{"guid": "325cd7d3-08a2-4063-9f8e-6798240e27a6:4f86e1fb-0fbd-4ad5-be14-a92332a2b718", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1", "spisova_znacka": "7S/162/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/162/2012 z 12. 3. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 12. marca 2013, sp. zn. 7S/162/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1", "identifikacne_cislo": "7012201053", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Daniel Ilavský", "sudca_id": 483, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniel-ilavsky-483", "datum_vydania": "2013-03-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "nazov": "§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-165", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f86e1fb-0fbd-4ad5-be14-a92332a2b718", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/162/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201053
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201053.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu AGROBARA, s. r. o.,
Veľká Bara č. 69, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného zo dňa 02. 07. 2012, č. 1020503/1/385864-1056828/2012/5309 takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 02. 07. 2012, č. 1020503/1/385864-1056828/2012/ žalovaný podľa § 48 ods.
5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 07. 12. 2011 č. 738/230/30129/11/Koh,
ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov
žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 29.257,76 eur.
Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010, vykonanej Daňovým
riaditeľstvom SR, ktoré boli uvedené v protokole  o kontrole č. I/332/18441/115869/2011/KarT zo dňa
04. 11. 2011.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
z faktúry externé č. 150810/V4, interné č. FP 100008 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, s. r.
o., za nákup krmovín - sena v množstve 2.900 q, slamy v množstve 1.520 q, siláže v množstve 2.900 q
a kukurice v strukovom stave  v množstve 385.000 ks, v celkovej hodnote 183.245,96 eur, z toho základ
dane je 153.922,80 eur a DPH 29.257,76 eur  Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedeným
zdaniteľným plnením nepreukázal existenciu skutočností, ktoré by mu umožňovali právo na odpočítanie
dane uplatniť, čím porušil ustanovenie § 49 ods.1,2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.

Správca dane uviedol, že žalobca  ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet  v zmysle
upovedomenia o začatí daňovej kontroly a výzvy zo dňa 06. 12. 2010, doručenej žalobcovi dňa 20.
12. 2010 predložil iba časť dokladov, špecifikovaných na strane 8 protokolu o kontrole. Opakovanou
výzvou zo dňa 16. 02. 2011 a zo dňa 26. 07. 2011 správca dane žiadal od žalobcu predložiť ďalšie
doklady, a to skladovú evidenciu,  interné doklady, inventárne karty dlhodobého majetku, doklady
preukazujúce prepravu tovaru, EČV vozidiel, spotrebu PHM, knihy jázd, technické preukazy motorových



vozidiel a ostatné účtovné doklady a zmluvy, týkajúce sa predmetného zdaňovacieho obdobia, avšak
na tieto výzvy  žalobca nereagoval.  Kontrolná skupina analýzou odpovedí na súčinnosť, ako boli
špecifikované v napadnutom rozhodnutí i rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa zistila, že žalobca
nemá žiadnych zamestnancov, žiadny investičný majetok, dopravné prostriedky, neúčtuje žiadne režijné
náklady súvisiace s podnikaním (spotreba vody, elektrickej energie, plynu, náklady na telefón, náklady
na pohonné hmoty, nájom nie je fakturovaný, nákupy a predaje boli realizované bez prepravy, pretože
v účtovných dokladoch nie sú vykázané žiadne prepravné náklady, faktúry a dodacie listy neobsahujú
informácie o preprave ani o mieste dodania.

