Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/219/2011 z 26. 10. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 26. októbra 2011, sp. zn. 19CoE/219/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3810217957.1
Krajský súd Trenčín | 19CoE/219/2011 | ECLI:SK:KSTN:2011:3810217957.1 | 2011-10-26 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/294c0d8f-f549-4e9b-b41c-e23c6e2c4cd4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3810217957.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/219/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810217957
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3810217957.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Údernícka 5, IČO: 35 72 48 03, zastúpený spoločnosťou B. Q., s.r.o., so sídlom v P., G. X, IČO:
36 61 38 43 proti povinnému R. J., bytom V. A. X/X, Y., o vymoženie 564,66 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. januára 2011, č.k.
16Er/3293/2010-11, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu       p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora                   JUDr. I. Q. o
udelenie poverenia. Uviedol, že návrhom zo dňa 30.11.2010 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie
proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského
súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom
Mgr. Y. P. dňa 23.07.2010, sp. zn. EP 80371/10. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
13.09.2010 a vykonateľnosť dňa 17.09.2010. Súd z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa
20.07.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (W., a.s.) a povinným uzavretá Zmluva o
poskytnutí rýchlej pôžičky č. 2033706, na základe ktorej bola povinnému poskytnutá pôžička vo výške
20.000,- Sk s 15,10 % ročnou percentuálnou mierou nákladov, ktorú sa povinný zaviazal splácať v
42 mesačných splátkach vo výške 774,- Sk. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu a dospel
k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, resp., že by mu boli poskytnuté finančné prostriedky na výkon
zamestnania alebo povolania. Preto má táto zmluva charakter spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) zákona 258/2001 Z. z. V danom prípade vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje
povinnosti z tejto zmluvy, oprávnený si uplatnil svoje nároky v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním
všeobecných obchodných podmienok, konkrétne bodu IX. písm. i) VOP súd vzhliadol v takomto
ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci
spotrebiteľskej zmluvy uzatvoriť platnú rozhodcovskú doložku. V danom prípade bola voľba riešenia
sporov  v rozhodcovskom konaní jednostranná, pretože samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na
predtlačenom formulári predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto
cestou obstarať. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory
budú riešené rozhodcovským súdom. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v
tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený.
Preto podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 O.z. neplatná. Výkladovým pravidlom pre posúdenie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky sú ustanovenia Smernice 93/13/ES s tým, že v prejednávanej veci
nejde o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a
nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernice. Svoj názor o neprimeranej povahe



predmetnej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009
bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve, uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá
priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Ďalej uviedol, že pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru
zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných podmienok, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania,
ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované
aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení          § 53 ods.
4 písm. r) O.z. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci
konať, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd zrušil napadnuté
uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho
konania. Namietal, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný
rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne
záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný. Z ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.
vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a povinný len konanie
zastaviť a nie nevydať poverenie. Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c)
zákona                                 o rozhodcovskom konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného
konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri  výklade významu tohto
ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na
meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, kde sa uvádza, že ak sa
má zabezpečiť stabilita práva, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť
súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po
uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada
procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného
charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva. Preto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za
súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný
titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa. Dával tiež do pozornosti, že do 31.12.2007 sa vzťahovali
ustanovenia § 52 až § 54 O.z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v ôsmej
časti O.z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O.z. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku.
Pokiaľ pred 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti, vzniknuté pred
01.01.2008, z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 O.z. Zároveň poukázal na dôvodovú správu
k ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z., z ktorej vyplýva, že postup a úvahy súdu prvého stupňa nie sú správne.

Povinný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa              § 219 ods. 1 O.s.p.,
pretože je vo výroku vecne správne.

Krajský súd zistil, že okresný súd pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že
v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom,  žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom
exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale



aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by
bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní                      v ust. § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi,  na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje  väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto
nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a),
b) citovaného zákona, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika sa stala členom Európskej únie až od 01.05.2004,
je potrebné konštatovať, a to i s poukazom na judikatúru ESD ohľadne temporálneho pôsobenia
práva EÚ, že okresný súd mal prioritne na vec aplikovať slovenské hmotné právo, platné a účinné
ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t. j. ku dňu uzavretia zmluvy. Na druhej strane nie
je vylúčený eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením, a to
s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva s platným
právom európskych spoločenstiev. Z tohto dôvodu zohľadnenie Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo
dňa                  5. apríla 1994 súdom prvého stupňa vo veci nezakladá odvolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci. Po preskúmaní veci však krajský súd konštatoval, že i pri aplikácii výlučne
vnútroštátnych predpisov predstavuje rozhodcovská doložka v predmetnej zmluve prekážku vydania
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

Z obsahu exekučného spisu krajský súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 20.07.2005, je štandardnou formulárovou,
resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v
čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj  Všeobecné obchodné podmienky inkorporované
do zmluvy. V čase uzavretia zmluvy (20.07.2005) právny predpis definoval pojem typová zmluva (§
23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho
škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VOP, ktoré sú súčasťou
zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená v neprospech spotrebiteľa.
Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Vec je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p.,
ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Krajský súd poukazuje i na



skutočnosť, že dojednanie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, ktorý vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, by v súčasnosti predstavovalo neprijateľnú,
a teda neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde                                    o spotrebiteľský
úver. Okresný súd preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora, pretože je v
rozpore so zákonom (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a je zo zákona neplatná
(§ 39 Občianskeho zákonníka).

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto
nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .