Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/286/2015 z 29. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. marca 2017, sp. zn. 3Co/286/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1414210567.3 Krajský súd Bratislava | 3Co/286/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1414210567.3 | 2017-03-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo, Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, Vydržanie, Kúpna zmluva Citované ustanovenia: OZ, § 129 ods. 1 OZ, § 130 ods. 1 OZ, § 133 ods. 2 OZ, § 134 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cbc7699-52fd-4c63-b351-e84d3a4ca99d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1414210567.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/286/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414210567
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414210567.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.
Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: Y. J., H. XX, L., zastúpeného
advokátom Mgr. Toni Khurim, Dlhé Diely II/13, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Y. K., J. R. XX, 2/ H. K., J. R.
XX, obe žalované zastúpené JUDr. Ladislavom Skubeňom, Topoľová 9, Sereď, o určenie vlastníckeho
práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 7C/170/2014-185, zo dňa
11.6.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu s tým, že o náhrade
trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 10.6.2014 voči žalovaným domáhal
určenia, že je výlučným vlastníkom pozemkov a to parcely registra „C“ č. XXXX, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 34 m2 a parcely registra „C“ č. XXXX, záhrady o výmere 360 m2, zapísaných
katastrálnym odborom Okresného úradu Bratislava pre Okres Bratislava, Bratislava mestská časť
Dúbravka, k.ú. Dúbravka, na LV č. XXX, nachádzajúce sa v záhradkárskej oblasti R. R. (ďalej
len „nehnuteľnosti“) na tom skutkovom a právnom základe, že dňa 30.9.1993 uzatvoril s právnymi
predchodcami žalovaných C. K. a Z. K., ako podielovými spoluvlastníkmi, kúpnu zmluvu, ktorej
predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že po
uzavretí kúpnej zmluvy bol predmet prevodu odovzdaný žalobcovi, ktorý nehnuteľnosť od tohto dňa
nerušene užíval, platil náklady spojené s užívaním, podieľal sa na spoločných platbách schválených
ostatnými vlastníkmi záhrad a chatiek v tejto lokalite; finančne sa podieľal na vybudovaní vodovodnej
prípojky, spodnej časti chodníka a v roku 1994 vykonal rozsiahle opravy, vybudoval kúpeľňu, WC,
vodovodnú a kanalizačnú prípojku. Keď v roku 1996 zomrela C. K., žalobcu navštívil notár osobne s
Z. K. a H. K. vo veci prejednania dedičstva a vtedy sa zhodli na tom, že prevedené nehnuteľnosti sú
v jeho vlastníctve, napriek tomu ho žalované cca týždeň pred podaním žaloby požiadali o vypratanie
nehnuteľností.

3. Súd prvej inštancie mal z obsahu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi C. K. rod. H., nar. XX.XX.XXXX
a Z. K., nar. XX.X.XXXX na jednej strane (ako predávajúcimi) a žalobcom Y. J. na strane druhej (ako
kupujúcim) za preukázané, že predávajúci odpredali nehnuteľnosti (ktoré sú predmetom sporu) do
vlastníctva kupujúceho v celosti za kúpnu cenu 300.000,- Sk, pričom sa dohodli , že pri podpise zmluvy
bude vyplatená záloha v hotovosti 50.000,- Sk a po prepise vkladu vlastníckeho práva na katastrálnom