Kontrolná skupina v súvislosti s fakturáciou komodít seno, slama, siláž a kukurica v strukovom stave
nahliadla do spisových zložiek z kontrol vykonávaných u daňového subjektu AGROBARA, s. r. o. (úradný
záznam zo dňa 02. 11. 2011 a zo dňa 12. 10. 2011, zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 10.
03. 2010). Do zápisnice z ústneho pojednávania konateľ spoločnosti AGROBARA, s. r. o., p. Mikuláš
Vareha uviedol, že hlavnou činnosťou spoločnosti  AGROBARA, s. r. o.,  je poľnohospodárska výroba
- chov hovädzieho dobytka a farmársky chov poľovných zvierat, hovädzí dobytok na základe nájomnej
zmluvy sa chová na hospodárskom dvore Oborín, ktorý patrí spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia,
s. r. o., a poľovné zvieratá na farme Veľaty, o zvieratá sa stará spoločnosť JOMADO, s.r.o. a sám p.
Mikuláš Vareha, práce sú vykonávané na základe dohody, vykonané práce pritom nie sú podchytené
v účtovníctve platiteľa, spoločnosť AGROBARA, s. r. o., nemá zamestnancov, predmetné komodity sú
nakupované ako krmivo pre zvieratá, okrem hovädzieho dobytka a chovaných poľovných zvierat nemá
iný majetok, pričom podľa predloženej evidencie bol k 31. 01. 2010 stav hovädzieho dobytka 20 kusov a
poľovnej zveri 353 kusov. K uvedeným tvrdeniam kontrolná skupina zistila, že spoločnosť AGROBARA,
s.r.o. nemá vo výpise z obchodného registra v predmete činnosti žiadnu poľnohospodársku výrobu ani
farmársky chov poľovnej zveri. Podľa Centrálnej evidencie hospodárskych zvierat AGROBARA, s. r. o.,
ku dňu 31. 08. 2010 mala registrovaný hovädzí dobytok v počte 5 kusov na farme Oborín. Povinnosť
ohlásiť RVPS v Trebišove začatie prevádzky farmového chovu poľovnej zveri  v lokalite Luhyňa (Veľaty)
si daňový subjekt splnil až 07. 06. 2010. Pri miestnom zisťovaní inšpektormi RVPS v Trebišove dňa 07.
03. 2011 na uvedenej farme bol zistený aktuálny stav zveri v celkovom počte 306 kusov. Z odpovede
RVPS v Trebišove zo dňa 29. 03. 2011 v rámci súčinnosti i úradného záznamu zo dňa 15. 08. 2011 bolo
zistené, že daňový subjekt nemá v rámci okresu Trebišov  schválený žiadny iný chov hospodárskych
zvierat podliehajúci evidencii v centrálnom registri, vo farmovom chove poľovnej zveri v lokalite Veľaty a
ovocný sad Tŕňa neboli vykonávané veterinárne úkony, nie je evidovaný presný počet zvierat, pretože
tieto by evidencii a veterinárnemu dohľadu podliehali až vtedy, keby boli predmetom obchodu resp. iného
použitia.

Kontrolná skupina zistila, že predmetná faktúra bola daňovým subjektom uhradená v hotovosti (VPD č.
007 zo dňa 16. 08. 2010), avšak z Knihy analytickej  evidencie za obdobie od 01. 08. 2010 do 31. 08.
2010 vyplýva, že uvedená transakcia, t. j. deň platby záväzku nie je v účtovníctve žalobcu zachytená.
Žalobca bol povinný účtovať o zvieratách vo forme majetku na účte 026, resp. 124 vrátane ich prírastkov
a úbytkov, pretože tieto skutočnosti sú predmetom účtovníctva. V uvedenom zdaňovacom období o nich
nie je účtované. Rovnako nemal daňový subjekt zaúčtované doklady za prenájom hospodárskeho dvora
Oborín od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s. r. o., ani náklady súvisiace s vykonaním prác od
spoločnosti JOMADO, s. r. o. a Mikuláš Vareha - VENIKOM.

Za účelom porovnania reálneho obrazu o hrubej výške kŕmnej dávky na mesiac u hospodárskych zvierat
i poľovnej zveri a nakúpeného množstva krmovín a podstielky použila kontrolná skupina informácie od
Centra výskumu živočíšnej výroby Nitra, Odbor poradenstva, informácií a projektového manažmentu,
Lužianky tak, ako sú konkretizované na str. 20 rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a 7
rozhodnutia žalovaného. Keďže daňový subjekt  nepredložil za predmetné zdaňovacie obdobie žiadnu
evidenciu zvierat, kontrolná skupina vychádzala z jeho celkového počtu 358 kusov (5 ks hovädzí dobytok
a 353 ks poľovnej zveri) k 31. 01. 2010. Na základe týchto informácií bol vykonaný prepočet odhadu
spotreby jednotlivých krmív, uvedených v predmetnej faktúre a z porovnania priamych nákladov na
jedno  zviera/deň  u žalobcu a poľnohospodárskych družstvách, v ktorých bolo vykonané miestne
zisťovanie, je zrejmé, že došlo k nadhodnoteniu týchto priamych nákladov  pri komodite seno 16,97 krát,
siláž 11,31 krát a kukurica drvina (na 1 kg drviny sú počítané 3 klasy) 9,56 krát. Nakúpené množstvo



