{"guid": "321c81a8-922a-40c5-8096-ace6c3e602f9:b5b16307-e36e-4126-a01e-d4933f3e7717", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1", "spisova_znacka": "17CoE/4/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/4/2012 z 20. 6. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. júna 2012, sp. zn. 17CoE/4/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1", "identifikacne_cislo": "3808213014", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2012-06-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "nazov": "§ 54 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-54"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-40"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-54", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-40"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5b16307-e36e-4126-a01e-d4933f3e7717", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/4/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808213014
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808213014.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, práv. zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843 proti povinnému: M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., XXX, F., o vymoženie 640,10
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13.
októbra 2011, č.k. 9Er/2209/2008-15, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie  okresného súdu     p o t v r d z u j e   .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd  vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju  podľa § 57 ods. 1
písm. g)  Ex. poriadku. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. TP
4016/07, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr. Danielom Sopkom  dňa 14.11.2007. Zdôraznil, že
i keď vo veci už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je
nespôsobilý exekučný titul, a vyhlásil  exekúciu za neprípustnú. Vychádzal zo skutočnosti, že dňa
29.6.2005 bola medzi právnym predchodcom  oprávneného  a povinným uzatvorená zmluva o pôžičke
č. 8001038111. Dospel k záveru, že  medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z tohto dôvodu sa považuje za
spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného  uzatváral predmetnú
zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu
z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch
pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva o pôžičke má zároveň charakter spotrebiteľského úveru v zmysle
ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.. Súd prvého stupňa  dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že smernicu Rady
č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku,
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho
súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a
C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F.  V
danom  prípade , a to  vzhľadom  ku skutočnosti, že povinný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce
z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle
uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode IX. písm. i) VOP, kde rozhodca bez vypočutia povinného
vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VOP, konkrétne bodu IX. písm. i) VOP, vzhliadol súd
v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní   nekalú podmienku. Súd  prvého stupňa  sa zaoberal
aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť,



pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho
rozhodnutia sp.zn. 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie
je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť
ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou
rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom
konaní jednostranná, nakoľko  samotné ustanovenie rozhodcu  na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje,  ako sa budú  prípadne spory riešiť je
v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, neplatná. Svoj názor
súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah. Aj v predmetom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť,
nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Keďže obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený, len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov
dojednanej rozhodcovskej doložky. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej
zmluvnej podmienky,  ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú
ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa
je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS,
tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva
tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou. Prvostupňový súd svoj názor o neprimeranej
povahe predmetnej rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08
zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40. Podľa stanoviska Súdneho
dvora spĺňa v zmysle uvedenej smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným
na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo,
a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred
stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval
rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej
podmienky súd prvého stupňa  vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých
zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia §  53 ods. 4 Obč. zákonníka), ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zákonníka). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou
úpravou, keď s účinnosťou od 1.1.2008 je v ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. výslovne uvedená  aj
neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej  rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba
vykladať aj so zreteľom na  ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred
štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale
pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom ( ako to bolo v tomto prípade, keď podaním
žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde ) sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť
súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.   Existujúca, ale neplatná
rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu.  Ak si rozhodca  svoju
právomoc   v tomto prípade z uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil, na ktorom základe následne
vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie  považovať za  rozhodnutie vydané osobou na to
oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že  pred podaním  návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by  bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by
mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, okresný súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a následne ju zastavil. V závere  rozhodnutia  uviedol, že  o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti tohto  uznesenia.



Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie právny zástupca oprávneného, ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci a mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z.. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré
bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní,
pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia,
priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc konať vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý  rozhoduje vo veci samej, a teda nemá právomoc vykonať
vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. V opačnom prípade
by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore
s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktoré konštantne
judikujú, že ústava, resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a
účinné“ (I. ÚS 5/02, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá
reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP
vo veci Hutten-Czapska proti Poľsku, § 168).  Pokiaľ ide o dôvody uvádzané v  § 45 ods. 1 písm.
c) zákona o rozhodcovskom konaní, tieto dôvody  sa týkajú zastavenia  exekučného konania, ak
sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Cieľom  prieskumu má byť zistenie, či
povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by
bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný
čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá
právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie
nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru
spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu
spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za
súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by  exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný
titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako
z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti. Zdôraznil, že  v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená
len v Obchodnom zákonníku a z.č. 258/2001 Z.z., pričom ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f) Občianskeho
zákonníka sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč.
zákonníka, v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej
neplatnosť v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinný  sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.



V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek
podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej
viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o
pôžičke, uzavretá medzi povinným  a oprávneným dňa 29.6.2005  je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v
čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj VOP, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež
nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol  v rámci svojej obchodnej činnosti povinnej finančné
prostriedky vo forme úveru  a povinný túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia
zmluvy  (29.6.2005) právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1,2 Obč. zák. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na
jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd
konštatuje, že v tomto prípade zmluva o pôžičke zo dňa 29.6.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v
zmysle  zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný v čase uzavretia
zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva
účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako
spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi
účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) cit. zákona. Vzhľadom na uvedené, okresný súd správne
vo veci aplikoval špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,  ako aj ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách.

V prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ
čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa.
Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými                 v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány



príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne
záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní
o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Prvostupňový súd správne konštatoval,
že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, potvrdil ako vecne správne.

Toto  rozhodnutie  bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie    n i e     j e    p r í p u s t n é  .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Er/2209/2008", "guid": "eebe872d-61df-466a-94e8-dc353676a8bf:9b49b3b3-a941-4cb8-8949-f50506f671d9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}], "citovane_v": []}