Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoE/181/2013 z 26. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 26. júna 2013, sp. zn. 43CoE/181/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6707203363.1 Krajský súd Banská Bystrica | 43CoE/181/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6707203363.1 | 2013-06-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 44 ods. 2 EP, OZ, § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3007821-cc78-4809-bd13-0ae06a11ee9e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6707203363.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/181/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707203363 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707203363.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, XXX XX V., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, so sídlom Exekútorského úradu Štúrova 784/52, 962 12 Detva pod sp. zn. EX 323/2007 o vymoženie pohľadávky vo výške 280,15 Eur s príslušenstvom, 117 Eur trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/1050/2007-29 zo dňa 23. mája 2011 a o návrhu oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/1050/2007-29 zo dňa 23. mája 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím zastavil okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom pod. sp. zn. EX 323/2007. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 6987/06 zo dňa 21.12.2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. XXXXXXX, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 02.06.2006. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 165,96 Eur, pričom dlžník sa zaviazal vrátiť túto sumu zvýšenú o 160,65 Eur, teda ide o odplatu za poskytnutie úveru vo výške 96,80 % z poskytnutej sumy úveru. Rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne z dlžnej sumy. Dojednanie sankcie za neplnenie povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Exekučný súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy o úvere dospel k záveru, že plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 96,80 % z poskytnutého úveru a plnenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25 % ročne z dlžnej sumy je plnením v rozpore s dobrými mravmi podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o rozhodcovskom konaní, na základe ktorého súd exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. V odvolaní oprávnený k tvrdeniu súdu o neprimeranej výške odplaty uviedol, že poplatok nie je v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 tretine predstavuje úrok v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a v 2/3 tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou podľa § 499 Obchodného zákonníka. Oprávnený zdôraznil, že s povinným uzatvoril zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka a na uvedený prípad nie je možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, nakoľko ten sa nevzťahuje na úver do 200 Eur. Podľa § 499 Obchodného zákonníka je možné dojednať medzi zmluvnými stranami odplatu za poskytnutie úveru, ktorú môže požadovať iba veriteľ, ktorý má poskytovanie úverov v predmete podnikania. Dojednanie paušálnej výšky úhrady nákladov spojených s uzatvorením a vypracovaním zmluvy nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka neodporuje zákonu. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru, teda povinný vedel posúdiť výhodnosť, prípadne nevýhodnosť takéhoto úveru. Povinný mal teda okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru. K úrokom z omeškania oprávnený uviedol, že povinný podpisom zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého sa dlžník v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok zaväzuje zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. V danom prípade si povinný svoju povinnosť nesplnil a podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoje povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieval, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený zdôraznil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci absolútnym obchodom, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Dňa 07.09.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 03.09.2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť tak, ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť. Odvolací súd z návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79). Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)). Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 12.03.2007 bol pred advokátom JUDr. Martinom Máčajom spísaný návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Okresnému súdu dňa 05.04.2007 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne bola napadnutým uznesením exekúcia zastavená podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 6987/06 zo dňa 12.12.2006. Podľa rozsudku rozhodcovského súdu bol odporca povinný zaplatiť oprávnenému sumu 280,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 272,19 Eur od 27.09.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 117,64 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 02.06.2006. Účelom zmluvy o úvere bolo poskytnutie úveru vo výške 165,96 Eur. Odvolací súd nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, v ktorom sa zaoberal hodnotením práv a povinností, dohodnutých zmluvnými stranami v zmluve o úvere ohľadne dohodnutých úrokov z omeškania a odplaty za poskytnutie úveru, a ich súladu s dobrými mravmi. Takýmto postupom porušil rovnosť účastníkov konania, keď kritérium dobrých mravov aplikoval len na oprávneného, ako veriteľa a vôbec nezohľadnil, že dlžníkovi, resp. povinnému bol úver skutočne poskytnutý. Právne hodnotiť odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ako aj ďalšie dojednania v úverovej zmluve bez toho, aby sa najskôr okresný súd vysporiadal s tým, či zmluvný vzťah medzi účastníkmi na základe, ktorého si v rozhodcovskom konaní oprávnený uplatnil svoj nárok nie je vzťahom spotrebiteľským, a následne, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul bola dohodnutá platne, a teda či nejaví znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, je podľa názoru odvolacieho súdu nadbytočné. Keďže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať predovšetkým posúdením otázky, či exekučný titul, predložený v tomto prípade so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia spĺňa formálne a materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia, pričom bude zisťovať, či vzťah medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským. V prípade, že medzi účastníkmi sporu bola rozhodcovská doložka dohodnutá v písomnej forme, preskúma okresný súd súlad dohodnutej rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, a to aj s prihliadnutím na ustanovenia Smernice Rady ES č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola prevzatá do nášho právneho poriadku a ktorú je potrebné používať ako interpretačné pravidlo a na základe zistených skutočností vo veci opätovne rozhodne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.