Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/76/2018 z 25. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. júna 2018, sp. zn. 5Co/76/2018, ECLI:SK:KSZA:2018:5916205290.1 Krajský súd Žilina | 5Co/76/2018 | ECLI:SK:KSZA:2018:5916205290.1 | 2018-06-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8a0786d-5510-4032-b0c0-f2242701b54e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5916205290.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/76/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916205290
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916205290.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobkyne :
U. Q., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. X, zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so
sídlom J. S. X/A, J. proti žalovanému : PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, zastúpenému JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie
1 053,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k.
5Csp/55/2016-78 zo dňa 16.11. 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, s tým, že o tejto
výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok rozsudkom č.k. 5Csp/55/2016-78 zo dňa 16. 11. 2017 zaviazal žalovaného
k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 1 053,30 eur do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy od 01. 01. 2016 až do zaplatenia. Zároveň
žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa podanou žalobou si uplatnila voči žalovanému právo na
zaplatenie sumy 1 053,30 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Poukázala
na to, že žalovaným 02. 05. 2013 uzavrela zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500024655, na základe
ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 1 200,- eur a žalobkyňa sa
zaviazala vrátiť poskytnutý úver v 36 mesačných splátkach po 68,12 eur. 21. 08. 2013 uzavrela
žalobkyňa so žalovaným ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500030084, na základe ktorej mal
žalovaný poskytnúť žalobkyni peňažné prostriedky v sume 1 500,- eur a žalobkyňa sa zaviazala splácať
poskytnutý úver v 42 mesačných splátkach po 80,37 eur a dňa 21. 08. 2013 žalobkyňa uzavrela so
žalovaným ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500030085, na základe ktorej mal žalovaný jej
poskytnúť finančné prostriedky vo výške 360,- eur, ktoré sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných
splátkach po 19,29 eur. Všetky tri úverové zmluvy sú absolútne neplatné, a to s poukazom na ust. § 44 a §
43 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide o absolútne neplatné právne úkony, keď poukázala na absolútnu
neplatnosť, ktorú možno odôvodniť nielen s poukazom na § 40 ods. 1 OZ, ale aj na § 39 OZ, keď
úrokové sadzby v jednotlivých úverových zmluvách presahujú obvyklú hodnotu úrokových mier úverov
poskytovaných bankami v rozhodnom období. V čase poskytnutia predmetného úveru, t. j. v auguste
2013 bola obvyklá úroková miera pre obdobné typy úverov v priemere vo výške 15,77 % a žalovaný
uvádza úrokové miery vo výške 70 až 76,21 %. Takéto výšky percentuálnej miery nákladov sú v rozpore



