{"guid": "31f6467e-1eff-4d38-8d84-04f9d4e85271:e598ae86-efa2-4529-a607-05dcb50dba27", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4", "spisova_znacka": "11Co/56/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/56/2014 z 13. 7. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 13. júla 2014, sp. zn. 11Co/56/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4", "identifikacne_cislo": "5108207518", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2014-07-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. h) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e598ae86-efa2-4529-a607-05dcb50dba27", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/56/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108207518
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5108207518.4

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: T.. M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.,
T. Z. Y., právne zastúpený JUDr. Mariánom Ďuranom, advokátom, so sídlom J., E. X., proti odporcovi: P E
R E X, a. s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, právne zastúpený spoločnosťou
LEGAL PROFESSIONALS, s. r. o., so sídlom Tehelná 3064/25, Bratislava, IČO: 36 857 998, o návrhu
navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 27C/67/2008-468 zo dňa 05.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi istinu
vo výške 16.596,96 eur ako nemajetkovú ujmu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výrokoch o
trovách konania    z r u š u j e    a v zrušenom rozsahu okresnému súdu    v r a c i a    na ďalšie konanie.

Rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým v ostatnej časti návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku,
ktorým v časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil,    s a
n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške
16.596,96 eur ako nemajetkovú ujmu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi ďalej uložil
povinnosť uhradiť navrhovateľovi súdny  poplatok vo výške 1.394,14 eur, trovy právneho zastúpenia
JUDr. Karolovi Gordíkovi vo výške 2.016,73 eur, trovy právneho zastúpenia JUDr. Mariánovi Ďuranovi,
advokátovi, vo výške 492,92 eur na jeho účet vedený v E. banke, a. s., K., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti súd návrh navrhovateľa zamietol. V časti
uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil.
Vychádzajúc z ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd dospel k názoru, že skutočne došlo v takej
miere k značnému zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, že bolo potrebné rozhodnúť aj o nemajetkovej
ujme vyčíslenej v peňažných prostriedkoch vo výške 16.596,96 eur.  Navrhovateľ v tomto smere
dokazoval, že jeho finančná situácia sa uvedeným článkom veľmi zhoršila. Hneď po uverejnení tohto
článku nemohol získať vhodné pracovné a spoločenské uplatnenia. Pracoval ako sprievodca pre
cestovnú kanceláriu, ale aj ako technický pracovník. Žiadne trvalé zamestnanie si nemohol obstarať.
Pokúšal si vybaviť zamestnanie u svojho bývalého zamestnávateľa, kde pracoval ako riaditeľ, no tam
sa s ním odmietli baviť. V súčasnej dobe je na dôchodku. V čase, keď vyšiel tento článok, ako to
sám uvádzal, si nemohol nájsť vhodné zamestnanie, pretože tento článok ho v širokej verejnosti krivo
obvinil zo zneužívania štátnych finančných prostriedkov. Jeho manželka vypovedala aj o tom, aké mala
nepríjemnosti ona na svojom pracovisku, keď začala po nej pacientka vykrikovať, že má muža zlodeja,
podvodníka.

Zvážiac uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že v tomto smere bol návrh navrhovateľa čiastočne
opodstatnený. Navrhovateľ žiadal nemajetkovú ujmu vo výške 33.193,92 eur. Súd však musel
konštatovať, že i keď bola do značnej miery znížená dôstojnosť a česť navrhovateľa, nebolo to v



takej miere, že by to zodpovedalo aj samotnému nároku vo výške nemajetkovej ujmy. Časť, ktorá mu
bola priznaná ako nemajetková ujma, podľa názoru súdu, v plnom rozsahu odzrkadľuje poškodenie
jeho dobrého mena, cti a vážnosti v spoločnosti. Do súvisu s týmto dáva súd samotný napadnutý
článok uverejnený v denníku Pravda, ktorý vyhodnotil ako absolútne, od samého začiatku až do
konca, za nepravdivý. Navyše navrhovateľ nemal ani možnosť reagovať na predmetný článok, resp.
sa k pripravenému článku odborne vyjadriť, čo vyplýva aj zo svedeckej výpovede svedkyne M. M. -
novinárky, ktorá zverejnila predmetný článok v denníku  Pravda.  Táto svedkyňa uvádzala, že v roku
1999 neboli také technické podmienky ako v súčasnej dobe, teda mobilné telefónne siete exitovali len v
minimálnej miere a bolo veľmi ťažké sa skontaktovať s navrhovateľom. Na druhej stane však navrhovateľ
nemal  možnosť sa vyjadriť k celej problematike ani po uverejnení tohto článku. Súd mal preukázané,
že neoprávnený zásah objektívne spôsobil ujmu osobnosti človeka. Znížil jeho dôstojnosť, česť a
vážnosť. Nepravdivý článok bol uverejnený v denníku, ktorý má aj v súčasnosti množstvo čitateľov po
celom Slovensku. Každým rokom je vyhodnocovaný ako jeden z najčítanejších denníkov. Poskytnutím
nepravdivých údajov v článku o osobe navrhovateľa sa hlboko dotkol osobnosti občana - navrhovateľa.
I napriek svojmu vzdelaniu potom navrhovateľ pracoval ako vodič, potom ako technický pracovník, resp.
ako sprievodca pre cestovné kancelárie. Priatelia a príbuzní sa mu vyhýbali. Aj jeho manželka trpela.
Súd, vzhľadom na uvedené, priznal navrhovateľovi 16.596,96 eur. V časti, kde navrhovateľ žiadal uhradiť
nemajetkovú ujmu v sume 33.193,92 eur, tak v tejto časti nad sumu 16.596,96 eur jeho návrh zamietol.

