Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/53/2019 z 24. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. septembra 2019, sp. zn. 2Co/53/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8117219122.1 Krajský súd Prešov | 2Co/53/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8117219122.1 | 2019-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/12f55f5f-5509-4aed-988a-b6054869672b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117219122.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/53/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219122
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117219122.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne U. O., A.. XX.X.XXXX, W.
Č.B. F. X. XXX, F. A. Q., zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Igor ŠAFRANKO, advokát
so sídlom ul. Sov. hrdinov 66, Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a bezdôvodné
obohatenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 14.1.2019 č. k.
19Csp/186/2017 - 55 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka v zmluve o revolvingovom
úvere zo dňa 22.1.2015 uvedená v bode 6 v znení - Poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu 150,-
eur - je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rovnako určil, že zmluvná podmienka - Dohoda o
poskytnutí služieb z 22.1.2015 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovanému uložil povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 344,19 eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanému nárok na 100 % náhrady trov konania.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetom konania boli nároky vyplývajúce
zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto na posúdenie právneho vzťahu strán sporu použil ust. § 52 a nasl.
OZ a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.. Považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku o výške
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 150,- eur, pretože ide o viac ako 10 % zo samotnej istiny
poskytnutého úveru. Žalovaný neozrejmil k čomu mala takáto suma poplatku za poskytnutie úveru
slúžiť, pokiaľ sa neuvažuje o tejto sume len v tom zmysle, že má svojim spôsobom navýšiť odplatu
za poskytnutie úveru neprimeraným spôsobom. V skutočnosti žalobkyňa nedostala sumu 1.500,- eur
úveru, ale iba sumu 1.350,- eur, teda bol jej automaticky tento poplatok započítaný na úhradu, avšak
zo zmluvy vyplýva, že má vrátiť istinu 1.500,- eur a úroky za celý čas trvania úverového vzťahu, a teda
aj za istinu, ktorú neobdržala. Vo vzťahu k uzavretej dohode o poskytovaní služieb súd prvej inštancie
poukázal na už ustálenú prax súdov vo vzťahu k určeniu neplatnosti týchto zmluvných dojednaní
žalovaným a uzavrel, že zmluvná podmienka, ktorá môže reálne viesť, paradoxne u riadne platiaceho
dlžníka - spotrebiteľa k tomu, že spotrebiteľ poskytne dodávateľovi plnenie bez reálneho protiplnenia,
spôsobuje značnú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá nie je vyrovnaná žiadnym
benefitom pre spotrebiteľa. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia zistil, že v
uzatvorenej zmluve nie je uvedená adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu



ako sťažnosť a zároveň chýba termín konečnej splatnosti úveru. V zmluve bola tiež nesprávne uvedená
RPMN, keďže plnenie z dohody o poskytovaní služieb nebolo zahrnuté do samotnej výšky RPMN. Úver
je teda potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni iba
sumu 1.350,- eur, prijal od nej sumu 1.694,19 eur, preto je dôvodná žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 344,19 eur spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ. O trovách konania
strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba
bola zamietnutá a uplatnil si náhradu trov celého konania. Tvrdí, že výrok I. rozsudku je založený na
nesprávnom procesnom postupe, súčasne ide o výrok založený na predčasných a neúplných zisteniach
a na nesprávnom právnom posúdení. Záverom súdu prvej inštancie odporuje výsledok dokazovania,
z ktorého vyplýva, že k poskytnutiu úveru došlo, a teda protiplnením poplatku za poskytnutie úveru je
samotné poskytnutie úveru. Výrok II. rozsudku je podľa žalovaného nepreskúmateľný pre chýbajúce
dôvody, ktoré by na základe konkrétneho hmotnoprávneho ustanovenia umožnili dospieť k záveru o
neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky a súčasne je v zjavnom rozpore s § 298 CSP. Nesúhlasí
so záverom súdu prvej inštancie o neuvedení doby trvania a konečnej splatnosti úveru. Zákonná
požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu
splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch
a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle
ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného opodstatnené nie je.

6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré odkazuje.

7. Ako je zrejmé z obsahu spisu, strany sporu uzatvorili dňa 22.1.2015 formulárovú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu s poskytnutou čiastkou úveru 1.500,- eur, splatnosť úveru -
počet splátok 42, mesačná splátka, vrátane úrokov 47,43 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť,
teda úver a úroky za celú dobu čerpania úveru 2.142,06 eur, RPMN za úver 25,71 %, ročná úroková
sadzba 18,08 %, priemerná RPMN za úver 36,30 %.

8. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy vyžadujúce v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvádzať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s
ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval
za bezúročný a bez poplatkov.

9. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri
implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré
sa od ustanovení smernice odchyľujú.

10. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo



ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

11. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

12. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

13. Pokiaľ ide o poplatok vo výške 150,- eur obsiahnutý v bode 6. Zmluvy je potrebné konštatovať, že ide
o zmluvnú podmienku, ktorá nebola podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka individuálne dojednaná
a tvorila súčasť formulárovej zmluvy bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako
slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore so zmyslom zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z..). Za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa -
ide o tzv. teóriu skutočného plnenia spomínanú najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských
úverových vzťahoch (do pozornosti rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/109/2011).

14. V ďalšom odvolací súd uvádza, že žalovaný zmluvou o úvere vnútil žalobkyni aj iný úkon než iba
ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu, a to dohodu o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX.
Žalovaný si odplatu v súvislosti s uzatvorenou dohodou vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu
na to, či žalobkyňa bude mať o takéto „služby“ záujem alebo nie s tým, že išlo o odplatu za uzavretie



dohody mesačne vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie
úveru. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje žalovaného na takúto neprimeranú zmluvnú odmenu, resp.
odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď po poskytnutí úveru a započítanie tejto
odplaty s pohľadávkou dlžníka, považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda
neplatnú aj v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne v neprospech žalobkyne
ako spotrebiteľa.

15. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce využiť niektorú zo
služieb uvedených v čl. II. dohody, môže si ju aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné
považovať za súhlas s ich využívaním za poplatok), ale je formulované tak, že za samotné uzavretie
Dohody o poskytovaní služieb, bez ohľadu na to, či niektorú službu využije, zaplatí poplatok vo výške
2,56 % schváleného úveru. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná.

16. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil postupom podľa § 387 CSP.

17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Žalovaný v odvolacom konaní nemal úspech a žalobkyni v tomto štádiu konania žiadne preukázateľné
trovy nevznikli, preto náhradu týchto trov odvolací súd stranám konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).