Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/67/2018 z 26. 11. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 26. novembra 2019, sp. zn. 8Cob/67/2018, ECLI:SK:KSTN:2019:3117201504.1 Krajský súd Trenčín | 8Cob/67/2018 | ECLI:SK:KSTN:2019:3117201504.1 | 2019-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo, Obchodné právo – Ostatné, Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: § 6 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6aaaab96-d0fa-4352-bdb7-18c9eae29faa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3117201504.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/67/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117201504
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117201504.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej,
v spore žalobcu: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX P. Y.., XXX XX G., F. republika, právne zastúpeného:
JUDr. M. Q., advokátka so sídlom Y. X/D, XXX XX U., proti žalovanému: AS TRENČÍN, a.s., so sídlom
Mládežnícka 2313, 911 01 Trenčín, IČO: 36 329 509, právne zastúpenému: GARANT PARTNER legal,
s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380,
o zaplatenie 22.500 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín
č. k. 37Cb/20/2017-64, zo dňa 7. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bolo konanie
zastavené a výroku II. o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým uznesením výrokom I. konanie zastavil, výrokom II.
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom III. zrušil platobný
rozkaz vydaný Okresným súdom Trenčín pod č. k. 37Cb/20/2017-39 zo dňa 22.02.2017. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že dňa 30.01.2017 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, na základe
ktorej sa žalobca domáhal proti žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 22.500 Eur s
príslušenstvom. Prvoinštančný súd vydal vo veci dňa 22.02.2017 platobný rozkaz č. k. 37Cb/20/2017-39,
ktorým zaviazal žalovaného na plnenie v zmysle petitu žaloby. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný
odpor, v ktorom namietol okrem iného právomoc Okresného súdu Trenčín, pretože podľa bodu 6
Dohody
o sprostredkovaní transferu futbalového hráča, ktorá bola uzatvorená medzi stranami a je obsahom
spisu, je dojednané, že „riešenie sporov podlieha zákonom a pravidlám FIFA
a platným právnym normám Slovenskej republiky“. Podľa článku 30 FIFA Pravidiel pre hráčskych
agentov je nutné spory súvisiace s činnosťou agenta prejednávať pred orgánmi FIFA, teda arbitrážnym
orgánom oprávneným rozhodovať všetky spory členov tejto organizácie s tým, že FIFA agent je členom
FIFA. Zároveň poukázal aj na to, že žalobca už svoj nárok na príslušnom stavovskom orgáne uplatnil,
pričom o ňom zároveň bolo dňa 15.01.2014 rozhodnuté tak, že bol zamietnutý. Právne súd prvej
inštancie poukázal na § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 CSP. Konštatoval, že okrem vznesenej námietky právomoci
súdu na prejednanie veci mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami sporu k prerokovaniu
sporu pred príslušným stavovským orgánom už došlo. Súd prvej inštancie si bol vedomý toho, že do spisu
bolo predložené rozhodnutie v cudzom jazyku, avšak z dôvodu hospodárnosti konania nežiadal jeho
preklad. Z predloženého rozhodnutia je dostatočne zrejmé, že sa týka strán sporu, ktoré sú jednoznačne
v ňom identifikované. Súd prvej inštancie doplnil, že nakoľko nebol zabezpečený jeho preklad, nie je z
neho zrejmé, či ide o tú istú vec, preto sa ďalej námietkou veci rozhodnutej nezaoberal. Ďalej súd prvej
inštancie uviedol, že s poukazom na § 6 CSP rozhodol o námietke nedostatku právomoci vo veci, ktorá



