Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/226/2017 z 30. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2018, sp. zn. 3Co/226/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1215214624.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/226/2017 | ECLI:SK:KSBA:2018:1215214624.1 | 2018-10-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: OZ, § 541 OZ, § 458 OZ, § 541 ods. 2 OZ, § 541 ods. 1 OZ, § 456 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/716dad07-af0b-4e3a-bccf-9dfc37edbca5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1215214624.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/226/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215214624
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215214624.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v sporovej veci žalobcu: Š. S., R.. XX.XX.XXXX, J. XX, I.,
zastúpeného Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., Bajzova 2, Košice, proti žalovanému: RECLAIM,
a.s., Staromestská 3, Bratislava, zastúpenému advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor
1348, Miloslavov, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č.k. 21C/230/2015-104, zo dňa 22.2.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanému priznal právo
na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou
súdu 12.6.2015 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 371,97 eura z dôvodu,
že v skutočnosti uhradil žalovanému o 371,97 eura viac, ako mu bolo uložené rozsudkom Okresného
súdu Trebišov zo dňa 27.4.2015, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému6.798,93 eura
s úrokom z omeškania vo výške 7,7 % ročne zo sumy 2.826,19 eura od 1.4.2012 do zaplatenia,
7,7 % ročne zo sumy 2.626,43 eura od 1.4.2010 do zaplatenia, v mesačných splátkach 300 eur od
1.4.2012 do zaplatenia s tým, že k 22.7.2013 podľa rozsudku Okresného súdu Trebišov, ktorý nadobudol
právoplatnosť 27.6.2012, mal zostatok dlžnej sumy činiť už len 357,24 eura, teda po uhradení splátky
vo výške 300 eur 24.7.2013 už len 57,24 eura a nie 429,21 eura, ako požadoval žalovaný.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo
vzťahu k skutkovému stavu zistil, že 15.5.2012 bola uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere č.
XXXXXXXXXX a stavebnom úvere č. XXXXXXXXXXX medzi právnym predchodcom žalovaného ako
veriteľom a N. Š. ako dlžníkom, S. Š. ako spoludlžníkom a žalobcom ako ručiteľom. Na základe zmluvy
poskytol právny predchodca žalovaného dlžníkovi úver vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eura). Žalobca
15.5.2002 urobil písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého berie na seba povinnosť uspokojiť
pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Nakoľko dlžník porušil zmluvné podmienky a medziúver
prestal riadne a včas splácať a ani žalobca neplnil svoju povinnosť z titulu ručenia, právny predchodca
žalovaného odstúpil od úverovej zmluvy. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 1.4.2010
pohľadávku nadobudol žalovaný. Okresný súd Trebišov právoplatným rozsudkom zo dňa 27.4.2012, sp.
zn. 10C/34/2012, na základe uznania uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 6.798,93 eura s
úrokom z omeškania vo výške 7,7 % ročne zo sumy 2.826,19 eura od 1.4.2012 do zaplatenia, 7,7 %
ročne zo sumy 2.626,43 eura od 1.4.2010 do zaplatenia, v mesačných splátkach 300 eur od 1.4.2012
do zaplatenia ako aj trovy konania 1.347,54 eura. Žalobca postupne uhrádzal žalovanému splátky:



30.5.2012 sumu 300 eur, 25.6.2012 sumu 300 eur, 26.7.2012 sumu 300 eur, 21.08.2012 sumu 300 eur,
25.9.2012 sumu 300 eur, 24.10.2012 sumu 300 eur, 23.11.2012 sumu 300 eur, 18.12.2012 sumu 300
eur, 17.1.2013 sumu 300 eur, 25.2.2013 sumu 300 eur, 12.4.2013 sumu 300 eur, 20.3.2013 sumu 300
eur, 24.5.2013 sumu 300 eur, 11.6.2013 sumu 3.500 eur, 24.7.2013 sumu 300 eur a 26.7.2013 sumu
429,21 eura, celkovo 8.129,21 eura.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, s poukazom na jednotlivé formy
bezdôvodného obohatenia, ktoré pozná slovenský právny poriadok, dospel k záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal a nezdôvodnil ani jednu zo skutočností preukazujúcu vznik bezdôvodného
obohatenia, keď z podanej žaloby tieto nároky nevyplývajú, nie sú špecifikované a súd ich nemal
za preukázané. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že plnil nad rámec
právoplatného rozsudku Okresného súdu Trebišov a v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno svojho
tvrdenia. Pre úplnosť dodal, že predmetné zmluvy boli uzatvorené podľa § 497 Obchodného zákonníka
ako výlučne obchodný záväzkový vzťah a v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka sa vzťahy zo
zmluvy o úvere spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov ustanoveniami Obchodného zákonníka, a
teda žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď pri plnení peňažného záväzku započítal platenie
najprv na úroky a potom na istinu (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka). Na uvedenom základe žalobu
podľa § 541 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zamietol. O trovách konania
rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci
plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

4. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.
2 C.s.p.) možno konštatovať, že súdu prvej inštancie vyčítal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktorého následkom je jeho nepreskúmateľnosť a porušenie práva účastníka na spravodlivý
súdny proces. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa nedôsledne držal § 220 C.s.p.; z rozsudku nie je
zrejmé, ako dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, keď jeho tvrdeniami a argumentmi sa vôbec
nezaoberal, resp. z rozsudku nevyplýva, že by sa nimi zaoberal; nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach tak, ako mu ukladá § 191 C.s.p. a dostatočne neprihliadol
na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal posúdením
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy bezdôvodného obohatenia; vo veci bolo potrebné primerane
aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách; nestotožnil sa s tvrdením
súdu prvej inštancie, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď pri plnení peňažného záväzku
započítal platenie najprv na úroky a potom na istinu podľa § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Takéto konštatovanie súdu považoval za rozporné so zásadami ochrany spotrebiteľa a judikatúrou (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 M Cdo 20/2009). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný počítal
úroky z omeškania od iného dátumu, ako bolo rozhodnuté v rozsudku Okresného súdu Trebišov sp.
zn. 10C/34/2012, a keďže nútene doplatil aj tieto úroky nad rámec povinnosti uloženej mu rozsudkom,
plnil bez právneho dôvodu; s týmto sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Súd prvej inštancie
sa nevysporiadal ani s tým, že nad rámec predmetného rozsudku plnil žalovanému aj v dôsledku
nesprávneho započítania platieb a tiež nesprávneho výpočtu úroku z omeškania.

5. Vo vzťahu k výroku o trovách konania namietal, že súd prvej inštancie nemal priznať žalovanému
nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa s poukazom na skutočnosť,
že uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 21C/230/2015-53, zo dňa 28.8.2015, bol oslobodený
od súdnych poplatkov a súdu boli zrejmé jeho nepriaznivé majetkové pomery ako i jeho osobná
situácia. Nepovažoval za účelné vynakladanie prostriedkov na právne zastúpenie žalovaným, ktorý je
spoločnosťou dostatočne personálne vybavenou na to, aby sa mohla plnohodnotne a erudovane brániť
aj sama; zastúpenie žalovaného právnym zástupcom považoval za nadbytočné. Zdôraznil, že priznanie
práva na náhradu trov konania žalovanému by mohlo mať pre žalobcu neodvrátiteľné následky, keďže
s prihliadnutím na jeho majetkovú situáciu by mohlo viesť k exekučnému konaniu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zastával názor, že žalobný návrh bol zo strany žalobcu
podaný nedôvodne, nakoľko od žalobcu prijal plnenie vyplývajúce z titulu jeho ručiteľského záväzku
do sumy zodpovedajúcej zostatku nesplatených zabezpečených úverov. Upriamil pozornosť na to, že