O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal plný úspech,
priznal trovy konania, ktoré spočívali v zaplatení súdneho poplatku vo výške 1.394,14 eur a v trovách
právneho zastúpenia tak, ako sú špecifikované v rozsudku prvostupňového súdu.

V zákonnej lehote podal odvolanie voči citovanému rozsudku odporca, a to voči tým výrokom rozsudku,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96
eur a uhradiť trovy konania. Odvolanie podáva z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1 O. s. p. Súd dospel na zákalde vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V predmetnom rozsudku súd prihliadol výlučne len na skutočnosti a dôkazy, ktoré súd potreboval pre
odôvodnenie výroku svojho rozsudku a úmyselne prehliadal skutočnosti a dôkazy vykonané v konaní,
ktoré boli produkované žalovaným. Žalovaný opakovane namieta znenie výroku rozsudku, nakoľko výrok
rozsudku uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku sa odlišuje od znenia výroku rozsudku súdu tak,
ako bol rozsudok verejne vyhlásený na pojednávaní konanom v tejto veci dňa 05.09.2013. V ústnom
vyhlásení rozsudku súd výslovne a doslovne uviedol nasledovný výrok: „Odporca je povinný uhradiť
navrhovateľovi istinu vo výške 16.596,96 eur ako nemajetkovú ujmu, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.394,14 eur,
všetko teda do troch od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi
trovy právneho zastúpenia JUDr. Karolovi Gordíkovi vo výške 2.016,73 eur. Odporca je povinný uhradiť
navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia tu prítomnému právnemu zástupcovi, ktoré budú vyčíslené
v lehote troch dní od vynesenia tohto rozsudku. Ďalej v ostatnej časti súd návrh navrhovateľa zamieta,
teda v časti, v ktorej žaloval čiastku milión Sk. V časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho
článku súd konanie zastavuje.“ Na dôkaz predkladajú zvukový záznam z pojednávania dňa 05.09.2013
z priloženého CD. Z uvedeného je zrejmé, že výrok rozsudku súdu tak, ako bol verejne vyhlásený, sa
odlišuje od jeho písomného znenia, ktoré bolo doručené žalovanému. Súd nerešpektoval ust. § 156 ods.
1 O. s. p., keď vyhlásené znenie rozsudku, ktorým bol viazaný, svojvoľne zmenil. Rozsudkom súd priznal
žalobcovi neprimerane vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde navrhovateľovi
priznal 50 % ním požadovanej sumy náhrady, pričom riadnym a relevantným spôsobom neuviedol a
nevysvetlil, prečo v danom prípade nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktoré bolo navrhovateľovi už
poskytnuté. Tiež nevysvetlil, prečo priznal navrhovateľovi v danom konaní náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ak z vykonaného dokazovania, s výnimkou tvrdení navrhovateľa ako účastníka konania,
nemal súd žiadnym, ani len jediným dôkazom preukázané, že práve a len v príčinnej súvislosti so
žalovaným článkom došlo k značnej miere k zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.
Súd v danom prípade vychádzal výlučne len z tvrdení navrhovateľa ako účastníka konania. Svedecká
výpoveď manželky navrhovateľa, na ktorú sa snažil poukazovať súd, preukazovala výlučne len následky
v osobnostnej sfére manželky, ktorá však nebola účastníkom konania. Výrokom rozsudku priznal súd
žalobcovi plnú náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia bez toho, aby uviedol, prečo
priznal účastníkovi konania, ktorý nemal plný úspech vo veci, plnú náhradu trov konania. Zároveň