jednotlivých komodít teda nezodpovedá množstvu spotreby zistenej hrubým reálnym prepočtom vo
vzťahu k vykázaným zvieratám. Daňový subjekt deklaroval len formálnu ekonomickú činnosť.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 07. 12. 2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený daňovou kontrolou a uvedený v
dodatočnom platobnom  výmere. Poukázal na zákonnú úpravu vzniku daňovej povinnosti (§ 19 zákona
č. 222/2004 Z. z.), predpoklady uplatnenia a práva platiteľa dane na odpočítanie dane (§ 49 citovaného
zákona) a formálnu stránku uplatnenia  práva na odpočítanie dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ citovaného
zákona). Pretože zákon o dani z pridanej hodnoty určil pre dokazovanie vzniku nároku na odpočítanie
dane prísnejšie podmienky pre dokazovanie, majú sa zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z
iného postupu dopadajú  na platiteľa dane. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na
daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre vznik práva na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty nepostačuje len existencia konkrétnej faktúry, ale je nevyhnutné splniť aj hmotnoprávne
podmienky. Dôkazná povinnosť pre daňovníka - platiteľa dane nie je iba povinnosťou, ale aj významným
právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia
o skutočnostiach uvedených v predmetnej faktúre od daňového subjektu Mikuláš Vareha - VENIKOM,
nepredložil všetky požadované dôkazy a nepodal vysvetlenia ani vyjadrenia v zmysle zaslaných výziev
zo dňa 06. 12. 2010, 08. 03. 2011, a 26. 07. 2011.

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu. Neakceptoval  námietku týkajúcu sa porušenia
princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému  zaťažovaniu kontrolovaného daňového subjektu,
ktorý využil právo slobodne podnikať v priebehu daňovej kontroly.  Uviedol, že nespornou skutočnosťou
je, že Mikuláš Vareha st.  je spoločníkom a konateľom  niekoľkých desiatok obchodných spoločností ,
ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty  zdaniteľné plnenia.  Menovaný
konal za ďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s
obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného
vyjadrenia bol v celom reťazci obchodných spoločností nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným
skutočnostiam sa mohol iba on vyjadriť a predkladať dôkazné prostriedky. Daňové orgány tým, že
vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou Mikuláša Varehu st.
nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, cieľom ich postupu bolo čo najúplnejšie zistiť
skutkový stav. Stav, na ktorý sa odvolával konateľ týchto spoločností vytvoril platiteľ tým, že zvolil takúto
formu svojho podnikania, čím úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb,
financií, faktúr a dokladov. Daňové orgány neupierajú platiteľovi možnosť vykonávať podnikateľskú
činnosť takouto formou, avšak pri takejto forme považujú za potrebné a nutné zabezpečiť, aby každá
spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti si
tieto povinnosti aj plnila. Menovaný mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému
stavu nedošlo a mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu. Nutnosť  a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol daňových subjektov takto personálne prepojených osobou
Mikuláša Varehu st. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktorá bolo
možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol p. Mikuláš Vareha
st. konateľom.  Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa
tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností.
Takýto postup bol preto v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovanom daňovými orgánmi bolo
správne určenie daňovej povinnosti. Dospieť k tomuto cieľu bolo možné iba súbežným výkonom kontrol
v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Mikuláša Varehu st. Zo spisového
materiálu vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval platiteľa viac, ako to bolo nevyhnutné pre správny
výkon daňovej kontroly. V danom prípade na zaslané výzvy, ktoré platiteľ prevzal, nereagoval, a ani
nepredložil požadované dôkazy a vysvetlenia. Preto považoval námietky žalobcu v tomto smere za
neopodstatnené.

