Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/74/2013 z 17. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 17. júna 2014, sp. zn. 16CoE/74/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3804898792.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/74/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3804898792.1 | 2014-06-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 OZ, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba1959f6-3d53-4c58-8a25-f9dad4fa1084 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3804898792.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/74/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3804898792
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3804898792.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, zastúpený Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava proti povinnému: B. V., bytom I. Z. XX, zastúpený opatrovníkom N. M., súdnou tajomníčkou
Okresného súdu Prievidza o vymoženie 444,47 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 6. marca 2012, č. k. 16Er/1140/2004-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom podaným dňa 19.10.2004 navrhol
vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N
1456/2004, Nz 63019/2004 zo dňa 06.08.2004, ktorá bola spísaná notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou
na základe vyhlásenia Mgr. Tomáša Kušníra. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej exekútorke
JUDr. Márii Krasňanovej udelené tamojším súdom dňa 20.04.2005. Predmetná notárska zápisnica ako
exekučný titul v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku zaväzovala povinného k zaplateniu
565,82 Eur (17 046 Sk) s úrokom z omeškania 0,25 % denne od 08.02.2004 do zaplatenia. Vyhlásenie
v notárskej zápisnici vykonal za povinného Mgr. Tomáš Kušnír. V zmluve o úvere č. 3390123 uzavretej
dňa 25.11.2003 sa nachádza zapracované splnomocnenie, podľa ktorého dlžník ako splnomocniteľ
splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j.
aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným
titulom pre exekúciu podľa Exekučného poriadku na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva. Dlžník podpísal toto splnomocnenie dňom 25.11.2003 spolu s podpísaním zmluvy o
úvere. Zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorej súčasťou sú i Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru. Zo zmluvy o úvere zo dňa 25.11.2003 vyplýva, že povinný si zobral úver 331,94 Eur (10 000
Sk) za poplatok 215,10 Eur (6 480 Sk), ktorý sa zaviazal splácať 16 timi mesačnými splátkami po
34,19 Eur (1 030 Sk). V zmluve o úvere nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Súd
prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o
úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súčasťou zmluvy o úvere , ktorú vopred pripravil a vyhotovil ako formulárovú zmluvu oprávnený,
bola predtlač, ktorá obsahovala splnomocnenie dlžníka /povinného/, ktorý splnomocnil osobu Mgr.
Tomáša Kušníra na právne úkony, okrem iného i na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Osobu splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra jednoznačne vybral oprávnený, pretože jeho meno bolo
v zmluve uvedené bez akejkoľvek účasti povinného. Pokiaľ teda oprávnený ako veriteľ sám vybral
osobu, ktorá následne za povinného prejavila vôľu a uznala dlh vo výške, ktorú určil zástupca dlžníka
s príslušenstvom, ktoré taktiež určil zástupca dlžníka, súd prvého stupňa mal za to, že takáto dohoda
o plnej moci je neplatná v súlade s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre kolíziu záujmov zástupcu



a zastúpeného. Je tu teda zrejmá kolízia záujmov povinného a jeho zástupcu, ktorý bol vo vzťahu k
oprávnenému osobou, ktorá mala záujem na vyhlásení formou notárskej zápisnice a následne odmeny
za takýto úkon, ktorú vyplácal zástupcovi oprávnený. Okrem toho celé splnomocnenie obsahuje
dojednania, ktoré sú výrazne v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Spočívajú jednak v tom, že
zástupca bez akejkoľvek účasti povinného uznáva dlh za neho, jeho výšku a celé príslušenstvo, ďalej
má oprávnenie uzavrieť záložnú zmluvu a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva a podobne. Celé
dojednanie - splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere zo dňa 26.05.2004 (správne 25.11.2003)
preto súd prvého stupňa hodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka neplatná, resp. je neplatná v zmysle § 39 v spojitosti s § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Keďže zástupca povinného Mgr. Tomáš Kušnír vyhlásil vôľu za povinného vo
forme notárskej zápisnice na základe neplatnej plnej moci, ide o exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku), ktorý je nespôsobilý a vydaný v rozpore s citovanými ustanoveniami zákona.
Dlžník, teda povinný nevyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu
podľa Exekučného poriadku, preto sa exekúcia viedla na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Súd z tohto dôvodu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, pričom postupoval podľa §
57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Ide o prekážku ,
pre ktorú nie je možné vôbec ďalej pokračovať v exekúcii, preto súd zastavil exekúciu v celosti.
Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že Občiansky zákonník v spojitosti s Nariadením vlády č. 87/1995
Z.z. kogentne ustanovujú maximálnu výšku úrokov z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného
občianskoprávneho záväzku. S poukazom na uvedené, preto považoval dojednanie úrokov z omeškania
v bode 06 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - v časti upravujúcej úrok z omeškania v prípade
splatnosti celého dlhu vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, za ustanovenie v
rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, a teda pre rozpor so zákonom (§ 517 ods. 2 a § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka) za absolútne neplatné. V prípade takto dojednaných úrokov z omeškania, ide
aj o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 3, ktorá je podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka ex lege neplatná. Pokiaľ ide o tzv. poplatok dojednaný vo výške 215,10
Eur (6 480 Sk), súdu prvého stupňa nebola zrejmá tvorba a funkcia tohto poplatku a považoval ho
za nezrozumiteľný, neurčitý a zmätočný. Okrem toho uviedol, že akákoľvek odplata za poskytnutie
peňažných prostriedkov vo výške 64,8 % len pri dobe splácania v 16 tich mesačných splátkach, a to
vo vzťahoch, kde jednou zmluvnou stranou je spotrebiteľ, je neprimerane vysoká a spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu
prvého stupňa išlo v prípade poplatku v uvedenej výške zároveň o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá je s poukazom na § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že
súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods.
2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je
úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Uviedol, že exekučný súd zvolil revízny postup, keď už
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti (ust. § 44 ods. 2
Ex. poriadku). Predovšetkým notár bol ten, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad
úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Postup
konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných
notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným
adresátom je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol povinný zaoberať
sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Vzhľadom k tomu,
že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej
zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu



vydaného notárom. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad. Ďalej namietal, že exekučný súd
konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj
zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu, že udelené plnomocenstvo
je považované za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, resp. podľa § 23a ods.
2 Zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a so záverom, že plnomocenstvo je preto neplatné
pre rozpor so zákonom. Namietal, že uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť
pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec.
Konštatoval, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu
úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 Obč. zák.. Plnomocenstvo udelené
v zmluve je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že povinný
predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa vzdal práva, ktoré mu
vznikne v budúcnosti. Žiadne z ustanovení zmluvy totiž nestanovuje, že povinný nemôže po udelení
plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo
povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak teda povinný udelil svojmu
zástupcovi plnomocestvo na zatupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom
si to vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Ďalej namietal, že exekučný súd založil svoje
rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Ex. poriadku
musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom tento svoj záver podporil tvrdením, že
to vyplýva zo súdnej praxe avšak bez toho, aby uviedol z akého publikovaného rozhodnutia vychádzal
a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie,
súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v
prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V závere upozornil na to, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na
základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby
odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že súd prvého stupňa
sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a
jej príslušenstva. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej
aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a



na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty
základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor Európskej únie už v obdobných veciach judikoval, že Súdny
dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať
všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže
sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť
skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa
uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie
je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 16.11.2010, C-76/10,
bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor
Európskej únie tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa
len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My
Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú
posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Odvolací súd následne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
uznesením, ktorým súd prvého stupňa exekúciu v danej veci vyhlásil za neprípustnú a exekúciu podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil a konštatuje aj správnosť jeho dôvodov podľa § 219
ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

Zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzavretá dňa
25.11.2003. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný
(dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokátska kancelária Za
Kasárňou 1, Bratislava na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j., aby v jeho mene uznal
záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku, alebo pre exekúciu podľa §
41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej
pohľadávky (resp. jej zostatku) a jej príslušenstva. Dňa 06.08.2004 bola notárkou
JUDr. Jarmilou Kováčovou, so sídlom v Bratislave, Gajova 13 spísaná notárska zápisnica č.
N 1456/2004, NZ 63019/2004, v ktorej v bode 3. Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe splnomocnenia
povinnej osoby tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva
dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 565,82 Eur (17 046 Sk). Na základe uvedeného je



aj odvolací súd toho názoru, že plnomocenstvo udelené povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi
priamo v úverovej zmluve, nie je platným právnym úkonom povinného, pretože Mgr. Tomáš Kušnír
nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý
mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve
o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. Tomáša Kušníra si ako svojho zástupcu povinný na základe
svojej vôle nevybral. Na základe uvedeného odvolací súd v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, považuje za neplatné vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra v predmetnej
notárskej zápisnici, v dôsledku čoho notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného
exekučného titulu.

Ďalej odvolací súd dodáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Preto súd prvého stupňa správne postupoval,
keď skúmal aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie ex offo, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie exekučného konania v danej veci. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená (R 58/1997).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.