Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/36/2014 z 23. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. novembra 2017, sp. zn. 2S/36/2014, ECLI:SK:KSPO:2017:8014200539.6 Krajský súd Prešov | 2S/36/2014 | ECLI:SK:KSPO:2017:8014200539.6 | 2017-11-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fc72e45-6303-4368-a795-f063b2111801 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200539.6 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/36/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200539
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200539.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu Bernadetty
Matusz - SUN STUDIO, so sídlom vo Svidníku, Bardejovská 220, 089 01 Svidník, IČO: 46 497 196,
právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01
Prešov, za účasti: 1/ K. H. A.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. X/X, XX-XXX V., W. republika, 2/ Q. B.
Q., trvale bytom F. XX, T., W. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so
sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie v Bratislave,
ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupu žalovanej zo
dňa 24. februára 2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 07.04.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo
dňa 24.02.2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu
Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 27.11.2013 č.: XXXX-XX/XXXX-SK, ktoré bolo pôvodne
vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/36/2014.

2. Žalobou zo dňa 07.04.2014 sa žalobca v domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej
zo dňa 19.02.2014 č.: XXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu
Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 21.10.2013 č.: XXXX-X/XXXX-SK, ktoré bolo pôvodne
vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/37/2014.

3. Na pojednávaní konanom dňa 17.04.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením §
246c ods. 1 O.s.p. spojil obidve veci na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 2S/36/2014.

4. Včas podanými žalobami, ktorými sa žalobca domáhal preskúmania predmetných rozhodnutí
žalovanej uvedených v úvodnej časti rozsudku v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Sociálnej
poisťovne pobočky Svidník zo dňa 27.11.2013 pod č. XXXX-XX/XXXX-SK a zo dňa 21.10.2013 pod č.
XXXX-X/XXXX-SK, ktoré žiadal zrušiť a veci vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
5. V žalobách žalobca poukázal na to, že rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového správneho
orgánu sú nezákonné. Citoval pritom bod 8, 11, 15, 17, čl. I. písm. a), čl. 11 bod 3a, čl. 13 bod



3 Základného nariadenia, ako aj § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Zdôraznil, že jemu a jeho zamestnancom boli odňaté práva brániť
sa proti rozhodnutiam orgánom verejnej moci. Argumentoval ďalej tým, že rozhodnutia neboli vydané v
zákonnej lehote, pričom vydaním rozhodnutia došlo k porušeniu rovnakého zaobchádzania, ako aj tým,
že prvostupňové rozhodnutie nebolo dôvodné, pretože poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal
rozhodnutia, ktorými deklaroval, že zamestnanec podlieha legislatíve SR. Rozhodnutia sú podľa žalobcu
nepreskúmateľné, pretože správny orgán rozhodol o zániku povinného poistenia zamestnanca spätne
na základe kontroly vykonanej v marci 2013, ktorá bola vykonaná nezákonne. Žalobca poukázal aj na
to, že v rámci kontroly predložil všetky potrebné dôkazy - pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky,
evidenciu dochádzky, čo preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom
pomere na území SR, pritom zdôraznil, že kontrola v roku 2012 vykonaná sociálnou poisťovňou nezistila
žiadne nedostatky. Zároveň v závere žaloby citoval podstatné časti Praktickej príručky o tzv. uplatniteľnej
legislatíve podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ.
6. Zdôraznil, že ako zamestnávateľ na území SR vykonáva podnikateľskú činnosť riadne v súlade so
zákonom, pričom si plní všetky povinnosti a je toho názoru, že vydané rozhodnutia správnych orgánov
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich navrhol zrušiť a veci vrátiť žalovanej na
ďalšie konanie.

7. K podaným žalobám sa písomným stanoviskom zo dňa 15.05.2014 v obidvoch veciach vyjadrila
žalovaná, pričom poukázala na dôvody rozhodnutí správnych orgánov a navrhla žaloby ako nedôvodné
zamietnuť.

8. Ako vyplýva z administratívnych spisov predložených súdu, Sociálna poisťovňa pobočka Svidník ako
príslušný správny orgán rozhodnutiami zo dňa 27.11.2013 a 21.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods.
1 písm. a) bod I a § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení tak, že účastníkovi konania v 1/ K. H.
A.L., nar. XX.XX.XXXX ako zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa od
01.10.2012, zároveň účastníčke konania v 2/ Q. B. Q., nar. XX.XX.XXXX, zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
žalobcu podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.08.2013.
9. V obidvoch rozhodnutiach prvostupňový správny orgán poukázal v odôvodnení na to, že od vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia sa
uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo
uplatniteľné. Uplatniteľné nariadenie a to č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady č. 987/2009 sa uplatňujú na území SR v zmysle uvedeného od 01. mája 2004. Zároveň citoval
provostupňový správny orgán čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia a
poukázal na to, že vykonal dňa 12.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistil, že v mieste registrovaného
sídla uvedeného v Osvedčení o živnostenskom oprávnení sa nenachádza kancelária, ani prevádzka
zamestnávateľa. V mene zamestnávateľa Bernadetta Matusz - SUN STUDIO je oprávnený vystupovať
Ing. V. P., ktorý uviedol, že adresa je uvedená v osvedčení o živnostenskom oprávnení, bola poskytnutá
za účelom otvorenia živnosti, nakoľko zamestnávateľ je cudzí štátny príslušník. Zamestnávateľ riadi
prevažne spoločnosť z miesta trvalého bydliska z W. Na ulici CZ. v priestoroch S. kde má splnomocnená
osoba kanceláriu navštevuje zamestnávateľ túto poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti
a zadávanie prác pre zamestnávateľov nie je konkrétne určený. K rovnakým výsledkom dospel aj
Národný inšpektorát práce vykonanou kontrolou. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že zamestnanci zamestnávateľa vykonávajú činnosť ako zamestnanci na území SR a preto nemôžu
podliehať Slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov Základného
nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že K. H. A. nevzniklo povinné poistenie od 01.10.2012
podľa slovenskej legislatívy a Q. B. Q. zaniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy uplynutím
dňa 31.08.2013 sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokových častiach rozhodnutí.

10. O odvolaniach žalobcu a účastníkov konania v 1/ a 2/ rade (zamestnávateľa ako aj zamestnancov)
rozhodla žalovaná ako odvolací orgán rozhodnutiami, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku a
to tak, že odvolania žalobcu a účastníkov konania v 1/ až 2/ rade zamietla a prvostupňové rozhodnutia
správneho orgánu zo dňa 27.11.2013 a 21.10.2013 potvrdila. Poukázala v prvom rade na obsah
prvostupňových rozhodnutí, ako aj na postup, ktorý predchádzal ich vydaniu a zároveň na odvolania



zamestnávateľa, ako aj zamestnancov v celom rozsahu. Žalovaná preskúmala rozhodnutia a dospela k
záveru, že tieto boli vydané v súlade so zákonom. Poukázala na citáciu príslušných ustanovení Zákona
o sociálnom poistení, ako článkov Základného nariadenia, argumentovala poukazom na Vykonávacie
nariadenie č. 883/2009. Kontrolou so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 do 11.03.2013 vykonala
Sociálna poisťovňa pobočka Svidník kontroly dňa 12.03.2013 a 13.03.2013. V rámci týchto zistila, že
registrované sídlo spoločnosti Bardejov, Hlavná 37 platilo do 20.01.2014 a ďalšia adresa, kde má byť
vykonávaná činnosť v kancelárii osobou poverenou vedením spoločnosti na adrese Centrálna 274,
Svidník je virtuálna adresa, pričom ide o priestory, kde je určovaná politika spoločnosti a spravujú sa tam
prevádzkové záležitosti. Účastník konania - zamestnávateľ riadi prevažne činnosť spoločnosti z trvalého
bydliska v W. republike, pričom prideľuje prácu zamestnancom ústne, konkrétny dátum výkonu činnosti
nie je možné určiť, pretože zamestnanci realizujú obvykle v rozsahu 5 až 10 dní a tam si sami určia
konkrétny spôsob výkonu činnosti.
11. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na
území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne
doklady, avšak nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste
v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, cestovných príkazov. Z uvedeného dôvodu preto
podľa názoru žalovanej Sociálna poisťovňa pobočka Svidník rozhodla správne, ak argumentovala tým,
že zamestnancovi K.Y. H. A. podľa slovenskej legislatívy nevzniklo od 01.10.2012 povinné poistenie
a ďalšiemu zamestnancovi Q. B. Q. zaniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy uplynutím
dňa 31.08.2013. Zároveň v závere rozhodnutí žalovaná poukázala na obsah ustanovení § 172 a
nasledujúcich ustanovení Zákona o sociálnom poistení, ako aj s poukazom na ustanovenie § 184 ods.
8 a § 185 ods. 4.

12. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Krajský súd v Prešove uznesením pod sp. zn. 2S/36/2014-32
zo dňa 02.12.2014 pribral do konania účastníka správneho konania K. H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. X/X, XX-XXX V., W. republika podľa § 250 ods. 1 O.s.p. Po podaní návrhu právneho zástupcu
žalobcu zo dňa 16.02.2015 na vstup účastníka konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. K. H. A. a predloženia
splnomocnenia dňa 07.01.2015 krajský súd uznesením pod sp. zn. 2S/36/2014-40 zo dňa 11.03.2015
pripustil vstup do konania na strane žalobcu ako žalobcu v 2/ rade K. H. A. podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
13. Zároveň súd mal preukázané, že uznesením pod sp. zn. 2S/37/2014-31 zo dňa 02.12.2014 pribral
do konania účastníka správneho konania Q. B. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, T., W.
republika. Na základe preloženého plnomocenstva právnym zástupcom žalobcu zo dňa 07.01.2015,
ako aj písomného návrhu na vstup účastníka konania zo dňa 16.02.2015 Q. B. Q. podľa § 92 ods. 1
O.s.p. krajský súd uznesením pod sp. zn. 2S/37/2014-38 zo dňa 11.03.2015 pripustil vstup do konania
na strane žalobcu v 3/ rade Q. B. Q., trvale bytom F. XX, T., W. republika, podľa § 92 ods. 1 O.s.p.

14. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu na pojednávaní konanom dňa 17.04.2015 súd spojil obidve
veci podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. a ďalej konal pod spoločným
konaní pod sp. zn. 2S/36/2014, pričom rozhodol bez účasti žalobcu a účastníkov konania pôvodne
označených ako žalobcovia v 2/ a 3/ rade, ktorých neprítomnosť ospravedlnil právny zástupca, ako
aj v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil listom zo dňa
09.04.2015, pričom súhlasila, aby súd vykonal pojednávanie bez jej prítomnosti a zároveň vo veci
rozhodol. preto rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalovaná ako zákonné potvrdila. čka
Svidník rozhodla vo veciach sociálneho p

15. Krajský súd v pôvodnom konaní podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj
konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, pričom vypočul
právneho zástupcu žalobcu a účastníkov konania označených ako žalobcov v 2/ a 3/ rade, oboznámil sa
s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel rozsudkom k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi
v 1/ rade je žaloba nedôvodná a vo vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade bola podaná žaloba oneskorene,
preto konanie podľa § 250d ods. 3 zastavil.

16. Na základe odvolania právneho zástupcu žalobcu a účastníkov konania v 1/ a 2/ rade rozhodol NS
SR uznesením sp. zn. 7Sžso/48/2015 zo dňa 16. mája 2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 2S/36/2014-46 zo dňa 17. apríla 2015 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.



17. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia Najvyšší súd SR poukázal na § 250 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania
účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť dotknuté. Ďalej uviedol, že K. H.
A.L. a Q. B. Q. pokiaľ krajský súd o konania pribral na strane žalobcov podľa tretej časti O.s.p. (§ 92 ods.
1 O.s.p.) nepostupoval v súlade so zákonom, pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie
podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keďže druhá hlava piatej časti O.s.p. obsahuje osobitné ustanovenie o
účastníctve (§ 250 O.s.p.).
Povinnosťou krajského súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka konania podľa § 250 ods. 1 druhej
vety O.s.p., avšak nie na strane žalobcu, ale ako účastníka správneho konania, práva a povinnosti,
ktorého by mohli byť zrušením rozhodnutia žalovanej dotknuté. Ak postupoval krajský súd podľa § 92
ods. 1 O.s.p. a pribral K. H. A.L. a Q. B. Q. do konania na strane žalobcu, dopustil sa takej vady,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd SR z uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 O.s.p.
V ďalšom konaní krajský súd bude s týmito účastníkmi konania podľa právnej úpravy S.s.p. a vec znovu
prejedná v rozsahu žalobných námietok a opätovne vo veci samej rozhodne. Zároveň rozhodne aj o
náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho.

18. Správny súd vo veci opätovne rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 24.11.2017, nakoľko
žalobca ani žalovaná netrvali na nariadení pojednávania, pričom bol viazaný pri svojom ďalšom konaní
právnym názorom NS SR.

19. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ( ďalej len
S.s.p. ).

20. Podľa § 491 ods. 1 S.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 491 ods. 2 S.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

22. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti O.s.p. (zákon č. 99/1963
Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti S.s.p., dokončí sa podľa S.s.p.

23. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

25. Podľa § 199 ods. 1 S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie
a) Sociálnej poisťovne,
b) Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
c) Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny,
d) Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
e) zdravotných poisťovní,
f) Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
g) Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ministra obrany Slovenskej republiky a nadriadeného
určeného podľa osobitného predpisu,
h) príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia,
i) obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov v oblasti sociálnych služieb.



26. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

27. Podľa § 190 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

28. Uznesením č.k. 2S/36/2014 - 71 zo dňa 29. júna 2017 správny súd návrhy K. a Q. B. Q. na vstup
do konania na strane žalobcu zo dňa 16.02.2015 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
02.08.2017.

29. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, správny súd riadiac sa záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu, opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré ich
vydaniu predchádzalo s tým, že rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania za prítomnosti verejnosti
vyhlásil verejne rozsudok, v ktorom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

30. Ako vyplýva z obsahu žalôb, ako aj z obsahu rozhodnutí správnych orgánov predmetom preskúmania
boli podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupu správnych orgánov v súlade s ustanovením § 247 a nasledujúcich ustanovení O.s.p.,
rozhodnutia správneho orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 210
ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodol tak, že účastníkovi konania v 1/ rade nevzniklo povinné
poistenie podľa slovenskej legislatívy od 01.10.2012 a účastníčke konania v 2/ rade zaniklo povinné
poistenie podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.08.2013 z dôvodu, že vykonanou kontrolou u
žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území SR.

31. Na základe podaných odvolaní žalobcu a účastníkov konania v 1/ a 2/ rade rozhodla žalovaná ako
odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila, pretože sa stotožnila s týmito rozhodnutiami v celom
rozsahu.

32. Pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí v rozsahu daných žalobami skúmal súd aj
splnenie procesných podmienok na podanie predmetných žalôb.

33. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

34. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

35. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

36. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.



37. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

38. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

39. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa
plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej
republike.

40. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

41. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a
určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla
alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá
sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

42. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa Hlavná
37, Bardejov je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim
podniku zahraničnej osoby J.. V. P. sa konajú na adrese E. XXX, B., (hotel T.). Na uvedenej adrese sa
nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby J.. V. P.. Účtovné doklady,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese
splnomocnenca J.. V. P.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných
partnerov. Žalobca v 1/ rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska W., W. XX, W. republika,
resp. z adresy E. XXX, B.. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. žalobca v 1/
rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce
bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť,
pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.



43. Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky, ani splnenie
podmienok na určenie miesta podnikania.

44. V súvislosti so žalobami žalobcu správny súd poukazuje na to, že z ustanovení § 31 ods. 1, 2, 3
S.s.p. ( § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. ) vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou.
Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 obsahovať aj náležitosti ustanovené osobitne pre určitý druh konania uvedený v
§ 6 ods. 2.

45. Ustanovenie § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 S.s.p. ( predtým § 250 ods. 2 O.s.p. ) upravuje, že žalobcom
je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania
bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich
právach alebo právom chránených záujmov. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej
správy.

46. Citované ustanovenia S.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí
byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí
isť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu.

47. Žalobca namietal, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutia
sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí nenamietal žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri
vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto procesné pochybenie nemá vplyv na
zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a v prípade, že správne orgány nekonali, bol na mieste postup
podľa § 242 a nasl. S.s.p. ( predtým § 250t O.s.p. ), ktorý upravuje konanie o žalobe proti nečinnosti
orgánov verejnej správy.

48. Správny súdny poriadok v ustanovení § 181 ods. 1, 4 S.s.p. ( predtým § 250b ods. 1 O.s.p. ) upravuje,
že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia (oznámenia) rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Podľa § 183 S.s.p. ( predtým § 250h ods. 1 O.s.p. ) žalobca môže rozšíriť správnu žalobu, alebo doplniť
správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie
žaloby. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca
ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom
poistení č. 461/2003 Z.z. v § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré
bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe, alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistené
alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo
jej právneho nástupcu.

49. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich
rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odsekoch 1 a
2 zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 citovaného zákonného
ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

50. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nemohlo byť
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.



51. Z obsahu žalôb naopak vyplýva, že žalobca namietal iné porušenie ako svojich subjektívnych práv
a to porušenie práv zamestnancov (ďalších účastníkov konania).

52. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku, že Sociálna poisťovňa nebola oprávnená vykonať v
predmetnej veci kontrolu reálneho výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu.

53. Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

54. Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

55. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,
že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 7
tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

56. Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

57. Okrem toho správny súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

58. Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

59. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd uviedol, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s



uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

60. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov, z dôvodov uvedených v žalobách dospel správny súd
k záveru, že žaloby nie sú dôvodné, lebo subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách
žalobca namietal porušenie subjektívnych práv ďalších účastníkov konania, ktorí ale žalobu nepodali.

61. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že ide o nerozlučné spoločenstvo so zamestnancami ( ďalšími
účastníkmi konania v 1) a 2) rade), pretože tak ako to vyslovil aj najvyšší súd vo svojom zrušujúcom
uznesení, v inej veci (1Sžso/33/2015) nejde o nerozlučné spoločenstvo podľa § 32 ods. 3 písm. b)
S.s.p. ( predtým § 250 ods. 3 O.s.p. ), keďže práva a povinnosti zamestnanca, ktoré vyplývajú zo
zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa. Zamestnanci žalobcu
svoje právo na podanie žaloby nevyužili, pričom v predmetnom súdnom konaní súd s nimi konal ako s
účastníkmi správneho konania a pribral ich v zmysle ustanovenia § 250 O.s.p. do konania uznesením
zo dňa 02.12.2014.

62. Z uvedených dôvodov správny súd podľa § 190 S.s.p. žaloby ako nedôvodné zamietol.

63. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p., podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca nebol úspešný ani v odvolacom konaní,
preto mu súd priznal nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej právo na náhradu
trov konania nepriznal podľa § 168 S.s.p. v spojení s § 396 ods. 3 S.s.p. ( zákon č. 160/2015 Z.z. ), keďže
žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu
dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.

64. Vo veci senát prijal rozhodnutie v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon neustanovuje inak ( ustanovenie §
443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p.
sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovať musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§
449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia
byť spísané advokátom.