Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/81/2014 z 25. 11. 2015
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2015, sp. zn. 7Sžo/81/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:7013200824.1
Najvyšší súd | 7Sžo/81/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:7013200824.1 | 2015-11-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 8 zákona č. 327/2005 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/69e4de51-d16b-4a94-9a81-e3f1c4545adb
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7013200824.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/81/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200824
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7013200824.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Ľubici Filovej v právnej veci navrhovateľky
Ing. O. A., bývajúcej v A., zastúpenej JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Floriánska č. 16, proti odporcovi Centru právnej pomoci, kancelária Košice, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 29.04.2013 sp. zn. 3046/2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/24/2013-44 zo dňa 17. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach                                       č.
k. 2Sp/24/2013-44 zo dňa 17. júna 2014 v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej                         p
o t v r d z u j e.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach                               č. k.
2Sp/24/2013-44 zo dňa 17. júna 2014 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania  z m e ň u
j e  tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 340,90 eur na účet
jej právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša, advokáta, so sídlom v Košiciach,  Floriánska č. 16, v
lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach                                  č. k.
2Sp/24/2013-44 zo dňa 17. júna 2014 v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť súdny
poplatok  z r u š u j e.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania                      vo výške
170,45 eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša, advokáta,                 so sídlom v
Košiciach, Floriánska č. 16, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
v zmysle § 250q ods. 2 v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“) rozhodnutie žalovaného správneho orgánu sp. zn. 3046/2013 zo dňa 29.04.2013 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania
v sume 511,34 eur a súčasne ho zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume 35 eur na účet krajského súdu
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru,
že odporca nesprávne právne posúdil uplatnený nárok navrhovateľky na bezplatnú právnu pomoc, a



preto napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci bol vydaný v
rozpore so zákonom a odvolacie dôvody navrhovateľky odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci na
ďalšie konanie.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách ustanovení 3 ods. 1, v spojení s § 6 ods. 1, 2, s § 6a ods. 1                            a s § 8
zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších
prepisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z. alebo zákon o bezplatnej právnej pomoci“), ktorú právnu
úpravu citoval, postupom v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcej správne súdnictvo.

