{"guid": "314ec55e-ceff-46c4-a5d6-2bbbf5478ae1:d5c64e1d-58bb-4ace-a4a4-94ec5e150d6d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1", "spisova_znacka": "16CoE/95/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/95/2011 z 27. 10. 2011", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 27. októbra 2011, sp. zn. 16CoE/95/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1", "identifikacne_cislo": "3510204120", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Soňa Langová", "sudca_id": 347, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-langova-347", "datum_vydania": "2011-10-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d5c64e1d-58bb-4ace-a4a4-94ec5e150d6d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/95/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510204120
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3510204120.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: A. S. W., s.r.o., so sídlom O., L. X, IČO XX XXX
XXX, právne zastúpený: I. S., s.r.o., so sídlom O., L. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnej: H. P., bytom
O. B. XXX, S., o vymoženie 180,71 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 11. marca 2011, č.k. 5Er/531/2010-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie  súdu  prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Y. S. o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 19.05.2010. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v
danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo
zmluvy o úvere č. 808442 uzavretej dňa 12.03.2004 medzi pôvodným oprávneným a povinnou, pričom
zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy (ďalej len „VOP“), vyplýva, že  sa na
ňu vzťahuje režim Obchodného zákonníka. Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom prípade
nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úpravu - z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis a tiež preto, že podľa ustanovenia § 54 ods.
1 Obč.zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva je v zmysle ustanovení
z.č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá
medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako
podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom ( t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o  spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva,
že ide o prípady v zmysle ustanovenia  § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Zdôraznil, že základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred
ich uzavretím. Úver poskytnutý oprávneným povinnej túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o
úvere boli VOP, ktoré povinná nemohla ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet
spotrebiteľov. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, pričom súladom exekučného titulu so
zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie
na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z cit. ustanovenia možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť tento aj v súlade s týmto ustanovením,
teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40



písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský
rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto
jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
je teda hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por.,  ak
súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Exekučný súd ja tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody
neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnuť. Jediným jeho obmedzením je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa
nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45
ods.1 písm. a) v spojení s ods. 2  zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).  Takýto postup je
podľa súdu napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08  - U. I. W. v. D. Y. K., ktorý
citoval. Súd zistil, že vo VOP, ktoré tvoria súčasť zmluvy,   v bode IV písm. j/  je obsiahnutá neprijateľná, a
teda podľa § 53 ods. 5 Obč.zák. neplatná,  podmienka  rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 4 písm.
r) Obč.zák., pretože podľa tam uvedenej rozhodcovskej doložky sa  vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené
v ustanoveniach § 53 Obč.zák. predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva,
preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r), týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (z.č. 568/2007 Z.z. účinný od
01.01.2008), takého ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s
dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský
právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 z.č. 244/2002 Z.z. aj bez návrhu povinný zastaviť
exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia,  a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými
mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať
plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie
súdom prvého stupňa. Poukázal na oprávnenie exekučného súdu exekučné konania len zastaviť, nie
nevydať poverenia, ak sú splnené podmienky podľa § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou
priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako
súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným
právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto
účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený
priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd,
aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v  ust. § 45 ods. 1 písm.  c/ zákona o rozhodcovskom konaní,
môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu
má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie
exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s
právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo
veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora
zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie
procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne
nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať
z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by  exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach,
no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu
exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním
súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu.
Zdôraznil, že  v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zák.



č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 a § 879 f/ Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali.
Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie
takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Žiadal preto,
aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania  v sume 19,85 eur.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.  bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu,
osvojuje si dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Ex. por. povinnosť  pred vydaním poverenia  na uskutočnenie
exekúcie dôsledne preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul a v prípade, ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom
treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu
vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, zákon č. 244/2002 Z.z.  o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu
právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.  Možnosť prelomenia
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Vzhľadom na fakt, že zmluva o úvere bola medzi povinnou a právnym predchodcom oprávneného
uzavretá už dňa 12.03.2004, je potrebné konštatovať, že právne skutočnosti, zakladajúce vzťah medzi
účastníkmi konania, nastali pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka, ktorá harmonizovala
slovenský právny poriadok s acquis communautaire v oblasti ochrany spotrebiteľa (novela- zákon č.
150/2004 Z.z., účinná od 01.04.2004), a zároveň pred vstupom SR do Európskej únie (01.05.2004).
V zásade platí princíp, že súd prvého stupňa mal prioritne na vec aplikovať hmotné právo, platné a
účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t.j. ku dňu uzavretia zmluvy. Na  druhej strane
i v zmysle ustálenej judikatúry SD ES nie je vylúčený eurokonformný výklad slovenských právnych
noriem pre obdobie pred pristúpením, a to s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu
slovenského práva s platným právom európskych spoločenstiev. Súdny dvor EÚ napríklad v rozsudku
zo dňa 13.11.1990 C-106/89 Q. W. v. J. D. H. P. U. W., rozsudku zo dňa 16.12.1993 C-334/92 I. C. v.
E. P. F. W. alebo rozsudku zo dňa 14.07.1994 C-91/92 V. E. P. a Y. W. ustálil povinnosť vykladať vo
svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia domáceho práva, priamo implementujúce komunitárny
predpis (smernicu), ale národné právo ako celok, a to bez ohľadu na to, či ide o právnu úpravu prijatú
pred  príslušným komunitárnym predpisom alebo po jeho prijatí.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o
úvere, uzavretá medzi účastníkmi dňa 12.3.2004 je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v
zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia.
Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné obchodné podmienky Zmluvy o úvere, poskytované
spoločnosťou I., a.s., inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú dané pochybnosti o tom, že oprávnený
poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ.
V čase uzavretia zmluvy o úvere právny predpis definoval pojem typová zmluva (§ 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon v § 23a ods. 2 zakazoval dojednať
neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a  podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.



Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ nachádza vo fakticky
nerovnom vzťahu s  dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k uzavretiu zmluvy,
na profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva či dostupnosť právnych služieb a
predovšetkým možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.  Spoločným
znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť
formou obmedzenia autonómie vôle strán.  Z materiálneho hľadiska sa pritom pozícia kontrahenta,
uzavierajúceho zmluvu pred účinnosťou vyššie uvedenej novely Občianskeho zákonníka nijako nelíšila
od spotrebiteľa, uzavierajúceho zmluvu v novom právnom režime.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka
sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto rozporná s
predpismi na ochranu spotrebiteľa. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou,
kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza,
aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie
nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca
1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov.
Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa  vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O takúto zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, potvrdil ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/531/2010", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}