s dobrými mravmi vzhľadom na ich neprimeranú výšku. Predmetné úverové zmluvy sú tiež absolútne
neplatné z dôvodu absencie zákonom vyžadovaných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a písm. k/
zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa predloženého prehľadu platieb v zmluve o úvere č. 1 uhradila žalobkyňa
žalovanému celkom sumu 1 519,42 eur, pričom reálne jej boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1
021,40 eur. Z toho dôvodu sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 498,02 eur od 29.
12. 2014 do 31. 12. 2015. Podľa prehľadu platieb k zmluve o úvere č. 2 žalobkyňa uhradila žalovanému
sumu 1 719,81 eur, reálne jej boli poskytnuté na základe predmetnej zmluvy peňažné prostriedky vo
výške 1 284,25 eur, teda sa bezdôvodne žalovaný obohatil o sumu 435,56 eur, a to od 25. 03. 2015 do 31.
12. 2015. Podľa prehľadu platieb k zmluve o úvere č. 3 žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 427,989
eur, reálne jej boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 308,26 eur, teda žalovaný sa obohatil o
sumu 119,72 eur za obdobie od 25. 03. 2015 do 31. 12. 2015. Celkove sa tak obohatil o sumu 1 053,30
eur. O skutočnosti, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, sa dozvedela žalobkyňa v
mesiaci august 2016.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa ust. § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalovaného nedošlo k prijatiu návrhu
jednotlivých zmlúv o revolvingovom úvere, a to vzhľadom na zmenené údaje o RPMN a predpokladanú
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu, keď žalovaný oznámeniami o schválení úveru dlžníkovi oznámil
údaje o schválenom úvere, no ide vždy o nový návrh, ktorý zo strany žalobkyne písomnou formou nebol.
Podmienkou uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. je
písomná forma a táto dodržaná nebola. Nedošlo teda k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z toho dôvodu ide o absolútne neplatné právne
úkony, preto súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. 8500024655, č. 8500030084 a č. 8500030085. Pri posúdení
tejto otázky aplikoval úpravu § 43 Občianskeho zákonníka týkajúcu sa procesu utvárania zmlúv, keď
predmetná úprava má povahu kogentnej normy, od ktorej sa nemožno zmluvne odchýliť. Súd tiež
upriamil pozornosť na to, že podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka je prejav vôle smerujúci k
uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám návrhom na uzavretie zmluvy, ak
je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. V zmysle
§ 43c ods. 1 OZ včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený alebo iné jej včasné konanie,
z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Preto v súvislosti s uzatváranými zmluvami v
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, ktorá musí obsahovať všetky náležitosti prezumované zákonom č. 129/2010
Z. z. Z uvedeného potom vyplýva, že všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované v §
9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania predmetnej zmluvy mal obsahovať
už samotný návrh na uzavretie zmluvy, čo sa však nestalo, keď tento návrh neobsahuje údaj uvedený
v § 9 ods. 2 písm. f/, t. j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, pričom samotná akceptácia predmetného návrhu na uzavretie predmetnej
zmluvy (oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 30. 07. 2015 už tento údaj obsahuje).
Z uvedeného možno potom vyvodiť, že žalovaný neakceptoval návrh žalobkyne úplne tak, ako bol
žalobkyňou predložený a tento návrh doplnil o ďalší údaj vyžadovaný zákonom o spotrebiteľských
úveroch, čo podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za odmietnutie návrhu
na uzavretie zmluvy a súčasne za nový návrh. Tento návrh zo strany žalobkyne však už nebol právom
predpísaným spôsobom akceptovaný. Zo správania samotnej žalobkyne po tom, ako došlo zo strany
žalovaného k vypracovaniu nového návrhu, by bolo možné vyvodiť, že predmetný „protinávrh, resp. nový
návrh" zo strany žalovaného, či už ústne alebo konkludentne akceptovala, keď prijala a spotrebovala
plnenie, ktoré jej bolo poskytnuté na základe predmetnej zmluvy v spotrebiteľskom úvere revolvingového
typu, avšak tento akcept nerozhodne nevykonala predpísanou formou, ktorý musí mať obligatórne
písomnú formu (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Preto možno konštatovať, že zmluva je pre
nedostatok písomnej formy absolútne neplatným právnym úkonom. Preto v danom prípade neplatne
uzavretej zmluvy č. 8500024655, keďže boli zo strany žalovaného poskytnuté žalobkyni peňažné
prostriedky vo výške 1 021,40 eur, pričom žalobkyňa uhradila žalovanému 1 519,42 eur, rozdiel vo výške
498,02 eur v období od 29. 12. 2014 do 31. 12. 2015 predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného rovnako ako aj v prípade neplatne uzavretej zmluvy č. 8500030084, na základe ktorej boli
žalobkyni reálne poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1 284,25 eur, pričom z poskytnutej sumy



