Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/82/2017 z 17. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 17. októbra 2017, sp. zn. 13Cob/82/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5616204643.1
Krajský súd Žilina | 13Cob/82/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5616204643.1 | 2017-10-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 262 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 8a ods. 2 zákona č. 192/1993 Z. z., § 137 CSP, § 385 ods. 1 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 379 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/affdd95f-306b-4206-89da-e0c388ebeffd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5616204643.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/82/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204643
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5616204643.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej
a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Nociarová
Jaroslava - byty, s.r.o., so sídlom Bystrická cesta 1921/60, 034 01 Ružomberok, IČO: 44 509 821,
zastúpeného zástupcom JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský
Mikuláš, IČO: 47 258 748, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Liptovský Mikuláš, so sídlom
Kollárova 3588, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 222 011, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr.
Janou Čončolovou, advokátkou, so sídlom Z. XX, XXX XX L. M., v konaní o splnenie povinnosti,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/10/2016-63 zo dňa
14.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20Cb/10/2016-63 zo dňa 14.11.2016   p o t v r d z u j e .

Žalovaný    m á   voči žalobcovi  n á r o k   na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania v plnom
rozsahu (výrok II.). Okresný súd v odôvodnení uviedol, že po predbežnom prejednaní sporu žalobca
navrhol pripustiť zmenu žaloby, ktorá bola na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa
14.11.2016 pripustená tak, že žalovaný je povinný vyhotoviť a predložiť žalobcovi ako zástupcovi
vlastníkov bytov k stavbe bytový dom 14 BJ, nachádzajúcej sa na ul. Y.. K., súp. č. XXXX, postavený na
pozemku parcely registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape, parc. č. 1730/24 (pozemok evidovaný
na LV č. XXXX), zapísanej na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na LV č. XXXX,
Okres Liptovský Mikuláš, Obec Liptovský Mikuláš, katastrálne územie L. M., vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty za kalendárny rok 2015,
a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Okresný súd po vykonanom dokazovaní uviedol,
že z fotokópie Zmluvy o výkone správy č. 77/2016 mal preukázané, že žalobca prevzal komplexné
zabezpečenie správy bytového domu súp. č. XXXX, orientačné č. 12, postaveného na pozemku parcela
C-KN č. 1730/24, zapísanej na LV č. XXXX, Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor.
Zmluva bola uzavretá 30.11.2015 medzi žalobcom ako správcom a vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov na ul. Y.. K. XXXX/XX  v L. M. ako vlastníkom. Podľa čl. 12 bod 6 táto zmluva nadobudla
účinnosť dňom podpisu a platnosť od 01.01.2016. Okresný súd poukázal na ust.            § 8a ods. 2, § 8b
ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že žalobu je nevyhnutné zamietnuť. Primárne okresný súd posudzoval aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v tomto spore a tiež to, či správca, ktorý
končí svoju činnosť, je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv aj
rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome, alebo táto povinnosť zaťažuje výlučne



správcu, ktorý aktuálne vykonáva správu bytového domu, a to do 31. mája toho-ktorého kalendárneho
roka. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana sporu (žalobca) je
subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana
sporu na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný). Okresný súd uviedol, že z ustanovenia § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) je nesporené, že správu správca
vykonáva samostatne v mene vlastníkov na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov a jedná sa o
priame zastúpenie a zástupca vo vzťahu k tretím osobám realizuje svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to
v mene a na účet zastúpeného. V tomto prípade, t.j. pri priamom zastúpení práva a povinnosti vznikajú
priamo zastúpenému, v danom prípade vlastníkom bytov a nebytových priestorov na ul. Y.. K. XXXX  v
L. M.. Z ustanovenia § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. podľa názoru okresného súdu jednoznačne
vyplýva, že správca, ktorý končí svoju činnosť, je povinný predložiť správu o svojej činnosti, týkajúcej sa
tohto domu a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu vrátane vyúčtovania
použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia vlastníkom bytov a nebytových priestorov
v dome.