úrade bude vyplatený zvyšok dohodnutej ceny 250.000,- Sk. Účastníci zmluvy vzali na vedomie,
že táto zmluva nadobudla platnosť dňom jej podpísania a účinnosť nadobúda zápisom do katastra
nehnuteľností, ktorým prejdú všetky práva a povinnosti vyplývajúce z vlastníctva nehnuteľností na
kupujúceho a do dňa vkladu sú účastníci svojimi prejavmi viazaní. Zmluva bola vlastnoručne účastníkmi
zmluvy podpísaná a podpisy boli 30.9.1993 overené Obvodným úradom Bratislava V. Súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že predávajúca C.C. K. rod. H. XX.X.XXXX zomrela a pôvodné dedičské konanie bolo
vedené na Obvodnom súde Bratislava II pod sp. zn. D 603/94; následne právny predchodca žalovaných
Z. K. spísal 5.10.1999 závet formou Notárskej zápisnice X. XXX/XX, X. XXX/XX a pre prípad smrti
odkázal všetok jemu patriaci majetok manželke H. K. a dieťaťu z manželstva Y. K.. Z výpisu z LV č.
XXX (vyhotoveného 25.5.2014) súdu prvej inštancie nesporne vyplynulo, že žalované sú vedené ako
(spolu)vlastníčky predmetných nehnuteľností každá v 1 (titul nadobudnutia: Osvedčenie o dedičstve
15D/159/2006, Dnot 183/2006 zo dňa 8.9.2009, Z-12192/09, Osvedčenie o dedičstve 46D/494/2012,
Dnot 117/2012 zo dňa 13.12.2012, Z-745/13).

4. K aplikácii § 80 písm. c) O.s.p. súd prvej inštancie uviedol, že skúmanie existencie naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení je jednou z podmienok, aby mohol žalobu meritórne prejednať;
žalobca svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzoval z kúpnej zmluvy, ktorou ich mal
nadobudnúť od právnych predchodcov žalovaných a domáhal sa určenia výlučného vlastníctva z
dôvodu zistenia zapísaného vlastníctva na LV v prospech žalovaných, ktorým vlastnícke právo po
právnych predchodcoch malo vzniknúť na základe osvedčenia o dedičstve po zomrelom právnom
predchodcovi. Skonštatoval, že naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení je daný
jednak skutočnosťou, že došlo k prededeniu predmetných nehnuteľností v dedičskom konaní po
zomrelom právnom predchodcovi ako aj skutočnosť, že žalované prejavili záujem nehnuteľnosti
odpredať tretej osobe (aj s rekreačnou chatkou, ktorá nie je predmetom súdneho sporu). Súd prvej
inštancie mal za to, že bez určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam by bolo právo žalobcu ohrozené a
súčasne by sa jeho právne postavenie stalo neistým. K dôkaznej povinnosti poznamenal, že medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba; ak strana sporu nesplní svoju
povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže
splniť dôkaznú povinnosť. Neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú strana
vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.
Ozrejmil, že zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti a rozsah dôkazného
bremena, s tým, že v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom
veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z toho pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, a
to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto
nadobúdací titul. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalované sa bránili proti žalobe tvrdením svojho
vlastníckeho práva získaného dedením, a aj keď žalobca tvrdil svoj nadobúdací titul a to vydržanie,
nepredložil o svojom tvrdení nesporné dôkazy a ďalej zhrnul, že na nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním musia existovať nasledovné predpoklady ustanovené zákonom, ktorými sú spôsobilý predmet
vydržania, oprávnená držba nadobúdateľa veci, trvanie držby - pri nehnuteľných veciach desať rokov,
držba musí byť po celú dobu nerušená, držba musí byť dobromyseľná a napokon musí byť preukázaný
titul nadobudnutia (o čom svedčí dlhotrvajúca, nepretržitá a nerušená držba). Právnym následkom
splnenia všetkých zákonom predpísaných predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva
k veci. Vo vzťahu k vydržaniu ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
(§ 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka) súd prvej inštancie uviedol, že ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom, keď vydržanie vlastníckeho práva
je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu.
Vyložil, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda
v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom dobromyseľnosť je daná so zreteľom na všetky okolnosti.
Vydržanie hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu; v prípade, že zmluva je neplatná pre
vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne
titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží.