bola žalovaným vznesená pri prvom procesnom úkone. Skonštatoval, že medzi stranami existuje
platná dohoda o tom, že spory ktoré medzi nimi vzniknú budú riešené podľa pravidiel FIFA
a platnými normami Slovenskej republiky. Z článku 30 Pravidiel pre agentov hráčov FIFA vyplýva, že
v prípade domácich sporov súvisiacich s činnosťou agenta hráčov zväz má ako posledná inštancia
predkladať spory, ktoré vyplynú z národných pravidiel pre agentov, nezávislému riadne založenému a
nestrannému arbitrážnemu súdu, pričom dbá na dodržanie stanov FIFA a zákonov platných na území
pôsobnosti zväzu. Zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 30.01.2012 vyplýva, a to z článku 6, že
riešenie sporov bude podliehať pravidlám FIFA. Dojednanie článku 6 súd prvej inštancie považoval za
platné dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej sa strany dohodli na podriadení právomoci
rozhodcovských orgánov FIFA. Preto ustálil, že existuje v konaní procesná prekážka, ktorá neumožňuje
súdu vo veci ďalej konať. Na základe uvedeného konanie zastavil. O trovách konania rozhodol súd
prvej inštancie s poukazom na § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, pretože v uvedenom spore žalobca
procesne zavinil zastavenie konania, nakoľko nebola daná právomoc všeobecného súdu. V tomto smere
poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov,
a to Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/297/2012 zo dňa 21.03.2013 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Cob/315/2015 zo dňa 28.04.2016, z ktorých vyplýva, že
v prípade, ak žalobca podal žalobu na všeobecnom súde, ktorý nemá právomoc na prejednanie veci
vzhľadom na dojednanie rozhodcovskej doložky medzi stranami konania,
z procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a to bez ohľadu na to, že žalovaný
môže vzniesť námietku právomoci, prípadne, že strany môžu vyhlásiť, že na zmluve netrvajú. Pokiaľ
je medzi stranami konania dohodnutá rozhodcovská doložka, t. j. dojednanie o tom, že v prípade ich
sporu vo veci bude táto riešená príslušným rozhodcovským súdom, podanie žaloby na začatie konania
na všeobecnom súde treba považovať za procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania z dôvodu
neexistencie právomoci všeobecného súdu.
O zrušení platobného rozkazu č. k. 37Cb/20/2017-39 zo dňa 22.02.2017 rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 267 odsek 3 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie právny zástupca žalobcu
s poukazom na § 357 písm. a) v súlade s § 362 CSP z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vyplýva z nesprávneho
právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
veci a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie podmienky procesnej obrany a
procesného útoku podľa § 366 písm. a) a c) CSP, ktoré neboli uplatnené v prvoinštančnom konaní.
Uviedol, že žalovaný do konania doložil na podporu svojej námietky nedostatku právomoci súdu ako
dôkaz rozhodnutie orgánu FIFA - Decision of the Single Judge of the Player´s Status Committee v
anglickom jazyku, ktoré nebolo prekladané a Pravidlá pre agentov hráčov, vyhotovené v slovenskom
jazyku bez doloženia originálneho znenia, prípadne úradného prekladu. Súd prvej inštancie rozhodnutie
oprel o dva dôvody: z predložených dôkazov vyplýva, že medzi stranami sporu k prerokovaniu sporu
pred príslušným stavovským orgánom došlo, t.j. ide o existujúci orgán, ktorý je primárne oprávnený spory
medzi stranami v zmysle dohody rozhodovať, zároveň uviedol, že rozhodnutie doložené žalovaným je
v cudzom jazyku, ale jeho preklad nebol zabezpečený, avšak podľa súdu z daného rozhodnutia vyplýva,
že ide o rozhodnutie, ktoré sa týka strán sporu. Súd prvej inštancie však konštatoval, že nie je jasné, či
ide alebo nejde o tú istú vec. Súd prvej inštancie poukázal na ods. 6 Dohody, ktorý považuje za platnú
rozhodcovskú doložku, s poukazom na čl. 30 žalovaným predložených Pravidiel FIFA pre agentov
hráčov. Podľa názoru žalobcu Pravidlá pre agentov hráčov nemôžu byť považované za spôsobilý listinný
dôkaz, pretože je jednoznačné, že FIFA nie je slovenským subjektom a dokumenty tejto organizácie
nemôžu byť a ani nie sú vyhotovované v slovenskom preklade. Môže ísť len o preklad pravidiel, avšak
bez predloženého originálneho znenia pravidiel a úradného prekladu, nemožno vyhodnotiť preukaznosť
a pravdivosť textu doloženého žalovaným. Ak by však aj bolo na tento dôkaz nazerané ako na spôsobilý,
súd nesprávne z jeho obsahu vyhodnotil skutkový stav. Poukazujúc na čl. 30 ods. 1, 2 Pravidiel pre
agentov hráčov z nich vyplýva, že čl. 30 ods. 1 nemožno aplikovať na daný spor, pretože nejde
o „domáci spor“ a ani jeden z účastníkov nie je „zväzom“ (myslí sa tým futbalový zväz). Toto ustanovenie
rieši len povinnosti zväzov a len v prípade domácich sporov. Na spor vzniknutý medzi stranami sporu je
možné aplikovať len čl. 30 ods. 2, z ktorého vyplýva, že nejde o povinnosť zostaviť žiadosť v spolupráci
s Výborom FIFA pre štatút hráčov, ale len o možnosť. V ďalšom označil žalobca preklad Pravidiel pre
agentov hráčov doložený žalovaným za nesprávny. S poukazom na čl. 30 ods. 2 Pravidiel, možno
toto ustanovenie považovať len za tzv. alternatívnu rozhodcovskú doložku. Ak je medzi účastníkmi
daná len možnosť predložiť spor rozhodcovskému orgánu, je len na rozhodnutí účastníka, či daný



