{"guid": "324ead9d-c461-4908-b59c-b2a31fa5d60a:2da92c7e-b583-4b27-b50e-75d90a99e898", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2", "spisova_znacka": "9Co/318/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/318/2013 z 23. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 23. apríla 2014, sp. zn. 9Co/318/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2", "identifikacne_cislo": "4312217453", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Eva Michalcová", "sudca_id": 530, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-michalcova-530", "datum_vydania": "2014-04-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "nazov": "§ 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-212", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2da92c7e-b583-4b27-b50e-75d90a99e898", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/318/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217453
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217453.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 18. júla 2013
č. k. 25C/397/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3,  § 19 ods.  1, 3  zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i), § 44
ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a zo spisu sp. zn. 13Er/585/2010 Okresného súdu Levice súd zistil,
že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 16. 07. 2010. O návrhu na vydanie
poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 14. 10. 2010, právoplatným dňa 24. 03. 2011 tak,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený
podal odvolanie, Krajský súd v Nitre rozhodnutie exekučného súdu potvrdil. Navrhovateľ ako oprávnený
podal listom zo dňa  30. 08. 2010 sťažnosť na prieťah v konaní. Prípisom zo dňa  28. 07. 2010 bol
oprávnený vyzvaný na doplnenie návrhu, čo doplnil dňa 06. 09. 2010.

Vzhľadom na to, exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal
v roku 2012, teda návrh nebol premlčaný. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak
súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom, žalobu tak už
nemohol súd považovať za predčasnú. Súd zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého
dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.
2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom
boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Takáto
novela by bola  nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od   01. 06. 2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie



poverenia, na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností,
pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa §  41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je
podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe            k
novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia
pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na
vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 245 dňoch.
Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 90 dní od doručenia
návrhu. Súd 40 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným, pričom v tejto dobe sa
sťažoval na prieťahy v konaní. Právny zástupca navrhovateľa bol pred pojednávaním na túto skutočnosť
upozornený, napriek tomu zotrval na podanom návrhu a dôvodoch podania žaloby. Navrhovateľ tak trval
na dôvodoch návrhu, ktoré boli preukázateľne nepravdivé a nároku sa vedome domáhal na základe
neexistujúcich skutočností. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje
tvrdenia. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd však nevidel dôvod,
aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Súd
v rámci exekučného konania má právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či
priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR sp. zn.               3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010,
5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002).  Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 50
dní (neberúc do úvahy dobu, počas ktorej navrhovateľ nedoplnil návrh), pričom žiadna zákonná lehota
na vydanie poverenia a ani na vydanie uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia v čase
podania návrhu na exekúciu neexistovali. Súd nie je presvedčený, že by bol počas tejto doby navrhovateľ
v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). V prvom rade mal súd za to, že žiadna
škoda  nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval,
nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak. Súd dodal, že by predmetné poverenie nevydal, keďže exekučný titul nie je
vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo o
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súdy SR v predmetných veciach majú rovnaký právny názor. Podľa
súdu sa navrhovateľ nemôže domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zák. č.  514/2003 Z. z. z dôvodu, že
podľa neho exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy
SR alebo EÚ. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup,
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát
niesol zodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené alebo zmenené. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je
podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania,
keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe  „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou  právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd



založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.  Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1  zák. č.  514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.  412/2012
Z. z. a nemohol  interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia  § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení  zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím  aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je namieste nariadiť
tam, kde je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci
samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom  štandardu ochrany základných práv
v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy      v konaní vzniká aj
vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa  § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ



v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd  po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia  § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania  navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom  treba rozumieť  taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania  odnímajú tie procesné práva, ktoré mu  zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon
bližšie  v žiadnom zo svojich ustanovení  pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
vo všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky                  a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom  zriadeným  zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva  na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať  o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne  bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku



nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje  ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže  navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu  možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo žiaden takýto dôvod
nezistil, v tejto časti považoval odvolanie  navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania
(§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení  účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku  právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho  vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval aj
ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2013, uvedené nemá za následok nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny
predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom v rozhodnutí uviedol, že toto ustanovenie citoval z dôvodu
výkladu pôvodného ustanovenia. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov  navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý podľa jeho vlastného
tvrdenia nemal k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením
s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/585/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že
v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovej doby s omeškaním viac ako 245 dní, je nepravdivé,
pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa
16. 07. 2010, dňa 28. 07. 2010 súd vyzval súdneho exekútora na predloženie originálu zmluvy o úvere,
pričom oprávnený žiadané doklady predložil súdu až 06. 09. 2010 a následne súd vydal uznesenie č.
k. 13Er/585/2010-15 dňa 14. 10. 2010, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 14. 06. 2010 zamietol. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza,
že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora
rozhodol v primeranej lehote  nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. K úvahám  navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací
súd dodáva, že súd v danej veci  správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej
si  navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa  § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "25C/397/2012", "guid": "64fcbd05-b5ce-4015-b623-6e3675741b23:65027a55-c939-4f7e-b7ac-fcc8b052699a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2011 z 3. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-03", "citacie_n": 3793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a"}, {"guid": "ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 156/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/06 z 10. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-10", "citacie_n": 441, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b"}, {"guid": "ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/04 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 493, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:f4d1f92e-2f29-45f1-af34-7b7c52f9ad69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 62/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/97 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 484, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1"}, {"guid": "ussr:0d527086-1bee-4010-bb6c-086fdf93e4e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/96 z 22. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-22", "citacie_n": 506, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1"}], "citovane_v": []}