2. V prejednávanej veci podľa záveru okresného súdu nositeľom hmotnoprávneho nároku sú jednotliví
vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Ak správca uplatnil práva prislúchajúce
vlastníkom bytov a nebytových priestorov vo svojom mene ako v spore označený žalobca, tak na podanie
takejto žaloby podľa názoru okresného súdu nebol aktívne vecne legitimovaný. Aj zmena žalobného
petitu zo strany žalobcu naznačuje, že žalobca môže v spore vystupovať len ako (priamy) zástupca
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Napriek tomu, že žalobca zmenil žalobný
petit tak, že sa splnenia povinnosti domáha ako zástupca vlastníkov bytov v bytovom dome, v rozpore
so zmenou žaloby v časti žalobného petitu potom v žalobe ako takej absentuje riadne označenie
subjektov (vystupujúcich na jednej strane), ktorí sú nositeľmi hmotnoprávneho nároku, o ktorý v konaní
ide. Okresný súd preto žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zamietol. V tejto súvislosti
okresný súd uviedol, že vychádzal z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to
napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2009, sp. zn. 2Cdo/141/2009, v
ktorom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že aktívna legitimácia v spore
o vydanie veci proti bývalému správcovi zo strany nového správcu prináleží len vlastníkom jednotlivých
bytov v bytovom dome a nie spoločenstvu.

3. V druhom rade okresný súd poukázal na ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorého vyplýva,
že správca je povinný 30 dní pred skončením správy najneskôr v deň jej skončenia predložiť vlastníkom
bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti týkajúcej sa tohto domu a odovzdať všetky
písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu, vrátane vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby
a opráv a úhrad za plnenia. Keďže vlastníci prispievajú osobitne do fondu prevádzky, údržby a opráv a na
úhrady za plnenia, ktoré sa týkajú platenia služieb, tieto ex lege oddelené finančné prostriedky vlastníkov
určené na prevádzku, údržbu a opravu spoločných častiach a spoločných zariadení v dome, resp. úhradu
plnení je nutné pri ukončení správy oddeliť. Z dokazovania vyplynulo, že správca reálne vie pri ukončení
správy počas bežného roka vyúčtovať len fond údržby a opráv, avšak nie zaslané úhrady za plnenia,
čo predstavujú zaslané preddavky za plnenia spojené s užívaním bytu a nebytových priestorov. Tieto sa
môžu totiž zúčtovať až po ukončení kalendárneho roka na základe vyúčtovania nákladov, ktoré správcovi
predložia jednotliví dodávatelia služieb na základe skutočne dodaných médií do celého bytového domu,
ako je napr. teplo, voda, elektrická energia a podobne. Medzi sporovými stranami bolo zrejmé, že
jednotliví dodávatelia energií zasielajú zúčtovacie faktúry za predchádzajúci rok až v mesiacoch január
až marec nasledujúceho kalendárneho roka a za teplo z dôvodu zložitejšieho výpočtu ako je to v prípade
ostatných plnení, až v mesiaci apríl alebo máj nasledujúceho roka. Okresný súd mal za to, že povinnosť
vykonať vyúčtovanie úhrad za plnenia voči jednotlivým vlastníkom pri skončení správy nemôže už len z
hľadiska praktického života zaťažovať predchádzajúceho správcu, pretože jej splnenie by sa stalo v praxi
pri súčasnej právnej úprave nemožným. Správca končiaci svoju správu totiž nemá ani prípadné preplatky
vlastníkom ako a z čoho zaslať, keďže zostatok na účte domu má previesť novému správcovi ku dňu
ukončenia správy. Navyše bývalý správca už nemá zákonné ani zmluvné splnomocnenie nielen na výkon
správy, ale ani na vymáhanie prípadných neuhradených nedoplatkov, či riešenia prípadných reklamácií
vzniknutých z ročného vyúčtovania, ktoré vykonal. Okresný súd bol názoru, že predchádzajúci správca
si môže povinnosť vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby, opráv a úhrad za plnenia
splniť len vo vzťahu k vyúčtovaniu fondu údržby a opráv, avšak nie vo vzťahu k vyúčtovaniu plnení úhrad
za jednotlivé bytové a nebytové priestory v dome ku dňu skončenia správy počas kalendárneho roka.