Krajský súd mal preukázané, že predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie odporcu z
29.04.2013 sp. zn. 3046/2013, ktorým odporca nepriznal navrhovateľke nárok                 na
poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z. z dôvodu, že navrhovateľka nespĺňala
požiadavku uvedenú v § 6 ods. l písm. b) zákona o bezplatnej právnej pomoci,                 t.j. že
nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka
požiadala o poskytnutie právnej pomoci v konaní vedenom pred Okresným  súdom Košice I. pod č.
18C/5/2012, v ktorom konaní si navrhovateľka podanou žalobou uplatnila náhradu škody vo výške
18.283,-€ s príslušenstvom proti žalovanej JUDr. Irene Sopkovej, správkyne konkurznej podstaty
úpadcu KAVEKO International, s.r.o., v konkurze. Žaloba bola podaná dňa 31.07.2009. V žalobe
navrhovateľka tvrdí, že správkyňa konkurznej podstaty úpadcu KAVEKO International, s.r.o., v konkurze
dňa 05.10.2000 odňala  konkrétne hnuteľné veci vo vlastníctve navrhovateľky, nachádzajúce sa v tom
čase v priestoroch uvedenej obchodnej spoločnosti. Vydania týchto hnuteľných vecí sa navrhovateľka
domáhala v samostatnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde  Košice II. pod sp. zn.
17C/149/2004 (predtým sp. zn. 30C/301/2003). Odporca v odôvodnení poukázal na uznesenie OR PZ
zo dňa 13.02.2004, ktorým vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods.
l, 4 Trestného  zákona, ktorý bol spáchaný na tom skutkovom základe, že presne v nezistenej dobe od
05.10.2000 do 29.10.2001 v priestoroch KAVEKO International, s.r.o. po vyhlásení konkurzu neznámy
páchateľ odcudzil v uznesení presne špecifikované hnuteľné veci a iné hnuteľné veci (poznámka
odporcu ktorých vydania sa navrhovateľka domáha v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II. pod sp. zn. 17C/149/2004, a ktorých náhradu škody požaduje v súdnom konaní vedenom na
Okresnom súde Košice 1, pod sp. zn. 18C/5/2012 - predmet žiadosti) v celkovej hodnote asi 200.000,-
Sk (cca 6.639 eur) ku škode navrhovateľky. Odporca s poukázaním na ust. § 420 a § 106 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka konštatoval, že z vyjadrenia listinných dôkazov doložených navrhovateľkou
vyplýva, že navrhovateľka v konaní pred Okresným súdom Košice I. sp. 18C/5/2012 sa domáha náhrady
škody na hnuteľných veciach, ktorá jej vznikla niekedy v období od 05.10.2000 do 29.10.2001 a
najneskôr vydaním uznesenia OR PZ dňa 13.02.2004 sa navrhovateľka o škode aj dozvedela, pričom
žaloba bola navrhovateľkou podávaná na príslušný súd až dňa 31.07.2009. Odporca v napadnutom
rozhodnutí svoje tvrdenie o zrejmej bezúspešnosti sporu oprel o tvrdenie, že navrhovateľka sa najneskôr
o tom, že jej vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá dozvedela z uznesenia OR PZ z 13.02.2004, ktorým
bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. l, 4 Trestného zákona, lebo
zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že v presne nezistenej dobe od 05.10.2000 do 29.10.2001 v
priestoroch KAVEKO International s.r.o., po vyhlásení konkurzu neznámy páchateľ odcudzil v uznesení
presne špecifikované hnuteľné veci a iné hnuteľné veci, ktorých vydania sa navrhovateľka domáhala
v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 17C/149/2004. Navrhovateľka
poukázala                          na to, že odporca nevzal do úvahy informáciu, že trestné stíhanie bolo zastavené
uznesením z 31.03.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.05.2006 a v tej dobe nebolo rozhodnuté o
vylučovacej žalobe, o  ktorej bolo rozhodnuté až rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 09.03.2009 č.
k. 15Cb/276/2001, z ktorého aj vyplynulo, že majetok navrhovateľky nebol do súpisu konkurznej podstaty
úpadcu zapísaný. Navrhovateľka konštatuje, že až z tohto rozsudku sa dozvedela, že konkrétna osoba
konala v rozpore so zákonom a až v tomto momente začala plynúť premlčacia lehota.

Krajský súd ďalej mal preukázané, že v administratívnom spise odporcu sa okrem iných listinných
dôkazov preukazujúcich majetkové a zárobkové pomery navrhovateľky nachádza rozsudok Krajského
súdu v Košiciach č. k. 15Cb/276/2001-229 zo dňa 09.03.2009, ktorým bola žaloba navrhovateľky proti
žalovanej JUDr. Irene Sopkovej správkyni konkurznej podstaty úpadcu KAVEKO International s.r.o., o
vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu zamietnutá.



Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžo/56/2013 zo dňa 31.10.2013 krajský súd
konštatoval, že z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že uplynutie premlčacej doby
neznamená zrejmú bezúspešnosť sporu, pretože nárok zanikne až vtedy, ak dlžník premlčanie
namietne. Dlžník môže uznať aj premlčaný nárok, pričom v prípade premlčania nie je daná poučovacia
povinnosť súdu. Pre potreby posúdenia žiadosti o právnu pomoc je bezúspešnosť skúmaná iba
povrchne, a nie je úlohou odporcu, ani  súdu v správnom súdnictve zo samotného sporu alebo vykonávať
dokazovanie, ktoré je v právomoci iba súdu konajúcemu vo veci samej. Podľa názoru krajského súdu
v preskúmavanom prípade nie je možné konštatovať jednoznačnú bezúspešnosť sporu navrhovateľky
na Okresnom súde Košice I., a preto odporca v danej veci rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie  podľa § 250q ods. 2 O.s.p. z dôvodu
uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vrátil ho odporcovi na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., pretože navrhovateľka bola v konaní
úspešná, priznal jej náhradu trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.