5. Súd prvej inštancie po preskúmaní, či boli na strane žalobcu splnené všetky zákonné podmienky
nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním a či boli odstránené pochybnosti o oprávnenej
držbe a to objektívnu dobromyseľnosť na strane žalobcu (t.j. či ako držiteľ je ohľadne existencie svojho
práva v omyle), a po tom, čo vzal do úvahy, či žalobca ako držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od neho požadovať, nemal, resp.



nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí, dospel k záveru,
že žalobca nenaplnil podstatnú náležitosť a to dobromyseľnosť; tento záver založil na konštatovaní,
že s ohľadom na listinné dôkazy žalobca vedel a mal vedieť, že nedošlo k zápisu (vlastníckeho
práva) do katastra. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ospravedlniteľný omyl je taký omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať; právny omyl spočíva v neznalosti alebo v
neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúce nesprávne posúdenie
právnych dôsledkov právnych skutočností (zásada neznalosť zákona neospravedlňuje). Podľa súdu
prvej inštancie právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia
zákona platného v dobe uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy, t.j. v dobe, kedy sa žalobca ako držiteľ
ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Mal za zrejmé, že bolo verejne známe, kto je vedený v katastri
nehnuteľností ako vlastník, pričom odo dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy žalobca nevykonal žiaden úkon
smerujúci k zmene zapísaného existujúceho vlastníctva, súc si plne vedomý uvedených skutočností,
a preto nemohol byť dobromyseľný v držbe cudzej veci, keď mu bol známy právny stav a ani ako
vlastník, ktorý sa k veci správal ako k vlastnej (napr. uhrádzanie dane z nehnuteľnosti). Súd prvej
inštancie s poukazom na rozhodnutie zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod č. 86/2001, podľa ktorého pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, sa súd môže aj odchýliť
od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností, ako aj na skutočnosť, že v zmysle § 70 zákona č.
162/1995 Z.z. sú údaje katastra hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak, uzavrel, že vlastníctvo
žalovaných je preukázané Osvedčením o dedičstve 15D/159/2006, Dnot 183/2006 (listina nadobudla
účinky právoplatného uznesenia o dedičstve 24.9.2009) po poručiteľovi Z. K. nar. X.X.XXXX, zomrelom
XX.X.XXXX, ktorý podľa závetu všetok svoj majetok odkázal pozostalej manželke H. K. rod. F. a
dcére Y. K. rovnodielne, nakoľko v konaní nevyšiel najavo dôkaz opaku. S poukazom na ustálený
skutkový stav dospel k záveru, že žalobcom tvrdená dobrovoľná držba predmetných nehnuteľností
nebola oprávnená, nebola dobromyseľná po celý čas vydržania a nebola ani nerušená (boli prizvaní
príslušníci polície na vyvedenie vlastníka Z. K. z nehnuteľností, ale po jeho preukázaní sa LV bol zo
zadržania prepustený). Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nenastali zákonom predvídané
skutočnosti na nadobudnutie vlastníctva vydržaním, súd prvej inštancie žalobu v zmysle § 47 ods. 1,
ods. 2, § 129 ods. 1, ods. 2, § 130 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 131 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, ods.
2, § 133 ods. 2 a § 134 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka v celom rozsahu zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.
Súdu prvej inštancie vyčítal neúplné zistenie skutkového stavu, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na pojednávaní konanom 25.5.2015 požiadal zvážiť
zabezpečenie telefónneho čísla svedkyne G. B. a zároveň zabezpečiť nahrávku hovoru, ktorý
uskutočnila táto svedkyňa s neznámou osobou po opustení pojednávacej miestnosti. Obsahom
rozhovoru podľa iného svedka C. C. bolo to, že svedkyňa bola zrejme pozrieť sporné nehnuteľnosti
krátky čas pred pojednávaním a že nečakala také otázky kladené súdom. Súd prvej inštancie však z
dôvodu hospodárnosti konania upustil od vykonania doplnenia dokazovania nahrávkou telefonického
hovoru a vyhlásil dokazovanie za skončené. Upozornil na to, že žalované navrhli vypočuť iba svedkyňu
G. B., ktorá mala vyvrátiť oprávnenosť a dobromyseľnosť jeho držby, ale z obsahu jej svedectva
(25.5.2015) je možné konštatovať, že svedkyňa si viac nepamätá ako pamätá. Pre úplné a spravodlivé
rozhodnutie mal súd prvej inštancie v prípade pochybností o hodnovernosti výpovede tejto svedkyne
doplniť dokazovanie zabezpečením nahrávky z predmetného telefonického hovoru, lebo to, že hovorila
s niekým iným okrem žalovaných a ich zástupcu o obsahu výpovede, považoval prinajmenšom za
podozrivé. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zhrnul podstatný obsah výpovedí svedkov
E. R. a C. C. a zhodnotil ako nespravodlivý postup, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že na
svedectvo C. C. neprihliadne z dôvodu jeho vzťahu k žalobcovi, avšak na svedectvo jediného svedka
žalovaných G. B. prihliadol aj napriek jej blízkemu vzťahu k žalovanej 2/. Zdôraznil, že v rámci
záverečnej reči upozornil na doklady nachádzajúce sa v dedičskom spise Dnot 139/94, D 603/94
po poručiteľke (pôvodnej spoluvlastníčke sporných nehnuteľností) C. K.. V tomto dedičskom konaní
vystupoval pôvodne spoluvlastník nehnuteľností predávajúci Z. K. ako syn a jediný dedič, ktorý do
zápisnice o predbežnom prejednaní uviedol, že poručiteľka nevlastní žiadne nehnuteľnosti a tak jej podiel
na sporných nehnuteľnostiach nebol ani predmetom dedičstva. Z tejto skutočnosti mal osvedčené, že
pôvodný predávajúci a spoluvlastník a právny predchodca žalovaných nepovažoval svoju mamu, ale