Okresný súd bol ďalej názoru, že sporné ustanovenie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
je potrebné vykladať tak, že ročné vyúčtovanie za celý predchádzajúci rok, v ktorom došlo k zmene
správcu, rozúčtované na jednotlivé byty, vykoná najneskôr do 31. mája správca, ktorý reálne spravuje
dom. Okresný súd preto nemal preukázanú ani zákonnú povinnosť žalovaného vykonať vyúčtovanie na
jednotlivé byty, čo bolo tiež dôvodom zamietnutia žaloby.

4. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
CSP. Žalovaný bol v spore úspešný, preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, o výške ktorej náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne
posúdenie v tejto sporovej právnej veci. Poukázal na ust. § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., z
ktorého vyplýva zákonné splnomocnenie pre správcu konať v mene vlastníkov pri uplatňovaní ich
zákonných nárokov voči tretím osobám. Správca je oprávnený vlastníkov zastupovať voči tretím osobám
aj pred súdom. Žalobca poukázal na súdnu prax minimálne v Žilinskom kraji, kde je bežné, že súdy
bez ďalšieho akceptujú označenie žalobcu ako správcu bytového domu v sporoch, kde správca v
rámci výkonu správy vymáha hmotnoprávne nároky vlastníkov bytov. Opačný postup by znamenal
neprimerané ťažkosti spojené s prieťahmi v konaní, čo by bolo v rozpore so základnými ústavnými
princípmi. V prípade, ak by sa jednalo o bytový dom, kde je napr. 100 vlastníkov, pričom účastníkmi
konania by mali byť všetci vlastníci a správca by mal vystupovať len ako ich zástupca, s takýmto konaním
by boli spojené neprimerané administratívne náklady. Počas samotného konania by súd naviac musel
prihliadať na akékoľvek zmeny v osobách vlastníkov, ktoré počas konania nastanú. Pri tak veľkom počte
účastníkov konania by potom takýto postup viedol k predlžovaniu súdnych konaní z dôvodu doručovania,
vydávaných procesných rozhodnutí o zmene účastníkov konania, atď..

6. Žalobca v odvolaní poukázal aj na ďalší dôvod zamietnutia žaloby, vyjadrený okresným súdom
v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď mal za to, že povinnosť vykonať rozúčtovanie úhrad za
plnenia voči jednotlivým vlastníkom pri skončení správy zaťažuje aktuálneho správcu. S takýmto
právnym záverom žalobca nesúhlasil. Pre končiaceho správcu je jednoduchšie vykonať rozúčtovanie
za predchádzajúce obdobie, ako pre nového správcu. V tomto prípade žalovaný mohol rozúčtovanie
vykonať oneskorene na základe vyúčtovacích faktúr od jednotlivých dodávateľov, ktoré mu boli doručené
až po skončení správy. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že v konaní bolo nesporné, že jednotlivý
dodávatelia doručili vyúčtovanie faktúry za predmetné obdobie priamo žalovanému, a teda názor
okresného súdu v tomto zmysle nebol správny. Žalobca sa v žalobe domáhal predloženia vyúčtovania
použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia rozúčtovaného na jednotlivé byty za
kalendárny rok 2015. Žalobca sa nedomáhal vrátenia preplatkov, prípadne vykonania iných úkonov
súvisiacich s vyúčtovaním. Podľa žalobcu názor okresného súdu o nemožnosti splnenia  povinnosti
vykonať rozúčtovania na jednotlivé byty žalovaným, nemá oporu v zákone, pretože zákonná úprava
v tomto prípade je nedostatočná. Žalobca mal za to, že v prípade nejasnej alebo nedostatočnej
zákonnej úpravy je pri jej interpretácii potrebné prikloniť sa k takému výkladu, ktorým sa zabezpečí
plnohodnotná, resp. plnohodnotnejšia realizácia Ústavou garantovaných práv fyzických a právnických
osôb. Končiaci správca je pritom najpovolanejší vykonať rozúčtovanie, keďže mu okrem iného boli
doručené aj faktúry od jednotlivých dodávateľov. Akákoľvek iná interpretácia ust. § 8a ods. 2 zákona č.
182/1993 Z.z. by bola v rozpore s dobrými mravmi. Podľa výsledkov dokazovania žalovaný už v protokole
o odovzdaní bytového domu sa zaviazal, že vykoná vyúčtovanie služieb za rok 2015. Uvedený preberací
protokol bol podpísaný účastníkmi dňa 05.01.2016. Žalovaný vedome na seba prevzal záväzok vykonať
rozúčtovanie pre jednotlivé byty po skončení svojej činnosti, a to aj napriek tomu, že podľa názoru
okresného súdu je toto nemožné. Konanie žalovaného vnímal žalobca ako účelové a v rozpore s
dobrými mravmi. Pokiaľ mal okresný súd za to, že táto povinnosť nezaťažuje žalovaného, tak žalovaný
túto povinnosť má v zmysle preberacieho protokolu, kde sa na vykonanie rozúčtovania celkom zjavne
zaviazal. Okresný súd sa s touto skutočnosťou nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku nezaoberal
a neodôvodnil, prečo prevzatie záväzku zo strany žalovaného v preberacom protokole nepovažoval
za dôvodné. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že sa žalobe vyhovie, resp. že sa
rozsudok okresného súdu zruší a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.

7. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní právnej zástupkyne zo dňa 14.2.2017.
Žalovaný poukázal na ust. § 8b ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorého ustanovenia vyplýva povinnosť



správcu, ktorý končí svoju činnosť, predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov, nie žalobcovi,
správu o svojej činnosti týkajúcej sa domu a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou
domu vrátane vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia. Okresný súd
správne ustálil, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby a súčasne aj vecne
správne ustálil, že žalovaný nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, ktorej splnenia sa žalobca
voči nemu domáha. (Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na ust. § 8b ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z.z., bolo zrejmé, že v citácii poukazoval na ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.).
Opätovne vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný poukázal na ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993
Z.z., kde je použitý pojem „rozúčtovať“, pričom toto ustanovenie žiadnu povinnosť rozúčtovať plnenia na
jednotlivé byty a  nebytové priestory správcovi, ktorý ukončil svoju činnosť, neukladá.

8. Žalovaný poukázal aj na záver okresného súdu o reálnej nemožnosti zo strany žalovaného po
tom, čo ukončil správu domu 31.12.2015, vykonať rozúčtovanie úhrad za plnenia na jednotlivé byty
a nebytové priestory, ktorý záver je logický a správny, a tým bolo preukázané, že  žalovaný nemá
zákonnú povinnosť vykonať takéto rozúčtovanie. Žalovaný v konaní pred okresným súdom poukázal
na to, že pojem rozúčtovanie za plnenia znamená prerozdelenie všetkých nákladov za predošlý rok na
jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v spoluvlastníckych podieloch alebo v pomeroch
uvedených v zmluve o výkone správy, čo za rok 2015 bolo možné vykonať len po obdržaní vyúčtovacích
faktúr od dodávateľov médií za rok 2015, došlých až v priebehu mesiacov február až apríl 2016, kedy
práva a povinnosti správcu bytového domu vykonával už žalobca. Okresný súd správne ustálil, že
nebola preukázaná zákonná povinnosť žalovaného po ukončení správy domu, t.j. po 31.12.2015 vykonať
vyúčtovanie služieb a fondu prevádzky, údržby a opráv za rok 2015 rozúčtovaním na jednotlivé byty
a nebytové priestory, ktorá povinnosť prislúcha aktuálnemu správcovi, teda žalobcovi. Okresný súd
dospel k správnemu právnemu záveru, že žaloba nie je dôvodná a súčasne žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný a na druhej strane žalovaný nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, splnenia ktorej sa
voči žalovanému žalobca podanou žalobou domáha. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť
s priznaním trov odvolacieho konania.

9. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 14.2.2017 bolo doručené žalobcovi
prostredníctvom jeho zástupcu spolu s výzvou okresného súdu zo dňa 29.3.2017 (č.l. 84 spisu), ku
ktorému zaslal vyjadrenie žalobca v podaní zo dňa 13.04.2017. V tomto podaní žalobca uviedol, že trvá
na svojich skutočnostiach, ktoré uviedol v odvolaní. Zdôraznil, že rozhodnutie okresného súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne tvrdenia žalovaného sú účelové a tendenčné s
cieľom vyhnúť sa svojej povinnosti, pričom vychádzajú z nesprávnej interpretácie príslušných právnych
noriem. Žalobca zotrval na odvolacom návrhu, aby okresný súd rozsudok okresného súdu zmenil a
žalobe vyhovel, prípadne aby rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

10. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 25.4.2017 (č.l. 88 spisu) vyjadrenie žalobcu
k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo datované dňom 13.04.2017, bolo doručené žalovanému
prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ku ktorému zaslala vyjadrenie právna zástupkyňa žalovaného
v podaní zo dňa 2.5.2017 (č.l. 89 - 90 spisu). Žalovaný uviedol, že konanie pred okresným súdom
nemá žiadnu inú vadu, keďže bolo správne ustálené, že žalobca nie je nositeľom aktívnej vecnej
legitimácie a následne bolo správne ustálené, že žalovaný nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2004). Žiaden
z odvolacích dôvodov žalobcu nepovažoval žalovaný za relevantný, preto opätovne navrhol rozsudok
okresného súdu potvrdiť s priznaním trov odvolacieho konania.

11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust.         § 379, §
380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za
rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov
3:0.

12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/82/2017-94 zo dňa



23.08.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 10.10.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na
základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za
akceptovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

13. Podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bol posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu v
rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa
28.12.2016 (č.l. 73, 74 spisu), vo väzbe na vyjadrené právne zhodnotenia okresným súdom, obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu.

14. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

16. Vzhľadom k záverom okresného súdu, obsiahnutým v napadnutom rozsudku okresného súdu v
spojení s odvolacími dôvodmi žalobcu a aplikácie ust. § 385 ods. 1 CSP je zrejmé, že na predmetnú
sporovú právnu vec nebolo potrebné nariadiť pojednávanie, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a ani tu nebol dôležitý verejný záujem. Pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalobcu
a prijatých záverov okresným súdom, pred krajským súdom tu bola viazanosť skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, keďže nebolo potrebné zopakovať a doplniť
dokazovanie.

17. Okresný súd v súvislosti s podanou žalobou žalobcu a úpravou žalobného petitu v podaní zo dňa
04.11.2016 (č.l. 52 spisu), keď sa žalobca domáhal splnenia povinnosti na žalovanom, a to vyhotoviť
a predložiť žalobcovi ako zástupcovi vlastníkov bytov v stavbe „Bytový dom 14 BJ“, nachádzajúcej sa
na ulici Y.. K., súp. číslo XXXX, postavenej na pozemku parc. registra „C“, evidovanej na katastrálnej
mape, parc. č. 1730/24 (pozemok evidovaný na LV č. XXXX), zapísanej na Okresnom úrade Liptovský
Mikuláš, katastrálny odbor, na LV č. XXXX, Okres Liptovský Mikuláš, Obec Liptovský Mikuláš, katastrálne
územie L. M., vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia rozúčtované
na jednotlivé byty za kalendárny rok 2015, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku v
spojení s náhradou trov súdneho konania, skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
pri podaní žaloby na splnenie takejto povinnosti žalovaným. Okresný súd svoje závery o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pri takto podanej žalobe vyjadril v odseku 11. svojho odôvodnenia.
So záverom okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa krajský súd nestotožnil.

18. Podľa ust. § 137 písm. a) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení
povinnosti.

19. V nadväznosti na ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) bolo potrebné zhodnotiť, či pri takto podanej žalobe a vyjadrenej
povinnosti, splnenia ktorej sa žalobca proti žalovanému domáhal, bol žalobca nositeľom aktívnej vecnej
legitimácie. Pre zaujatie právneho postoja k tejto otázke považoval krajský súd za potrebné opätovne
vyjadriť aj v odôvodnení svojho rozsudku citáciu ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého
správca je povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových
priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu, najmä o finančnom
hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj o iných
významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie
použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové
priestory v dome. Ak správca končí svoju činnosť, je povinný 30 dní pred jej skončením, najneskôr v deň
skončenia činnosti, predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti
týkajúcej sa tohto domu a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu vrátane
vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia. Zároveň je povinný previesť
zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového správcu alebo spoločenstva. V ďalšom
krajský súd poukazuje na citáciu ust. § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého správca je
povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome



a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
pred súdom. Čo sa rozumie „správou domu“, je vyjadrené v ust. § 8b ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., keď
v rámci správy domu je aj sledovanie úhrad za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby
a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Krajský súd poukazuje na ust. § 8b ods. 1 zákona č.
182/1993 Z.z., z ktorého vyplýva zákonné zmocnenie (splnomocnenie) správcu domu konať samostatne
v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet, a oprávnenosť správcu konať pri
správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Oprávnenosť správcu
konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom, t.j. zákonné
zmocnenie (splnomocnenie) správcu konať samostatne pred súdom, pri vymedzení oprávnenosti tohto
konania, zadefinovaním v ust. § 8b ods. 2 pod písm. a) až l) zákona č. 182/1993 Z.z., čo všetko patrí pod
správu domu, bol krajský súd toho názoru, že aj daný predmet sporu možno zaradiť pri domáhaní sa
splnenia povinnosti do okruhu správy domu, teda oprávnenosti správcu konať samostatne pred súdom,
t.j. žalobca ako nový správca mal aktívnu vecnú legitimáciu.

20. I napriek odlišnému právnemu názoru krajského súdu pri hodnotení aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu oproti záverom okresného súdu, obsiahnutých v odseku 11 napadnutého rozsudku okresného
súdu, existoval tu dôvod pre potvrdenie rozsudku okresného súdu za aplikácie ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie pri zamietnutí žaloby žalobcu, ak krajský súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, obsiahnutými v odseku 12 odôvodnenia rozsudku
okresného súdu v tom, že žalobcom uplatnená povinnosť plnenia, ktorej sa podanou žalobou domáhal,
nebola ani zákonnou a ani inou povinnosťou žalovaného ako predchádzajúceho správcu.

21. K odlišnosti posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu krajským súdom oproti okresnému súdu so
záverom, že v danej sporovej právnej veci žalobca bol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, sa uvádza,
že okresný súd nemohol vychádzať z rozhodnutia NS SR zo dňa 29.10.2009 sp. zn. 2Cdo/141/2009. Po
oboznámení sa s týmto rozhodnutím NS SR zo strany krajského súdu sa zisťuje, že v tomto uznesení sa
najvyšší súd zaoberal len otázkou odňatia možnosti konať pred súdom a neriešil hmotno-právnu otázku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako správcu. NS SR sa k hmotno-právnym ustanoveniam zákona
č. 182/1993 Z.z. nevyjadroval, preto nebolo možné zo strany okresného súdu uvádzať, že v prípade
tohto uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/141/2009 zo dňa 29. októbra 2009 ide o konštantnú judikatúru
Najvyššieho súdu SR. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR sa vyjadril len k postupu odvolacieho
súdu, ktorý procesne nemal splnené podmienky k tomu, aby bez nariadenia pojednávania vykonával
dokazovanie, a tým skonštatoval odňatie možnosti konať pred súdom. Naviac, vo veci konania NS SR
sp. zn. 2Cdo/141/2009 zo dňa 29. októbra 2009, s poukazom na odôvodnenie tohto uznesenia, a to
rozhodovania Okresného súdu Galanta a odvolacieho súdu - Krajského súdu v Trnave, išlo o iný predmet
sporu, a to o vydanie hnuteľných vecí, nie o žalobu o splnenie povinnosti. V hmotno-právnej rovine
sporová vec o vydanie hnuteľných vecí neprebehla, keďže v štádiu konania a rozhodovania krajským
súdom bolo zistené, že toto konanie o vydanie hnuteľných vecí sa právoplatne skončilo zastavujúcim
uznesením Okresného súdu Galanta č.k. 25C/21/2011-237 zo dňa 7. januára 2013, ktoré rozhodnutie o
zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňom 27.04.2011.

