Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/326/2012 z 5. 6. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 5. júna 2013, sp. zn. 5Co/326/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7112201019.1
Krajský súd Košice | 5Co/326/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7112201019.1 | 2013-06-05 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/85c67867-838a-4573-8dca-6a2727e98921
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7112201019.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/326/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112201019
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7112201019.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724
803, proti žalovanému A. R., X., K. X, o zaplatenie 1 863,71 € s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42
176 778, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu 17C/23/2012-33 zo 16.7.2012 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.

Žalobcovi a žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a vedľajší účastník nemá
právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil, rozhodol, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania, vedľajšiemu účastníkovi ich náhradu nepriznal a vrátil žalobcovi súdny poplatok
104,87 € zo žaloby, prostredníctvom daňového úradu príslušného podľa miesta sídla žalobcu, do 15 dní
od uznesenia príslušnému daňovému úradu.

V odôvodnení, o. i. reprodukoval takmer celý obsah podania žalobcu z 11.6.2012, a pokiaľ ide o trovy
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, uviedol, že mu náhradu trov konania nepriznal z dôvodov
uvedených vo vyjadrení žalobcu, s ktorými sa stotožňuje, a to napriek tomu, že podľa § 146 ods.2 prvá
veta O. s. p. účastník, na ktorého strane vystupoval, by mal právo na náhradu trov konania. Navyše
dodal, že nepriznanie trov konania vedľajšiemu účastníkovi má právny základ v primeranej aplikácii §
142 ods.1 O. s. p., ktorý priznanie náhrady trov konania podmieňuje účelnosťou vynaložených trov a mal
za to, že nejde o účelne vynaložené trovy konania, ak sa dá zastúpiť združenie založené na ochranu
spotrebiteľa advokátom, že ak účelom, cieľom združenia je ochrana spotrebiteľov, predpokladom k jeho
činnosti by mala byť vedomosť o právach spotrebiteľov, ktoré majú byť jeho činnosťou chránené, a
teda spravodlivo možno očakávať, že bude združovať predovšetkým osoby s príslušným (právnickým)
vzdelaním, s potrebnými odbornými vedomosťami a že, vzhľadom na uvedené, zast. „žalobcu“ v
tejto veci sa javí ako nadbytočné a účelové. Napokon považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že zást.
vedľajšieho účastníka doposiaľ nevykonal žiaden právny úkon vo veci samej, ani nemohol, keďže
doposiaľ ani nemal vedomosť o tom, čo je predmetom konania a na akom skutkovom a právnom základe.

Vedľajší účastník podal včas odvolanie proti časti výroku uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté, že sa
mu náhrada trov konania nepriznáva a poznamenal, že týmto odvolaním nie je napadnutý výrok o
zastavení konania, časť výroku o trovách medzi hlavnými účastníkmi, ani výrok o vrátení súdneho
poplatku. Tvrdil, že uznesenie v jeho napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a
nesprávneho právneho posúdenia veci poukázal na to, že o jeho trovách súd rozhodol podľa § 146
ods.2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 142 ods.1 O. s. p. a náhradu trov mu pre neúčelnosť vynaložených
