Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/58/2017 z 21. 2. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. februára 2018, sp. zn. 19Co/58/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3212202524.2 Krajský súd Trenčín | 19Co/58/2017 | ECLI:SK:KSTN:2018:3212202524.2 | 2018-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/365fe910-6957-4a60-92ec-724123b1255f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3212202524.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/58/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212202524
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3212202524.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobcu O. S., narodeného dňa XX.XX.XXXX,
bytom K. XX, zastúpeného A.. X.D., advokátom so sídlom X. XXX/1, I. nad I., proti žalovanému A. A.,
narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom F. XX, K. T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Y.F.,
s.r.o., so sídlom J. O. XX, I. nad I., IČO: XX XXX XXX, za účasti intervenienta na strane žalovaného
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441, zastúpeného O.. I. A., advokátom so sídlom K. XX, I., o zaplatenie 14.145,50 eur, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 07. decembra 2016,
č. k. 6C/34/2012-220, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný a intervenient na strane žalovaného m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 14.145,50 eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, zamietol. Žalovanému, intervenientovi na strane žalovaného a štátu priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje
nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004
Z. z.. Zvýšenie náhrady podľa uvedeného ustanovenia má akcesorickú povahu vo vzťahu k samotnému
nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.,
preto súd môže priznať zvýšenie náhrady len vtedy, ak už predtým bola priznaná náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia, resp. ak sa navrhuje priznanie náhrady najneskôr súčasne s priznaním
zvýšenia náhrady. Z písomnej komunikácie žalobcu s intervenientom na strane žalovaného (najmä z
návrhu na uzatvorenie dohody o vyrovnaní zo 07.10.2011) však vyplýva, že intervenient ešte pred
podaním žaloby (v presne neuvedenom čase) vyplatil žalobcovi sumu 27.474 eur,-, z kontextu
tohto dokumentu mal súd prvej inštancie za to, že išlo o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,
preto považoval podmienku predchádzajúceho priznania náhrady pred uplatnením nároku na zvýšenie
náhrady, prípadne súčasného uplatnenia oboch nárokov, za splnenú.

3. Z vykonaného dokazovania a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že žalovaný dňa
02.01.2009 ako vodič osobného motorového vozidla v dôsledku nesprávneho spôsobu jazdy, a to
neprispôsobenia rýchlosti jazdy vzdialenosti, na ktorú mal dohľad, zrazil chodca - žalobcu, ktorý



následkom dopravnej nehody utrpel viaceré zranenia. Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou č. k. 2T/70/2009-182 zo dňa 27.10.2009 bol žalovaný uznaný za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Trestného zákona a z prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, poškodený bol
odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Lekárskou správou Sociálnej
poisťovne vypracovanou 14.07.2009 posudkovým lekárom MUDr. A. G. bolo konštatované, že žalobca
je invalidný od 04.06.2009, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách
je 50%, dňom 04.06.2009 bola ukončená rehabilitačná doba a boli využité všetky doterajšie medicínske
možnosti. Lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaným dňa
07.09.2010 lekárom MUDr. U. J. bolo sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu hodnotené celkovým
počtom bodov 1900. Žalobca dňa 28.06.2011 podal na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou proti
žalovanému žalobu o zaplatenie 14.145,50 eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia (sp. zn. 4C/99/2011), túto žalobu však podaním zo 16.11.2011 vzal späť a následne súd
uznesením konanie zastavil. Dňa 07.10.2011 zaslal žalobca intervenientovi na strane žalovaného výzvu
na uzatvorenie dohody o vyrovnaní, v ktorej ho požiadal o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia o 50 % s odôvodnením, že sa stal v dôsledku dopravnej nehody invalidným. Intervenient dňa
07.11.2011 v odpovedi (list č. PAS 398, odoslaný na prepravu dňa 09.11.2011) na túto výzvu uviedol, že
ponecháva rozhodnutie o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia na súde.