spor predloží tomuto rozhodcovskému orgánu, alebo si na jeho prejednanie zvolí súd. Aj samotné
znenie čl. 6 Dohody nie je jasné a určité v tom, ako majú byť spory riešené. Ak by strany chceli
podriadiť riešenie sporu výlučne orgánom FIFA, nie je dôvod uvádzať v rozhodcovskej doložke , že spory
budú riešené aj v súlade s platnými normami Slovenskej republiky. Takéto ustanovenie čl. 6 Dohody
je neurčité a nemôže byť považované za platne dojednanú rozhodcovskú doložku. Ustanovenie čl. 6
Dohody nezakladá jednoznačne a výlučne právomoc príslušného orgánu FIFA na prejednanie sporu
medzi stranami. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v rozhodnutí neuviedol, z čoho vychádzal
a podľa akého právneho predpisu posúdil čl. 6 Dohody ako platnú rozhodcovskú doložku. Žalobca
označil rozhodnutie za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože na jednej strane v bode 3 konštatuje, že z
predložených listinných dôkazov mal preukázané, že medzi stranami sporu k prerokovaniu sporu pred
príslušným stavovským orgánom došlo, zároveň však uviedol, že nie je zrejmé, či ide o tú istú vec, a preto
na námietku veci rozhodnutej nebude prihliadať. Uviedol, že ustanovenia Pravidiel pre agentov hráčov
sa na daný prípad nemôžu vzťahovať. Namietal, že rozhodnutie sa opiera o časť dôkazu, ktorý na
spor nemožno aplikovať. Podľa Stanov FIFA je oficiálnym jazykom angličtina, španielčina, francúzština
a nemčina. V prípade, že je v textácii rozdiel alebo nezrovnalosť, rozhodujúca je vždy anglická verzia.
Preto sa nemožno opierať len o slovenskú verziu Pravidiel hráčov agentov. Presný preklad čl. 30 ods.
2 znie:
„V prípade medzinárodných sporov súvisiacich s činnosťou agentov hráčov môže byť žiadosť o
arbitrážne konanie predložená Výboru FIFA pre štatút hráčov.“ Z tohto znenia vyplýva, že je daná
možnosť a nie povinnosť riešiť spor prostredníctvom Výboru FIFA pre štatút hráčov. Žalobca ďalej
doplnil, že čl. 30 ods. 5 Pravidiel odkazuje, že podrobnosti postupu riešenia sporov súvisiacich s
činnosťou agentov sú obsiahnuté v Pravidlách upravujúcich činnosť Výboru pre štatút hráčov a Komory
pre rozhodovanie sporov. Jediným pravidlom upravujúcim riešenie sporov súvisiacich s činnosťou
agentov je ustanovenie čl. 30 ods. 2. Žalobca vymedzil, že z časti II. Procedurálne pravidlá bod 6 ods.
1 Pravidiel FIFA, upravujúce postup Výboru FIFA pre postavenie hráčov a Komory pre rozhodovanie
sporov vyplýva, že stranami sporu, ktoré orgány FIFA prejednávajú môžu byť len členovia asociácií FIFA,
kluby, hráči, tréneri, licencovaní zápasoví a hráčski agenti. Z doloženej Dohody vyplýva, že účastníkom
tejto Dohody bola okrem klubu - žalovaného a agenta - žalobcu aj tretia osoba - G. Y., ktorý však nemá
žiadne postavenie člena FIFA. Na jeho účasti na sprostredkovaní a na Dohode trval žalovaný. FIFA má
právomoc rozhodovať len spory, ktoré sa týkajú iba vyššie uvedených účastníkov sporu FIFA a jej orgány
nemajú právomoc rozhodovať spory, týkajúce sa osôb, ktoré nie sú členmi FIFA. Žalovaný doložil do
konania rozhodnutie orgánu FIFA- Decision of the Judge of the Player´s Status Committee, ktoré malo
preukázať, že medzi stranami k prejednaniu sporu došlo a je tu procesná prekážka „rei iudicata“. Z jeho
obsahu vyplýva, že ide o tých istých účastníkov sporu, ale z rozhodnutia nie je zrejmé, aký spor medzi
stranami sa riešil. Je zrejmý len výrok rozhodnutia, ktorým bol nárok žalobcu odmietnutý. V závere
odvolania žalobca zhrnul, že sa so sporom obrátil na súd, ktorého právomoc je v súlade s čl. 1, 4, 7 ods. 1
písm. b) a čl. 63 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.: 1215/2012 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a príslušnosť v súlade s §§ 12,13 a
15, keďže žiadny z predložených dôkazov nezakladá výlučnú právomoc orgánov FIFA vo veci rozhodnúť.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výrokov I. a II. zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie Žalobca k odvolaniu priložil ako prílohy č. 1- 6 dokumenty zo stránky www.fifa.com
. v anglickom jazyku s tým, že ich preklad bude doložený bez zbytočného odkladu
po jeho vyhotovení.