trov nepriznal a, že sa stotožnil s dôvodmi, ktoré k nepriznaniu mu trov v späťvzatí žaloby uviedol
žalobca. Pokiaľ súd zdôrazňuje, že jeho zást. doposiaľ nevykonal žiaden právny úkon vo veci samej, ani



nemohol, keďže doposiaľ ani nemal vedomosť o tom, čo je predmetom konania a na akom skutkovom
a právnom základe, uviedol, že iste je ťažké sa vo veci vyjadriť, ak súd napriek jeho výzve nezašle
žalobu a jej prílohy, že nie je v jeho silách pri jeho obmedzených možnostiach chodiť študovať na
súdy spotrebiteľské spisy vo veciach, do ktorých, ako združenie, vstúpil, on však predpokladá, že s
pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou žalobca si v konaní uplatňoval premlčanú pohľadávku a, že ak
by si súd splnil svoju povinnosťou a doručil mu včas žalobu a prílohy (§ 93 ods. 4,§ 79 ods.4,§ 114 ods.2
O. s. p.) vo veci by podali vyjadrenie a k späťvzatiu žaloby by došlo pravdepodobne ešte skôr. Ďalej
tvrdil, že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby,
že žalobca veľmi pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť
podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie žaloby späť na súdoch, kde on vstupuje do
spotrebiteľských konaní, že žalobca celoplošne ignoruje premlčaciu lehotu podľa O. z., podáva žaloby
v premlčaných právnych veciach a pri námietkach premlčania ním vznesených, ojedinele aj žalovaným,
sa dožaduje aplikácie obchodného kódexu na stanovenie dĺžky premlčacích lehôt, príp. poukazuje na
dohodnuté 10 ročné premlčacie lehoty, ktoré v spotrebiteľskom práve nie je možné akceptovať a taktiež
namieta jeho oprávnenie vzniesť účinne námietku premlčania, že namieste je otázka, prečo žalobca,
ako silná finančná spoločnosť vymáhajúca po celom Slovensku nespočetné množstvo pohľadávok si
nezriadi vlastné právne oddelenie, ktoré bude vymáhať od spotrebiteľov pohľadávky na súdoch bez
právneho zast., namiesto toho, sa dáva zastupovať silnou advokátskou kanceláriou, ktorá už v žalobe
si neoprávnene účtuje aj právny úkon (pokus o zmier) a v mnohých prípadoch si súdy túto skutočnosť
nepovšimli a priznali mu, najmä v platobných rozkazoch (ďalej len PR), aj nezákonne uplatnené trovy,
že odpoveď je celkom jednoduchá: ide o snahu dodávateľov pri použití nekalých obchodných praktík
ešte viac sťažiť ťažké sociálne postavenie najchudobnejších vrstiev obyvateľstva na Slovensku a čo
najviac vyťažiť z úrokov z omeškania. S poukazom na uvedené nesúhlasil s argumentáciou súdu, že
nevykonal vo veci žiaden úkon právnej služby, že úkon právnej služby - prevzatie a príprava zast.,
vrátane prvej porady, ktorého náhradu si v prvostupňovom konania uplatňuje, je mimoriadne dôležitým
úkonom, kedy sa advokátom zhodnocuje opodstatnenosť, účelnosť, stratégia a taktika právneho zast.
a následne sa táto analýza konzultuje na prvej porade s klientom, podľa jeho pokynov sa zisťuje
evidencia živej spotrebiteľskej veci na súde a zisťuje sa dodávateľ, ktorý žalobu podal vrátane súvisiacich
administratívnych a daňových evidencií, tento úkon v sebe zahrňuje aj žiadosť o poskytnutie informácií
potrebných na vstup do konania, administratívnu činnosť sekretariátu kancelárie, spočívajúcu v evidencii
v menoslove, v ďalších evidenčných pomôckach podľa spisového poriadku, pridelení sp. zn., založení
spisu, vyhotovení písomného podania o vstupe do konania a jeho zaslanie súdu, že tento úkon právnej
služby nie je naplnený podpisom plnomocenstva, ale zahŕňa celý proces od prevzatia právneho zast.