4. Sporným medzi stranami, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu žalovaným a
intervenientom na strane žalovaného, je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106
ods. l Občianskeho zákonníka. Žalobca bol názoru, že nárok na náhradu škody spočívajúci v sťažení
spoločenského uplatnenia si uplatnil na súde včas, a to vzhľadom na znalecký posudok č. 3/2009 zo
dňa 26.01.2009 vypracovaný v trestnom konaní vedenom proti žalovanému pre prečin ublíženia na
zdraví poškodeného - žalobcu znalcom MUDr. O. X., ktorý v bode 5, na str. 19 uvádza, že pri vyšetrení
poškodeného dňa 10.01.2009 prebiehala intenzívna liečba, bol postupne vypúšťaný z umelého spánku
a nebol ešte úplne ukončený diagnostický proces. Preto, či a v akom rozsahu zostanú u poškodeného
trvalé následky sa bude možné vyjadriť až po roku od skončenia liečby. Žalobca bol preto toho názoru,
že bodové ohodnotenie jeho sťaženia spoločenského uplatnenia bolo uskutočnené v primeranom a
reálnom čase.

5. Po doplnení dokazovania žalovaný za začiatok plynutia premlčanej doby považoval deň 03.01.2010,
a intervenient na strane žalovaného deň 04.06.2009 vyplývajúci z lekárskej správy Sociálnej poisťovne
zo dňa 14.07.2009.

6. Zo znaleckého posudku č. 18/2016 zo dňa 07.03.2016 znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie chirurgia a traumatológia MUDr. A. S. vyplýva, že zdravotný stav žalobcu bol prvýkrát ustálený
do takej miery, že bolo možné po prvýkrát bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského uplatnenia dňa
03.01.2010. Týmto dňom sa žalobca dozvedel o škode v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
O tom, kto za škodu zodpovedá, sa žalobca dozvedel už skôr, a to dňom, keď bol žalovaný právoplatne
uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2T/70/2009-182, teda dňom
27.10.2009 (deň nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozsudku), resp. najneskôr dňom, keď mu bol
uvedený rozsudok doručený, čo podľa priloženého trestného spisu bolo 20.11.2009. Dňom 03.01.2010
preto začala plynúť premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podaním výzvy
intervenientovi na strane žalovaného na uzatvorenie dohody o vyrovnaní zo 07.10.2011 sa premlčacia
doba prerušila, keďže návrh na uzavretie dohody je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia na súde podľa ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z. z.,
ktoré sa analogicky dá aplikovať aj vo vzťahu k nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Premlčacia doba po podaní návrhu na uzavretie dohody neplynula však len počas troch
mesiacov - to je obdobie ustanovené v § 6 ods. 3 na dobrovoľné plnenie zo strany povinného subjektu.
Po uplynutí troch mesiacov premlčacia doba ďalej pokračovala a uplynula dňom 03.04.2012. Pretože
žalobca podal žalobu na súde až dňa 01.06.2012, považoval súd námietku premlčania vznesenú
žalovaným a intervenientom na strane žalovaného za oprávnenú a žalobu z dôvodu premlčania zamietol.

7. K argumentácii žalobcu, že bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu bolo
uskutočnené v primeranom a reálnom čase a žalobca si dal sťaženie spoločenského uplatnenia
obodovať v súlade so znaleckým posudkom MUDr. O. X., súd prvej inštancie poukázal na výpoveď
ustanoveného znalca v tejto veci MUDr. A. S., ktorý uviedol, že miera pravdepodobnosti vyjadrenia