považuje odvolateľ za potrebné uviesť, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bola priznaná náhrada
trov právneho zastúpenia v plnej hodnote za úkony aj v prípade, kedy bolo pojednávanie odročené
a vo veci nekonal a nepojednával. Rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný, pokiaľ sa jedná
o dôvody, na základe ktorých súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Z rozsudku
nie je absolútne zrejmé, akými úvahami sa súd spravoval, ktoré skutočnosti mal za preukázané a
ktoré nie, ako vyhodnotil dôkazy a ako dospel k svojim záverom, prečo prihliadol z vykonaného
dokazovania len na skutočnosti odôvodňujúce závery rozsudku, pričom neprihliadol na skutočnosti,
ktoré tieto závery vyvracajú. Rozsudok bez riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia je potrebné
považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Súd sa absolútne vôbec nevysporiadal
s argumentáciou odporcu v súdnom konaní uvedenou v písomným podaniach a ústnych prednesoch,
pričom v odôvodnení sa nevyjadril ku skutočnostiam namietaným odporcom v súdnom konaní. Súd
jednostranne a neúplne vyhodnotil zistený skutkový stav, neprihliadol na všetky dôkazy, ktoré boli
vykonané v súdnom konaní. Súd sa relevantným spôsobom nevysporiadal so svedeckou výpoveďou
autorky článku M., ani so svedeckými výpoveďami svedka T.. I., ktorý bol jedným zo zdrojov informácií
pre žalovaný článok. Uvedené výpovede jasne a nespochybniteľne preukazujú pravdivosť informácií
uverejnených v žalovanom článku. Autorka článku výslovne uviedla, že informácie pre článok získala z
ministerstva, resp. jej boli potvrdené vtedajším generálnym riaditeľom T.. I., pričom týmto informáciám
v plnom rozsahu dôverovala. Súd výpoveď svedka T.. I. vo viacerých častiach prekrúcal, bezdôvodne
spochybňoval a vytrhal z kontextu. Skutkové zistenie nemá oporu v prevedenom dokazovaní a výsledok
hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ust. § 132 O. s. p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z prevedených dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli. Súd sa zároveň relevantným
spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými odvolacím súdom v zrušujúcich uzneseniach,
v súvislosti s vyhodnocovaním dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Súd relevantným spôsobom
nevyhodnotil bod 6 a 7 zápisnice zo zasadnutia Dozornej rady štátneho podniku SAD Považská Bystrica
zo dňa 27.07.1999 ani zmluvu o nájme dopravného podniku zo dňa 14.06.1999 a zo dňa 27.07.1999
medzi nájomcom SAD Považská Bystrica a prenajímateľom SAD s. r. o. Žilina v spojitosti s výpismi
z obchodného registra Okresného súdu v Žiline, kde ako spoločník SAD s. r. o. Žilina, T. Vansovej
5 je uvedený navrhovateľ za čas od 31.07.1996 do 23.09.1998, resp. od 24.09.1998 do 06.09.1999
s povinnosťou navrhovateľa, čo by štatutára a nemať majetkovú účasť v obchodných spoločnostiach
s podobným predmetom podnikania. Zároveň súd napriek obsahu zrušujúceho uznesenia Krajského
súdu Žilina nekonfrontoval obsah svedeckej výpovede svedka I. s obsahom svedeckej výpovede
autorky žalovaného článku. Ak by tak bol urobil, zistil by, že svedecké výpovede týchto svedkov si
žiadnym spôsobom neodporujú a preukazujú v plnom rozsahu pravdivosť obsahu žalovaného článku.
Je zrejmé, že svedecké výpovede oboch svedkov vzájomne korešpondujú a svedok I. ako vtedajší
generálny riaditeľ sekcie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR poskytol autorke informácie,
ktoré boli obsiahnuté v texte žalovaného článku. Súd sa teda vôbec nevysporiadal s otázkou, či
tvrdenie v žalovanom článku pochádza od novinára alebo je citáciou inej osoby s otázkou autority
zdroja informácií s otázkou vykonania vlastného šetrenia novinára pred uverejnením článku. Tvrdenia
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu sú založené na klamstve, zahmlievaní a zavádzaní. Ako príklad
je možné poukázať na tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní dňa 23.04.2003, kde
uviedol, že navrhovateľ nikdy nevyužíval súkromné motorové vozidlo na takéto účely, v tom čase
nebol ani vlastníkom súkromného motorového vozidla, že si platil z peňazí podniku nájomné za toto
vozidlo, je tiež lož, ničím nepreukázaná a nedá sa preukázať, pretože to tak nebolo. Zo zápisnice
zo zasadnutia Dozornej rady SAD š. p. Považská Bystrica zo dňa 27.07.1999 a konkrétne z bodu 6
tejto zápisnice vyplýva, že sám navrhovateľ poprel tieto tvrdenia jeho právneho zástupcu a potvrdil
obsah žalovaného článku, keď uviedol, že „na používanie súkromného osobného vozidla pre služobné
účely s náhradou má súhlas ministerstva v zmysle ustanovení predpisu o odmeňovaní riaditeľov ŠP,
ku ktorým má ministerstvo zakladateľskú povinnosť“. Zmluvami nachádzajúcimi sa na č. l. 105 - 111
bolo preukázané, že navrhovateľ podpísal za SAD š. p. Považská Bystrica zmluvy o nájme dopravného
prostriedku, a to minimálne na 3 autobusy, ktoré boli uzavreté so Slovenskou autobusovou dopravou
s. r. o., so sídlom na adrese trvalého bydliska žalobcu (T. Vansovej 5, Žilina), v ktorej spoločnosti
mal a aj v súčasnosti má žalobca majetkovú účasť a kde je opätovne aj v súčasnej dobe konateľom.
Zároveň je potrebné uviesť, že zmluvy boli uzatvorené v čase, keď navrhovateľ bol riaditeľom SAD
š. p. Považská Bystrica a zároveň spoločníkom Slovenskej autobusovej dopravy s. r. o. Z uvedeného
dôvodu tu existoval zrejmý konflikt záujmov. V konaní bolo ďalej listom SAD Trenčín preukázané, že
žalobca používal súkromné motorové vozidlo Mazda na služobné účely a vyplácal si z finančných
prostriedkov SAD š. p. Považská Bystrica náhradu cestovných výdavkov. Na takéto použitie súkromného
motorového vozidla nemal súhlas ministerstva, resp. súhlas vtedajšieho generálneho riaditeľa T.. I., hoci