cez prípravu, ktorá vedie k tomu, že vo veci je podané kvalifikované stanovisko, že oznámením o vstupe
nebol ukončený proces prípravy právneho zast., pretože z povahy jeho činnosti v konaní a okolnosti
jeho vstupov do súdnych konaní na ochranu spotrebiteľa je zrejmé, že s predmetom spotrebiteľskej veci
sa môže oboznámiť až potom, čo sa doručením oznámenia o vstupe súdu stane v konaní vedľajším
účastníkom a teda oznámenie o vstupe je predpokladom toho, aby mu vzniklo právo žiadať žalobu a
prílohy a až po ich doručení sa môže oboznámiť s rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré tvoria právny
základ uplatneného nároku a podať vo veci kvalifikované vyjadrenie a, že súd si napokon nesplnil aj
svoju povinnosť, ktorá pre neho vyplýva z § 151 ods.4 O. s. p., pretože on si trovy konania uplatnil v
oznámení o vstupe do konania, avšak súd ho nevyzval na ich vyčíslenie, pričom rozhodoval vo veci
rozhodnutím, ktorým sa konania končí a pritom sa také rozhodnutie nevyhlasuje. Podotkol, že môže
preukázať, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania (aj bez vyjadrenia vo veci
samej) pre žalobcu odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného
nároku vzal svoju žalobu späť a konanie žiadal zastaviť, že po tom, čo mu je doručené oznámenie
o jeho vstupe do konania, príp. po tom, čo jeho vstup do konania zistí iným spôsobom, plošne berie
žaloby späť, že môže preukázať prípady, kde tento konkrétny žalobca vzal späť žalobu po vyhlásení
rozsudku, v ktorom bol úspešný, dokonca paradoxne aj po tom, čo PR nadobudol právoplatnosť a,
že ukazuje sa, že samotný jeho vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa,
je dostatočne účinným prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Citujúc
znenie čl.7 ods.1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, tvrdil
ďalej, že  súd by mal z neho vychádzať a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v
súdnych konaniach tým, že mu prizná náhradu trov konania, v opačnom prípade by jeho činnosť (ako
nemajetného) mohla byť paralyzovaná, naviac žalobca, ktorý závažným spôsobom a plošne na celom
Slovensku porušuje spotrebiteľské práva by v prípade nepriznania mu trov mohol naďalej vykonávať
svoju doterajšiu prax bez akejkoľvek ujmy, napr. v povinnosti nahradiť mu trovy konania, že napadnuté
rozhodnutie vo výroku o jeho trovách je dobrou správou pre žalobcu, že môže plošne na celom



Slovensku naďalej, bez akejkoľvek ujmy, uplatňovať citované pohľadávky, že pokiaľ by sa v praxi presadil
názor upierajúci mu právo na zást., vzhľadom na predmet jeho činnosti, potom by bolo problematické
aj zastupovanie advokátmi, napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov
vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou
realitou. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru cit. v najnovšom komentári slovenského občianskeho
procesného kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str.43 (Števček/Ficová,
Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2.vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012,str.492) a citoval tiež
z uznesenia 7Co/31/2012 z 30. 4. 2012 Krajského súdu (ďalej len KS) Prešov. Ku konštatovaniu súdu,
že ak účelom, cieľom združenia je ochrana spotrebiteľov, predpokladom k jeho činnosti by mala byť
vedomosť o právach spotrebiteľov, ktoré majú byť jeho činnosťou chránené a teda spravodlivo možno
očakávať, že bude združovať predovšetkým osoby s príslušným (právnickým) vzdelaním, s potrebnými
odbornými vedomosťami, k tejto argumentácii považoval za možné uviesť, že spravodlivo by bolo
možné očakávať aj od žalobcu, aby ako silný nadnárodný finančný gigant, ktorý vymáha nespočetné
množstvo pohľadávok by mal združovať kompetentné osoby, aby nemusel byť v súdnom konaní právne
zast., že o to spravodlivejšie by to bolo možné požadovať od bohatej vymáhačskej spoločnosti, než od
bezmajetného združenia na ochranu spotrebiteľov, že ak žalobca argumentuje a súd sa s ním stotožňuje,