Žalovaný námietku odvolávajúceho sa o nezákonnosti postupu daňového orgánu z dôvodu, že jeho
konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov,
ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa, považuje za neopodstatnenú. Z namietaného
princípu proporcionality nevyplýva, že by daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších
spoločnostiach, mal byť zvýhodnený oproti daňovému subjektu,  ktorého konateľ nie je konateľom v iných
spoločnostiach.  Podľa žalovaného zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán  nezaťažoval



žalobcu viac ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť
skutkový stav a správnu výšku dane.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacím tvrdením žalobcu,  podľa ktorého  totožnosť osoby Mikuláša Varehu
st. ako spoločníka, resp. ako konateľa viacerých obchodných spoločností je ťažiskovým a jediným
dôkazom, na základe ktorého bol vydaný odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer. Správca
dane z dôvodu odstránenia pochybností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov v zmysle
predmetných faktúr opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov uvedených vo výzvach a
na podanie vysvetlení. Žalobca žiadne doklady nepredložil, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať
so správcom dane. Nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamom ním
vedených a svojim konaním neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa
predmetných zdaniteľných obchodov. Správca dane z uvedeného dôvodu preveroval nielen reálnosť
výkonu deklarovanej podnikateľskej činnosti žalobcu, ale vyžiadal  aj vyjadrenia orgánov, organizácií
a tretích osôb, nahliadal do spisových materiálov daňových subjektov zapojených do obchodných
vzťahov.  Správca dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok
predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť nebola daňovým subjektom preukázaná. Z odôvodnenia
dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by bol správca dane vyhodnotil personálne prepojenie
obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov správca
dane konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie  umožnilo vznik čisto umelej situácie, ktorá
umožnila žalobcovi uplatnenie práva na odpočítanie dane.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.
hodnotil žalovaný ako neopodstatnenú,  pretože v dodatočnom platobnom výmere  správca dane za
zdaňovacie obdobie august 2010 toto ustanovenie  neaplikoval. Taktiež je neopodstatnená námietka
o nevyhodnotení a nevyvodení záveru z odberateľských faktúr, keďže v napadnutom dodatočnom
platobnom výmere nie sú odberateľské faktúry uvedené.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol  nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu bolo dosahovanie
zisku. Spoločnosti personálne prepojené osobou Mikuláša Varehu st. pri vzájomných deklarovaných
dodávkach tovaru (vystavením faktúr bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti,
ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a
zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu (celková
hodnota nákupu prevyšovala hodnotu predaja). V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne
prepojenými spoločnosťami sa samotná podstata dane z pridanej hodnoty stratila, pretože kontrolovaný
daňový subjekt ako aj jeho obchodní partneri prepojení osobou Mikuláša Varehu st. v kontrolovanom
zdaňovacom období ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach  v daňových  priznaniach vykazovali len
nadmerné odpočty  a počas celej doby obchodovania nebolo  preukázané, že by jednotlivé tovary boli
spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe
aj do štátneho rozpočtu.

K námietke žalobcu, podľa ktorého správca dane neoboznámil daňový subjekt s dokazovaním a
nedal mu reálnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam správcu dane, žalovaný uviedol, že žalobca
nepreukázal  samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a dodávateľom, a to napriek tomu,
že konateľom žalobcu bol Mikuláš Vareha, ktorý bol  aj konateľom dodávateľa, čím nepreukázal, že
fakturovaný tovar bol skutočne dodaný iným platiteľom dane. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly
nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarované dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku,
nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodov v spoločnostiach
prepojených osobou Mikuláša Varehu. Vzhľadom na pasivitu žalobcu správca dane zabezpečil dôkazy
od tretích osôb a zo spisových materiálov zainteresovaných v spoločnosti, u ktorých boli vykonávané
daňové kontroly. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový
subjekt uplatniť pred nárokovaním odpočítania dane, ale je jeho povinnosťou tieto nároky  prejednať a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi.



Dodatočný platobný výmer  správcu dane podľa žalovaného obsahuje všetky náležitosti  uvedené v § 30
zákona č. 511/1992 Zb. Preto námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti dodatočného platobného výmeru
nie sú  dôvodné.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady
k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom
dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny
zástupca spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených p.
Mikulášom Varehom boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových
prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho
a preberajúceho protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli
odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť  bezprostredne po
ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.
z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná p. B. F.,  ktorá pre daňový subjekt spracovala
účtovníctvo, ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone.
Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie
je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu p. Mikulášovi
Varehovi.

