Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 20CoE/104/2016 z 13. 6. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 13. júna 2016, sp. zn. 20CoE/104/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5615203447.1 Krajský súd Žilina | 20CoE/104/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5615203447.1 | 2016-06-13 | Uznesenie Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/de426b26-06c0-4594-8fbd-c53c6acb00bf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5615203447.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/104/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203447
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615203447.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, so sídlom M. XX, K., proti povinnému: A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, o vymoženie
868,53 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená exekútorským úradom súdneho exekútora Mgr.
Jany Virličovej, so sídlom Z. XXX/A, K., pod sp.zn. EX 2454/15, na základe odvolania oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1Er/1609/2015-10 zo dňa 18.09.2015, takto
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1Er/1609/2015-10 zo dňa 18.09.2015 p o t
v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom, prvostupňový súd prvým výrokom
exekučné konanie zastavil. Druhým výrokom účastníkom náhradu trov exekučného konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na ust. § 251 ods. 4, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 O.s.p. a uviedol, že pred súdnym
exekútorom Mgr. Janou Virličovou (rod. Sitášovou) sa dňa 31.03.2015 začalo exekučné konanie, na
základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie rozhodcovským rozsudkom sp. zn. IIB12100187
zo dňa 25.11.2011, vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna
a mediačná, a.s., so sídlom v Bratislave. Oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe toho
istého exekučného titulu a voči tomu istému povinnému ako v konaní vedenom na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6Er/2847/2012. Dňa 13.12.2012 sa pred súdnym exekútorom Mgr.
Janou Sitášovou začalo exekučné konanie, ktoré bolo právoplatne zastavené po tom, čo Okresný
súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 6Er/2847/2012-39 zo dňa 27.02.2013 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 10CoE/66/2013-56 zo dňa 24.04.2013 (právoplatný dňa 19.06.2013)
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením č. k. 7ECdo/89/2014-84 zo dňa
28.01.2015 odmietol dovolanie oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Napriek tomu, že
okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a zastavil exekučné konanie
pre absenciu vykonateľného exekučného titulu, oprávnený sa opakovane domáha voči povinnému
plnenia z toho istého rozhodcovského rozsudku. Okresný súd už právoplatne rozhodol, že exekúcia
na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. IIB12100187 zo dňa 25.11.2011 je neprípustná a toto
súdne rozhodnutie predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Ide o procesnú prekážku, ktorú nemožno
odstrániť. Pokiaľ oprávnený nedisponuje iným exekučným titulom, je vylúčené, aby si novým návrhom na
vykonanie exekúcie uplatnil akékoľvek nároky z listiny, ktorú už okresný súd vyhodnotil ako nespôsobilý
exekučný titul. Vzhľadom k tomu, že Exekučný poriadok neupravuje procesný postup v prípade res