že má možnosť čerpať podporu od štátu, chce poukázať na svoju reálnu skúsenosť: Podľa § 25 ods.6
zák.č.250/07 Z. z. má možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva, po opakovaných žiadostiach
v priebehu posledných 2 rokov napokon Ministerstvo hospodárstva SR mu schválilo finančnú podporu
4 000 € (doposiaľ vyplatených 1 000 €), pričom takýto finančný príspevok pri objeme činnosti ním
vykonávanej na podporu spotrebiteľov nepokrýva ani len poštovné výdavky, že takáto jeho zákonná
možnosť čerpať finančné prostriedky na podporu svojej činnosti tu síce existuje, pretože je výsledkom
transpozície právnych aktov EÚ do nášho legislatívneho prostredia, avšak realita praxe je úplne iná a
podpora štátu je skôr v rovine iluzórnej, než skutočnej, že oslovil desiatky advokátov po celom Slovensku,
ale na trvalú spoluprácu dokázal zabezpečiť len 2 advokátov, ktorí sú ochotní pracovať len za prísudok,
že jeho advokáti mu už 2. rok poskytujú kvalitné právne služby, je to ich práca, ktorou sa živia a nie
sú povinní túto prácu vykonávať vo všetkých prípadoch zdarma, že pracujú so svojimi zamestnancami
denne 12-16 hodín na množstve prípadov a nie sú to len veci premlčaných nárokov dodávateľov, že
v množstve sporov pomohol spotrebiteľom, očistil zmluvy od neprijateľných zmluvných podmienok a
nekalých obchodných praktík, avšak spotrebiteľ bol zaviazaný čiastočne plniť a trovy mu neboli priznané,
že v týchto prípadoch nebol prísudok a on, ako bezmajetný, nemal z čoho svojho advokáta zaplatiť, a
išlo o množstvo súdnych sporov, že súd by mal podporiť, aby aj v oblasti spotrebiteľského práva vznikali
špecializácie a aby sa aj silné advokátske kancelárie mohli špecializovať na spotrebiteľskú agendu, je
to agenda nová, ešte málo poznaná, avšak európska a spoločensky prospešná, že súdu zjavne uniká,
kto tu chráni vyššie princípy, kto poukazuje na nemorálny celospoločenský fenomén civilno-právnej
úžery, ktorú výkonná moc, ale bohužiaľ aj niektoré súdy zľahka tolerujú, že nadobudol oprávnený pocit,
akoby súd hájil záujmy dodávateľa (žalobcu), aby ako mamutia inkasná spoločnosť neutrpela ešte ďalšiu
ujmu (okrem nevymoženej pohľadávky) v podobe trov konania a položil otázku, kto by mal nastaviť v
spoločnosti latku morálky, ak nie objektívne a spravodlivé súdy, že prax mu potvrdzuje, že najväčšie
možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom mu poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva, pretože
spotrebiteľ často nevyhľadá ani advokáta, ani jeho a ak áno, tak len výnimočne, že do konaní vstupuje
voči dodávateľom, ktorí - podľa jeho skúseností - najviac porušujú spotrebiteľské práva, že po doručení
žaloby a príloh v zmysle  § 93 ods.4,§ 79 ods.4 a § 114 ods.2 O. s. p. analyzuje vec a v konaní náležite
právne argumentuje, že chcel by ochrániť ešte viac spotrebiteľov a vstúpiť do všetkých spotrebiteľských
konaní, ale nedovoľujú mu to (I) jeho skromné možnosti, (II) neochota advokátov ho zastupovať, (III)
jeho iluzórna podpora zo strany štátu, (IV) nepochopenie funkcie súdov v systéme napĺňania vysokých
cieľov politiky EÚ pri ochrane spotrebiteľov zo strany niektorých sudcov, že táto agenda vyžaduje nielen
právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by túto agendu systematicky spracovávali,
týka sa technického zabezpečenia, pracovných prostriedkov a pomôcok slúžiacich na jej spracovanie
vrátane adekvátnych kancelárskych priestorov, že nemá finančné prostriedky ani personálne obsadenie,
preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na našich súdoch je
realizovanie jeho činnosti prostredníctvom ochotných advokátskych kancelárií, že predpokladá, že súdu
z jeho činnosti je zrejmé, koľko pracovného nasadenia je potrebné na spracovanie predmetnej agendy,
ktorá sa na jej konci v konkrétnej veci ukáže možno ako rutinná a jednoduchá, treba však vidieť koľko
zhmotnenej práce je v množstve týchto jednoduchých vecí, že jeho cieľom je, aby sa spotrebiteľská