bol povinný, podľa výpovede svedka I., takýto súhlas mať. Na túto svedeckú výpoveď je nevyhnutné
prihliadať. Na tomto fakte nič nemení ani výpoveď svedka E., na ktorú sa odvoláva súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku. Svedok E. neuviedol vo svojej výpovedi jednoznačne a nespochybniteľne,
že by takýto interný predpis neexistoval, uviedol len, že ho na sekcii hľadali, ale nenašli. Svedok E.
ani nemohol vo svojej výpovedi uviesť, že takýto doklad neexistoval, nakoľko v čase, ktorého sa týka
žalovaný článok, na ministerstve nepôsobil a v tom čase bol ešte len študentom na vysokej škole.
Svedok E. uviedol, že nepozerali na predpisy o odmeňovaní riaditeľov štátnych podnikov. Tieto vôbec
nehľadali. Nevylúčil však, že takýto predpis o odmeňovaní riaditeľov ŠP môže existovať. Z obsahu
výpovede svedka T.. I. je zrejmé, že poukazoval práve na tento druh predpisu. Zároveň je potrebné
poukázať na všetky skutočnosti, ktoré uviedol svedok E., nie na skreslený obsah výpovede tohto svedka
tak, ako to urobil prvostupňový súd. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa muselo
nepochybne vyplynúť, že navrhovateľ ako riaditeľ SAD Považská Bystrica bol pre podozrenia zo zlého
nakladania s majetkom štátneho podniku predmetom kontroly Krajského úradu Trenčín. Navrhovateľom
produkované dôkazy podľa názoru odporcu preukázali skutočnosť, že informácie o navrhovateľovi
boli široko medializované a navrhovateľom tvrdené následky boli vyvolané inými príčinami, resp.
inými printovými alebo elektronickými médiami, odlišnými od denníka Pravda. Na základe uvedených
skutočností má odporca za to, že informácie uvedené v žalovanom článku sú pravdivé. Nenachádza sa v
nich žiadny nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý by sa dotýkal tiež žalobcu. Predmetný článok
reagoval na aktuálnu spoločenskú tému, ktorá v spoločnosti silne rezonovala. V článku sa nachádzal
dostatočný skutkový opis na to, aby si čitateľ mohol utvoriť vlastný názor o obsahu článku. Formulácie
nevybočovali z rámca objektívneho, vecného a pravdivého informovania verejnosti. Pri hodnotení
prípadu je potrebné do úvahy brať širšie súvislosti a podozrenia, ktoré tu vo vzťahu k navrhovateľovi
reálne existovali určitý časový úsek, ako aj šírku medializácie týchto podozrení. Všetky negatívne
udalosti, ktoré sa vyskytli v živote navrhovateľa po vyjdení žalovaného článku, nemôžu byť bez ďalšieho
dané do súvislosti so žalovaným článkom, nakoľko medzi týmito negatívnymi udalosťami a žalovaným
článkom chýba akákoľvek príčinná súvislosť. Neexistencia príčinnej súvislosti medzi žalovaným článkom
a tvrdenými následkami nemôže bez ďalšieho zakladať dôvody pre zásah do subjektívnych práv žalobcu.
V predmetnom konaní nebol v žiadnom prípade preukázaný zásah do subjektívnych práv navrhovateľa.
Autorka článku v rámci realizácie svojho práva na slobodu prejavu podala čitateľom informáciu o
odvolaní riaditeľa SAD Považská Bystrica, ako aj o dôvodoch tohto odvolania. Na uverejnenie týchto
informácií bola oprávnená. Aj keď sa navrhovateľ cíti uverejnenými informáciami dotknutý, nejde o
neoprávnený zásah, v dôsledku ktorého by vzniklo navrhovateľovi právo na primerané zadosťučinenie
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súlade s právnou teóriou a praxou slovenských súdov
sa v konaniach o ochranu osobnosti preukazuje intenzita, rozsah a trvanie zásahu do práv na ochranu
osobnosti. V tomto smere nebolo súdom vykonané žiadne dokazovanie. Súd sa pre posúdenie zásahu
do práv žalobcu uspokojil s vyjadrením navrhovateľa na pojednávaní. Súd vzal za preukázané zníženie
vážnosti navrhovateľa pred verejnosťou, jeho vzťahy v rodine, či postavenie v zamestnaní a v spoločnosti
na základe jeho tvrdení bez toho, že by bol vypočul relevantných svedkov. Pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje, aby morálne zadosťučinenie pre dotknutú osobu nebolo
postačujúce, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti. Túto skutočnosť je povinný preukázať navrhovateľ. Uvedené ostáva len v rovine tvrdení
navrhovateľa. Odvolateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Odvolateľ má tiež za to, že okresný súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď rozhodol, že
odporca má uhradiť trovy konania JUDr. Karolovi Gordíkovi a JUDr. Mariánovi Ďuranovi. V zmysle ust.
§ 142 O. s. p. je náhrada trov právneho zastúpenia priznaná účastníkovi sporu a nie jeho právnemu
zástupcovi, ktorý predstavuje len miesto, ktorým sa má úhrada trov právneho zastúpenia účastníkovi
sporu realizovať. Trovy právneho zastúpenia priznal súd s odvolaním sa na neexistujúce právne
predpisy, resp. predpisy, ktoré neupravujú odmeny advokátov za právne služby. Je potom otázne, z
akého právneho predpisu súd vychádzal pri určení výšky náhrady. Rovnako nesprávne postupoval pri
vyčíslení trov konania a trov právneho zastúpenia, keď navrhovateľovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, hoci navrhovateľ nebol úspešný v rozsahu 100 % ním uplatneného nároku vo
vzťahu k morálnej satisfakcii vo forme ospravedlnenia, kde konanie bolo zastavené, ani vo vzťahu
k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri výpočte hodnoty jedného úkonu právnej pomoci
vychádzal zo žalovanej sumy nemajetkovej ujmy milión korún, pričom neprihliadal na platnú judikatúru
Najvyššieho súdu SR, na základe ktorej v prípade ochrany osobnosti je potrebné pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať z toho, že sa jedná o neoceniteľnú hodnotu a jeden úkon právnej
pomoci stanoviť z neoceniteľnej hodnoty predmetu sporu. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho



zastúpenia, ktoré v zmysle vyhlášky 655/2004 Z. z. nie sú úkonmi právnej služby (prvá porada s klientom)
a v súvislosti s účasťou advokáta v odôvodnení nešpecifikoval, o ktoré 4 účasti na pojednávaniach sa
malo jednať. Zmena v osobe právneho zástupcu a z toho vyplývajúca porada s klientom nemôže byť na
ujmu odporcu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov žiada,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a navrhovateľa
zaviaže na úhradu trov konania.

Navrhovateľ sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka
odvolaním nenapadnutých výrokov, ktorými okresný súd v ostatnej časti návrh navrhovateľa zamietol a v
časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil) a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania  (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu v
zmysle ust. § 221               ods. 1 písm. f) a písm. h) O. s. p. s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O. s.
p. zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolanie odporcu je dôvodné.

Prvostupňové konanie trpí viacerými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Zároveň možno dať za pravdu odvolateľovi, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil skutkový stav
veci, keď nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy a zároveň jednotlivé dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných
súvislostiach. Uvedené viedlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci a nesprávnemu právnemu
posúdeniu.