Nemožnosť si  splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár a
partneri, s. r. o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30. 05. 2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb.  Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia  a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia
práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo
poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať
stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti
daňovým orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené
p. Mikulášom Varehom boli aj stovky výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové
orgány vyžadovali účasť p. Mikuláša Varehu ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky
odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že 30. 03. 2010
bolo p. Mikulášovi Varehovi doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v 12 obchodných
spoločnostiach personálne prepojených  jeho osobou. V septembri 2009 sa u subjektov personálne
prepojených  p. Mikulášom Varehom vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné  konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje,  že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. P. Mikuláš Vareha v súlade s článkom
2 ods. 3 Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne
zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda  skutočnosť, že  p. Mikuláš Vareha
bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale
nekorešponduje s postupom daňového úradu.



Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže p. Mikuláš Vareha
riadil ako štatutárny  zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom  telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto
podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21. 02. 2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca
uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným
cieľom predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. Mikuláš Vareha ako bývalý konateľ
a spoločník žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy  sám so sebou, fakturoval sám sebe a
platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené  osobou p. Mikuláša
Varehu sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od
osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom
rozsahu podnikateľskej činnosti spoločnosti personálne prepojených p. Mikulášom Varehom, ale tieto
pochybenia mohli viesť iba k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru,
že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za  preukázaný a ani
riadne odôvodnený  záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t. j. že prostredníctvom
dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril p. Mikuláš
Vareha podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú
podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti
boli následne investované do zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav
efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu (spôsobenú napr. podpismi nadobudnutého
majetku).  Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne
vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 06. 12. 2012 navrhol žalobu zamietnuť.

Konštatoval, že daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňom 23. 11. 2010 a ukončená 01. 12. 2011.
Správca dane adresoval žalobcovi štyri výzvy na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, hoci táto
povinnosť pre žalobcu vyplynula z ustanovení § 15 ods.6 a § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. Na
splnenie tejto povinnosti mal v priebehu daňovej  kontroly žalobca dostatočný časový priestor. Konateľ
žalobcu - Mikuláš Vareha bol do väzby vzatý dňom 01. 03. 2011, pričom dve výzvy na predloženie
dokladov a poskytnutie vysvetlení boli doručené žalobcovi ešte pred vzatím jeho konateľa do väzby.
Vzatie Mikuláša Varehu do väzby nie je dôvodom, aby žalobca nemohol reagovať na výzvy kontrolnej
skupiny a podávať požadované vyjadrenia a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaného obchodu. Daňové
orgány nezodpovedajú za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu uzatvoreného medzi
žalobcom a advokátskou kanceláriou Kolesár a partner, s. r. o., a tiež za postup orgánov činných v
trestnom konaní. Tieto skutočnosti nemajú vplyv na plnenie povinností žalobcu vyplývajúcich pre neho
z jednotlivých ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. a zákona č. 511/1992 Zb.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
ustanovenie § 30 ods. 3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného zodpovedalo
ustanoveniu § 30 ods. 3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa vyporiadal so



všetkými námietkami uvedenými  v odvolaní tak, ako mu to ukladá  ustanovenie § 48 ods.6 citovaného
zákona.