agenda rozptýlila medzi čo najviac Združení, aby v každom konaní vystupoval za Združenie advokát
a aby dodávatelia prestali nie v dobrej viere doslova skúšať súdy, aby im priznávali premlčané nároky,
nároky z neprijateľných zmluvných podmienok a nároky po použití nekalých obchodných praktík a, že



jeho cieľom je taktiež, aby sa táto agenda zminimalizovala, čo dosiahne len vtedy, ak budú podporené
účinné prostriedky na odradenie dodávateľov realizovať svoju doterajšiu prax na súdoch, ak však
neriskujú ani len náhradu trov konania, skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej. Vytýkal súdu,
že pri nepriznaní jeho trov postupoval v rozpore s legislatívou EÚ a judikatúrou SD EÚ (citoval Čl.169
ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ, Čl.38 a čl.47 Charty základných práv EÚ) a tvrdil, že o odôvodnenosti
priznania jeho trov svedčí aj novelizované znenie § 137 O. s. p. (citoval ho), ktoré bolo s účinnosťou
od 1.1.2012 doplnené zák.č.332/11 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi
(citoval z dôvodovej správy k nemu) a, že novelizovaná právna úprava zohľadňuje aj rozsudok Súdneho
dvora EÚ (druhá komora) z 22.12.2010 vo veci C-279/09 (aj z neho citoval), že v zmysle uvedeného
dokonca KS v Prešove svojim uznesením 3Co/131/2011-85 z 13.1.2012 zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa a ustanovil vedľajšiemu účastníkovi, ktorým bola tiež právnická osoba zameraná na ochranu
spotrebiteľa advokáta, pričom konštatoval, že nie je možné nedôvodne a bez akýchkoľvek logických
súvislosti podmieňovať spôsobilosť občianskeho združenia na vykonávanie predmetu svojej činnosti
odbornosťou v odbore právo, že sú to práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v
súlade so zák. chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov (§ 3 ods.4,§ 25 zák.č.250/07
Z. z. o ochrane spotrebiteľa), že európska legislatíva a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na nich
nadväzujúca vnútroštátna právna úprava, preferujú činnosť združení v rámci ich zákonných oprávnení,
že občianske združenia na ochranu spotrebiteľov si v prevažnej miere zakladajú samotní občania
poškodení nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v štandardných formulárových
zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a finančného zabezpečenia chránia práva
prevažne nemajetných spotrebiteľov, ktorí rezignujú na obranu svojich práv, pretože nemajú dostatok
prostriedkov na advokáta a tým na rovnocenný priebeh súdnych konaní, že ak by mu (ako nemajetnému)
bolo odmietnuté právo na náhradu trov konania, de facto by to znamenalo jeho nemožnosť reálnej
ochrany spotrebiteľov na súdoch, že účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť z
čl.47 ods.2 Ústavy (aj z neho citoval), že ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania
v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR (napr. II.ÚS78/03, II.ÚS31/04,
II.ÚS56/05, IV.ÚS147/08, II.ÚS122/09), že trovy právneho zast. treba považovať v každom prípade za
účelne vynaložené trovy, že každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej
zložitej veci bol zast. advokátom a toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať v rámci celej republiky,
bez ohľadu na to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená s menšími trovami, než udelenie
plnomocenstva zást. mimo mesta alebo obce, kde účastník konania býva (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs,
Trovy konania v civilnom procese, Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie,1997,str.53),
že samotná skutočnosť, že má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je - dúfa - sporná,
napriek tomu si dovoľuje poukázať na rozsudok 5Cdo71/2010 z 9.6.2010 Najvyššieho súdu SR, ako
aj na najnovšie komentáre k O. s. p.: Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár -
I. diel,2. vydanie, Praha: C. H. Beck,2012,str. 331, príp. Drápal/Bureš a kol. Občanský soudní řád I,