Krajský súd poukazuje na predchádzajúce zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.
7Co/76/2011-403 zo dňa 9. novembra 2011, keď uviedol, že nesúlad rozsudku zachyteného v zápisnici o
pojednávaní ako vyhláseného so skutočným znením vyhláseného rozsudku je tak závažnou procesnou
vadou konania, na ktorú krajský súd musí ex offo prihliadnuť a ktorá môže mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Rozsudok vo veci samej musí byť vyhlásený prísne formálnym spôsobom upraveným v ust. § 156 ods.
1 až 3 O. s. p. a musí byť v doslovnom znení, ako bol ústne vyhlásený, zaznamenaný v zápisnici
o pojednávaní. Písomné vyhotovenie rozsudku musí byť obsahovo zhodné s vyhláseným znením
zachyteným v zápisnici. Navrhovateľ predloženým zvukovým záznamom z posledného pojednávania,
na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, spochybnil, že znenie, ktoré je uvedené v zápisnici a je uvedené
v písomnom vyhotovení rozsudku, je totožné s rozsudkom vyhláseným na pojednávaní

Navrhovateľ sa v súdenej veci domáha ochrany v zmysle ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť splnené,
aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a povinnosť
súdom uložené sankcie znášať. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie,
ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a ktoré je v rozpore s právami
a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Ide teda o konanie smerujúce proti
osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a
česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Povinnosťou okresného súdu bolo predovšetkým vyhodnotiť, či uverejnením inkriminovaného článku v
denníku Pravda došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Uvedená právna
skutočnosť tvorila predmet dokazovania vo veci. Hoci okresný súd vykonal množstvo dôkazov, možno
súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že dôkazy nesprávne vyhodnotil v rozpore s ust. § 132 O. s. p., keď
niektoré dôkazy nevyhodnotil vôbec a viaceré dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach. Takýto
postup okresného súdu nemohol viesť k správnemu zisteniu skutkového stavu veci.



Ust. § 132 O. s. p. pritom súdu ukladá dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Táto však nepredstavuje svojvôľu súdu a z
odôvodnenia rozsudku súdu musia byť zrejmé úvahy, ktorými sa súd pri hodnotení jednotlivých dôkazov
spravoval, ako hodnotil každý dôkaz jednotlivo, ako aj dôkazy vo vzájomných súvislostiach, prečo na
vykonané dôkazy neprihliadol, pričom všetky úvahy súdu musia byť založené na logickom zdôvodnení.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne.

Pre zistenie, či v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa,
sú podstatné svedecké výpovede T.. I. a autorky článku M. M. v spojení s vykonanými listinnými dôkazmi,
akými sú zápisnice zo zasadania dozornej rady a výpisy z obchodného registra.

Hoci okresný súd opakovane vypočul kľúčových svedkov a listinné dôkazy oboznámil, nevyhodnotil
vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach.

Osobitnosťou prejednávanej veci je stret dvoch základných slobôd chránených medzinárodnoprávnymi
a ústavnoprávnymi dokumentami. Na jednej strane je tu sloboda prejavu a s tým súvisiaca sloboda
tlače, na strane druhej je tu právo navrhovateľa na ochranu súkromia - na česť, dôstojnosť a ochranu
mena, čo je determinované tým, že navrhovateľ v čase uverejnenia článku bol riaditeľom štátneho
podniku, teda osobou platenou z verejných prostriedkov. Z toho vyplýva, že je povinný strpieť väčšiu
mieru zverejňovania informácií o svojej osobe ako bežný občan, a to nielen informácií pozitívnych.

Prípadná neoprávnenosť zásahu musí byť preto posudzovaná v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka vykladanými ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc úpravu práv a slobôd vyplývajúcu
z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Listiny základných práv a slobôd, hľadajúc
zachovanie proporcionality medzi uvedenými právami.

Médiá zohrávajú v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu. Sloboda prejavu je základným atribútom
demokratickej spoločnosti. Je vymedzená v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Rovnako
z tohto článku vyplývajú obmedzenia, ktoré sú povinné médiá dodržať. Šírenie informácií a myšlienok je
právom i povinnosťou médií v demokratickej spoločnosti za zachovania ich povinnosti a zodpovednosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu prejavu.
Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie
povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 citovaného Dohovoru, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti,
aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám,
ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci.

Právom na slobodu prejavu z hľadiska jeho obsahu sú predovšetkým otázky spojené so zabezpečením
politického pluralizmu. Je úlohou médií pri rešpektovaní práv iných osôb, prinášať informácie o všetkých
otázkach verejného záujmu. Za vec verejnú, resp. vec verejného záujmu možno nepochybne považovať
aj riadenie štátneho podniku a nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Sloboda prejavu sa
vzťahuje nielen na informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo očakávané alebo označované ako
neútočné, ľahostajné, ale tiež na tie, ktoré sú negatívne.



Osobitný režim z hľadiska európskej judikatúry majú tzv. difamačné informácie. Pokiaľ niekto, najmä
médiá zverejní o niekom difamačnú informáciu, je dôležité skúmať, či sa mohol spoliehať na pravdivosť
difamačnej informácie, ktorú šíri, či podnikol kroky k overeniu si jej pravdivosti v dostupnej miere, ak
sám nemal dôvod neveriť jej. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si
šíriteľ neoverí jej pravdivosť dotazom na osobu, ktorej sa týka a nezverejní jej stanovisko. Dôležité
pre zváženie legitímneho zverejnenia informácie je skúmanie motívu zverejnenia, pričom by nešlo o
legitímne zverejnenie, pokiaľ by dominantným dôvodom jej zverejnenia bola snaha poškodiť difamovanú
osobu (nález Ústavného súdu ČR z 11.11.2005, sp. zn. I. ÚS 453/03).

V danom prípade odporca postavil svoju obhajobu na tvrdení, že zverejnené informácie čerpal od
priamych nadriadených navrhovateľa. Krajský súd už opakovane konštatoval, že ide o legitímnu a vo
všeobecnosti akceptovateľnú obranu, ktorá korešponduje s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS
107/2010), v zmysle ktorého ústavný súd konštatoval, že novinári nemôžu znášať zodpovednosť za to,
že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie
a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi
predpismi, prípadne nález I. ÚS 2/99, v ktorom ústavný súd konštatoval, že každý má právo spoľahnúť
sa na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať
negatívne dôsledky, pretože tak štátny orgán nekoná). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru ESĽP prípad Gazeta Ukrajina - Tsentr proti Ukrajine z 15.07.2010 č. 16695/04, v zmysle
ktorého spravodajstvo založené na rozhovoroch alebo reprodukovaní výroku iných osôb predstavuje
jeden z najvýznamnejších prostriedkov, ako môže tlač zohrať svoju zásadnú úlohu „verejného strážneho
psa“. V takýchto prípadoch je treba rozlišovať podľa toho, či dané výroky pochádzajú od novinára
alebo sú citáciou iných osôb, pretože potrestanie novinára za pomoc pri šírení výrokov uskutočnených
inou osobou by vážne obmedzilo príspevok tlače k diskusii o veciach verejného záujmu a malo by byť
prípustné iba, ak existujú zvlášť závažné dôvody pre takýto postup. Novinár nesmie byť postihnutý za
citovanie niekoho iného (napr. Jersild proti Dánsku, Thoma proti Luxembursku, Effecten Spiegel AG
proti Nemecku).

Z kontextu článku, ktorý bol uverejnený v denníku Pravda 31.08.1999 pod názvom „Odvolaný riaditeľ
SAD“, vyplýva, že po vecnej informácii o tom, že minister dopravy, pôšt a telekomunikácii B. odvolal
s účinnosťou od 1. septembra 1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku Slovenská
autobusová doprava Považská Bystrica, nasleduje drobnejším písmom písaná pasáž, ktorá začína
slovami „ako uviedol generálny riaditeľ sekcie cestnej a mestskej dopravy ministerstva B., dôvodom...“.

V súlade so znením tohto článku autorka článku uviedla, že informácie, ktoré boli uverejnené v tomto
článku, pochádzali od T.. I..

Obrana odporcu je potom súladná jednak s obsahom uverejneného článku, ako aj so svedeckou
výpoveďou autorky článku, ktorej neodporuje ani svedecká výpoveď T.. I., ktorý síce s odstupom času
nevedel potvrdiť, či poskytol alebo neposkytol konkrétny rozhovor, jeho poskytnutie nevylúčil. Naopak,
uviedol, že týždenne poskytoval pre novinárov niekedy aj desiatku rozhovorov. Nezanedbateľný však
je fakt, že T.. B. I. aj s odstupom času potvrdil informácie, ktoré sú uvedené v napadnutom článku (aj
keď sú pochybnosti o presnosti týchto informácií), a to informáciu, že navrhovateľ prenajímal autobusy,
ktoré boli vedené vo firme jeho manželky, resp. dcéry a nevie, či v tomto čase nebol aj on konateľom
tejto spoločnosti. Zároveň rovnako vyjadril vedomosť o kontrolných procesoch, ktoré vo firme prebiehali,
o existujúcich sťažnostiach. Potvrdil vedomosť o tom, že navrhovateľ používal súkromné motorové
vozidlo na služobné účely bez súhlasu ministerstva, ako aj skutočnosť, že takýto súhlas bol oprávnený
udeliť on a tento súhlas neudelil. Skutočnosti, ktoré prezentoval vo svojej výpovedi T.. I. a týkajú sa
práve odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa štátneho podniku. Bez ohľadu na to, či sú alebo nie
sú pravdivé, zodpovedajú informáciám v predmetnom článku, kde boli prezentované nie ako informácie
získané tlačou z neoznačeného zdroja, ale informácie poskytnuté T.. I..

Uvedené súvislosti svedeckých výpovedí a inkriminovaného článku okresný súd nijakým spôsobom
nevyhodnotil.

V tejto súvislosti je potrebné vyhodnotiť aj dôležitý aspekt, aké bolo postavenie T.. I. vo vzťahu k
odvolanému riaditeľovi a či ho tlač mohla považovať za hodnovernú osobu bez toho, aby bola povinná



overiť si informácie poskytnuté takýmto zdrojom. Z viacerých výsluchov T.. I. vyplynulo a táto skutočnosť
nie je ani sporná, že T.. I. v rozhodnom období bol generálnym riaditeľom sekcie cestnej a mestskej
dopravy a mal na starosti všetkých, v tom čase asi 53, riaditeľov štátnych podnikov. Z uvedeného možno
konštatovať, že zastával funkciu vysokého štátneho úradníka s tomu zodpovedajúcimi oprávneniami a
povinnosťami. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo 6. júna 2013, č.
k. IV. ÚS 284/2012-35, podľa ktorého novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria
informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu,
aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súdenej veci preto nejde ani tak o vyriešenie otázky, či komplex informácií uverejnených v tlači je
pravdivý, ale či ide o šírenie informácií poskytnutých štátnymi orgánmi, ktoré môže tlač považovať za
dôveryhodné bez toho, že by musela overovať ich pravdivosť.

Uvedeným aspektom veci sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal napriek tomu, že už v prvom
zrušujúcom uznesení krajského súdu pod č. k. 7Co/48/2006-297 zo dňa 19. decembra 2007 odvolací
súd na tento aspekt veci poukázal.

