{"guid": "31b023e5-2138-45a5-a9db-56997e06fb59:dcf144f4-3109-4146-acbc-36e494273caf", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2", "spisova_znacka": "11Co/212/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/212/2013 z 24. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. júna 2014, sp. zn. 11Co/212/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2", "identifikacne_cislo": "2111208903", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ján Baláž", "sudca_id": 1290, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-balaz-1290", "datum_vydania": "2014-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-126.odsek-1", "nazov": "§ 126 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-126.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-126"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-126"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dcf144f4-3109-4146-acbc-36e494273caf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/212/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208903
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej
a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty
úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00009199\", Trnava,
Sladovnícka 13, zastúpeného splnomocnenkyňou: In Medias Res, s. r. o., Trnava, Františkánska 22,
proti žalovaným: 1/ Ing. T. O., nar. XX.X.XXXX, bytom T. K. X, K., zastúpený PhDr. JUDr. Jaroslavou
Balážiovou, advokátkou so sídlom Dolné Bašty 2, Trnava a 2/ PhDr. F. P., predtým O., rod. A., nar.
XX.X.XXXX, bytom X. Q. XXX/XX, K., o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 30. januára 2013 č. k. 37C/65/2011 - 157 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovaným vypratať byt č. XX na XX. nadzemnom podlaží                 v bytovom dome
- bytový dom XX b.j. na ul. T. K.  X, v K., označený súp. č. XXXX,       k. ú. K., okres Trnava, Obec
K., zapísaný na LV č. XXXXX vydaným Správou katastra Trnava, postavený na parc. č. 5671/147,
druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera 4 m2, k. ú. K., okres Trnava, Obec K., zapísaný
na LV č. XXXX vydaným Správou katastra Trnava a postavený na parc. č. 5671/96, druh pozemku -
zastavané plochy a nádvoria, výmera 349 m2, k. ú. K., okres Trnava, Obec K., zapísaný na LV č. XXXX
vydaným Správou katastra Trnava, ktorý byt pozostáva z 1 izby, kuchyne a príslušenstva, a to do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že po vykonanom dokazovaní   dospel
k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Vo vzťahu k žalovanej 2/ bolo potrebné návrh zamietnuť
(odhliadnuc od uvedeného nižšie) z dôvodu, že táto nebola vo veci pasívne legitimovaným subjektom,
nakoľko nájomný vzťah vo vzťahu k nej zanikol už dňom 12.6.2007 (t. j. ešte predtým ako bolo žalobcovi
vôbec prisúdené vlastnícke právo k bytu) a to z dôvodu opustenia domácnosti - bytu, ktorý bol dovtedy
v spoločnom nájme žalovaných ako manželov. Jediným nájomcom predmetného bytu sa tak stal po
12.6.2007 žalovaný 1/, pričom iba a výlučne on sa stal subjektom všetkých práv a povinností súvisiacich
s užívaním bytu.
Vo vzťahu k žalovanému 1/ uviedol, že ako to vyplýva z ustanovení § 685 ods. 1 a § 686           ods.
1 a ods. 2 O. z., nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ale Občiansky zákonník platnosť nájomnej
zmluvy neviaže na určitú formu z čoho potom vyplýva, že písomná forma nájomnej zmluvy nie je pre
jej platnosť nevyhnutná (hoci je vhodná). V tejto súvislosti taktiež uviedol, že ak sa nájomná zmluva
neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica, ktorá je ale iba dokladom o tom, že sa
nájomná zmluva uzavrela - nie je teda podmienkou vzniku nájomnej zmluvy; ak sa takáto zápisnica
nespíše, zákon s tým nespája žiadne sankcie. Súd potom dospel k záveru, že medzi žalobcom a