iudicata, okresný súd subsidiárne vychádzal z citovaných ustanovení O.s.p. a predmetné exekučné
konanie zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
nakoľko oprávnený podal nedôvodný návrh na vykonanie exekúcie a ostatným účastníkom trovy
exekučného konania nevznikli, resp. si ich neuplatnili.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený, prostredníctvom právneho zástupcu, v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Podanie svojho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p.
a § 221 O.s.p. tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich
účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- účastníkovi konania - oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa jeho názoru exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia,
súd prvého stupňa rozhodoval nad rámec zverenej právomoci, svojím konaním odňal účastníkom
konania možnosť konať pred súdom a zároveň súd prvého stupňa pri posudzovaní vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie
na podklade rozhodcovského rozsudku. Súdny exekútor požiadal exekučný súd o vydanie poverenia.
Podľa oprávneného v tejto fáze konania príslušný exekučný súd rozhoduje výlučne o podanom návrhu
na vydanie poverenia pričom exekučný súd môže rozhodnúť len dvoma spôsobmi, a to tak, že
súdnemu exekútorovi udelí poverenie, alebo žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Napriek tomu súd
v predmetnom konaní nerozhodol ani jedným z uvedených spôsobov, ale exekučné konanie zastavil z
dôvodu prekážky veci rozhodnutej.
Ďalej namietal, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 prvá veta
a § 103 O.s.p., nakoľko v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré
sa skončilo uznesením o zastavení exekúcie, aplikovať zásadu res iudicata. Exekučné konanie nemá
vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť a predstavuje len vykonávacie
konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Exekučné konanie nemá
merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces. Poukázal na vôľu zákonodarcu,
ktorý v Exekučnom poriadku úmyselne neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by
bránila ďalšiemu postupu. Vyššie uvedeným postupom a napadnutým rozhodnutím exekučný súd porušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, ktoré je chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne odňal účastníkom konania možnosť
konať pred súdom, tým, že v exekučnom konaní nebolo rozhodované o návrhu na vydanie poverenia.
Oprávnený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 108/2012.
Podľa oprávneného exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia
podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd, ktorý koná vo veci jeho exekúcie, je príslušný konať ako exekučný súd, resp. je príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu. Z povahy veci nie je možné priznať exekučnému súdu
väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V
tomto štádiu súd nie je oprávnený rozhodovať ani o zastavení konania, a to už vôbec nie pokiaľ
sa nevysporiadal s otázkou o udelení, resp. neudelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi. Citoval ust. § 44 ods. 4 Exekučného poriadku a uviedol, že súd sa v prvom rade musí
vysporiadať so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a až po
právoplatnosti uznesenia o prípadnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
môže exekučný súd rozhodnúť o zastavení konania. V tomto prípade súd nerozhodol o samotnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd tak postupoval v rozpore so zákonom. Rozhodnutím o
zastavení konania exekučný súd porušil právo na spravodlivý súdny proces a odňal účastníkov konania
možnosť konať pred súdom.



Oprávnený v odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu a oprávnenému uprel právo byť účastným
na takomto zisťovaní skutkového stavu. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 499/2012.
V súvislosti s namietaným porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní oprávnený poukázal na
rozhodnutia iných krajských či okresných súdov, ktoré v predmetnej veci udelili súdnemu exekútorovi
poverenie, resp. rozhodnutie o zamietnutí žiadosti bolo krajským súdom zrušené (napr. uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012, uznesenie Krajského súdu v
Bratislave č. k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012).
Oprávnený je toho právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti
účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne
zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojím konaním
a svojou vôľou.
V závere svojho odvolania zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho
právo priznané mu exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie zmenil tak,
že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby
príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
Vo vyjadrení zo dňa 30.03.2016 (č. l. 22) zákonná sudkyňa uviedla, že s napadnutým uznesením
vyššieho súdneho úradníka sa plne stotožňuje a odvolaniu podanému oprávneným nemieni vyhovieť. V
podrobnostiach odkazuje na dôvody uvedené v napadnutom uznesení.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom v Bratislave,
sp. zn. IIB12100187 zo dňa 25.11.2011. Z pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 6Er/2847/2012 mal odvolací súd zistené, že na uvedenom súde prebiehalo exekučné konanie vo
veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464,
proti povinnému A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, o vymoženie 868,53 Eur s príslušenstvom,
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IIB12100187 zo
dňa 25.11.2011. Uznesením č.k. 6Er/2847/2012-39 zo dňa 27.02.2013 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline č.k. 10CoE/66/2013-56 zo dňa 24.04.2013 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52
ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007, §
23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a
Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, t.j. z
dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol materiálne nevykonateľným exekučným titulom,
nakoľko bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju právomoc konať a vo veci rozhodnúť založil
na základe neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky (rozhodcovskej doložky). Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.06.2013. O dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k.
10CoE/66/2013-56 zo dňa 24.04.2013 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7
ECdo 89/2014 zo dňa 28.01.2015 tak, že dovolanie odmietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.04.2015. Následne, v súlade s ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, okresný súd uznesením č.k.
6Er/2847/2012-91 zo dňa 04.06.2015 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 27.06.2015..