22. Pri odlišnom posúdení krajským súdom v konštatovaní, že žalobca je nositeľom aktívnej vecnej
legitimácie v danej sporovej správnej veci pri tomto druhu podanej žaloby o splnenie povinnosti, sa
uvedené v konečnom dôsledku nedotklo vecne správneho rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola
žaloba žalobcu zamietnutá, pretože tu existoval vecne správny záver súdu prvej inštancie v tom, že
žalovaný nebol nositeľom ani zákonnej a ani inej povinnosti ako predchádzajúci správca, splnenia ktorej
sa domáhal žalobca podanou žalobou. Z uvedeného tu bol dôvod na potvrdenie rozsudku okresného
súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Krajský súd pri závere, že žalovaný nemal zákonnú ani inú
povinnosť, splnenia ktorej sa žalobca podanou žalobou domáhal, poukazuje na vyššie uvedenú citáciu
ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorého vyplýva, že žalovaný, ktorý ukončil svoju činnosť
ako správca k 31.12.2015, nemal zákonom stanovenú povinnosť vykonať vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky, údržby, opráv a úhrad za plnenia rozúčtovaním na jednotlivé byty za kalendárny rok 2015.
Takáto povinnosť nevyplýva z ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ak o takomto rozúčtovaní
na jednotlivé byty v danom prípade za kalendárny rok 2015 nehovorí ani ust. § 8a ods. 2 zákona č.
182/1993 Z.z., naviac, ak takéto rozúčtovanie sa môže uskutočniť až po ukončení kalendárneho roka
na základe vyúčtovania nákladov, ktoré sú predložené jednotlivými dodávateľmi služieb na základe
skutočne dodaných médií do celého bytového domu, ako je napríklad teplo, voda, elektrická energia a
podobne, pričom jednotliví dodávatelia energií zasielajú zúčtovacie faktúry za predchádzajúci rok až v



mesiacoch január až marec nasledujúceho kalendárneho roka a za teplo z dôvodu zložitejšieho výpočtu
ako je to v prípade ostatných plnení až v mesiaci apríl, resp. máj nasledujúceho roka. Bolo preukázané,
že žalovaný ako predchádzajúci správca ukončil svoju činnosť k 31.12.2015. Súčasne bolo nesporné, že
nemal k dispozícii také podklady, ktoré by mu umožňovali vykonať rozúčtovanie na jednotlivé byty, keďže
faktúry za jednotlivé energie od dodávateľov prichádzajú až v priebehu roka 2016. Žalovaný nedisponuje
podkladmi na to, aby urobil rozúčtovanie, pričom takúto povinnosť, ktorej splnenia sa žalobca podanou
žalobou domáhal, nebolo možné vyvodiť ani výkladom ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z..

23. Krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, obsiahnuté v odseku 12., s
ktorým sa stotožňuje pri vecne správnom závere vyvodenom okresným súdom, že žalovaný nebol
nositeľom zákonnej povinnosti, splnenia ktorej sa žalobca podanou žalobou domáhal. K úplnosti krajský
súd dodáva, že žalovanému táto povinnosť nevyplýva ani z protokolu o odovzdaní bytového domu
Čsl. brigády 1615, Liptovský Mikuláš a príslušnej agendy podľa zákona č. 182/1993 Z.z. v znení
neskorších predpisov novému správcovi, pretože v tomto protokole v jeho závere, ktorý je datovaný
dňom 05.01.2016, sa uvádza, že vyúčtovanie služieb za rok 2015 vykoná SBD Liptovský Mikuláš,
t.j. z tohto znenia nevyplýva, že žalovaný prevzal povinnosť, záväzok rozúčtovania na jednotlivé byty
za kalendárny rok 2015 pri vyúčtovaní použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia
ich rozúčtovaním na jednotlivé byty za kalendárny rok 2015. Žalovaný nebol nositeľ pasívnej vecnej
legitimácie vo vzťahu k žalobou uplatnenej povinnosti voči žalovanému. Žalovaný nebol nositeľom tejto
povinnosti ani zo zákona ani na základe inej právnej skutočnosti, preto pokiaľ okresný súd napadnutým
rozsudkom žalobu o splnenie povinnosti z nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného zamietol, tak jeho
rozhodnutie a závery v tomto smere boli vecne správne, čo vyústilo do potvrdenia rozsudku okresného
súdu podľa ust.           § 387 ods. 1 CSP ako rozhodnutia, ktoré bolo vo výroku vecne správne. Rozsudok
okresného súdu bol potvrdený aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keďže aj v tomto smere bola správnosť tohto výroku, vychádzajúceho zo zásady úspechu žalovaného vo
veci. Pokiaľ bližšie odvolacie dôvody k výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania neboli
uvedené, bola konštatovaná správnosť výroku aj v tejto časti napadnutého rozsudku okresného súdu.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou sporovou stranou bol žalovaný, ktorému bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorej náhrady trov
konania podľa ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa  ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.



Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.