žalovaným 1/ došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, keď v konaní bolo
nepochybne preukázané, že žalobca od novembra 2008 prijímal (a prijíma až doposiaľ) od žalovaného
1/ platby za užívanie predmetného bytu (nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu), čím
dal jednoznačne najavo, že rešpektuje užívacie právo žalovaného 1/  k bytu - za celé toto obdobie
žiadnu platbu prijatú od žalovaného 1/ nevrátil, nevykonal (okrem tejto žaloby) žiaden právny krok
ktorým by nájomný (užívací vzťah žalovaného 1/) k predmetnému bytu spochybnil napriek tomu, že
skutočnosť že vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii (s ktorou mali žalovaní uzavretú nájomnú
zmluvu) bolo spochybnené (a následne vyvrátené) bola žalobcovi známa minimálne od právoplatnosti
rozhodnutia tunajšieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 44Cbi/6/2007, t. j. od 20.11.2008. Po citovanom
rozhodnutí žalobca dokonca oznámil nájomcom (aj žalovanému 1/) že nájomné a úhrady za služby
spojené s užívaním bytu majú poukazovať na jeho účet (následne na istú dobu aj na účet spoločnosti
TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s. r. o., ktorú založil žalobca) - z takéhoto konania žalobcu
nepochybne vyplýva, že vystupoval ako vlastník a prenajímateľ, ktorý akceptuje žalovaného  1/ ako
oprávneného užívateľa bytu. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žalovaný 1/ užíva predmetný byt bez
právneho dôvodu, keď v zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia má súd za to, že i keď nie je právnym
nástupcom pôvodného prenajímateľa bytu (s ktorým mali žalovaní uzavretú nájomnú zmluvu), medzi
žalobcom a žalovaným 1/ došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, a to
najneskôr dňom kedy žalobca začal prijímať od žalovaného 1/ platby nájomného a úhrad za služby
spojené s užívaním bytu, bez toho, aby mu ich ako neoprávnené plnenia (z titulu tvrdenej neplatnosti,
resp. neexistencie nájomného vzťahu) vrátil. S poukazom na uvedené (t. j. vznik nájomného vzťahu
konkludentne) sa potom   ani nezaoberal žalobcom tvrdenými nedostatkami pôvodnej nájomnej zmluvy
uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii JUDr. Dušanom Pohovejom
a žalovanými. Naviac poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy (na základe ktorej
bez prerušenia pokračuje užívanie bytu žalovanými, resp. neskôr iba žalovaným 1/) bol ako vlastník
bytu vedený správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a. s.         v likvidácii JUDr. Dušan Pohovej,
s ktorým (prostredníctvom splnomocnenej organizácie Správa mestského majetku Trnava) žalovaní v
dobrej viere vo vlastníctvo a v oprávnenosť konania JUDr. Dušana Pohoveja nájomnú zmluvu uzavreli
(na predpísanom tlačive, po súhlasnom vyjadrení JUDr. Dušana Pohoveja a riaditeľa Správy mestského
majetku Trnava), následne byt užívali, platili nájomné a úhrady za užívanie bytu - preto by rozhodnutie
súdu, ktorým by návrhu vyhovel bolo podľa názoru súdu tiež rozporné s dobrými mravmi, nechránilo by
dobromyseľného užívateľa, adresáta právneho úkonu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Dôvodil, že v konaní došlo          k vade podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 1 písm. a/
O. s. p.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205  ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa neho nesprávne
dospel k záveru, že zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaného vo výške, ktorá
žalobcom nebola určená ani dohodnutá a to s variabilným symbolom, ktorý žalobcom rovnako nebol
určený ani dohodnutý vyvodil fakt, že žalobca prejavil vôľu s touto osobou uzavrieť nájomnú zmluvu
a to dokonca na dobu neurčitú. Dodal, že  nemohol mať ani len subjektívnu predstavu a nie to ešte
objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu a poukázanie nejakej sumy na účet
úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom            a najotvorenejšom výklade
práva považovať za uzavretie zmluvy s konkrétnym nájomcom konkludentným spôsobom. Poukázal
na to, že spravoval (žalobca) 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval
žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom, pričom relevantné listiny preukazujúce právne
vzťahy k viacerým bytom nemá doposiaľ. Jediná vôľa, ktorú kedy prezentoval, bola vôľa nehnuteľnosti
podliehajúce konkurzu v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu speňažiť. Plnenia, ktoré
žalovaný plnil v súvislosti s užívaním bytu žalobca považuje za plnenie bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v užívaní cudzej veci, teda bytu bez právneho dôvodu, keďže predpis výšky nájomného
a ceny súvisiacich služieb za celé obdobie svojej funkcie správcu nevypracoval a ani žalovanému
nedoručoval. Mal za to, že výkon práva žalovaného vyplývajúci z nájomnej zmluvy, ktorú so žalobcom
nikdy neuzatvoril, neprimerane zasahuje do práv úpadcu a tým jednoznačne poškodzuje veriteľov, ktorí
si svoje pohľadávky do konkurzného konania riadne uplatnili. Pre nedostatok vôle uzavrieť nájomné
zmluvy ani nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle a nakoľko neexistuje vôľa ani jej prejav,
nemožno len domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný        a
preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Doplnil, že neuvažoval o možnosti byt vo vlastníctve