Krajský súd odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 35,- eur (položka
10 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov), keďže v konaní nemal úspech.
II.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a rozhodnutie č. 3046/2013 zo
dňa 29.04.2013 potvrdil a zrušil výroky napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorými bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a náhradu trov konania navrhovateľke.

V dôvodoch odvolania namietal, že súd prvého stupňa vychádzajúc zo skutkových okolností danej
veci vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Trval na
argumentácií uvedenej v napadnutom rozhodnutí vysloviac názor, že v preskúmavanej veci rozhodol
v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z., ako aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, dostatočne a
správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k jednoznačnému záveru, že
navrhovateľka nemá nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Uviedol, že centrum v danom
prípade rozhodnutím sp. zn. 3046/2013 zo dňa 29.04.2013 nepriznal navrhovateľke nárok na právnu
pomoc dôvodu, že nebola splnená podmienka, že vec nie je zrejme bezúspešná, pričom vychádzalo zo
znenia ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.

Centrum vyslovilo názor, že „výkladom“ nie je možné zmeniť zmysel ustanovenia                 § 8
zákona č. 327/2005 Z.z., nakoľko predmetné ustanovenie bude v konečnom dôsledku ignorované. Názor
Krajského súdu v Košiciach  nepovažoval za „ústavne konformný výklad“ tohto ustanovenia, ale za jeho
negovanie a „pozbavenie platnosti“.

Odporca ďalej uviedol, že pokiaľ krajský súd sa vo svojom rozhodnutí odvoláva na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, určité rozhodnutie súdu vyššieho stupňa je záväzné pre súd nižšieho stupňa,
ako aj pre správny orgán len v konkrétnom prípade, na ktorý sa vzťahuje, podporne by mohol slúžiť
aj v ďalších obdobných prípadoch, nie však v situácii, keď sa judikatúra v danej oblasti ešte vyvíja a
nemožno ju považovať za ustálenú a v obdobných prípadoch existujú rozdielne, protichodné rozhodnutia
súdov. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných prípadoch: a
to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžso/21/2013 zo dňa 15.05.2013,  sp. zn. 6Sžo/36/2011, sp.
zn. 5Sžo/56/2013, sp. zn. 8Sžo/59/2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/35/2012 zo
dňa 26.02.2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Sp/16/2012 zo dňa 28.09.2012.

Ďalej Centrum dôvodilo, že ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. nie je v rozpore s Ústavou SR a
žiadnym spôsobom nezasahuje do práva navrhovateľa na právnu pomoc, čo potvrdzujú aj nasledovné
rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva: a to Uznesenie ÚS SR č. II. ÚS
253/2013-24 zo dňa 25.04.2013; rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 15.02.2005 vo
veci Steel and Morris v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska; rozhodnutie Výboru ESĽP
zo dňa 26.06.1996 vo veci Thaw v. Spojené kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska - sťažnosť č.
27435/95;  rozhodnutie Výboru ESĽP vo veci Stewart - Brady v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a
Severného Írska - sťažnosť č. 37371/97 zo dňa 02.07.1997.



Odporca konštatoval, že nepriznaním nároku na poskytnutie právnej pomoci pre zrejmú bezúspešnosť
sporu z dôvodu premlčania práva nezaniká možnosť žiadateľa, aby si podal žalobu na súde a súčasne
požiadal súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Nepriznanie nároku na poskytnutie právnej
pomoci Centrom znamená len to, že žiadateľovi v konkrétnom konaní nebude hradiť náklady na právne
zastúpenie štát zo štátneho rozpočtu.
Odporca podal odvolanie aj proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi
navrhovateľky náhradu trov právneho zastúpenia. Poukazom na skutkové zistenia vo vzťahu k trovám
konania dôvodil, že právnemu zástupcovi odporcu mal krajský súd v prípade úspechu priznať tarifnú
odmenu a režijný paušál len za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia a účasť
na pojednávaní.