Velké komentáře, 1. vydání: C. H. Beck,2009,str.607. K priznaniu trov vedľajšieho účastníka aj bez
akéhokoľvek písomného vyjadrenia, ak dôjde k späťvzatiu žaloby po vstupe vedľajšieho účastníka,
predložil uznesenie KS v Prešove 7 Co/19/2012-84 z 28.2.2012 a zdôraznil, že o jeho nároku na trovy
konania už bolo viackrát právoplatne rozhodnuté, preto predložil aj ďalšie rozhodnutia [12 rozhodnutí KS
v Prešove, 5 rozhodnutí KS v Košiciach a 4 rozhodnutia KS v Banskej Bystrici (označil ich sp. zn. a dňom,
kedy bolo rozhodnuté)], že aj renomovaný právny portál www.najpravo.sk <http://www.najpravo.sk>
uverejnil 4.7.2012 na svojom webovom sídle rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 17Co/87/2011-71 z
25.4.2012 a rozhodnutie KS v Prešove 7Co/34/2012 z 28.3.2012, z ktorých vyplýva právo vedľajšieho
účastníka na náhradu trov konania že z uvedeného vyplýva, že aj on, ako občianske združenie zložené
prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré je pripravené dôsledne presadzovať a chrániť aj v súdnych
konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov, má právo vystupovať proti dodávateľom na základe princípu
„rovnosti zbraní“, práve preto je zast. advokátmi, ktorí sú ochotní takéto zast. realizovať, že aj keď
neprijateľnosť zmluvných podmienok a posudzovanie nekalých obchodných praktík vyhodnocuje súd v
zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ ex offo, nemôže poučiť spotrebiteľa o premlčaní, príp. mu dávať
návody k náležitej právnej argumentácii proti dodávateľom, že jeho vstupom do konania sa žalobca zrazu
v súdnych konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného partnera v riešení
právnych otázok súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože samotní spotrebitelia sa nedokážu náležite
brániť, že v predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda je nutné použiť normy
spotrebiteľského práva, aj výkladové pravidlá ich aplikácie, že základnou filozofiou spotrebiteľského
práva je pozitívny zásah štátu, ktorým je kompenzovaná zjavná nerovnováha medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v kontraktačnom procese, že tento pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc
spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany



spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou, a to aj v otázke rozhodovania o
trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľov, že súd mal  v danej veci celkom
jednoznačne aplikovať § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. a vylúčiť aplikáciu § 150 ods.1 O. s. p., citoval
znenie § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. a právnu vetu judikátu R49/1993 a zdôraznil, že mu vznikli v
konaní trovy z titulu právneho zast. podľa vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, že z procesného hľadiska zasadne platí, že
zastavenie konania zavinil žalobca, preto má v konaní on, ktorý podporoval žalovaných nárok na náhradu
trov konania, že si uplatňuje aj trovy odvolacieho konania a, že opätovne žiada o doručenie žaloby a jej
príloh (§ 93 ods.4,§ 79 ods.4 a § 114 ods.2 O. s. p.). S poukazom na uvedené navrhol napadnutý výrok
uznesenia zmeniť tak, že žalobca je povinný zaplatiť mu trovy prvostupňového konania 106,75 € a trovy
odvolacieho konania 57,96 € na účet jeho zást., , do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Pre prípad, že
sa odvolací súd nestotožní s jeho právnou argumentáciou, navrhol, v súlade s ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ (Doktrína CILFIT C-283/81), podľa § 109 ods.1 písm. c) O. s. p., prerušiť toto
konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach:1. Či pod právom na súdnu
ochranu podľa čl.47 v spojení s čl.38 ods.1 Charty základných práv EÚ a pod právom na zabezpečenie
hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov
podľa čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ sa rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania,2.