úpadcu prenajímať a už vôbec nie na dobu neurčitú. Bol a je si vedomý, že takýmto konaním by
porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keď uzatváraním nájomných vzťahov na
dobu neurčitú, by zaťažoval konkurznú podstatu                a poškodzoval primárne záujmy
konkurzných veriteľov. Na uzatváranie nájomných zmlúv nemal veriteľským výborom udelený záväzný
pokyn. Mal za to, že v prípade vzťahu žalobcu a žalovaného nejde o uzavretie neplatnej zmluvy, ale o
neexistenciu akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu. Názor súdu prvého stupňa, že došlo k uzavretiu
nájomnej zmluvy konkludentne považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
naň oprávnenou osobou, teda účastníkom konania (§ 201 a § 204 ods. 1           O. s. p.) a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201            a § 202 O. s. p.), bez
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok           v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O. s. p.) a dospel            k záveru, že tento je vecne správny
a dôvodné je ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.).

Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil najmä tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/      O. s. p.) a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v
zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu                         z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané  a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti,
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až
135 O. s. p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je potom daný, ak súd prvého stupňa
posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce
správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec  i principiálne správne právne
posúdil, pričom svoje rozhodnutie tiež náležite odôvodnil.

Odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom
prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu v odvolacom
konaní potom dodáva:

Spornou v odvolacom konaní bola otázka vymedzená odvolacími námietkami žalobcu, či v danom
prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom
a žalovanými ako nájomcami predmetného bytu.

Žalobca postavil obhajobu vlastného stanoviska k problému žalovaným i súdom prvého stupňa
uvádzaného právneho dôvodu užívať predmetný byt 1. na nedostatku vlastného vôľového prejavu so
žalovanými uzavrieť nájomnú zmluvu, 2. na neexistencii oprávnenia takto konať bez poverenia ho na
toto veriteľským výborom a 3. na záujme všetkými svojimi úkonmi len konzervovať skorší pokojný stav
(čím treba rozumieť neochotu žalobcu sa ale pri tomto k čomukoľvek zaväzovať); žiadna z takýchto
námietok ale nebola spôsobilá vyvrátiť obsah podkladov podporujúcich to skutkové zistenie, že tu aj k
uzavretiu nájomnej zmluvy            s ním spôsobom prezentovaným súdom prvého stupňa došlo.