3. Dňa 16.04.2018 právny zástupca žalobcu doručil súdu prvej inštancie prílohy k odvolaniu: FIFA -
Pravidlá agentov hráčov (príl. č. 1), FIFA - Stanovy (príl.č.2), FIFA - Rules Governing (príl. č. 3), FIFA
- Regulations on Status (príl. č. 4), FIFA - Regulations on Status 2016 ( príl. č. 5).

4. Splnomocnený zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa s
rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje. Uviedol, že argumentácia žalobcu o
rozhodnutí sa, či daný spor predloží na rozhodnutie rozhodcovskému orgánu alebo na prejednanie
sporu si zvolí súd ako aj, že čl. 30 Pravidiel pre agentov hráčov nezakladá jednoznačne a výlučne
právomoc orgánu FIFA na prejednanie sporu neobstojí, pretože žalobca opomenul niektoré kľúčové
články Pravidiel, vzťahujúce sa na daný prípad. Žalovaný zdôraznil, že Pravidlá je potrebné vykladať
komplexne, vo vzájomnej súvislosti
a v nadväznosti jednotlivých článkov a príloh. Žalovaný upriamil pozornosť na prílohu č. 1 Pravidiel
- Kódex profesionálneho správania, keď podľa bodu 7 je agentovi hráča zakázané predniesť svoj
spor všeobecnému súdu, ako je uvedené v štatúte FIFA a požaduje sa od neho, aby akúkoľvek žalobu