Odporca podal odvolanie aj proti výroku, ktorým krajský súd mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
a to z dôvodu, že keďže Centrum je štátna rozpočtová organizácia zriadená Ministerstvom spravodlivosti
SR na základe zákona č. 327/2005 Z.z., je v zmysle  uvedeného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. oslobodená od platenia súdneho poplatku.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasila s dôvodmi odporcu uvedenými v jeho odvolaní. Uplatnila
si náhradu trov odvolacieho konania.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu                     a v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
(§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím navrhovateľke nebol
priznaný nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami
uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie žalovaného správneho orgánu,
ktorým podľa ust. § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. navrhovateľke nepriznal nárok na poskytnutie
bezplatnej právnej pomoci.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Podľa § 246c ods. l veta prvá O.s.p. pre nesenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. l, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu
vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku v napadnutej časti týkajúcej sa
veci samej napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu právne posúdenie preskúmavanej veci
krajským súdom  vo veci samej v zásade považuje za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu,
aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho
záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny
orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,
či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo
vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako
aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach a súčasne rozsahom predmetu rozhodovania správnym orgánom a dôvodmi uvedenými
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. l O.s.p.).

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci
bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1.4-násobok sumy životného minima ustanoveného
osobitným predpisom (§ 2 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce. sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004
Z.z.) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b/ nejde o zrejmú
bezúspešnosť sporu a c/ hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy (zákon č. 663/2007 Z.z. o
minimálnej mzde v znení neskorších predpisov) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu
vyčísliť v peniazoch.

Podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas
celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.

Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne
najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Podľa § 25 ods. 1 zákon č. 327/2005 Z.z. na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o
súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní -správny poriadok, v znení neskorších predpisov).

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.



Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Senát odvolacieho súdu vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k zhodnému záveru
ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán v danom prípade nepostupoval náležite v súlade
so zákonom č. 327/2005 Z.z., ako aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, v konaní zameral svoju
pozornosť len na jeden z dôvodov pre (ne)priznanie právnej pomoci navrhovateľke, nechajúc bez
povšimnutia majetkové a sociálne pomery žiadateľky, v ktorej veci si nezadovážil dostatok skutkových
podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, pričom z predložených skutkových okolností vo vzťahu
nesplnenia zákonnej podmienky ust. § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.
prijal nesprávny právny záver, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba
považovať za predčasné a teda nesúladné so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel
k záveru že súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že žalovaný
správny orgán na základe priložených listinných dokladov mal za preukázané, že navrhovateľka ako
žiadateľka nesplnila podmienku ustanovenú v právnej norme § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z.,
v zmysle ktorej fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak nejde o
zrejmú bezúspešnosť sporu, ktorá podmienka je jedným z nevyhnutných predpokladov na poskytnutie
právnej pomoci.

Senát odvolacieho súdu z predloženého spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis
zistil, že medzi účastníkmi konania v preskúmavanej veci skutkový dej v podstate nie je sporný, avšak
medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné posúdenie skutkových zistení týkajúcich sa nepriznania
nároku na poskytnutie právnej pomoci z pohľadu aplikácie ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.,
keď odporca tvrdil, že navrhovateľke nevznikol nárok na právnu pomoc z dôvodu, že nebola splnená
podmienka, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.

Zákonodarca v zákone o právnej pomoci upravuje predmet a rozsah právnej pomoci, ako aj podmienky
jej priznania vo vzťahu k žiadateľom a pôsobnosť a úlohy orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o
žiadosti na poskytnutie právnej pomoci. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu zdravých fyzických osôb
nachádzajúcich sa v materiálnej núdzi, ale z obsahu jeho právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že sa
vzťahuje na sociálne odkázané fyzické osoby, ktoré za splnenia zákonnom ustanovených podmienok
sa nachádzajú v takej sociálnej, finančnej a majetkovej situácie, ktorá im neumožňuje zabezpečenie
právnej pomoci na ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Cieľom zákonodarcu je zabezpečiť
reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam fyzických osôb a harmonizovať
právo Slovenskej republiky s právom Európskeho spoločenstva všetkým fyzickými osobám, ktoré sa
ocitli v materiálnej núdzi bez rozdielu, teda bez diskriminácie, založenej na akomkoľvek dôvode, ako
je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod. alebo iné postavenie. Zákonodarca
ustanovuje kritériá, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľov o právnu pomoc, aby sa predišlo
jej zneužívaniu neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania
žiadostí a samotného poskytovania právnej pomoci, zakotvuje postup pri žiadaní o poskytnutie
právnej pomoci, rozhodovanie o jej poskytnutí a možnosť jeho preskúmania súdom. Materiálnu núdzu
ustanovuje ako jednu z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci tak, že hranicu materiálnej
núdze ustanovuje na úrovni 1,4 násobku sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a
jej ďalšiu podmienku, že žiadateľ si využívanie právnych služieb  nemôže zabezpečiť svojim majetkom.
Ako ďalšiu podmienku pre priznanie práva na poskytnutie právnej pomoci ustanovuje tak, že nejde
o zrejmú bezúspešnosť sporu. Zákonodarca týmto zákonom súčasne splnil povinnosť transpozície
smernice Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných
sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto



sporoch (ďalej len „smernica“), a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej
únie. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Práve
naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je
prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto
druhu v absolútne všetkých prípadoch, t.j. bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu
oblastí, v ktorých sa právna pomoc poskytuje (t.j. systémom "každému a vo všetkom"), pozitívny záväzok
štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na
súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch.

Účelom zákona č. 327/2005 Z.z. je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej
poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej
materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, v
azylových veciach alebo v konaní o administratívnom vyhostení podľa osobitného predpisu a prispieť k
predchádzaniu vzniku právnych sporov (§ l). Zákon č. 327/2005 Z.z. ustanovuje podmienky poskytovania
právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej
pomoci a inštitucionálne zabezpečenie poskytovania právnej pomoci (§ 2). Zákonodarca podmienky
na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti ustanovuje v § 6 ods.1 písm. a/ až c/ uvedeného
zákona, z ktorej právnej úpravy vyplýva, že nesplnenie jednej z uvedených podmienok má za následok
nepriznanie právnej pomoci bez finančnej účasti. Jednou so zákonných podmienok, splnenie ktorej
podmieňuje priznanie bezplatnej právnej pomoci   je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods.
1 písm. b/).

Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne
najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času,                         či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ
schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Podľa čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl.  2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov
musí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môže v činnosti orgánov aplikujúcich právo dochádzať
k situácii, že prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou nie je interpretovaný ústavne
konformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone
svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú
viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika
viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie
postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. úspešným žiadateľom
v konaní o priznanie nároku na bezplatnú právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže
splnenie všetkých troch zákonných podmienok ustanovených v citovanom         § 6 ods. 1 uvedeného
zákona, nesplnenie jednej z nich má za následok nepriznanie bezplatnej právnej pomoci. Pokiaľ v danej
veci odporca nepriznal žiadateľke nárok na bezplatnú právnu pomoc z dôvodu nesplnenia podmienky
ustanovenej v § 6 ods. 1 písm. b/ a teda z dôvodu, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, bolo jeho
povinnosťou náležite vyhodnotiť všetky okolnosti podmieňujúce naplnenie skutkovej podstaty právnej
normy ustanovenej v § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 uvedeného zákona.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu právnej normy ustanovenej v 6 ods. 1 písm. b/ tohto
zákona vyplýva, že zákonodarca priznáva fyzickej osobe právo na poskytnutie právnej pomoci bez
finančnej účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, v ktorom si uplatňuje ochranu svojich práv
a v právnej norme ustanovenej v § 8 tohto zákona príkladovo uvádza skutočnosti, na ktoré centrum