žalobkyňa reálne uhradila žalovanému 1 719,81 eur, ktorá skutočnosť zo strany žalovaného nebola
rozporovaná, teda žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil za obdobie od 25. 03. 2015
do 31. 12. 2015 sumou vo výške 435,56 eur a rovnako, pokiaľ ide o plnenie na základe neplatne
uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500030085, na základe ktorej žalobkyni boli zo strany
žalovaného reálne poskytnuté peňažné prostriedky v sume 308,26 eur a žalobkyňa reálne žalovanému
uhradila 427,98 eur, čím sa žalovaný na úkor žalobkyne obohatil sumou 119,72 eur za obdobie od 25.
03. 2015 do 31. 12. 2015. Celkove sa teda žalovaný prijatím úhradu zo strany žalobkyne nad rámec
poskytnutého plnenia obohatil sumou 1 053,30 eur a preto z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného vrátiť žalobkyni túto sumu titulom bezdôvodného obohatenia. O trovách konania
rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní odvolateľ
vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne rozhodnutie, keď súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie
záverom, podľa ktorého medzi sporovými stranami nedošlo k vzniku zmluvy o revolvingovom úvere,
pretože sa nedohodli na RPMN. V dôsledku toho žalovaný prijímal od žalobcu podľa súdu plnenia, ktoré
majú mať povahu bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na dôvody napádaného rozsudku žalovaný
tvrdí, že
a) súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces a na riadne
odôvodnenie a vyporiadanie sa s argumentmi žalovaného, ktoré mali podstatný význam
pre rozhodnutie o veci samej,
b) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkový
zisteniam a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke.
Z napádaného rozsudku vyplýva, že základnou otázkou pre rozhodnutie súdu bolo, že medzi sporovými
stranami nedošlo k prijatiu návrhu na uzavretie zmluvy bez výhrad, pretože prejavy vôle účastníkov
zmluvy o revolvingovom úvere neobsahujú totožné údaje o RPMN. Žalovaný namietal v konaní, že
RPMN sa dohodnúť nedá podľa žiadneho zákona, čiže ani žiadna dohoda či nedohoda o RPMN nemôže
nastať. Základnou skutočnosťou, ktorou sa mal súd prvej inštancie teda vyporiadať bolo, či RPMN sa
dá dohodnúť alebo nie. Tým by súd prvej inštancie dal odpoveď na argument žalovaného, ktorý bol,
s ohľadom na odôvodnenie rozsudku, podstatným a špecifickým. Súd prvej inštancie však záver o
nedohodnutí RPMN žiadnym bližším spôsobom nezdôvodňuje, čo znamená, že vôbec ani neposudzoval
či sa uvedený dá dohodnúť (ako poukazujeme nižšie súdna prax zastáva opačný záver). Postup súdu
prvej inštancie porušuje právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, na riadne vyhodnotenie jeho
námietok a odôvodnenie rozhodnutia. Zo súdnej praxe vyplýva určitý ustálený názor o tom, ako sa
súd má vyporiadať s námietkami a tvrdeniami sporových strán. V zásade je možné povinnosť súdu vo
vzťahu k tvrdeniam sporových strán vymedziť tak, že súd je povinný dať odpoveď na argument, ktorý
sa týka veci samej a otázky, ktorú sám pri rozhodovaní o veci samej posudzuje a tiež, že súd je povinný
sa vysporiadať predovšetkým so špecifickým argumentom týkajúcim sa veci samej (napr. rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 193/06, uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 97/2016 zo dňa 23. marca 2017).
Európsky súd v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko z 18.mája 21010 uviedol: „...jednou z požiadaviek
článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými
účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah,
v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť v závislosti od osobitných okolností prípadu,
opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa
takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu." Podľa nálezu Ústavného súdu SR :
„Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé
súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo
jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. III. ÚS 198/07)."
Ústavný súd SR tiež uvádza (napr. II. ÚS 410/06): „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument." V tejto veci bolo pre rozhodnutie
súdu podstatné, či sa RPMN ako údaj dá v zmysle zákona vôbec navrhnúť, či sa tento návrh dá prijať
a teda môže ísť o dohodu v bežnom, civilnoprávnom chápaní. Súd prvej inštancie sa touto otázkou,
napriek námietke žalovaného, vôbec nezaoberal a teda ani nevysvetlil, na základe čoho považuje za
právne možné, aby sa účastníci zmluvy dohodli na uvedenom údaji. Pritom súd vychádzal z toho, že
nedošlo k prijatiu návrhu na uzavretiu zmluvy kvôli rozdielnym údajom o RPMN. Námietka žalovaného
sa týkala priamo tých skutočností, ktoré súd prvej inštancie posudzoval a na základe ktorých dospel
k určitému záveru. Už len z tohto pohľadu bol argument žalovaného natoľko špecifický a súvisiaci s
predmetom sporu, že mal byť aj osobitne vyhodnotený (v intenciách vyššie spomenutého rozhodnutia