K tvrdeniu oprávneného o nemožnosti existencie prekážky rozhodnutej veci v exekučnom konaní krajský
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 24/2013 zo dňa
14. mája 2013, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že prekážka rozsúdenej veci (res
iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania musí viesť
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá



vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Krajský súd
naviac uvádza, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 108/2012 zo dňa
23.01.2013, na ktoré oprávnený v odvolaní poukazuje, bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
neexistoval neodstrániteľný nedostatok podmienky konania - prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
preto exekučný súd vo veci konal a keďže rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve posúdil ako
neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku, uznesením konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Išlo teda o odlišné okolnosti ako sú v predmetnej exekučnej
veci.

Krajský súd mal preukázané, že dané exekučné konanie je vedené medzi tými istými účastníkmi konania,
exekúcia bola vedená na základe toho istého exekučného titulu ako v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6Er/2847/2012, v ktorom okresný súd právoplatne
rozhodol uznesením č.k. 6Er/2847/2012-91 zo dňa 04.06.2015 o jej zastavení v súlade s § 44 ods.
3 Exekučného poriadku, teda po tom, čo uznesením č. k. 6Er/2847/2012-39 zo dňa 27.02.2013 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 10CoE/66/2013-56 zo dňa 24.04.2013 bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, z dôvodu materiálnej
nevykonateľnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IIB12100187 zo
dňa 25.11.2011.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Vzhľadom na to, že Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku
rozhodnutej veci, je potrebné aj v exekučnom konaní aplikovať ust. § 159 ods. 3 O.s.p..

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení sa odvolací súd stotožnil
so záverom okresného súdu, že právoplatné uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
6Er/2847/2012-91 zo dňa 04.06.2015 predstavuje prekážku res iudicata a námietku oprávneného
považuje odvolací súd za nedôvodnú.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo 108/2012 zo dňa 23.01.2013 a namieta, že vo fáze exekučného konania pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie môže príslušný exekučný súd
buď vydať poverenie na vykonanie exekúcie, alebo vydať uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, pričom však exekučný súd bez zákonného oprávnenia rozhodol napadnutým uznesením o
zastavení exekučného konania, aj túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

V predmetnej exekučnej veci bol zistený nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a to
prekážka právoplatne rozhodnutej veci, v dôsledku ktorej nemožno vec (exekučné konanie) prejednávať
znova, teda ani posudzovať žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a o
tejto žiadosti rozhodnúť (udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť uznesením zamietnuť),
preto exekučný súd správne postupoval, keď napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil.
Krajský súd naviac uvádza, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 108/2012
zo dňa 23.01.2013, na ktoré oprávnený v odvolaní poukazuje, bolo vydané v exekučnom konaní, v
ktorom neexistoval neodstrániteľný nedostatok podmienky konania - prekážka právoplatne rozhodnutej
veci, preto exekučný súd vo veci konal a keďže rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve posúdil ako
neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku, uznesením konanie zastavil podľa § 45 ods. 2 zák.



č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Išlo teda o odlišné okolnosti ako sú v predmetnej exekučnej
veci.

Odvolací súd sa stotožnil s právnou argumentáciou, ktorou prvostupňový súd odôvodnil výrok
napadnutého uznesenia ohľadne zastavenia exekučného konania, z dôvodu existencie prekážky
právoplatne rozhodnutej veci.

Keďže všetky odvolacie námietky oprávneného boli nedôvodné, krajský súd napadnuté rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Krajský súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá krajskému súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.. Oprávnený (odvolateľ) nemal v konaní úspech, nevzniká mu právo na náhradu trov odvolacieho
konania, ostatným účastníkom konania (súdnemu exekútorovi a povinnému) trovy odvolacieho konania
nevznikli, z uvedených dôvodov súd povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.