o budúcom priebehu liečby, keď pacient utrpel zranenia 02.01.2009 a vyjadrujúcim sa bol pacient
vyšetrený 10.01.2009 je 10 %. Z čoho potom vyplýva, že za situácie, keď bol žalobca znalcom vyšetrený
dňa 10.01.2009 (t.j. bezprostredne po škodovej udalosti), vyjadrujúci sa znalec dňa 26.01.2009 (v rámci
trestného konania s inou znaleckou úlohou ako v tejto veci, a to mal sa vyjadriť či zranenie zanechajú
u poškodeného trvalé následky) nemohol uviesť, resp. mohol, ale s mierou pravdepodobnosťou 10
% rozhodujúce okolnosti budúcej liečby alebo budúceho stavu poškodeného, a tým sa prípadne
už v tom čase vyjadriť k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného. Samotný zákon náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia podmieňuje kritériom ustálenia zdravotné stavu, o ktorom zákon
predpokladá že nastane spravidla 1 rok od poškodenia zdravia. Zo znaleckého posudku znalca z odboru,
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia (ustanovený v tejto veci) MUDr. A. S.
vyplýva jednoznačne okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu (poškodeného) do takej miery, že
je možné bodovo ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia postupom podľa zákona č. 437/2004
Z.z. a to deň 03.01.2010. Pri hodnotení znaleckého posudku nie je súd na základe vlastnej úvahy
oprávnený posudzovať správnosť znalcom použitých odborných postupov ani v prípade, že by mal
sudca náležité odborné znalosti. Pri hodnotení znaleckého posudku v zmysle § 191 a § 207 CSP je
súd oprávnený skúmať jedine správnosť podkladov znaleckého posudku v tom zmysle, či tieto podklady
majú oporu vo vykonanom dokazovaní. To neznamená, že by súd mal nekriticky preberať závery
znalca. Ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnosti odborných postupov znalca, je potrebné k týmto
skutočnostiam znalca vypočuť. Súd na návrh strany - žalobcu znalca aj vypočul a vykonal dopyt na
lekára, ktorý lekársky posudok o bodovom ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia vypracoval.
A ani po takto vykonanom dokazovaní súd nemal pochybnosti o správnosti odborných postupov a
záverov ustanoveného znalca k položenej znaleckej úlohe. Lekár, ktorý vypracoval lekársky posudok o
bodovom ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia MUDr. U. J. uviedol, že zdravotný stav možno
považovať za ustálený po uplynutí 1 roka od úrazu, iný konkrétny dátum (či už skorší alebo neskorší),
alebo iný údaj vo svojej odpovedi neuviedol. Aj z lekárskeho posudku zo dňa 14.07.2009 vypracovaného
pre účely posúdenia invalidity poškodeného - žalobcu lekárom MUDr. G. sa konštatuje, ako deň
ukončenia rehabilitačnej doby a využitia doterajších medicínskych možností a to 04.06.2009, t.j. ani tieto
okolnosti nespochybňujú správnosť záveru znalca o tom, že dňa 03.01.2010 bolo možné prvýkrát bodovo
ohodnotiť u poškodeného sťaženie spoločenského uplatnenie. Aj keď je intervenient názoru, že už dňa
04.06.2009 bolo možné bodovo ohodnotiť u poškodeného sťaženia spoločenského uplatnenia práve
vzhľadom na konštatovanie MUDr. G. o ukončení rehabilitačnej doby a využití doterajších medicínskych
možností, jeho názor je nesprávny a to nielen vzhľadom na správnosť postupov a záverov ustanoveného
znalca ale aj vzhľadom na okolnosť že podľa právnej úpravy práva sociálneho poistenia sa invalidita
u osoby charakterizuje ako dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav osoby, ktorý má za následok pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou,
čo znamená že zdravotný stav sa posudzuje za účelom vzniku invalidity len vo vzťahu k schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť ako jednej zložky spoločenského uplatnenia a pre okamih zhodnotenia
(ustálenia) zdravotného stavu k iným zložkám spoločenského uplatnenia je rozhodný iný časový údaj, čo
v konečnom dôsledku môže spôsobiť (tak ako v prejednávanej veci), že okamih ustálenia zdravotného
stavu pre účely vzniku invalidity môže nastať v inom čase ako okamih ustálenia zdravotného stavu
pre účely náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a vznik invalidity nie je jediným kritériom,
že zdravotný stav dňom vzniku invalidity je ustálený do takej miery, že je možné po prvýkrát bodovo
ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Z týchto záverov dokazovania mal súd za jednoznačne
preukázané znalcom, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený -
žalobca dozvedel dňa 03.01.2010, t.j. deň kedy bolo možné objektívne uviesť bodové ohodnotenie jeho
sťaženia spoločenského uplatnenia. Vtedy si žalobca mohol svoje právo na náhradu škody spočívajúcej
v sťažení spoločenského uplatnenia uplatniť prvýkrát na súde, bez ohľadu na to, kedy si dal žalobca
skutočne bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vypracovať.

8. Žalobca okrem toho, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je v tejto konkrétnej veci rozhodné
vyjadrenie MUDr. O. X. (s ktorým názorom sa súd prvej inštancie na základe záverov znaleckého
posudku a výsluchu znalca nestotožnil) poukázal na to, že počas lehoty podľa ust. § 6 ods. 3 zákona
č. 437/2004 Z.z. a počas konania na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4C/99/2011
premlčacia lehota neplynula t.j. spočívala, a aj preto si svoj nárok uplatnil včas. Súd prvej inštancie
mal preukázané, že žalobca listom zo dňa 07.10.2011 podal návrh na uzatvorenie dohody podľa ust.
§ 6 ods.1 zákona č. 437/2004 Z.z., pričom už listom zo dňa 07.11.2011 (odoslané na prepravu dňa
09.11.2011) intervenient t.j. poisťovateľ žalobcovi oznámil, že k uzavretiu dohody nedôjde. Súd prvej
inštancie je názoru, že podaním návrhu na uzavretie dohody premlčacia doba neplynula, avšak len