V tomto zrušujúcom uznesení zároveň odvolací súd uviedol, že je nutné rešpektovať špecifiká bežnej
periodickej tlače určenej na informovanie najširšej verejnosti, ktoré sa v konkrétnych prípadoch, na
rozdiel od publikácie odborných, musia uchyľovať k istým zjednodušeniam. Nemožno tu preto trvať
na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich nárokoch na novinárov nesplniteľné
nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde.

Okresný súd hodnotil izolovane, bez vzájomných súvislostí jednotlivé skutkové tvrdenia bez toho, aby
sa zaoberal celkovým vyznením informácie, čo je neprijateľné.

Pokiaľ ide o používanie súkromného osobného vozidla vo vlastníctve navrhovateľa na služobné účely s
náhradou nákladov, odvolateľ správne poukazuje na viaceré rozpory, ktoré existujú medzi hodnotením
dôkazov zo strany súdu, s obsahom vykonaných dôkazov, ako aj vyjadreniami účastníkov. Hoci
navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa v konaní snaží preukázať, že súhlas na
používanie súkromného osobného vozidla pre služobné účely sa v rozhodnom čase nevyžadoval, toto
jeho tvrdenie je v rozpore so svedeckou výpoveďou T., ktorý bol, podľa jeho výpovede, oprávnenou
osobou na udeľovanie súhlasu a bez rozporov opakovane uviedol, že takýto súhlas navrhovateľovi
neudelil. Obhajoba navrhovateľa je v rozpore s jeho vlastným vyhlásením, ktoré sa objavilo v zápisnici z
dozornej rady (č. l. 101 spisu), kde je zaznamenané, že navrhovateľ pri preverovaní použitia súkromného
vozidla na služobné účely tvrdil, že má súhlas ministerstva podľa predpisu o odmeňovaní riaditeľov
štátnych podnikov. Možno súhlasiť s odvolateľom, že výsluch svedka E. existenciu takéhoto predpisu
nevylúčil.

Pokiaľ sa v článku uvádza tvrdenie, že navrhovateľ prenajal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú v
súčasnosti riadi jeho manželka a neskôr jeden autobus odkúpil bez vyhlásenia verejnej súťaže a súhlasu
dozornej rady podniku, možno súhlasiť, že toto skutkové tvrdenie je nepravdivé v tom ohľade, že ide o
firmu, ktorú v súčasnosti (rozumej v čase vydania článku) riadi manželka navrhovateľa. Aj v tomto smere
však treba brať ohľad na celkové vyznenie informácie v kontexte s ostatným jej obsahom, keď jej účelom
bolo poukázať na netransparentné a nekalé postupy navrhovateľa.

Nemožno prehliadnuť, že hoci sa nepreukázalo tvrdenie, že firmu, od ktorej boli prenajaté, resp.
odkúpené autobusy, riadila manželka odporcu, preukázalo sa oveľa závažnejšie zistenie, a to, že
napriek ust. § 19 ods. 6 zákona č. 111/1990 Zb. v čase účinnom ku dňu pôsobenia navrhovateľa
vo funkcii riaditeľa štátneho podniku (keď osobám uvedeným v odseku 5, t. j. riaditeľovi podniku a
jeho priamo podriadeným vedúcim zamestnancom ukladal zákaz mať majetkovú účasť v obchodnej
spoločnosti s podobným predmetom podnikania ako má podnik, v ktorom sú v pracovnom pomere
alebo obchodnej spoločnosti, ktorá je dodávateľom tohto podniku s výnimkou majetkovej účasti podľa
osobitného predpisu),v rozpore s týmto ustanovením tak, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra
SAD, s. r. o., Žilina, so sídlom T. Vansovej 5 (zrejme nie náhodou sídliacej na tej istej adrese, aká je
trvalým bydliskom navrhovateľa), navrhovateľ bol spoločníkom tejto spoločnosti v čase od 24.09.1998 do
06.09.1999 a funkciu konateľa vykonával v období od 31.07.1996 do 06.09.1999, t. j. v rozhodnom čase,



keď vykonával zároveň funkciu riaditeľa štátneho podniku (výpis z obchodného registra sa nachádza
na č. l. 112 spisu). Zároveň z výpisu z obchodného registra spoločnosti Žilinská dopravná a špedičná
spoločnosť s. r. o., ktorý sa nachádza na č. l. 116 spisu, vyplýva, že navrhovateľ bol konateľom tejto
spoločnosti v čase od 21.04.1994 až do 17.10.1999. Ide o spoločnosti, na ktoré sa nepochybne vzťahoval
zákaz konkurencie. Okresný súd tieto listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu, nechal bez povšimnutia
a nevyhodnotil ich vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom.

Tým, že okresný súd nevyhodnotil celý rad relevantných skutočností vyplývajúcich z vykonaných
dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho uskutočnené právne posúdenie
je predčasné a nesprávne.

Aby okresný súd mohol vyhodnotiť neoprávnenosť zásahu, je povinný vyhodnotiť vykonané dôkazy,
každý jednotlivo, ako aj všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ okresný súd má za to, že na
niektoré dôkazy neprihliadne, je povinný uviesť a logicky odôvodniť úvahy, ktoré ho k tomu viedli.

V danom prípade ostal pre krajský súd neobjasnený ešte jeden aspekt prejednávanej veci, ktorý bez
ohľadu na vyššie uvedené môže mať relevanciu vo vzťahu k hodnoteniu neoprávnenosti zásahu. V
priebehu konania došlo zo strany navrhovateľa k späťvzatiu návrhu v časti, v ktorej sa domáhal, aby
odporca bol zaviazaný uverejniť ospravedlňujúci článok v špecifikovanom znení. Z obsahu spisu vyplýva,
že k späťvzatiu došlo z dôvodu, že takýto článok už bol uverejnený v denníku Pravda. Rovnako to
zodpovedá aj tvrdeniu samotného odporcu v odvolaní.

