nepredložil dôkazy
bezprostredne. Všetky uvedené skutočnosti súd vyhodnotil tak, že sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, na základe ktorých žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V kontexte vyššie uvedeného z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že
chýba argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Nie je zrejmé z čoho súd prvej
inštancie vychádzal pri svojom závere, že náhrada trov konania (protistrane) by sa žalobkyne pomerne
výrazne dotkla (k aplikácii ust. § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych, tieto však musia byť
odôvodnené) a naopak je zrejmé, že súd prvej inštancie nedostatočne odlišoval právo strany obrátiť sa
na súd prostredníctvom právneho zástupcu a právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Náhrada trov konania je obmedzená len na náhradu trov účelne vynaložených
(na uplatňovanie alebo bránenie práva) a posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností danej
veci. Aplikácia ust. § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať
vždy výnimočný charakter. Iba záver, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov
konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou
sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé
a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.2.2006).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).



Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda
okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie rozhodnutia
musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o
riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.
Odvolací súd po preskúmaní veci aj v časti trov konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti trov konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia, preto ho v takejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (o trovách konania). Nesprávnym procesným
postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočnili svoje procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok, vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom
(ktorý nemôže nahrádzať argumentačný základ odôvodňujúci postup pri rozhodovaní o náhrade trov
konania súdom prvej inštancie zo všetkých zákonných hľadísk).

19. Súd prvej inštancie je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.
2 CSP), pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude postupovať v zmysle vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu. Po aplikovaní zásady úspechu vo veci doplnenej zásadou procesnej zodpovednosti
za zavinenie a po uzavretí či je splnený predpoklad na náhradu trov konania, s prihliadnutím na
individuálne okolnosti prípadu a celý priebeh konania, i postoj strán, zváži, či uvedené zásady môžu byť
prelomené aplikáciou ustanovenia § 257 CSP.
Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanoveniami CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj
právny záver odôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy a
stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II.ÚS 193/06, III.ÚS 198/07).

20. V novom rozhodnutí o veci náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)