Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/184/2013 z 27. 2. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. februára 2014, sp. zn. 3CoE/184/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7809206691.1 Krajský súd Košice | 3CoE/184/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7809206691.1 | 2014-02-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 57 ods. 2 EP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a6cba7c7-459b-4a05-8743-54a150e63e8b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7809206691.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoE/184/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206691
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809206691.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: U., P..D..G.. so sídlom v Q., U. XX, IČO: XX XXX
XXX, právne zastúpeného spoločnosťou N. U., P..D..G.. so sídlom v Q., Y. X, IČO: XX XXX XXX proti
povinnej: P. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. C. XXX, o vymoženie 452,04 eur s príslušenstvom, vedenej
súdnym exekútorom T.. D. B., Exekútorský úrad v Q., S.W. XX, Q., pod č.k. EX 6657/09 o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 26. septembra 2013 č.k. 10Er/534/2009-21
takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie.

Nepriznáva účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil a oprávneného
zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 eur do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal
dňa 29.9.2009 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 022785/09 zo dňa 3.6.2009.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 41 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvu o úvere
č. 7520494 uzavretú medzi účastníkmi dňa 7.10.2008, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo
výške 7.000,00 Sk, posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka -
neplatnej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je
zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou P. D., J..P.. so sídlom B. D. X, XXX XX Q., IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo b/
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa



príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Občiansky zákonník za neprijateľné podmienky označil
dojednanie rozhodcovskej doložky, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Rovnako o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak podľa
nej spotrebiteľ má možnosť si vybrať medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ale ak sa
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Takto formulovaná rozhodcovská doložka podľa názoru súdu prvého stupňa spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. Keďže rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju
príslušnosť, a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom, a preto exekučný titul,
vydaný na základe takejto doložky, nemá podľa názoru súdu prvého stupňa legitimitu a je materiálne
nevykonateľný. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O trovách exekúcie súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 199, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanoveniami
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) tak,
že súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v celkovej sume 39,93 eur, ktorá pozostáva z
odmeny podľa § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 33,19 eur a 20% DPH z odmeny vo výške 6,64 eur. Na
náhradu trov exekúcie zaviazal oprávneného vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený podal návrh na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v exekúcii nie
je možné pokračovať.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože nebol
oprávnený preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok ako súd ďalšej inštancie.
V súvislosti s preskúmavaním rozhodcovského rozsudku vytýkal súdu prvého stupňa nesprávnu
interpretáciu ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré explicitne upravuje
konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku



rozhodcovského súdu, navyše len na návrh účastníka rozhodcovského konania, ktorý nebol v danom
prípade podaný. Odvolateľ tiež namietal, že svojim postupom mu súd prvého stupňa odňal možnosť
konať pred súdom, pretože ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Tvrdil, že súd
prvého stupňa porušil princíp legality, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastáva názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie
konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave - Smernica rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a
preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie
vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že
súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým
bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila
nesprávne rozhodnutie vo veci. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný
súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie,
ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, nestanovuje, že spory s dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi
rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v
zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o
úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše, aj strany zmluvy si v bode 19
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť
pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter
spotrebiteľského úveru vymedzený v ustanovení § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným, sú peňažné prostriedky, a nie tovar
alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania,
poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Tvrdil, že tento úrok má sankčný
charakter, pretože oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je
primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní
výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.
Navrhol preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila, zásielku prevzala 29. októbra 2013.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa §
214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, keďže odvolanie
smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal predovšetkým rozsah preskúmavacej činnosti exekučného
súdu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti



alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad
všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z
nich udelenie poverenia vylučuje.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §
40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
alebo c) (§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).

V posudzovanej veci nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti. Práve vyššie citované zákonné ustanovenie v spojení
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dáva exekučnému súdu oprávnenie rozhodcovský
rozsudok preskúmať a prípadne aj zastaviť exekučné konanie začaté na vymoženie nároku priznaného
rozhodcovským rozsudkom, ak tento má niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Podľa tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok
tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je
teda nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené exekučný súd posudzuje skôr, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom.

Odvolateľ v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou
súdom prvého stupňa ako vzťahu spotrebiteľského.

Odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 7.10.2008
Zmluvu o úvere č. 7520494, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 7.000,- Sk.

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase vzniku zmluvy
na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.



Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý
možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu
- fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v
prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy,
ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým
počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred
predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o
úvere. Spotrebiteľ - povinná nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o
úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemohla vyjednávať, jedinou jej alternatívou bolo prijatie, alebo neprijatie
návrhu. To znamená, že aj spotrebiteľovi v prejednávanej veci, ktorý uzavrel zmluvu o úvere, bolo
potrebné poskytnúť takú ochranu, ako pri iných spotrebiteľských zmluvách v rozsahu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka.

Z výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného vyplýva, že predmetom podnikania oprávneného
je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinnou je fyzická osoba a z úverovej
zmluvy nevyplýva, že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
čím sú splnené podmienky podľa § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. preto, aby predmetný úver bolo možné
považovať za spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa postupoval správne, keď
právny vzťah medzi oprávneným a povinnou posúdil ako právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľského
úveru. S jeho záverom sa odvolací súd stotožňuje.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou P. D., J..P.. so sídlom B. D. X, XXX XX
Q., IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka
č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).



Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie
vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je
takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými
podmienkami, spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53
Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o
neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej
povinnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky,
lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,
teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a
na výbere ktorej ako spotrebiteľ nemala žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie
osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval
proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Odvolací súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, preto obavy, že slabšia strana
si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite
naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu o úvere ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná,
ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo
vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do



zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o
podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3
(§ 4 ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní).

V posudzovanej veci rozhodcovská doložka nie je súčasťou zmluvy, je obsiahnutá len vo všeobecných
podmienkach, ktoré zmluvné strany nepodpísali. Podmienkou platnosti dohody strán o rozhodcovskej
doložke je nielen jej písomná forma, ale tento písomný právny úkon je platný, len ak je podpísaný
konajúcou osobou, v danom prípade, keďže ide o dohodu strán, musí byť podpísaná tak veriteľom
(oprávneným), ako aj dlžníkom (povinnou).

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa §
53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom na vykonanie exekúcie.

K námietke odvolateľa, týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania, odvolací
súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu
exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom
rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu
konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená
zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vrátane výroku o trovách
exekúcie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.



Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného
konania podľa návrhu odvolateľa v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní
úspešný a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.