II. ÚS 410/06). Žalovaný tvrdí, že postupom súdu došlo k takej vade v konaní súdu, ktorá zakladá
dôvod pre záver o porušení práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie sa aj podľa § 220
ods. 2 C.s.p. má vyporiadať s takými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie významné. Keďže súd
rozhodol na základe toho, že nedošlo k dohode RPMN (prijatie návrhu ohľadne tohto údaju), potom
argument žalovaného o tom že sa RPMN dohodnúť nedá, je zásadný a významný na to, aby súd vysvetlil
jeho „dohodnuteľnosť." Ako žalovaný uviedol už vyššie, v predošlej časti tohto odvolania, údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov sa objektívne podľa platného právneho poriadku dohodnúť nedá. Zákon
č. 129/2010 Z.z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj o „RPMN" bude dohodnutý. Ak súd prvej
inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť
že tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku chýba úplne. Podľa § 2 písmeno i) zákona
č. 129/2010 Z.z. Na účely tohto zákona sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej
výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú
sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Ak má byť údaj
o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom
to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje
(viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy
v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava
určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere"), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré
sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne
stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom
podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom
v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN" uvedenou v bode
5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by
uviedol rovnakú RPMN ako údajne „navrhol" žalobca v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takom
prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Z napádaného
rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol
údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v
nej len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe uvedeného žalovaný tvrdí, že otázka „dohody" o RPMN
nebola zo strany súdu prvej inštancie ani len posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto dohodu
pozná a predpokladá. Zákon č. 129/2010 Z.z. vôbec nepredpokladá, že by sa náležitosti vymenované v
§ 9 ods. 2 mali dohodnúť, vyžaduje aby boli v zmluve uvedené. Ako príklad možno poukázať na to, že
logicky sa strany nemôžu dohodnúť na tom, kto bude kontrolným orgánom pre zmluvný vzťah, pretože je
to otázka daná právnymi predpismi. Na základe uvedených skutočností tvrdíme, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. Poukazujeme na to, že nemožnosť dohodnúť
údaj o RPMN potvrdil napríklad Krajský súd v Prešove, ktorý v uznesení č. k. 3Co/106/2016 zo dňa
03.11.2016 uviedol: „Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť,
že žalovaný pri prijatí návrhu žalobkyne na uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere /
bod 6. Žiadosti/Zmluvy/ údaje o RPMN úveru a predpokladanej RPMN revolvingového úveru líšiace sa
od týchto údajov, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom návrhu na uzatvorenie zmluvy ... Hodnota RPMN
úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci konsenzuálne dohodnúť. Takáto dohoda
zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného
v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom
úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch
z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného
matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu na uzatvorenie
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru
vo svojom návrhu uviedol alebo nie." Ak teda súd prvej inštancie dospel k tomu, že k neuzavretiu zmluvy
došlo z dôvodu rozdielnych údajov RPMN, potom ide o nesprávny a nezákonný záver. Údaj RPMN
bol uvedený do zmluvy v čase jej uzavretia, tak ako to vyžaduje zákonná úprava. Nakoľko súd prvej
inštancie nesprávne posúdil skutkové otázky týkajúce sa toho, čo tvorí zmluvu o revolvingovom úvere,
nesprávne posúdil otázku uvedenia zákonných náležitostí a teda vzniku bezdôvodného obohatenia,
podáva žalovaný proti rozsudku súdu č.k. 5Csp/55/2016-78 zo dňa 16.11. 2017 z dôvodov podľa §



365 ods. 1 písm. b), d) a h) Civilného sporového poriadku odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol alebo aby zrušil napádané rozhodnutie a vrátil celú vec na
ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania.

6. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie napadnuté odvolaním žalovaného považuje za správne po stránke právnej
a skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá
aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Žalobca sa v plnom
rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu a nenachádza žiadne vady ani v rámci odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie konajúci v predmetnej veci rešpektoval
znenie § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktoré kladie
určité zákonné nároky na kvalitu odôvodnenia rozsudku. Závery súdu prvej inštancie sú podložené
dostatočným zdôvodnením, z ktorého je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal
s relevantnými tvrdeniami strán, ďalej je zrejmé, aký skutkový stav súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania zistil, pričom ho zistil správne, kedy na takto správne zistený skutkový stav
aplikoval príslušnú relevantnú právnu úpravu a vec aj správne právne posúdil. Napadnutý rozsudok je
tiež vnútorne konzistentný, pre strany spravodlivý, pretože sa vysporadúva so všetkými podstatnými
otázkami, vyskytnutými sa v spore. Žalobca sa nemôže stotožniť s tvrdeniami žalovaného z jeho
odvolania a to z dôvodu ich nesprávnosti ako aj ich logickej nekorektnosti. V prvom rade, nie len z dôvodu
zmeny v údaji RPMN, ako uvádza žalovaný, mal súd prvej inštancie za to, že k platnému uzatvoreniu
zmluvy nedošlo. Poukazujeme na bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku v rámci ktorého je okrem
iného uvedené, že v listine Žiadosť/Zmluva nie je uvedená náležitosť termín konečnej splatnosti, ktorá
je uvedená až v listine Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Konkrétne uvádzame, že V
žiadosti/zmluve č. 8500024655 je uvedený len počet splátok a splatnosť splátok, t.j. 36 splátok a 18.
deň v mesiaci, čo nepovažujeme za dostatočné vyjadrenie náležitosti termín konečnej splatnosti. Nielen,
že táto náležitosť nie je uvedená dátumovou špecifikáciou, ktorá sa podľa nášho názoru vyžaduje,
ale ani iným bezpečným a bezproblémovým spôsobom nie je pre spotrebiteľa možné z týchto údajov
„vyzistiť", kedy nastane konečná splatnosť, pretože k tomu by musel byť v Žiadosti/Zmluve uvedený aj
termín splatnosti prvej splátky. V opačnom prípade nie je pre spotrebiteľa len z počtu splátok a termínu
splatnosti splátok možné stanoviť, kedy nastane termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Až
v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi č. 8500024655 je uvedený termín konečnej splatnosti.
V žiadosti/zmluve č. 8500030084 je uvedený len počet splátok, t. j. 42 splátok, čo nepovažujeme za
dostatočné vyjadrenie náležitosti termín konečnej splatnosti. Až v oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi č. 8500030084 je uvedený termín konečnej splatnosti - 01. 03. 2017. V ´žiadosti/zmluve
č. 8500030084 sa navyše nenachádza uvedený ani údaj termín splatnosti jednotlivých splátok. Až v
Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi č. 8500030084 je uvedený termín splatnosti splátok -
1. deň v mesiaci. V žiadosti/zmluve č. 8500030085 je uvedený len počet splátok, t. j. 42 splátok, čo
nepovažujeme za dostatočné vyjadrenie náležitosti termín konečnej splatnosti. Až v oznámení veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi č. 8500030085 je uvedený termín konečnej splatnosti - 01. 03. 2017. V žiadosti/
zmluve č. 8500030085 sa navyše nenachádza uvedený ani údaj termín splatnosti jednotlivých splátok.
Až v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi č. 8500030085 je uvedený termín splatnosti splátok
- 1. deň v mesiaci. Návrhy na uzatvorenie zmluvy sa obsahovo nestretli s prijatím návrhu z dôvodu zmien
v údaji RPMN (platí pre všetky zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu), ako aj z dôvodu uvedenia úplne
nového údaja - termínu konečnej splatnosti v listine Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi,
ktorý sa v Žiadosti/Zmluve vôbec nenachádza (platí pre všetky zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu)
a uvedenia úplne nového údaja - termínu splatnosti splátok v listine Oznámenie veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi, ktorý sa v Žiadosti/Zmluve vôbec nenachádza (platí len pre zmluvu č. 8500030084 a
8500030085). Prijatie návrhu musí byť v zmysle Občianskeho zákonníka úplné. Všetky vyššie popísané
náležitosti sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v rámci ktorých sa vyžaduje
úplná zhoda medzi návrhom na uzatvorenia zmluvy a jeho prijatím. Ak dodávateľ hodnoty jednotlivých
zákonom obligatórnych náležitostí zmení, máme za to, že zo strany dodávateľa nejde o prijatie návrhu,
ale o nový návrh podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K platnému uzatvoreniu zmluvy teda môže
logicky dôjsť až po prijatí nového návrhu. Námietku žalovaného, že údaj RPMN nie je možné dohodnúť,
považujeme za irelevantnú. To, že sa údaj RPMN určuje presne stanoveným zákonným postupom ešte
predsa neznamená, že sa môže v jednotlivých listinách majúcich tvoriť zmluvu líšiť. Zmluva o úvere
musí obsahovať všetky predpokladané obligatórne náležitosti, pričom zákon o spotrebiteľských úveroch
vyžaduje formu písomnú. Preto nám nie je jasné, ako môže žalovaný tvrdiť, že údaj RPMN sa nenavrhuje



