Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2CoE/181/2012 z 28. 5. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 28. mája 2013, sp. zn. 2CoE/181/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5710211640.1
Krajský súd Žilina | 2CoE/181/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5710211640.1 | 2013-05-28 | Uznesenie
Citované ustanovenia: EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b549dfbb-7817-4c36-a88c-0666050d25e0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5710211640.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2CoE/181/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710211640
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5710211640.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: A. U., nar. X. XX. XXXX, bytom
S. H. V. X/XX, XXX XX V., pre vymoženie pohľadávky 990,97 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné
konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu
I. XX, B., pod sp.zn. EX 19138/2010u, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin,
č.k. 17Er/4660/2010-28 z 26.6.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Martin, č. k. 17Er/4660/2010-28 z 26.6.2012,  potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol  žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX
19138/2010u zo dňa 27. 09. 2010.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd  s použitím ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 a), b)
a § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka a
čl. 3 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Exekučný súd, rovnako ako rozhodca, vyhodnotil, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa musia aplikovať ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa.

Bod 4.9. Všeobecných obchodných podmienok, oznčený ako Rozhodcovská doložka a riešenie sporov
(ďalej len VOP) obsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory,
ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované
s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie
bánk v Bratislave a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie
Rozhodcovského súdu  bude záväzné pre banku aj klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v
stanovených lehotách slniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.

Samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských
zmluvách. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k
tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka (v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej



rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle
smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť  kvalifikovaná ako nekalá.

Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom
konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku  C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo
dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom  a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom
ukladá (v tomto prípade ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť
exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že
arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podľa jeho názoru exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukazujúc na ustanovenia § 35 zák. č. 244/2002 Z.z.
a § 159 O.s.p. uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rozsudok
všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že aj rozhodcovský rozsudok je prekážkou na opätovné prejednanie
veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom
pre výkon exekúcie.

V ďalšom citujúc znenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. uviedol, že exekučný súd je oprávnený
a povinný konanie len zastaviť, a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon
práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom
konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva,
že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd
meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným
právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré
je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že
platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc
konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej, a teda nemá
právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok.
Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení
exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.

Pri výklade významu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. treba mať na zreteli, že
exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum
exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom
tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Samotné ustanovenie
chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané. Dôvodom
na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský
rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp.
neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania nie je pritom priamo zistiteľná z
výroku rozhodcovského rozsudku.

V ďalšom poukázal na  rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08, kde sa v bode 37
uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti,
je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní
dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných



prostriedkov (rozsudky z 30.9.2003 Köbler, C-224/01, Zb. s I.-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Kapferer,
C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj z 3.9.2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22). V zmysle
bodu 47 označeného rozhodnutia zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny
súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva
a aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa
spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského
rozsudku. Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy
iných rozhodnutí.

Ak by sa ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje
neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok  napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady
rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného
rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno vyvodzovať z
európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no
neuplatnil si ich. Z uvedeného rovnako vyplýva aj to, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu
exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.

Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola
upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z. V dôsledku toho sa na účastníkov
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred
1.1.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník
spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať
podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred
1.1.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom
bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ je potrebné aplikovať ustanovenia
zákona č. 258/2001 Z.z., práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone tak Obchodný zákonník a podľa
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občiansky zákonník. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi
môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy.

V závere dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny: Cieľom tejto
úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní,
navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky.

Rovnako poukázal aj na to, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca, predložením rozhodcovskej
zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o špeciálny predpis. Oprávneného preto nemožno
sankcionovať za to, že postupoval tak, ako mu to ukladal v tom čase účinný zákon.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej výške
40,03 Eur s DPH.



Povinný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že hlavným dôvodom zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo, že dojednaná rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. S predmetným rozhodnutím sa sudkyňa stotožňuje, vychádzajúc
z rozhodnutia NS SR z 21. 3. 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012, ktoré je prelomovým rozhodnutím, kde najvyšší
súd judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, alebo rozhodcvoskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Neprijateľná rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania
exekúcie, a to aj v štádiu poverovania súdneho exekútora na výkon exekúcie. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužie možnosť spochybniť platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd
povinný skúmať platnosť rozhodcovskej  zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného
titulu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu
je vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd s ohľadom na
odvolacie námietky oprávneného dodáva:

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného
nekorešpondujú s tým, o čom okresný súd rozhodoval, resp. ako konkrétne odôvodňoval svoje jednotlivé
závery.