počas troch mesiacov - to je obdobie ustanovené v § 6 ods. 3 na dobrovoľné plnenie zo strany povinného
subjektu. Po uplynutí troch mesiacov premlčacia doba ďalej pokračovala a uplynula dňom 03.04.2012.
Súd prvej inštancie je však názoru, že k spočívaniu premlčacej doby počas doby konania na Okresnom
súde Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4C/99/2011 nedošlo, nakoľko v tomto konaní si žalobca uplatnil
totožný nárok, avšak v začatom konaní riadne nepokračoval, pretože žalobu zobral späť, a konanie bolo
zastavené. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ak sa súdne konanie o uplatnenom práve v dôsledku
späťvzatia návrhu na začatie konania zastavilo, nastáva stav, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo, pri
posudzovaní veci treba potom vychádzať z toho, že v konaní sa riadne nepokračovalo a že k spočívaniu
premlčania nedošlo. Čo znamená, že posledný deň lehoty kedy si žalobca mohol uplatniť nárok na
náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (vzhľadom na trojmesačné spočívanie lehoty)
podľa ust. § 106 ods. 1 v spojení s § 112 Občianskeho zákonníka je deň 03.04.2012. Žalobca žalobu
podal na súde dňa 1.6.2012, žalovaný i intervenient na strane žalovaného námietku premlčania vzniesli
dôvodne, súd prvej inštancie žalobu zamietol, pretože podľa ust. § 100 Občianskeho zákonníka ak je
uplatnená námietka premlčania dôvodná, nemožno premlčané právo priznať.

9. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd postupoval podľa ust. § 255 ods.1 CSP a
rozhodol, že žalovaný a intervenient na strane žalovaného, ktorí boli v konaní úspešní, majú nárok na
náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol vo veci neúspešný s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). Zástupca žalobcu bol názoru, že pre okolnosti hodné osobitného
zreteľa nie je možné žalovanému ako aj intervenientovi nepriznať nárok na náhradu trov konania v súlade
s ust. § 257 CSP, pričom bližšie neuviedol, ktoré okolnosti podľa neho sú hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania. Po posúdení okolnosti veci a okolností všetkých subjektov sporu
(žalobcu, žalovaného i intervenienta), súd prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane.
O nároku štátu na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu plnením z rozpočtových prostriedkov
ustanovenému znalcovi ako časti znalečného súd prvej inštancie rozhodol podľa výsledku konania
postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a štátu priznal nárok na náhradu trov konania proti strane, ktorá bola
v konaní neúspešná.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uviedol, že súd pri svojom rozhodnutí o premlčaní jeho nároku vychádzal
z dokazovania súdnym znalcom MUDr. A. S. v znaleckom posudku č. 18/2016, ktorý uviedol, že dátum
03.01.2010 je dátumom, kedy bol ustálený jeho zdravotný stav. Poukázal na znalecký posudok MUDr.
O. X. č. 3/2009, v ktorom uviedol, či a v akom rozsahu zostanú u neho trvalé následky sa bude
možné vyjadriť až po roku skončenia liečby. Z výsluchu súdneho znalca MUDr. A. S. vyplynulo, že jeho
zdravotný stav posudzoval iba teoreticky a neoboznámil sa s jeho zdravotnou dokumentáciou, rovnako
sa vyjadril i MUDr. U. J., ktorý vyhotovil dňa 07.09.2010 lekársky posudok o sťažení jeho spoločenského
uplatnenia. Zotrval na názore, že subjektívna lehota u neho začala plynúť až po vypracovaní znaleckého
posudku vypracovaného dňa 07.09.2016, ktorý si dal vypracovať na základe vyjadrenia MUDr.
O. X., ktorý podrobne poznal jeho zdravotný stav a uviedol, že tento bude môcť byť zhodnotený až po
roku ukončenia jeho liečby. Námietku premlčania preto považoval vznesenú nedôvodne. Za nesprávny
považoval i výrok o náhrade trov konania žalovaného, intervenienta na strane žalovaného i štátu,
nakoľko je invalidným a nie je v jeho možnostiach trovy nahradiť, čo sú okolnosti osobitného zreteľa, pre
ktoré súd nemal uvedeným subjektom priznať nárok na náhradu trov konania.

11. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie presne v intenciách právneho
názoru krajského súdu ustálil, na základe vyjadrenia súdneho znalca, kedy bol zdravotný stav
žalobcu ustálený do takej miery, že bolo možné bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského
uplatnenia. Uvedená skutočnosť bola preukázaná lekárskym posudkom A.. A. G. zo dňa 14.07.2009,
lekárskym posudkom MUDr. U. J. zo dňa 07.09.2010, znaleckým posudkom č. 18/2016 súdneho znalca
MUDr. A. S. a vyjadrením MUDr. J. zo dňa 12.10.2016 a to na deň 03.01.2010. Pokiaľ ide o znalecký
posudok č. 3/2009 A.. O. X., na ktorý sa žalobca odvoláva, ide o znalecký posudok vykonaný pre účely
trestného konania, pričom žalobca bol vyšetrený dňa 10.01.2009, t.j. 8 dní po dopravnej nehode, kedy
znalec nemohol v žiadnom prípade určiť deň, kedy bude zdravotný stav žalobcu ustálený do takej miery,
že bude môcť bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, ktorý deň mal nastať až v



budúcnosti. Znalec MUDr. A. S. vo svojej výpovedi i v znaleckom posudku jednoznačne stanovil deň,
kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený na deň 03.01.2010. Tento deň bolo možné objektívne uviesť
bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu. V tejto súvislosti nie je významné kedy
si skutočne žalobca dal znalecký posudok vyhotoviť. K námietkam nesprávnosti výrokov o náhrade trov
konania (II. a III.), žalovaný uviedol, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP nie je v tejto veci dôvodná.
Poukázal na skutočnosť, že bolestné i sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu a príčinná súvislosť
s nehodou by sa dali posúdiť aj inak, nakoľko žalobca požíval alkoholické nápoje, bol chorý aj pred
nehodou a aj v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholických nápojov, ležal na ceste s 3,4
promile. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný je vodičom z povolania a odpykal si trest uložený v
trestnom konaní a zároveň bol povinný hradiť regres podľa § 12 zák. č. 381/2001 Z.z. v celkovej výške
26.089,67 eur, ktorú spláca v splátkach po 150 eur mesačne.

12. Intervenient vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Poukázal na lekárske posudky MUDr. U. J., MUDr. A. L. a znalecký posudok
MUDr. A. S., z ktorých jednoznačne vyplynulo, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo najneskôr
dňa 03.01.2010, žaloba bola podaná dňa 12.10.2016, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby. K znaleckému posudku MUDr. A. X. uviedol, že tento bol vypracovaný v rámci trestného konania
s inou znaleckou úlohou, ako v danej veci, keď znalec sa mal vyjadriť k tomu, či zranenia zanechajú u
žalobcu trvalé následky, pričom nemohol uviesť rozhodujúce okolnosti budúcej liečby, alebo budúceho
zdravotného stavu žalobcu a k ustáleniu jeho zdravotného stavu. Tento znalecký posudok nemohol,
vzhľadom k jeho účelu i časovému momentu určiť, kedy dôjde k ustáleniu zdravotného stavu a možnosti
jeho obodovania za účelom priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal aj na dátum
04.06.2009, kedy bola ukončená u žalobcu rehabilitačná doba a boli využité doterajšie medicínske
možnosti, čo evokuje ustálenie zdravotného stavu natoľko, že už nemožno očakávať jeho zhoršenie.
Stotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý za ustálenie zdravotného stavu žalobcu do
takej miery, že bolo možné prvýkrát bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského uplatnenia určil deň
03.01.2010. K aplikácii ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uviedol, že
žalobca žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa neuviedol, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady
trov konania. Invalidita sama o sebe nemôže byť považovaná za dôvod hodné osobitného zreteľa, keďže
citované zákonné ustanovenie je výnimočným právnym nástrojom a je nevyhnutné preukázať konkrétne
dopady a dôsledky, nie ich len všeobecne konštatovať a poukazovať na invaliditu.

13. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaného a intervenienta, ktoré mu boli doručené, nevyjadril.

14. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny.

15. Odvolací súd pred svojim druhým rozhodnutím v danej veci podrobne preskúmal všetky rozhodujúce
námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné a rozsiahle
dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo
a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za
preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám ust. § 220 CSP týkajúcich sa náležitostí súdneho rozhodnutia. Námietky žalobcu, uvedené
v podanom odvolaní, ktoré boli totožné ako pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré
by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
poukazuje.

16. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva nasledovné:

17. V danej veci bol skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
i zhodných tvrdení strán sporu tak, ako je uvedené v bode 3 odôvodnenia tohto rozsudku. Spornou
otázkou medzi stranami sporu zostala dôvodnosť vznesenia námietky premlčania nároku žalobcu
žalovaným a intervenientom na strane žalovaného (čo bol i dôvod zrušenia predchádzajúceho



rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom v danej veci). Úlohou súdu prvej inštancie bolo ustáliť
na základe vyjadrenia lekára alebo súdneho znalca, kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený do takej
miery, že bolo možné bodovo ohodnotiť sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a následne posúdiť
dôvodnosť námietky premlčania vznesenej v súdnom konaní žalovaným a intervenientom na strane
žalovaného (do 30.06.2016 vedľajším účastníkom).

18. Súd prvej inštancie sa uvedeným názorom odvolacieho súdu riadil. Ustanovil v konaní súdneho
znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, v odvetví chirurgia a traumatológia MUDr. A. S., ktorý
vypracoval znalecký posudok č. 18/2016 dňa 07.03.2016, následne bol v konaní vypočutý a jednoznačne
uviedol, že po prvýkrát bolo možné bodovo ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu
dňa 03.01.2010. Rovnaký záver vo svojej lekárskej správe uviedol i MUDr. U. J., ktorý vypracoval
hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu. Z uvedených záverov súd prvej inštancie ustálil
deň 03.01.2010 za deň, kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený natoľko, že bolo možné podať
znalecký posudok o jeho zdravotnom stave, z ktorého vyplýva jeho nárok na sťaženie spoločenského
uplatnenia. V uvedený deň začala plynúť premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorá uplynula dňa 03.04.2012 (premlčacia doba bola prerušená po podaní návrhu na uzavretie dohody
o vyrovnaní). Žalobca podal žalobu na súde dňa 01.06.2012, teda po uplynutí zákonom stanovenej
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

19. Pokiaľ žalobca v priebehu celého konania poukazoval na znalecký posudok MUDr. O. X.
vyhotovený v trestnom konaní, len krátku dobu po jeho zranení, odvolací súd v tomto smere poukazuje na
odôvodnenie tejto námietky súdom prvej inštancie uvedenej v bode 24. rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktorého správnosť poukazuje, a s ktorým sa stotožňuje.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

21. Žalobca sa podaným odvolaním domáhal aj zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výrokoch o
náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému, intervenientovi na strane žalovaného i štátu a domáhal
sa aplikácie § 257 CSP.

22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

23. Odvolateľ nespochybnil aplikáciu § 255 ods. 1 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, z
ktorého vyplýva základná zásada pri rozhodovaní o náhrade trov v civilnom sporovom konaní a to zásada
úspešnosti v spore (pokiaľ je vo veci vydané meritórne rozhodnutie). Domáhal sa však aplikácie § 257
CSP, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tej skutočnosti, že je invalidný.

24. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok vyjadrenú v
ustanovení § 255 a zásady zodpovednosti za zavinenie vyjadrenú v § 256 ods. 1 CSP. Pre rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa citovaného zákonného ustanovenia sa vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok - dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré zákon
bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové,
sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu (nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných
ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola
výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všíma si i okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
nároku na súde a ich postoj v konaní.
25. Žalobca videl dôvody hodné osobitného zreteľa v sociálnej situácii žalobcu, ktorý je invalidný. Žiadne
iné okolnosti, ani dôvody hodné osobitného zreteľa v danej veci neuviedol.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami sporu, jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie
je solventná alebo zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u
protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, teda na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

27. Odvolací súd samotnú skutočnosť, že žalobcovi je priznaná invalidita v rozsahu 60%, bez
osvedčenia ďalších pre rozhodnutie významných okolností, nepovažoval za dôvod, pre ktorý by mal



aplikovať uvedené výnimočné ustanovenie civilného sporového konania, keď nezistil žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na
náhradu trov konania úspešnej strane - žalovanému, intervenientovi na strane žalovaného a ani štátu.

28. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie i vo výrokoch o nárokoch na náhradu trov konania
(výrok II, výrok III) ako vecne správny potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného, ktorý boli v odvolacom konaní úspešní, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

30. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).