Z obsahu spisu však nemožno zistiť, kedy k uverejneniu takéhoto článku došlo, aký bol jeho obsah
a čo bolo dôvodom jeho uverejnenia. Podľa toho, v akom časovom období došlo k uverejneniu
ospravedlňujúceho článku, môže mať táto skutočnosť rôznu relevanciu. Ak došlo k jeho uverejneniu
v období, keď bolo odmietnuté pre nesprávne právne posúdenie odvolanie odporcu proti prvému
vydanému rozsudku vo veci a rozsudok bol zdanlivo právoplatný, je táto skutočnosť irelevantná. Ak
však došlo k uverejneniu ospravedlňujúceho článku po zrušení prvého zdanlivo právoplatného rozsudku,
bude potrebné vyhodnotiť, čo viedlo odporcu k takémuto kroku a či odporca týmto uverejnením uznal
svoj zásah do osobnostných práv navrhovateľa za neoprávnený.

Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy odporcovi, aj v tomto smere považuje odvolací súd odvolanie
odporcu za dôvodné. Rozhodnutie okresného súdu je v rozpore s právom účastníkov na spravodlivé
súdne konanie, keď okresný súd dostatočne, určito a zrozumiteľne po skutkovej a právnej stránke
neodôvodnil priznanie peňažnej náhrady (peňažného zadosťučinenia) navrhovateľovi a jeho výšky.

Náhrada nemajetkovej ujmy je osobitnou sankciou, ktorú Občiansky zákonník umožňuje za určitých
podmienok požadovať namiesto morálneho zadosťučinenia. Priznanie peňažného zadosťučinenia
prichádza do úvahy len vtedy, ak súd konštatuje neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa
a existuje príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a ujmou vzniknutou navrhovateľovi. Zároveň musia
byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to, že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade
postačujúce, ako aj, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere.

Okresný súd sa doposiaľ s existenciou týchto dvoch podmienok priznania peňažnej náhrady
nevysporiadal.

V zmysle uvedených podmienok priznanie peňažnej náhrady prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú
ujmu nie je možné zmierniť prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. Pokiaľ by aj k
neoprávnenému zásahu došlo, je potrebné sa vysporiadať s otázkou, či takéto morálne zadosťučinenie
nie je postačujúce. Okresný súd splnenie tejto podmienky vôbec nevyhodnotil.

Rovnako nevyhodnotil splnenie ďalšej podmienky, a to, že zásah do práva na ochranu osobnosti mal
takú intenzitu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Vychádzajúc z judikatúry, o zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu,
opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.
Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,



treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú vyvolal zásah v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo
vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 15/2013).

Možno súhlasiť s odvolateľom, že konštatovania uvedené prvostupňovým súdom v tomto smere nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní ( dôkazné bremeno znáša navrhovateľ ), keď súd vychádzal na jednej
strane iba z ničím nepreukázaného tvrdenia navrhovateľa, keď za týmto účelom neboli ani navrhnuté, ani
vykonané žiadne dôkazy a na druhej strane z výsluchu manželky navrhovateľa, kde tvrdené skutočnosti
sa nedotýkali osobnostnej sféry navrhovateľa, ale samotnej manželky navrhovateľa.

Okresný súd sa vôbec nevyporiadal s požiadavkou primeranosti zadosťučinenia priznaného súdom.
Ustanovenie zákona hovorí len o tom, že zadosťučinenie musí byť primerané. Určenie výšky
zadosťučinenia v peniazoch sa síce stáva predmetom voľného uváženia súdu, súd je však povinný
vychádzať zo zisteného skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Tými sú predovšetkým zistená závažnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu. Peňažná satisfakcia nemôže byť zdrojom nedôvodného obohacovania sa
účastníka, ale musí byť spôsobilá kompenzovať mu následky, ktoré nastali v jeho osobnostnej sfére,
pokiaľ ich nie sú spôsobilé reparovať iné sankcie (napr. ospravedlnenie sa).

Všetky vyššie uvedené kritériá musia byť v rozsudku riadne odôvodnené.

Z dôvodu vyššie uvedených pochybení odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.

Povinnosťou okresného súdu bude opätovne vo veci rozhodnúť s tým, že okresný súd opätovne podľa
zásad vyjadrených v ust. § 132 O. s. p. vyhodnotí všetky vykonané dôkazy, každý jednotlivo, ako aj
všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Uvedie, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. Pokiaľ na
niektoré dôkazy neprihliadne, uvedie, prečo tak urobil a aké skutkové zistenia z nich vyvodil. Skutkový
stav zistený z vykonaných dôkazov okresný súd podriadi pod skutkovú podstatu príslušných právnych
noriem a vyvodí zodpovedajúce právne závery, pričom z rozsudku musí byť zrejmé, akými úvahami sa
pritom spravoval tak, aby tieto mohli byť preskúmané odvolacím súdom a najmä, aby účastníkom bolo
zrejmé, z akého dôvodu o každej čiastkovej otázke rozhodol.

Prvostupňový súd je v zmysle ust. § 226 O. s. p. viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu.

Okresný súd zároveň rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, pričom vyhodnotí
mieru úspechu a neúspechu navrhovateľa, pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia preskúma
jednotlivé uplatnené úkony právnej pomoci, najmä z hľadiska ich účelnosti, ako aj všetky ďalšie
skutočnosti rozhodné pre priznanie nároku na náhradu trov konania a tieto posúdi prihliadajúc na časovú
pôsobnosť právnych predpisov.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27C/67/2008", "guid": "507679af-9eb9-4d76-af4a-717d9ad6484c:9122f3f7-3ef9-483e-9bf8-c11568b24fcd", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2012 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:a02971d2-c657-4ead-9edf-7d341cd012b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.2.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 2/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 2/99 z 10. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.2.1999.1"}], "citovane_v": []}