pri vyhotovovaní rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 27.4.2012, sp. zn. 10C/34/2012, došlo k
zrejmej chybe v písaní a správne mal byť pri obidvoch úverových zmluvách uvedený dátum počiatku
priznaného úroku z omeškania 1.4.2010 a to nielen s ohľadom na explicitné znenie žalobného návrhu,
ale tiež skutočnosť, že uplatnená pohľadávka bola vyčíslená k 31.3.2010. Uviedol, že 6.5.2016 podal
návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorým bude zrejmá chyba v písaní v rozsudku Okresného súdu
Trebišov odstránená. Bol názoru, že odhliadnuc od znenia výroku v písomnom vyhotovení rozsudku
Okresného súdu Trebišov zo dňa 27.4.2012, sp. zn. 10C/34/2012, právnym dôvodom na plnenie
žalobcu voči žalovanému bol jeho ručiteľský záväzok za plnenie obligačných dlžníkov z úverových
zmlúv, a nie rozhodnutie súdu. Z hľadiska posúdenia existencie právneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným, považoval za irelevantné, či nároky vyplývajúce z úverových zmlúv boli alebo neboli
judikované rozhodnutím súdu, keďže právne významné je, že žalobca plnil žalovanému jeho nároky
vyplývajúce mu z úverových zmlúv, z ktorých vychádza aj vyčíslenie zostatku pohľadávky. Mal za to,
že žalobca nemá vo vzťahu k žalovanému postavenie spotrebiteľa, nakoľko právny vzťah, z ktorého
žalobca plnil, bol založený na jednostrannom právnom úkone žalobcu, ktorým tento ako ručiteľ prevzal
ručiteľský záväzok za plnenie obligačných dlžníkov v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka,
pričom postavenie spotrebiteľa môže vyplývať výlučne zo spotrebiteľskej zmluvy ako dvojstranného
právneho úkonu. Poukázal na § 261 ods. 3 písm. d) a § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
sa právne vzťahy z úverovej zmluvy a z jej zabezpečenia bez ohľadu na povahu jej účastníkov vždy budú
spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka; žalobca neuviedol žiadne zákonné ustanovenie,
ktoré by explicitne rušilo zákonný imperatív § 261 ods. 3 písm. d) a ods. 4 Obchodného zákonníka,
platného a účinného v čase uzavretia úverových zmlúv a umožnilo ním tvrdenú prednostnú aplikáciu
ustanovení Občianskeho zákonníka na absolútne obchodnoprávne vzťahy. V súvislosti s modifikáciou
charakteru Zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu poukázal na zákon č. 102/2014 Z.z., ktorý
síce zaviedol prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy, ktoré by sa inak
mali riadiť iným právom, avšak zdôraznil, že predmetný zákon vstúpil do účinnosti v dotknutej časti
až 1.4.2015, t.j. dávno po tom, čo žalobca splnil žalovanému svoje peňažné záväzky vyplývajúce z
úverových zmlúv. Mal za to, že postupoval v súlade so zákonom, keď započítaval platby v zmysle
§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka a zaplatením zostatku pohľadávok v zmysle vyčíslenia zo dňa
22.7.2013 žalobca uznal jeho výšku, ako aj spôsob jeho výpočtu, nakoľko v uvedenom vyčíslení mu
žalovaný oznamoval v zmysle akého ustanovenia zákona dochádza k započítaniu prijatých platieb;
nemôže byť preto na ťarchu žalovaného, že žalobca, ktorému pri všetkých úkonoch bola zo strany jeho
právneho zástupcu poskytovaná kvalifikovaná právna pomoc, nevyužil zákonnú možnosť podľa § 330
ods. 2 Obchodného zákonníka a nežiadal započítanie svojich platieb prednostne na istinu pohľadávok.
Považoval za preukázateľné, že žalobcom uhradená suma v celkovej výške 8.129,21 eura zodpovedá
v celom rozsahu pohľadávkam žalovaného. Zdôraznil, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
a ani vo svojom odvolaní nijakým spôsobom nepreukázal, ako dospel k výslednej sume, ktorou sa mal
žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, a preto z dôvodu absencie akejkoľvek špecifikácie alebo
výpočtov sú jeho tvrdenia nepreskúmateľné.

7. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného čo do výroku o trovách konania uviedol, že aplikácia
ustanovenia § 257 C.s.p. je možná iba z dôvodov hodných osobitného zreteľa a prichádza do úvahy len
v skutočne výnimočných prípadoch. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal existenciu konkrétnych
dôvodov hodných osobitného zreteľa; uviedol, že osobné a majetkové pomery žalobcu asi nebudú
tak zlé, keď sa v spore nechal právne zastupovať, a to ešte advokátom, ktorý nemá sídlo v obvode
konajúceho súdu, a teda náhrada hotových výdavkov a strata času pri účasti zvoleného zástupcu na
pojednávaní môže presiahnuť aj polovicu žalovanej sumy. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalobca
sa pred podaním žaloby nesnažil vec vyriešiť zmierlivo mimosúdne a aj z tohto dôvodu musí znášať
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Považoval za účelové a právne irelevantné tvrdenie
žalobcu, že žalovaný je špecialistom na správu, inkaso a vymáhanie pohľadávok, preto nie je potrebné
jeho právne zastúpenie advokátom. V tejto súvislosti uviedol, že jeho zamestnanci zabezpečujú len
správu a predsúdne vymáhanie pohľadávok; v prípadoch súdneho vymáhania pohľadávok využíva
výlučne kvalifikované právne služby advokátskych kancelárií. Dodal, že predmetom sporu nie je
vymoženie pohľadávok žalovaného, a preto sa musí brániť všetkými dostupnými prostriedkami proti
žalobe žalobcu, pričom právo zvoliť si právneho zástupcu je jedným z jeho základných procesných práv,
ktoré aj využil. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal ako vecne správny potvrdiť a uložiť
žalobcovi povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania.



8. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní.
Poukázal na to, že návrh na vydanie opravného uznesenia na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn.
10C/34/2012 žiadal zamietnuť z dôvodu, že v danom prípade sa nejednalo o chybu v písaní ako ani o
inú nesprávnosť; zaviazanie žalovaného na platenie nového nároku určeného dlžnou čiastkou úroku za
obdobie, ktorý v rozsudku nebol priznaný, nie je zrejmou nesprávnosťou a iné ako zrejmé pochybenia
je možné napraviť iba podaním opravného prostriedku s tým, že medzi vyhláseným znením rozsudku,
ktorým je súd viazaný a jeho písomným vyhotovením nedošlo k rozporu, a teda vykonaním navrhovanej
opravy je zásadne narušený princíp právnej istoty, ktorý zahŕňa aj jasnosť, určitosť a stálosť štátnych
rozhodnutí. Podotkol, že hoci Okresný súd Trebišov 20.6.2017 vydal v uvedenej veci opravné uznesenie,
podal voči nemu odvolanie. V nadväznosti na vyjadrenie žalovaného poukázal na akcesorickú povahu
ručiteľského záväzku, vyslovil názor, že ak hlavný záväzkový vzťah bol posúdený ako spotrebiteľská
zmluva, nemôže byť vzťah, ktorý vznikol ručením na základe hlavného záväzkového vzťahu, posúdený
odlišne. Dodal, že aj keď v rozhodnom období nebola explicitne a všeobecne stanovená prednosť
Občianskeho zákonníka, ktorá bola do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnená prijatím zákona č.
102/2014 Z.z., bolo výslovne ustanovené, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy vtedy, keď je to
na prospech spotrebiteľa. V intenciách uvedeného zastával názor, že keď žalovaný nesprávne započítal
jednotlivé splátky najprv na príslušenstvo a až následne na istinu, je potrebné aplikovať ustanovenie
§ 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže je pre spotrebiteľa priaznivejšie. V súvislosti s výrokom
o náhrade trov konania bol názoru, že dostatočne odôvodnil prítomnosť dôvodov hodných osobitného
zreteľa na jeho strane a s prihliadnutím na charakter a činnosť žalovaného súd prvej inštancie nemal
žalovanému priznať náhradu trov konania v zmysle § 257 C.s.p.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 31.10.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

11. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že podstata zodpovednosti za
bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor
iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné
obohatenie vydať. Ku vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie
základných predpokladov, a to zistenie bezdôvodného obohatenia jedným subjektom na základe
právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka), majetková ujma iného subjektu, príčinná súvislosť medzi
získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého subjektu a
zároveň nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému prospechu vznik
bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten,
kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Obohatenie spočíva v tom, že sa
plnením dostane majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku dôjde buď k zvýšeniu
aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenší, hoci by sa tak za bežných
okolností, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, stalo, pretože za prijaté plnenie by musel poskytovať
náhradu. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia,
ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe
jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod. V prípade plnenia z neplatného právneho
úkonu je vznik bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k
plneniu, je od začiatku (ex tunc) neplatný. Pri plnení z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, ide o
situáciu, kedy je v dobe plnenia právny dôvod daný, ale tento následne, v dôsledku právnej skutočnosti,
stratí svoje právne účinky. Bezdôvodné obohatenie z nepoctivých zdrojov zákon bližšie nešpecifikuje;
podľa súdnej praxe sa však za nepoctivý zdroj považuje zdroj neuznaný právnym poriadkom, typicky



ide o príjem vychádzajúci z trestnej činnosti. Napokon bezdôvodne sa obohatí aj ten, za koho sa plnilo,
čo mal podľa práva plniť sám.

13. Pri žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia dôkazné bremeno o existencii a výške
bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý. Pre záver o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného
žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej
z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 451ods. 2 Občianskeho zákonníka) bolo potrebné,
aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, t.j.
aby preukázal, že bola naplnená ním tvrdená konkrétna skutková podstata bezdôvodného obohatenia
v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a že žalovaný (v konkrétnej výške) bezdôvodné
obohatenie získala že mu (v konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi
získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 28.5.2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011).