podrobil jurisdikcii asociácie alebo FIFA. Z uvedeného je daný príkaz pre agenta obrátiť sa s akýmkoľvek
sporom na asociáciu alebo orgán FIFA a nie je mu daná možnosť výberu, či sa obráti na FIFA alebo na
všeobecný súd. Prílohu č. 1, ktorej obsahom je tento zákaz, bol v zmysle Pravidiel každý agent povinný
podpísať ( čl.11 Pravidiel), z čoho vyplýva, že toto pravidlo muselo byť žalobcovi známe. Žalobca si
musel byť vedomý povinnosti akýkoľvek spor predložiť buď asociácii alebo FIFA a čl. 6 Dohody medzi
zmluvnými stranami len potvrdil, že berú na vedomie pravidlá FIFA, vrátane výlučnej právomoci asociácie
alebo FIFA rozhodovať spory agentov sú pre nich záväzné. Podľa názoru žalovaného je tak potrebné
čl. 30 ods. 2 Pravidiel vykladať, že agent môže predložiť svoj spor FIFA, alebo ho môže predložiť
všeobecnému súdu ale tak, že agent smie predložiť svoj spor FIFA, pokiaľ ho chce riešiť prostredníctvom
na to určeného orgánu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebola jednoznačne a výlučne
daná právomoc príslušného orgánu FIFA na prejednanie sporu medzi stranami. Ďalej žalovaný uviedol,
že na tomto závere nemení nič, že v čl. 6 Dohody sa uvádza, že prípadné spory sa budú riešiť aj
podľa platných právnych noriem Slovenskej republiky. V športovom práve, ktoré je regulované prevažne
pravidlami FIFA, sa štandardne podporne uplatňuje aj právny poriadok, ktorý si strany zvolia, ak
v predpisoch FIFA existujú medzery alebo nejednoznačnosti. K prekážke rozhodnutej žalovaný veci
uviedol, že žalobca ako agent v zmysle prílohy č. 1 mal povinnosť predniesť svoj spor asociácii alebo
FIFA, ktorej si bol vedomý, keďže spor príslušnému orgánu FIFA aj predniesol. Z predloženého listinného
dôkazu (úradný preklad žaloby žalobcu zo dňa 24.06.2013 a rozhodnutie samosudcu Komisie pre štatút
hráčov FIFA zo dňa 15.04.2014 (správne malo byť zo dňa 15.01.2014), č.k. 13-01768/rta vyplýva, že
predmetom sporu bol ten istý nárok (vyplývajúci z tej istej zmluvy týkajúci sa transferu toho istého hráča),
ktorý žalobca uplatnil na prvostupňovom súde v konaní sp.zn. 37Cb/20/2017. O tomto nároku bolo
právoplatne rozhodnuté. Žalobca uviedol, že nebolo možné zistiť dôvody odmietnutia podaného návrhu.
Toto tvrdenie je nepravdivé, nakoľko toto rozhodnutie obsahuje poučenie, že môže do 10 dní požiadať o
odôvodnenie rozhodnutia. Keďže tak neučinil, rozhodnutie sa stalo právoplatným a záväzným. Žalovaný
zhrnul, že žalobca sa najskôr so svojím sporom obrátil na orgán FIFA a keď jeho nároku nebolo
vyhovené, obrátil sa o tri roky na všeobecný súd Slovenskej republiky. Existencia právomoci súdu je
conditio sine gua non civilného súdneho konania. Nedostatok právomoci spôsobuje neodstrániteľnú
vadu konania s následkom zastavenia civilného súdneho konania. Ak by bol pripustený právny názor
žalobcu, že si mohol vybrať, či spor predloží orgánom FIFA alebo slovenskému súdu, muselo by byť
uzavreté, že žalobca sa rozhodol predložiť spor FIFA. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Ako prílohy
k vyjadreniu priložil : Sťažnosť pre neplnenie platieb zo dňa 24.06.2013 a rozhodnutie Komisie pre štatút
hráčov zo dňa 15.01.2014,
č. k. 13-01768/rta s ich prekladom.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
tvrdení a dôkazov uvedených v odvolaní s tým, že v spore nemohlo byť s istotou ustálené, že nie je
daná jurisdikcia slovenského súdu. Keďže rozhodnutie zo dňa 15.01.2014 neobsahuje odôvodnenie,
nemožno s istotou ustáliť ani to, či bolo vo veci rozhodnuté meritórne alebo došlo k zamietnutiu
návrhu z iných dôvodov a vo veci samej rozhodnuté nebolo. Návrh žalobcu bol zamietnutý z dôvodu,
že účastníkom Dohody o sprostredkovaní transferu futbalového hráča uzavretej medzi účastníkmi
dňa 30.01.2013 bola osoba G. Y., ktorá nebola členom FIFA, a preto FIFA nemali právomoc vo
veci rozhodnúť, pretože svojím rozhodnutím nemôžu zaviazať osobu, ktorá nie je členom FIFA. Táto
skutočnosť by vyplynula z “Krátkeho vysvetlenia“ ktoré by malo byť podľa čl. 15 ods. 3 Pravidiel
upravujúcich činnosť Výboru pre štatút hráčov a Komisie pre rozhodovanie sporov založené v spise
k danému rozhodnutiu. Samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k podaniu žalobcu uviedol, že druhá
osoba uvedená na Dohode nie je licencovaným agentom a prijal záver, že z tohto dôvodu nepovažuje
Dohodu za platnú a žiada návrh zamietnuť. K zneniu čl. 7 prílohy Pravidiel pre agentov hráčov uviedol,
že žalobca konal tak, ako mu to pravidlá ukladajú, ale jeho návrh bol zamietnutý, pretože účastníkom
Dohody bola tretia osoba, na ktorú sa jurisdikcia nevzťahovala. Ďalším faktom je, že táto príloha určuje
len povinnosť Agentom hráčov nepredkladať spory všeobecným súdom, avšak nejde o rozhodcovskú
doložku, v zmysle ktorej by bol jasne stanovený rozhodcovský orgán. Ako zo Stanov FIFA vyplýva, FIFA
predstavuje združenie založené podľa § 60 švajčiarskeho Občianskeho zákonníka. Ide teda o občianske
združenie, ktorého orgány nie sú oprávnené rozhodovať spory medzi členmi združenia priamo zo zákona
s konečnou právoplatnosťou ako rozhodcovský súd. V závere vyjadrenia poukázal žalobca na § 132
ods. 3 CSP. Uviedol, že pri podaní odvolania chcel použiť ako dôkaz - Krátke vysvetlenie, ktoré sa
mu však s ohľadom na nečinnosť FIFA ako dôkaz bez svojej viny nepodarilo pripojiť. Navrhol, aby s
poukazom na § 189 a § 190 CSP Krátke vysvetlenie , ktoré má byť v súlade s čl. 15 ods. 3 Pravidiel