ani seba za vlastníkov z dôvodu, že boli so žalobcom ako kupujúcim finančne vysporiadaní. Pozornosť
upriamil tiež na to, že aj keď pôvodný predávajúci v roku 2002 požiadal dedičský súd o prejednanie
novoobjaveného majetku (išlo o nehnuteľnosti) po svojej matke poručiteľke C. K., listom z 10.9.2004
zobral svoju žiadosť späť a žiadal konanie zastaviť. Žalobca tak zastával názor, že rodina žalovaných
vedela o tom, že stav v katastri nehnuteľností nebol zmenený a že na LV sú naďalej vedení: Z. K.j a
C. K. a preto naliehali a vyvíjali nátlak na Z. K., aby požiadal o prejednanie novoobjaveného majetku.
Nakoľko si však pán K. bol vedomý toho, že sú so žalobcom majetkovoprávne a finančne vysporiadaní,
požiadal neskôr o zastavenie dedičského konania, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Bratislava
II z 20.10.2004 zastavené a nadobudlo právoplatnosť 11.1.2005; z uvedeného konania mal žalobca
preukázané, že jeho tvrdenia a tvrdenia svedka C. C.a ohľadne zaplatenia zostatku kúpnej ceny sú
pravdivé. Považoval za zarážajúce, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov na uvedené
dôkazy neprihliadol, nevyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a tieto skutočnosti,
napriek ich právnej sile a vážnosti, v napadnutom rozsudku ani nespomenul. Žalobca ďalej oponoval tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď s ohľadom
na znenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka zdôraznil, že pri pochybnostiach o dobromyseľnej držbe
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Vyslovil názor, že základným rozlišujúcim kritériom je to, či držiteľ
veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného
prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú
fakticky ovláda, patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti musí v spore
preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. V prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú
sa predpokladá (platí vyvrátiteľná právna domnienka), že držba je oprávnená a v takom prípade ten,
kto popiera napr. dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.
Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že on sám resp. prostredníctvom svedka C. C., doplatil zostatok
kúpnej ceny 250.000,- Sk; v nadväznosti na uvedené mal za to, že žalované neuniesli dôkazné bremeno,
že k uhradeniu zostatku kúpnej ceny nedošlo a preto mal byť aplikovaný § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka s tým, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že je držba oprávnená. Uviedol, že samotní
predávajúci ani ich právni nástupcovia ho nikdy nevyzvali na doplatenie kúpnej ceny a nikdy ho nežiadali,
aby nehnuteľnosti vypratal. Zhrnutím vyššie uvedeného bol názoru, že splnil všetky podmienky na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a s poukazom na judikatúru č. R 44/1996 argumentoval
tým, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním z čoho vyvodil, že uzatvorená kúpna zmluva mohla naďalej slúžiť aj ako neplatný
právny úkon na právny titul oprávňujúci na dobromyseľnú držbu. Záverom dodal, že súd prvej inštancie
porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov upravenú v § 132 O.s.p., keď jeho dôkazy nevzal do úvahy
a ani ich nevyhodnotil, čím riadne nezistil skutkový stav veci a nesprávne rozhodol.

7. Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli,
že žalobca tak v podanom odvolaní, ako aj počas konania uvádza nepravdy, snaží sa zdiskreditovať ich
výpovede, bagatelizuje relevantné doklady, ktoré predložili a vyzdvihuje iba výpovede svojich svedkov,
ktoré sú plné rozporov a hraničia s trestným činom krivého svedectva; namietli k výpovedi C. C., ktorú
žalobca považuje za kľúčovú, že tento svedok je najviac zainteresovaný na celej veci, nakoľko on
prenajíma nehnuteľnosti svojim známym a takto získava neoprávnený majetkový prospech. Považovali
za zarážajúce hrubé obvinenia žalobcu adresované súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa nich dôsledne
zaoberal všetkými listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.3.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

9. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo
kto vykonáva právo pre seba.

10. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.



11. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov,
ak ide o nehnuteľnosť. Predmetné ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti
ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej
držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto
dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom
ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok
nadobúdacieho titulu. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania
základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas
celej zákonom ustanovenej doby.

13. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby na určenie vlastníckeho
práva vydržaním pozemkov parcela registra „C“ č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 34 m2 a
parcela registra „C“ č. XXXX, záhrady o výmere 360 m2, zapísaných katastrálnym odborom Okresného
úradu Bratislava pre Okres Bratislava, Bratislava mestská časť Dúbravka, k.ú. Dúbravka, na LV č. XXX,
nachádzajúce sa v záhradkárskej oblasti R. R. (v skratke len nehnuteľnosti) ako aj na relevantnosť
tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu.

14. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 129 ods. 1,
ods. 2, § 130 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 131 ods. 1, ods. 2, § 132 ods. 1, ods. 2, § 133 ods. 2 a § 134 ods.
1, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu
žaloby spočívajúce v tom, že žalobca ako držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné s ohľadom na
okolnosti a povahu daného prípadu od neho požadovať, musel mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosti patria, lebo vzhľadom na listinné dôkazy, žalobca vedel a mal
vedieť, že nedošlo k zápisu (vlastníckeho práva) do katastra, s tým, že tento právny omyl žalobcu ako
držiteľa je neospravedlniteľný, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil.

15. V posudzovanej veci nebolo zo skutkového hľadiska sporné, že žalobca sa ujal držby nehnuteľností
v roku 1993 na základe písomne uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 30.9.1993, pri ktorej nebol vykonaný
vklad vlastníckeho práva do katastra; žalobca netvrdil ani preukázal, že by napriek zneniu čl. III. kúpnej
zmluvy (návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra bude podpísaný zmluvnými stranami zároveň
s kúpnou zmluvou) on sám vykonal nejakú aktivitu smerujúcu k podaniu návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra. Aj povinnosť zaplatenia zvyšnej časti dohodnutej kúpnej ceny 250.000,- Sk žalobcom
v zmysle čl. III. kúpnej zmluvy bola viazaná na zavkladovanie vlastníckeho práva. Napriek uvedenému
(ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie) však žalobca po uzavretí kúpnej zmluvy nevykonal
žiaden úkon smerujúci k zmene existujúceho zapísaného vlastníctva, a preto nemohol byť dobromyseľný
v držbe cudzej veci, keď mu v zmysle platného právneho poriadku museli byť známe právne a evidenčné
účinky zápisu práv k nehnuteľnostiam.