14. Podľa ustálenej súdnej praxe a právnej teórie, podstatou bezdôvodného obohatenia plnením
bez právneho dôvodu je iba také plnenie, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval alebo
dodatočne odpadol; inak povedané plnenie, pre ktoré neexistuje žiadna zmluva, dohoda alebo zákonné
ustanovenie, t.j. neexistuje hmotnoprávna povinnosť postihnutého plniť.

15. Skutkovým základom žaloby v prejednávanej veci bolo tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa bezdôvodne
obohatil tým, že nesprávne počítal úrok z omeškania od iného dátumu (od 1.4.2010) ako bolo uvedené
v rozhodnutí Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/34/2012, zo dňa 27.4.2012, podľa ktorého mal
počítať úrok z omeškania od 1.4.2012. Týmto skutkovým tvrdením žalobca vymedzil predmet konania
a dokazovania.

16. V nadväznosti na skutkové vymedzenie žaloby, odvolací súd uvádza, že pre vznik bezdôvodného
obohatenia plnením bez právneho dôvodu nie je podstatné, či úrok z omeškania, ktorý žalobca plnil
(dobrovoľne) od 1.4.2010 bol alebo nebol žalovanému priznaný právoplatným súdnym rozhodnutím;
rozhodujúcou okolnosťou pre vznik bezdôvodného obohatenia je skutočnosť, či žalovaný mal alebo
nemal hmotnoprávny nárok na zaplatenie úroku z omeškania od 1.4.2010. Žalobca však žalobu o
vydanie bezdôvodného obohatenia nezaložil na tvrdení, že žalovaný prijal plnenie (úrok z omeškania)
v rozpore s hmotným právom, ani v priebehu konania netvrdil, že žalovaný nemal hmotnoprávny nárok
na zaplatenie úroku z omeškania od 1.4.2010. Pretože žalobca v priebehu konania tieto skutočnosti
netvrdil, nemohli byť ani predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, ani predmetom dokazovania. Už
len samotná skutočnosť, že žalobca založil žalobu na skutkovom tvrdení, ktoré samo osebe nezakladá
vznik bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, vedie k zamietnutiu žaloby pre jej
nedôvodnosť; žalobcom vymedzený skutkový základ sporu totižto bez ďalších, z hľadiska hmotného
práva podstatných skutkových tvrdení, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia
plnením bez právneho dôvodu.

17. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú námietku žalobcu, že súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že plnil nad rámec právoplatného súdneho
rozhodnutia aj v dôsledku nesprávneho započítania platieb žalovaným. Odvolací súd pripomína, že
sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou; súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou
je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje. Opísaním
rozhodujúcich skutočností v žalobe (tzv. skutkovým základom) v spojitosti so žalobným petitom je
charakterizovaný a vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania a
teda aj dokazovania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú skutočnosti, ktoré v prípade, že budú
preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Bez toho, že by v konaní došlo k zmene žaloby, nemôže súd
priznať plnenie z iného skutkového základu, než toho, ktorý je žalobcom vymedzený, pretože by tak
rozhodol o inom nároku, než ako ho žalobca učinil predmetom konania (pozri rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 25.6.2017, sp. zn. 25 Cdo 2147/2017).

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca počas konania tvrdil, že bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného predstavuje úrok z omeškania, ktorý žalovaný počítal od nesprávneho dátumu (viď zápisnica
o výsluchu č.l. 71). Týmto skutkovým tvrdením vymedzil predmet konania. Súd prvej inštancie rozhodol o
takto vymedzenom predmete konania a tým bol predmet sporu vyčerpaný. Pokiaľ žalobca až v podanom
odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedôsledne zaoberal posúdením vzniku bezdôvodného