Žalovaný neakceptoval námietku žalobcu, podľa ktorého v procese daňovej kontroly došlo k porušeniu
princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu. Prioritnou úlohou orgánu
daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia  daní, za splnenia
zákonných podmienok tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Jednou
z foriem realizácie tejto úlohy ja aj výkon daňovej  kontroly upravenej v § 15 zákona č. 511/1992 Zb.
Daňové kontroly sú vykonávané podľa každoročných plánov kontrol, pri spracovaní ktorého sa prihliada
na potrebu výkonu kontroly u toho ktorého daňového subjektu. V prípade platiteľov DPH je to napr.
aj vykazovanie  vysokých nadmerných odpočtov v daňových priznaniach. Spoločnosti majetkovo a
personálne prepojené osobou Mikuláša Varehu pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný
odpočet, preto u týchto spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Vzhľadom k tomu, že p. Mikuláš Vareha bol konateľom,
prípadne splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú
spoločnosť konal sám, a to nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v
rámci celého reťazca, pre splnenie účelu kontroly správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly.
Správca dane pri výkone týchto  kontrol postupoval v súlade s ustanovením § 15 zákona  č. 511/1992
Zb., umožnil žalobcovi v rámci kontroly uplatniť práva ustanovené v odseku 5 tohto ustanovenia a
žalobcovi bola daná takisto možnosť splniť si svoje  povinnosti  vyplývajúce pre neho z ustanovenia §
15 ods.6 citovaného zákona. Nebolo zámerom správcu dane zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne
prepojené osobou p. Mikuláša Varehu vyžiadaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane
ako jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe (maximálne zaťaženie
žalobcu) sa daňový subjekt dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z
týchto spoločností bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal na seba aj povinnosť predkladania
dôkazných prostriedkov za jednotlivé spoločnosti ako aj vykonávanie všetkých procesných úkonov voči
správcovi dane.

Za neopodstatnenú považoval žalovaný námietku žalobcu, podľa ktorého z napadnutého rozhodnutia
správcu dane vyplýva, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane
svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými
došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Z dodatočného platobného výmeru ako aj z rozhodnutia
žalovaného vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané
na preverenie dodania sena, slamy, siláže a kukurice v strukovom stave od  spoločnosti Mikuláš Vareha
- VENIKOM, s. r. o. V tomto prípade bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno. Na už uvedené
štyri výzvy žalovaný nereagoval. Išlo pritom o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť
a vierohodnosť údajov na spornej faktúre (dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s uvedenými
komoditami ako aj účel ich nákupu). Žalobcovi nevznikli žiadne prevádzkové náklady súvisiace s
podnikateľskou činnosťou,  v účtovných dokladoch nie sú vykázané prepravné náklady, napriek existencii
nájomných zmlúv nájom nie je fakturovaný. Žalobca nezamestnával  pracovníkov. Podľa spoločenskej
zmluvy chov hovädzieho dobytka ako aj poľovných zvierat nemá v predmetne činnosti (potreba krmiva).
Zistenia kontrolnej skupiny preukazujú, že deklarované obchody prepojené osobou Mikuláša Varehu
st.  neboli uskutočňované za obvyklých obchodných podmienok a nesplnili účel podnikania - zisk.
Analýzou priamych nákladov na jedno chovné zviera bolo zistené, že výška kŕmnej dávky  ako aj jej
cena boli nereálne a došlo k niekoľkonásobnému nadhodnoteniu týchto priamych nákladov. Žalobca
vykazoval v roku 2010  v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty len nadmerné odpočty v
sumách od asi 26 tisíc do 90 tisíc eur, na dani z príjmov právnických osôb vykazuje žalobca stratu
6.024.813,60 eura. Takéto konanie žalobcu v reťazci vzájomne prepojených firiem sa javí ako účelové
s cieľom získať daňovú výhodu - odpočítanie DPH.  V tejto súvislosti  žalovaný poukázal na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu  Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27. 11. 2008, podľa ktorého za dodanie
tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie
tovarov len predstierajú a z takto vykázaných  transakcií nie je možné ani úspešne  uplatniť nárok na
odpočet dane v zmysle § 49 ods.1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Právo nárokované platiteľom dane
by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než
práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci
obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s



cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho
daňového práva.

Žalovaný ďalej uviedol, že  nespochybnil skutočnosť, že Obchodný zákonník umožňuje p. Mikulášovi
Varehovi založiť viac spoločností. Z ustanovení § 19a ods.1 a § 20 ods.1,2 Obchodného zákonníka
vyplýva, že právne úkony p. Mikuláša Varehu ako štatutárneho  orgánu, resp. splnomocneného
zástupcu sú právnymi úkonmi jednotlivých  spoločností ako právnických osôb. V prípade spoločnosti
personálne prepojených p. Varehom, kde konateľom a spoločníkom tá istá osoba, ktorá konala za
tieto obchodné spoločnosti a vykonávala aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a
organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, je zavádzajúce tvrdenie, že ide o samostatné
právne  subjekty odlišné od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb prostredníctvom ktorých
konajú.