a nedá sa schváliť, keď priamo zákon vyžaduje jej uvedenie v písomnej zmluve o spotrebiteľskom
úvere, ktorá je vždy tvorená dvomi jednostrannými právnymi úkonmi - návrhom na uzatvorenie zmluvy
a prijatím návrhu (vždy zhodnými). V prípade, ak by sa RPMN nenavrhovala, by predsa nebolo možné
ani to, aby bola v zmluve uvedená vo forme, ktorú vyžaduje zákon, t. j. v písomnej forme. Tvrdenia
žalovaného o nenavrhovaní a nemožnosti prijať údaj RPMN, sú zjavne nesprávne. Navyše, ak žalovaný
tvrdí, že zmluvy ani neobsahujú žiadny návrh RPMN, ale táto je uvedená do „zmluvy" až v čase jej
„uzavretia", potom nám rovnako tiež nie je jasné, ako by žalovaný obhájil prítomnosť tejto náležitosti
v zmluve, pretože ako už bolo povedané, je potrebné, aby s danou náležitosťou vyjadrili súhlas všetci
účastníci zmluvy. Len pripomíname, že žalobca už po čase, kedy jednotlivé zmluvy sám podpísal, žiadnu
inú ďalšiu listinu v žiadnom neskoršom termíne nepodpisoval. Z dôvodov vyššie uvedených navrhuje
žalobca, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnuté odvolaním žalovaného podľa
§ 387 CSP potvrdil a súčasne žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného
odvolania v rozsahu ustanovenom v § 379 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho
správnosti.

8. Krajský súd, ako súd odvolací - súd druhej inštancie v dôsledku podaného odvolania preskúmal všetky
rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. §
2202 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia je vecne správne, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, pričom v
jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa preto krajský súd v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, tak ako mu to
umožňuje ust. § 387 ods. 2 CSP.

9. Len na zdôraznenie správnosti odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd
prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorom sa vykonávajú procesné dôkazy, ktoré sú vyhodnocované z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

10. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemohol prisvedčiť argumentom odvolateľa, na ktorých
založil svoje odvolanie, ktoré odvolací súd považoval za vyslovene účelové a nedôvodné.

11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania bol žalobkyni voči žalovanému
priznaný v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní plne úspešná. O výške týchto trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
súdu prvej inštancie.

12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)