obohatenia, ktoré malo spočívať nielen v nesprávnom výpočte úroku z omeškania ale aj v nesprávnom
spôsobe započítania platieb žalobcu, odvolací súd uvádza, že ide o nové skutkové tvrdenia, ktoré
žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil a preto nemohli byť ani predmetom posúdenia
súdom prvej inštancie. Odvolací súd uvádza, že zmenou žaloby je aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe (§ 140 ods. 2 C.s.p.). V odvolacom konaní žalobu
nemožno meniť (§ 371 C.s.p.). Za zmenu žaloby je treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca,
hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol
v žalobe (R 33/2010).Ak by súd prvej inštancie alebo odvolací súd priznal plnenie na inom skutkovom
základe, ako bol vymedzený žalobou, rozhodol by neprípustne o inom nároku, než ako ho učinil žalobca
predmetom konania. Súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať procesnú aktivitu strán sporu či ich
právnych zástupcov, ani meniť rozhodujúce skutočnosti, na ktorých žalobca založil vlastné tvrdenie o
vzniku a výške bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd upriamuje pozornosť na fakt, že už v liste
adresovanom právnemu zástupcovi žalobcu pred podaním žaloby (zo dňa 22.7.2013) žalovaný uviedol,
od akého dátumu a v akej výške vypočítal úrok z omeškania, akým spôsobom započítaval jednotlivé
platby a podľa akého zákonného ustanovenia pritom postupoval. Žalobcovi tak už pred podaním žaloby
boli známe všetky skutkové okolnosti, na ktoré poukazoval až v podanom odvolaní, avšak ktoré neučinil
predmetom konania na súde prvej inštancie a teda ani predmetom sporu. Z obsahu spisu vyplýva, že
právny zástupca žalobcu až v procesnom štádiu záverečných rečí iba všeobecne poukázal na to, že
započítavanie platieb žalovaným najskôr na príslušenstvo nie je v súlade s príslušnou právnou normou.
Jeho vyjadrenie však vo vzťahu k ním vymedzenému predmetu sporu, ktorým bolo tvrdenie žalobcu
iba o nesprávnom dátume, od ktorého žalovaný počítal úrok z omeškania, bolo preto bez právnej
relevancie. Súd prvej inštancie viazaný žalobcom vymedzeným skutkovým základom sporu mohol preto
pri rozhodovaní vychádzať iba z vyjadrení relevantných vo vzťahu k žalobcom vymedzenému predmetu
konania.
19. Odvolací súd ďalej uvádza, že žalobca v podanej žalobe ani v priebehu konania neprodukoval žiaden
dôkaz preukazujúci výšku bezdôvodného obohatenia, neozrejmil (nešpecifikoval), akým spôsobom
vlastne dospel k záveru, že bezdôvodné obohatenie spočíva práve v ním uvádzanej žalovanej sume,
čím neuniesol ani dôkazné bremeno preukázania ním tvrdených skutočností.

20. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie správne žalobu pre jej bezdôvodnosť a
neunesenie dôkazného bremena zamietol a vo veci správne aplikoval a interpretoval aj právne normy
o bezdôvodnom obohatení v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasne odvolací súd ozrejmuje,
že dôkazné bremeno spočíva jednak v povinnosti tvrdiť a jednak v povinnosti preukázať tvrdené
skutočnosti. Bremeno tvrdenia však nespočíva iba v povinnosti tvrdiť ale v povinnosti relevantne
tvrdiť, t.j. uvádzať skutočnosti rozhodné z hľadiska hmotného práva; žalobca v konečnom dôsledku
neuniesol dôkazné bremeno o tom, že suma, zaplatenia ktorej sa v konaní domáhal tvorila bezdôvodné
obohatenie, ktoré mu žalovaný mal vydať; žalovaný sa správne bránil tým, že pre naplnenie znakov
bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu nepostačuje iba tvrdenie, že bolo plnené nad
rámec právoplatného súdneho rozhodnutia; rozhodujúci je záväzok vyplývajúci z hmotného práva, v
danom prípade povinnosť, ktorá žalobcovi vyplývala z ručiteľského záväzku; správne tiež namietal, že
žalobca nepreukázal ani výšku bezdôvodného obohatenia. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť
súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom, že by
táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane
sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky; ide o tú
stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane
žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech strany v spore.
Odvolací súd ďalej uvádza, že pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie
relevantných tvrdení a dôkazov(vedúcich k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, buď v dôsledku absencie tvrdení alebo dôkazov ako takých (napr. neexistencia, strata,
zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia stranou, dopad, neúspech
sa pričíta strane ,na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za
preukázanie skutočností, ktoré musí strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je
na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý
z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 23.5.2012, sp. zn. 1 Cdo 78/2010). Uvedené rovnako platí i v prípade, že strana sporu relevantné



tvrdenia alebo dôkazy neprodukuje v predpísanom procesnom štádiu na súde prvej inštancie (§ 153,
§ 154 C.s.p.).

21. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že žalobca (v tomto konaní žalovaný) si v
konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov sp. zn. 10C/34/2012 uplatnil voči žalovanému (v tomto
konaní žalobcovi) nárok na zaplatenie sumy 6.798,93 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,7 %
ročne zo sumy 2.826,19 eura od 1.4.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania zo sumy 7,7 % ročne zo
sumy 2.626,43 eura od 1.4.2010 do zaplatenia. Žalovaný v priebehu konania (na pojednávaní konanom
27.4.2012) nárok žalobcu uplatnený žalobou v celom rozsahu uznal; súd bol preto povinný na návrh
žalobcu rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. Podkladom pre vydanie rozsudku pre uznanie nemohol
byť iný nárok ako uplatnený žalobou, ani nárok priznaný v rozsahu menšom ako ten, ktorý vyplýval
zo žalobného návrhu. Uvedenému zodpovedajú aj možnosti nápravy rozsudku pre uznanie, pri ktorých
zákon pripúšťa možnosť odvolania iba z dôvodov, že neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku
pre uznanie alebo z dôvodu neprávneho právneho posúdenia veci. Na záväzok žalobcu vzniknutý
uznaním nároku (v celom rozsahu) v konaní pred súdom, preto nemôže mať vplyv skutočnosť, že v
písomnom vyhotovení rozsudku pre uznanie bol uvedený nesprávny dátum úroku z omeškania, pretože
k takémuto pochybeniu súdu nemohlo dôjsť inak ako v dôsledku zrejmej nesprávnosti, ktorú je možné
napraviť opravným uznesením a to aj v prípade, ak by existoval rozpor medzi vyhláseným znením a jeho
písomným vyhotovením (pozri II. ÚS 576/2013-30, zo dňa 24.7.2014).

22. Bez vplyvu na predchádzajúce závery, odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o
spotrebiteľskej povahe záväzku uvádza, že zmluvný vzťah medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom
vznikol na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzavretej 15.5.2002, na
základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol dlžníkom finančné prostriedky vo výške 200.000,-
Sk. Žalobca 15.5.2002 urobil písomné ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého prevzal na seba povinnosť
uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Právnym základom uzatvorenej zmluvy o
úvere ako aj ručiteľského vyhlásenia žalovaného je Obchodný zákonník, podľa ktorého v zmysle §
261 ods. 3písm. d) (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), bez ohľadu na povahu jej účastníkov sa
záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere spravuje iba ustanoveniami Obchodného zákonníka; rovnako
sa ustanoveniami Obchodného zákonníka spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení
plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4
Obchodného zákonníka). Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,
vzniku ručiteľského záväzku žalobcu ako aj samotného plnenia žalobcu, neexistovala žiadna právna
úprava, ktorá by vylučovala použitie ustanovení Obchodného zákonníka pri zmluvách o úvere. Hodno
zdôrazniť, že ani súčasné znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno vykladať tak, že
právny vzťah účastníkov úverovej zmluvy sa neriadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vnímať tak, že pokiaľ určitý zmluvný
typ je upravený v Občianskom aj Obchodnom zákonníku, potom sa prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Ak je však určitý zmluvný typ upravený výlučne iba v Obchodnom zákonníku,
potom sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka o tomto zmluvnom type. Vo vzťahu k uvedenému
možno konštatovať, že prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka pripadá do úvahy iba vtedy, ak
existuje ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať. Zmluva o úvere však ako zmluvný typ nie
je upravená v Občianskom zákonníku. Súčasne hodno zdôrazniť, že predmetná zmluva o úvere nebola
ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.).

23. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že má
postavenie spotrebiteľa. Podstata inštitútu spotrebiteľa (bez ohľadu na zmeny právnych úprav v
jednotlivých časových obdobiach) bola a je založená na existencii právneho vzťahu medzi dodávateľom
(tovaru alebo služby) a tým, ktorý toto plnenie prijíma a nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, je to zabezpečovací prostriedok,
ktorého podstata spočíva v tom, že ručiteľ sa veriteľovi zaviaže, že mu uhradí určitý záväzok (splatí
pôžičku, úver), pokiaľ tento záväzok nebude riadne splnený dlžníkom. Ručiteľ nie je ten, kto prijíma
plnenie od dodávateľa. Európsky súdny dvor vo svojom rozhodnutí vo veci C 45/96, zo 17.3.1998
(Bayerische Hypotheken und Wechselbank), uviedol, že poskytnutie záruky za splatenie úveru nemá za
následok, aby bola osobe, ktorá poskytuje záruku za úver poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi a to
z dôvodu, že prísľub úveru a samotná úverová zmluva sú zmluvami o dodávke služieb, avšak záruka
je iba prostriedkom (akcesorickým záväzkom), ktorého realizácia je závislá na samotnom poskytnutí
úveru. Aj keď v danom prípade Európsky súdny dvor riešil otázku postavenia fyzickej osoby (ručiteľa),