K žalobným námietkam ohľadne skutočností, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk a že neúčtovanie režijných nákladov neznamená,
že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonával a tvrdeniam o fungovaní personálne prepojených
spoločností vo forme blízkej holdingu, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných kontrol v spoločnosti
personálne prepojených  osobou p. Mikuláša Varehu preukázali,  že účelom obchodných transakcií
realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku. Žalobca ako aj jeho obchodný
partneri v kontrolovanom zdaňovacom období ako aj v ostatných rokoch daňových priznaniach k
dani z pridanej hodnoty vykazovali prevažne nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnickej osoby
daňové straty. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné náklady vôbec
nevznikali (odpovede dodávateľov energií,  vody, plynu, pričom žalobca nezamestnával zamestnancov
a nemal tak mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v spoločnostiach prepojených  osobou p.
Mikuláša Varehu preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s. r. o., ktorá účtovala mzdové náklady
(zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z týchto spoločností nevznikli režijné
náklady, a preto nemožno hovoriť o fungovaní spoločnosti vo forme blízkej holdingu.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok
uvedených v § 250f ods. 2 O. s. p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s
administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2010 si žalobca uplatnil odpočítanie dane podľa §  51 ods. 1 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z. v sume 29.257,76 eur. Právo na odpočítanie dane  z pridanej hodnoty si žalobca
uplatnil  z dodávateľskej faktúry interné číslo FP 100008 od dodávateľa Mikuláš Vareha - VENIKOM, s.
r. o., za dodávku  krmovín - sena v množstve 2.900 q, slamy v množstve 1.520 q, siláže v množstve
2.900 q a kukurice v strukovom stave  v množstve 385.000 ks.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, odborné stanoviská
príslušných  inštitúcií k jednotlivým komoditám, zápisnice o miestnom zisťovaní, úradné záznamy o
nahliadnutí do spisu, vyjadrenia získané od tretích osôb, ktorých obsah korešponduje so zisteniami
uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere ohľadne týchto dôkazov.

Výzvami zo dňa 06. 12. 2010, 16. 02. 2011 a 26. 07. 2011, ktoré boli doručené žalobcovi v dňoch
uvedených v dodatočnom platobnom  výmere Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 07. 12. 2011,
bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich  tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch
a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil všetky potrebné dôkazy k svojim tvrdeniam a
tiež nepodal žiadané vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium PZ, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ listom zo dňa 23. 12. 2011
reagovalo na žiadosť M. C. o poskytnutie informácií. Konateľke žalobcu  bolo listom oznámené, že v



dňoch 01. 03. 2011 a 02. 03. 2011 boli v spoločnostiach, ktorých konateľom bol obvinený Mikuláš Vareha
vykonané prehliadky, kde boli prítomní zamestnanci týchto spoločností. Na prehliadkach v uvedených
dňoch  sa osobne zúčastnila ekonómka p. B. F., ktorá podpisovala zápisnice z vykonaných prehliadok
a tieto prevzala. Zápisnice boli odovzdané aj obvinenému a v tom čase zvolenému jeho obhajcovi.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto
rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich
formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny
právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 29.257,76 eur na základe dodávateľskej
faktúry od dodávateľa  Mikuláš Vareha - VENIKOM.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
aj pokladničné doklady vystavoval p. Mikuláš Vareha st. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a
žalovaného, že posudzovanie plnenia transakcií týkajúcich  sa komodít uvedených v sporných faktúrach
nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných
prostriedkov  zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca  nachádzal vo
väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou p. Mikuláša Varehu
boli zaistené orgánmi činnými v trestom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola  na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 bola začatá 23. 11. 2010 a ukončená 01. 12. 2011.
Vtedajší konateľ žalobcu p. Mikuláš Vareha st. bol vzatý do väzby dňa 01. 03. 2011.  Do dňa
vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie
uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov. Konateľ žalobcu bol vyzvaný výzvami zo dňa 06.
12. 2010 a 16. 02. 2011, t. j. do jeho vzatia do väzby opakovane na predloženie dôkazov a podanie
vysvetlení k sporným zdaniteľným obchodom. Žalobcovi bola doručená aj ďalšia výzva zo dňa 26. 07.
2011. Na tieto výzvy kontrolného orgánu  realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval,