16. K záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol byť vzhľadom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu sporné nehnuteľnosti patria, lebo konal v právnom omyle spočívajúcom
v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov odvolací súd ďalej poznamenáva, že
dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní
oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie,
ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.
Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec



nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Požiadavka na vklad vlastníctva
do katastra nehnuteľností je jasne a jednoznačne vymedzená v § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka
tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do
katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ide o založenie
vecno-právnych (translačných) účinkov zmluvy, a nie jej záväzkovo-právnych (obligačno-právnych)
účinkov. Samotnou zmluvou (právny dôvod či titulus) vlastníctvo alebo iné vecné právo ešte nevzniká;
zmluvou vzniká nadobúdateľovi záväzkový nárok požadovať na scudziteľovi prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Účinky vkladu podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda vo vecno-právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych
následkoch, ktoré nastali už platným prijatím návrhu (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka) na uzavretie
zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.8.2011, sp. zn. 3 Cdo 29/2010 ).

17. Vzhľadom na všeobecne uznanú (aj v oblasti súkromného práva) zásadu „ignorantia iuris non
excusat“ vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti
ustanovení práva, môže byť ospravedlniteľný len výnimočne (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
20.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 5/2010). O takúto výnimočnosť okolností, za ktorých môže byť právny
omyl ospravedlniteľný však nejde vtedy, keď právny omyl držiteľa vychádza z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa žalobca ako držiteľ ujal
držby. Pokiaľ sa žalobca ujal držby nehnuteľností v roku 1993 na základe (kúpnej) zmluvy o ich prevode,
ktorá nebola zavkladovaná na katastra nehnuteľností podľa osobitného predpisu (zákon č. 265/1992
Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam), hoci Občiansky zákonník pre
vznik vlastníckeho práva takýto vklad vyžadoval, žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že je ich vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený.
Obdobný záver vo vzťahu k omylu držiteľa vychádzajúceho z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona pri zachovaní obvyklej opatrnosti možno
vyvodiť z existujúcej konštantnej judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn.
4 Cdo 283/2009), v zmysle ktorej nemohol byť oprávneným držiteľom nehnuteľnosti (dobromyseľným so
zreteľom na všetky okolnosti o tom, že je jej vlastníkom) ten, kto do jej držby vstúpil na základe zmluvy o
prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb.

18. Po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných otázok možno dospieť k jednoznačnému
záveru, že podstatným hľadiskom pre súd, ktorý rozhoduje o vydržaní, nikdy nebude len subjektívny
pohľad držiteľa, že mu právo patrí (čo tvorí aj jadro argumentácie žalobcu v podanom odvolaní), ale vždy
bude prihliadať na objektívne posúdenie všetkých okolností, za ktorých takéto dôvodné presvedčenie (že
je vlastníkom) mohol držiteľ oprávnene nadobudnúť. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne
právne posúdil otázku vydržania, jeho zákonných predpokladov a správne vyvodil, že žalobca nesplnil
jeden z týchto zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetné nehnuteľnosti
patria. Vychádzajúc zo zápisu v katastri vykonanom po nadobudnutí účinnosti zákona č. 265/1992 Zb. si
žalobca musel byť vedomý, že kým nie je preukázaný opak, stav katastra zodpovedá skutočnému stavu
veci (§ 11 zákona č. 265/1992 Zb.), preto žalobca nemohol dôvodne nadobudnúť ani pochybnosti o tom,
či jeho držba nehnuteľností je vôbec oprávnená alebo nie.

19. Odvolacie námietky žalobcu (tvrdenie o preukázaní zaplatenia zostatku kúpnej ceny 250.000,- Sk,
výpovede svedkov, dôkazy nachádzajúce sa v dedičskom spise Dnot 139/94, D 603/94) nemajú s
ohľadom na podrobnú právnu argumentáciu odvolacieho súdu (odseky 12 až 18) z hľadiska právneho
posúdenia veci nijaký význam a preto sú v ich súhrne irelevantné. Skutočnosti uvádzané žalobcom
v odvolaní tak neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.



20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).