K prvej z námietok zhora platí, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu
konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne,



faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu
chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 O. z.). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá
za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 O. z.); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne
prípadne i mlčky.            V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy
o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav
vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu.
Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu.
Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré
v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých
vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale vzhľadom
na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania
konkludentne uzavretá nájomná zmluva a nechýbal tu najmä dostatočne určitý prejav vôle žalobcu, buď
rešpektovať skorší stav nájmu alebo tento (pre prípad neexistencie nájmu) založiť. Za takejto situácie i
podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba mať za preukázanú vôľu žalobcu zotrvať v nájomnom vzťahu
so žalovanými, resp. takýto vzťah pre prípad nedostatku jeho skoršieho platného vzniku založiť a ubrániť
sa proti tomu nešlo námietkou           o nepoverení žalobcu robením aj takýchto právnych úkonov zo
strany veriteľského výboru (ak by tu aj poverenie nebolo, na platnosti dojednania a predovšetkým potrebe
ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv žalovaným by to nemohlo nič zmeniť, ale by to nanajvýš
mohlo založiť prípadný zodpovednostný vzťah podľa predpisov o konkurze) ani tvrdením            o snahe
len rešpektovať skorší pokojný stav bez ochoty  žalobcu  sa  k  čomukoľvek  zaväzovať,  nech  aj  s
námietkou  nepredloženia  mu  zo strany správcu akciovej spoločnosti potrebnej dokumentácie (ktorému
tvrdeniu sa naopak dá úspešne oponovať tým, že ak mal žalobca v príslušnom smere pochybnosti, nič
mu nebránilo používať neutrálnejšie oslovenia, resp. byť pri komunikácii s užívateľmi tzv. bytov TAZ
zdržanlivejším a medzi nájomcami           a užívateľmi bez právneho dôvodu začať rozlišovať až v
závislosti na obdržaní potrebnej dokumentácie či potom, čo bude treba usudzovať na nedostatok takejto
dokumentácie.

Podľa § 3 ods.1 O. z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných           a nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi.

Podľa takéhoto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich                                     z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Za stavu, keď vlastnícke i prenajímateľské oprávnenia úpadcu, reprezentovaného žalobcom (ako
správcom konkurznej podstaty), boli pomerne dlhý čas popierané a boli tiež (resp. sčasti ešte stále sú)
predmetom viacerých súdnych sporov, vedených najmä medzi správcami konkurzných podstát štátneho
podniku a akciovej spoločnosti; treba považovať            i z pohľadu súladu výkonu práv a povinností
účastníkov tu diskutovaného právneho vzťahu            s dobrými mravmi za neakceptovateľné, aby
dobromyseľné uzavretie zmluvy na byt                  s niektorým z takto sa sporiacich správcov mohli byť osobe
vstupujúcej do príslušného vzťahu na strane nájomcu na ujmu a to i spôsobom sledovaným žalobou
v prejednávanej veci (teda tak, že platné uzavretie zmluvy s jedným správcom bude spochybnené a
druhý správca sa následne domôže vypratania bytu s poukazom na neexistenciu práva nájmu). V tomto
prípade totiž musí ustúpiť záujem na ochrane práva vlastníka, ktorého vlastnícke právo bolo dlhý čas
sporné záujmu na ochrane dobromyseľného užívateľa bytu - presvedčeného, že urobil všetko preto, aby
byt získal do nájmu a výlučne z okolností ním nezavinených                 i neovplyvniteľných sa takáto
otázka stala neskôr predmetom sporu a jeho právne postavenie neistým.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa správne žalobu ako nedôvodnú
zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa s použitím § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého,
odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku             o náhrade trov konania.



O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní
úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže požiadavku na náhradu
návrhom neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov odvolacieho konania
nevyplýva.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta z.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "37C/65/2011", "guid": "2c7b1d25-bf2f-4228-ba1c-cb37bffe17a7:42ee14b2-12cd-463d-b015-b00f0960a061", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "31b023e5-2138-45a5-a9db-56997e06fb59:8c6a9ca5-644a-4bc1-8f5c-640ccb5f2df5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2", "spisova_znacka": "11Co/212/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/212/2013 z 24. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2111208903.2"}]}