prihliada pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti takéhoto sporu. Z uvedeného je zrejmé, že môže ísť
aj o iné skutočnosti, ktoré by preukázali, že spor, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie bezplatnej
právnej pomoci, je zrejme bezúspešný. V každom prípade však musí ísť o také skutočnosti, ktoré zjavne
preukazujú bezúspešnosť sporu žiadateľa. Z uvedených dôvodov odvolací súd súhlasí s argumentáciou
súdu prvého stupňa, že nie je úlohou odporcu, ani súdu v správnom súdnictve nahrádzať úvahu
súdu konajúceho v predmetnom spore žiadateľa a za tým účelom  vykonávať dokazovanie, ktoré je
v právomoci iba súdu konajúcemu vo veci samej. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom
krajského súdu v preskúmavanom prípade nie je možné konštatovať jednoznačnú bezúspešnosť
sporu navrhovateľky na Okresnom súde Košice I., a preto odporca v danej veci rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že žiadateľka žiadala o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci
z dôvodu, že sa nachádza v materiálnej núdzi, ktorému zákonnému dôvodu odporca nevenoval doposiaľ
žiadnu pozornosť, preto bude povinnosťou odporcu v ďalšom konaní sa žiadosťou navrhovateľky z
uplatneného dôvodu zaoberať, zadovážiť si relevantné dôkazy pre rozhodnutie a tieto vyhodnotiť v
zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z.z. a svoje skutkové
zistenia a právne závery zdôvodniť v odôvodnení rozhodnutia.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením odporcu, že rozhodnutie súdu vyššieho stupňa je záväzné pre súd
nižšieho stupňa, ako aj pre správny orgán len v konkrétnom prípade, na ktorý sa vzťahuje, podporne by
mohol slúžiť aj v ďalších obdobných prípadoch, nie však v situácii, keď sa judikatúra v danej oblasti ešte
vyvíja a nemožno ju považovať za ustálenú a v obdobných prípadoch existujú rozdielne, protichodné
rozhodnutia súdov, v ktorej súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných
prípadoch. Súd v súdnom prieskume je viazaný rozsahom žalobných dôvodov (dôvodov uvedených
v opravnom prostriedku proti neprávoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu) a súčasne predmetom
administratívneho rozhodnutia, v rámci ktorého procesu prihliada na konkrétne okolnosti daného prípadu
a z tohto pohľadu posudzuje zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu ako individuálny
správny akt v konkrétnej veci. Senát odvolacieho súdu sa oboznámil s rozhodnutiami najvyššieho súdu,
na ktoré odporca v odvolaní sa odvoláva a zistil, že súdy v uvedených veciach rozhodovali na inom
skutkovom základe, ako aj, že ich právny názor vo veci bezúspešnosti sporu nevychádzal z rozdielneho
výkladu právnej normy § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., práve naopak súdy i v týchto veciach ponechávajú
na úvahe centra posudzovanie splnenia podmienky nároku na bezplatnú právnu pomoc podľa § 6 ods. 1
písm. b/ uvedeného zákona za predpokladu existencie dôkazu preukazujúceho bezúspešnosť žiadateľa
v spore zjavným spôsobom.

Odvolací súd považoval za dôvodné odvolanie odporcu proti výroku, ktorým mu súd uložil povinnosť
zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky náhradu trov právneho zastúpenia. Vychádzajúc zo
skutkových zistení vo vzťahu k trovám konania právnemu zástupcovi navrhovateľa v prípade úspechu
vzniklo právo na tarifnú odmenu a režijný paušál len za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a
príprava zastúpenia a účasť na pojednávaní. Pokiaľ si právny zástupca navrhovateľky uplatnil náhradu
za štúdiom spisu, tento úkon treba podriadiť pod úkon právnej služby prípravy.

Odvolací súd považoval za dôvodné tiež odvolanie odporcu proti výroku, ktorým krajský súd mu uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Centrum je štátna rozpočtová organizácia zriadená Ministerstvom
spravodlivosti SR na základe zákona č. 327/2005 Z.z., a preto je v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodená od platenia súdneho poplatku.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že napadnuté
rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto rozsudok krajského
súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej potvrdil podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p, v časti týkajúcej sa náhrady trov konania v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá
v spojení s § 220 O.s.p. zmenil v znení uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia a súčasne rozsudok
súdu prvého stupňa v časti povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok podľa§ 250ja ods. 3 veta druhá
v spojení                         s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnej navrhovateľke priznal



náhradu trov tohto konania, ktoré jej vznikli právnym zastúpením advokátom, za jeden úkon právnej
služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu vo výške 170,45,-€ (134 + 8,4- režijný paušál + 20% DPH).

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol  pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.