K procesnému postupu odvolací súd poznamenáva, že okresný súd postupoval správne, keď pred
skúmaním obsahu rozhodcovského rozsudku (vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej
bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn. II/2010-1414 zo dňa 23. 6. 2010) vykonal prieskum
právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou
uvedenou v bode 4.9.Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere.

V zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011). Pritom nie
je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p.
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08 (na ktoré poukazuje i samotný odvolateľ), podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel
možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide
o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa



vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. V bode
34 označeného rozhodnutia sa stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia
povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal
nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné
predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.

Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do obchodných podmienok, ktoré
sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská
doložka nebola dojednaná individuálne a povinná pri uzatváraní zmluvy nemohla ovplyvniť jej obsah.

Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok,
súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval
neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky
medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Smernica 93/13/EHS odporúčajúcim spôsobom
vypočítava niektoré nekalé podmienky, pričom v prílohe sa dotýka aj rozhodcovskej doložky v
štandardných zmluvách za stavu, že proces pred rozhodcom nie je právne regulovaný.

Predmetná  rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo
zmluvy alebo s ňou súvisiace, v prípade, ak nebudú vyriešené dohodou zmluvných strán, boli riešené
v rozhodcovskom konaní Rozhodcovským súdom zriadeným pri  Slovenskej hospodárskej komore, s. r.
o. a to podľa Štatútu  a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského  súdu. Spotrebiteľ nemal inú možnosť
a viac-menej "musel súhlasiť" so všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská
doložka zakomponovaná. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS).

Záver o neprimeranej  a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4.7.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť  kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky "nekalosti" teda spĺňa už (len)
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd odporcu; a nie
všeobecný súd spotrebiteľa. Ak pôžička bola poskytnutá na základe štandardnej formulárovej zmluvy,
povinný ju mohol prijať ako celok vrátane všeobecných obchodných podmienok a v nich obsiahnutej
rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok.

Primárnym základom záveru okresného súdu je nekalosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým
konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej
doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom.

Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní uviedol. Naviac dôvodová správa nie je
prameňom práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/96 z 24. februára 1998
zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).

K názoru odvolateľa, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný konanie (exekúciu)
len zastaviť, a nie nevydať poverenie, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že ho považuje za
nesprávny a irelevantný. Exekučné súdy v prípade zistenia, že exekučný titul je v rozpore so zákonom
zamietajú žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z hľadiska procesnej
hospodárnosti a rýchlosti konania je plne zodpovedajúcim právnej úprave vykonanie posúdenia súladu



exekučného titulu a ním  priznaného plnenia so zákonom (a dobrými mravmi) už v štádiu rozhodovania
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Bolo by absolútne neúčelné vydať takéto
poverenie (vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o jeho udelenie vcelku) a takmer súčasne s ním z
úradnej povinnosti rozhodnúť o  zastavení exekúcie, na vykonanie ktorej bolo práve vydané poverenie.

Záver o prijateľnosti rozhodcovskej doložky však nemožno oprieť ani o oprávneným citované znenie
§ 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Je pravda, že
pôvodný veriteľ mal zákonnú povinnosť postupovať podľa § 93b zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách.
Znenie § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, a to až do
30.11.2009, explicitne neuvádzalo právo klienta vybrať si, či prijme alebo neprijme predložený návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o rozhodcovskej doložke. Táto povinnosť spolu s povinnosťou
banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy bola
zakomponovaná do tohto zákonného ustanovenie až novelou zák.č. 492/2009 Z.z. účinnou od
01.12.2009. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy uzavreté medzi bankami
a klientmi - fyzickými osobami sú zmluvami spotrebiteľskými a je teda potrebné na ne aplikovať smernicu
Rady č. 93/13/EHS, ktorá od 01.04.2004 už bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a
je teda aplikovateľná i v týchto veciach. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že hoci neexistovala
explicitná právna úprava v § 93b ods. 1 z.č. 483/2001 Z.z. účinnom do 01.12.2009, platili ostatné právne
normy Slovenskej republiky, a to najmä  zákon o ochrane spotrebiteľa a Občiansky zákonník (jeho piata
hlava prvej časti), ktoré bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, a preto takáto rozhodcovská
doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v smernici č. 93/2013 EHS aj pred účinnosťou novely §
93b ods. 1, ktorá bola vykonaná zák.č. 492/2009 Z.z..

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.  potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

:   Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.