preto možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol
ukrátený na svojich  právach uvedených v § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie povinnosti
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods. 6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.
(povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom
konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri, s. r. o., Púpavová 61,
Bratislava) a zastúpeným (žalobcom)  je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah
orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaný daňovým subjektom
(žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z. z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri domovej prehliadke v dňoch 01. 03. 2011 a 02. 03. 2011 súd uvádza,
že v tomto konaní nie je neoprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti
s výkonom domovej prehliadky.  Navyše už z uvedeného listu vyšetrovateľa PZ zo dňa 23. 12. 2011
vyplýva, že kópie zápisníc zo zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému
Mikulášovi Varehovi a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou
žalobcu orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany
žalobcu, pretože terajšia konateľka žalobcu žiadal poskytnúť tieto informácie až po ukončení daňovej
kontroly (daňová kontrola bola ukončená dňom 01. 12. 2011).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné  a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods. 1, 3 zákona č.
511/1992 Zb.   Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou
daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval  z pohľadu žalobcom
uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa
žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol Mikuláš Vareha st. vytvorili zamestnanci  správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol
reálne  splniť  požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje
zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Tvrdil, že týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality
zakotvenej v ustanovení § 2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu  znamená primeraný vzťah medzi
cieľom ( účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná  v rozhodovacej praxi súdneho  dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS  3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým  znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.



Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť  znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený.  Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality  zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS  67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia  naliehavej spoločenskej  potreby a primerane  (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou  je, že Mikuláš Vareha st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok
obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty
zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ  žalobcu  Mikuláš Vareha st.  súčasne vykonával v týchto
spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami
týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto
spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol Mikuláš Vareha st., bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom
výmere správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať  nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených  osobou Mikuláša Varehu st. žalovaný ako aj správca dane
zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených  obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru
v reťazci spoločnosti, v ktorých Mikuláš Vareha st. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod
tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorej je Mikuláš Vareha st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar
a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol
v súlade so zásadou  proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov
na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len
súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Mikuláša
Varehu st., ale nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

Mikuláš Vareha st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý
toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty  môže byť
dôvodnosť uplatnených  nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane.
Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.  Nemožno preto
akceptovať   námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. Mikuláš Vareha st.  Veľkému počtu spoločností personálne a
majetkovo prepojených  osobou Mikuláša Varehu st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.



Je nesporné, že Mikuláš Vareha st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený
realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy
orgánov daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť
Mikuláša Varehu st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení
predmetných zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu
vykonali veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam.
Žalobca nakúpil tovary  v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný
svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení  nevyvodil iba zo skutočností, že
žalobca neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.).
Týmito zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával  aktívnu podnikateľskú
činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. Mikulášom
Varehom st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú  v záujme
získania daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali  reálnosť predmetných
plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna,  pretože konateľ žalobcu Mikuláš Vareha st.  je konateľom vo všetkých svojich
obchodných spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto
objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že p. Mikuláš Vareha st. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako
aj iných obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe
sú plne odôvodnené za situácie, keď p. Mikuláš Vreha st., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne
sám uzatváral obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval,
uhrádzal a prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti
spojené s podnikaním.  Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi
subjektmi, ale                  všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. Mikuláš Vareha st.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal
zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že uskutočnené
zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou Mikuláša
Varehu st. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených  osobou p. Varehu preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s. r. o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločností nevznikali režijné náklady, preto nemožno hovoriť o fungovaní žalobcu a ďalších obchodných
spoločností prepojených osobou Mikuláša Varehu vo forme blízkej holdingu.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, žalobu žalobkyne jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od
01. 05. 2011) podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods.
1 O. s. p. nepriznal.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}