upravujúcich činnosť Výboru pre štatút hráčov a Komisie pre rozhodovanie sporov zaznamenané v spise
sporu vedeného orgánom FIFA - Player´s Status Committee pod
č. 13-01768/rta, vyžiadal súd od príslušného oddelenia FIFA, ktorým je Player´s Status Department.

6. Zástupca žalovaného k vyjadreniu žalobcu doručil súdu prvej inštancie ďalšie vyjadrenie zo dňa
02.07.2018 spolu s čiastočným prekladom listinných dokumentov, a to preklad prílohy č. 1 Predpisov
FIFA pre agentov hráčov. Upriamil pozornosť na ods. 7 tejto prílohy, podľa ktorého „agent hráča má
zakázané vzniesť konanie na bežnom súde“, ako je uvedené v stanovách FIFA a žiada od neho,
aby predložil akúkoľvek požiadavku jurisdikcii združenia FIFA“. Zhrnul, že z uvedeného vyplýva,
že v predmetnej právnej veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Skutočnosť, že žalobca
nepredložil konajúcemu súdu úradný preklad práve tejto časti Pravidiel agentov hráčov, označil žalovaný
za zavádzajúcu. V závere uviedol, že v ostatnom sa v plnom rozsahu pridržiava predchádzajúceho
vyjadrenia k odvolaniu žalobcu.

7. Preskúmaním veci v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP odvolací
súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Odvolací súd konštatuje, že voči výroku III., ktorým bol zrušený v konaní vydaný platobný rozkaz
odvolanie podané nebolo, preto uznesenie súdu prvej inštancie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť
uplynutím odvolacej lehoty.

9. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 389 ods.
1 písm. a), b) CSP. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie
v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením
základného strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku/uznesenia súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne
a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti nepreskúmateľné,
nespĺňajúce náležitosti ust. 220 ods. 2 CSP. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na
spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo
prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany konania. Z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal vo svojej
argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe
predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.

12. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa týmito zásadami
neriadil. V prvoinštančnom konaní sa dostatočným spôsobom nezaoberal samotnou platnosťou
rozhodcovskej doložky, riadne neodôvodnil, či sa v danej veci jedná o domáci spor a je potrebné
postupovať podľa čl. 30 ods. 1 Pravidiel pre agentov hráčov, alebo sa jedná o medzinárodný spor
a je potrebné postupovať podľa čl. 30 ods. 2 uvedených pravidiel, a či sa na strane žalobcu jedná
o licencovaného agenta. Pokiaľ súd prvej inštancie dospeje v ďalšom konaní k záveru o platnosti



rozhodcovskej doložky bude ďalej potrebné dôsledne preskúmať či vo veci nebolo rozhodcovským
súdom už právoplatne rozhodnuté.

13. Odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvej inštancie, v napadnutej časti trpí nedostatkom
dôvodov rozhodnutia, ktoré by vyplývali z vykonaného dokazovania, čo je dôvod, pre ktoré ho nemožno
preskúmať v odvolacom konaní. Preto uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP, bez toho, aby
posudzoval opodstatnenosť vecných námietok žalovaného uvedených v odvolaní.

14. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, vo veci
opätovne rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vyššie uvedené vady konania spočívajúce v
postupe súdu prvej inštancie, tak ako ich odvolací súd zistil a uviedol
v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvej inštancie v konaní o novom rozhodnutí vo veci. Po
vykonanom dokazovaní opätovne právne posúdi vec, vo veci rozhodne, svoje rozhodnutie jasne, stručne
a najmä presvedčivo odôvodní v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom v novom rozhodnutí bude
dôsledne vychádzať zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, predložených dôkazov a tvrdení strán
sporu.

15. Odvolací súd zrušil aj výrok II. súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako výrok
viazaný k meritórnemu rozhodnutiu. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).