ktorý poskytol záruku za splnenie dlhu treťou osobu, ktorá konala v rámci podnikania, týmto rozhodnutím
nepriamo uzavrel, že za spotrebiteľa nemožno považovať osobu, ktorej nie sú služby určené. Nakoľko
však ručiteľským záväzkom ručiteľ preberá na seba povinnosť voči veriteľovi, že pohľadávku uspokojí,
ak ju neuspokojí dlžník, predmetom posúdenia z pohľadu ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľského
práva musí byť rozsah záväzku dlžníka, ktorý je ručiteľ povinný uhradiť; uvedené však nemá vplyv na
skutočnosť, že samotný právny vzťah medzi veriteľom a ručiteľom sa v ďalších vzájomných právach
a povinnostiach spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, na ktoré rozsah dlžníkovho záväzku
nemá žiaden vplyv (napr. splácanie samotného dlhu ručiteľom).

24. Na uvedenom základe žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia nemohla obstáť a
odvolacie námietky žalobcu nemali s ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu z
hľadiska právneho posúdenia veci nijaký význam.

25. Vo vzťahu k výroku o trovách konania, odvolací súd uvádza, že základnou zásadou, ktorá ovláda
rozhodovanie o náhrade trov civilného sporového konania je zásada úspechu vo veci vyjadrená v § 255
C.s.p. Táto zásada spočíva v tom, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom
chránený záujem, by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti vynaložil
proti strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala; uvedené súčasne vylučuje, aby
priznanie náhrady trov konania tomu, kto mal vo veci úspech bolo posudzované ako rozporné s dobrými
mravmi. Právo úspešnej procesnej strany voči neúspešnej strane konania na náhradu trov konania
vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo
systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení v rámci ktorého strany sporu vystupujú ako vzájomní
odporcovia, uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech jednej procesnej strany je tak neúspechom
druhej procesnej strany, pričom každá strana sa v medziach, daných jej Civilným sporovým poriadkom
snaží pomocou prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku docieliť vlastného víťazstva a prehry
protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mal by jej odporca nahradiť náklady, ktoré pritom účelne
vynaložila, pretože by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, ak by Civilný
sporový poriadok neumožňoval v konaní úspešnej strane odstrániť zmenšenie jej majetkovej sféry
spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto zasahoval, čo by
napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany. S vedomím faktu, že zásada
úspechu vo veci má hlbšiu súvislosť so samotnou štruktúrou a funkciou civilného sporového procesu,
musí súd pristupovať k interpretácii a aplikácii § 257 C.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť,
celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie
náhrady trov konania úspešnej strane sporu môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa. Hodno zároveň zdôrazniť, že ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži tomu, aby
zmierňovalo majetkové rozdiely medzi procesnými stranami; dôvod hodný osobitného zreteľa podľa §
257 C.s.p. preto nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov konania by v konaní neúspešnej
strane sporu privodilo väčšiu ujmu ako strane úspešnej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je
nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené
záujmy znášal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Rozhodnutie, v súlade
s ktorým si ten, kto bol v konaní úspešný bude znášať sám svoje náklady, sa preto bude javiť ako
spravodlivé najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu,
správaním sa strán v tomto štádiu, príp. s osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku.

26. V nadväznosti na vyššie uvedené právne východiská odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom
uvádzané okolnosti spočívajúce v jeho osobných pomeroch a v majetkovej situácii neodôvodňujú
aplikáciu § 257 C.s.p.; iba samotná skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k.
21C/230/2015-53, zo dňa 28.8.2015, ktorým bolo žalobcovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov
neznamená súčasne aj zbavenie sa zodpovednosti žalobcu za výsledok sporového konania (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 181/2007, sp. zn. 6 Obo 103/2008). Nemožno úplne obísť ani to, že
žalobca bol počas celého konania, ako aj v štádiu pred podaním žaloby, zastúpený advokátom a teda
mal možnosť dôsledne zvážiť vyvolanie sporu, prípadne svoj úspech alebo neúspech v konaní.

27. Nedôvodná je i námietka žalobcu vo vzťahu k „účelnosti“ trov právneho zastúpenia vzniknutých
žalovanému, ku ktorej odvolací súd uvádza, že pojem „účelný“ je nevyhnuté chápať ako určitú poistku
pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr.
opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom
atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného



termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska
právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní
upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým,
že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol
v konaní brániť sám (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2015, sp. zn. 4 M Cdo 16/2014)

28. Odvolací súd dospel preto k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne aj v
napadnutom výroku o náhrade trov konania.

29.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).