a) Či sa má čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.47 v spojení s čl.38 ods. 1 Charty základných
práv EÚ vykladať tak, že Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov patrí náhrada trov konania
ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho sporu, ak zmyslom
a cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky
podľa čl.6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/
ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu,
b) Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada trov v
súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania
argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania, alebo sa rozhodlo o späťvzatí
žaloby žalobcom po námietke premlčania vznesenej v konaní Združením,3.Či je porušené základné
právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl.47 v spojení s čl.38 ods.1
Charty základných práv EÚ a čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak súd neprizná právo na náhradu
trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov, napriek ich úspechu v
súdnom konaní a nevyporiada sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli
súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne právne odôvodnené,4. Či právna úprava podľa § 142-§ 151
slovenského O. s. p. odporuje právu EÚ, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov
priznať plnú náhradu trov konania, napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane
dodávateľovi náhradu trov konania priznať umožňuje a 5. Či čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.38
a 47 Charty základných práv EÚ treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného
práva, ktorá označuje právne zast. Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov za neúčelné napriek
tomu, že po vstupe Združenia do konania dodávateľ zobral žalobu späť. Uvedené otázky považoval za
otázky zásadného právneho významu, pretože s poukazom na dôvody uvádzané v tomto podaní ide o
otázku holej existencie Združení a deň facto o otázku prežitia Združení, že EÚ stanoví ciele (§ 169 ods.1
ZoFEÚ) práva spotrebiteľov zaradí medzi základné práva EÚ,(§ 38 ods.1 CHZPEÚ) štát deklaruje pomoc
Združeniam (§ 25 zák.č.250/07 Z. z.) Združenie vstúpi do konania, spotrebiteľ je v súdnom konaní
úspešný, čím je daný reálny výsledok ochrany spotrebiteľa, avšak súd chce túto činnosť  pri ochrane
spotrebiteľa paralyzovať nepriznávaním trov Združeniu, že Združenia obhajujú jedno zo základných práv
EÚ dovolenými zákonnými prostriedkami účinnej obrany, súd im trovy nepriznáva, dodávatelia plošne po
celom Slovensku porušujú spotrebiteľské práva a trovy konania sú im priznávané a princíp spravodlivosti
stanovený v § 1 O. s. p. je tu zjavne narušený. Z týchto dôvodov považoval za mimoriadne dôležité
predloženie uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ. Záverom uviedol, že zákonným
sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym sudom, je nielen sudca určený rozvrhom práce podľa
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie
komunitárneho práva, je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len
komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Doktrína
CILFIT C-283/81, uznesenie ÚS SR z 28.7.2009, III.ÚS 207/09-31), citoval z rozhodnutia II. ÚS 1658/11
z 29.11-2011 a podrobne vyčíslil trovy konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že vedľajší účastník podal odvolanie voči výroku o trovách
konania, v ktorom poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských



zmluvách a na právo EÚ, ako aj na viaceré ust. O. s. p. a zároveň podal návrh na prejudiciálne konanie.
Citujúc znenie § 93 ods.1,2,§ 137,§ 142,§ 146 ods.2 a § 150 O. s. p., ďalej uviedol, že sa stotožňuje s
rozhodnutím súdu, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, nakoľko má za to, že
v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva
a, že obdobný právny názor vyslovil aj KS v Košiciach v rozhodnutí 6Co/141/2012 (citoval, čo v ňom
uviedol). Poukázal na to, že cieľom vedľajšieho účastníka je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie
žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v
občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93
ods.2 O. s. p.). Zdôraznil, že nevidí význam v právnom zast. vedľajšieho účastníka, keďže samotnou
jeho úlohou je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, že spochybňuje nutnosť a účelnosť
vynaloženia trov právneho zast. vedľajším účastníkom, že v danom prípade nemožno prijať záver,
že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne
služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohol uskutočniť samotný
vedľajší účastník bez právneho zast., že z aktívnej činnosti vedľajšieho účastníka je zrejmé, že disponuje
rozsiahlymi znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá, a
je inštitúciou spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní a, že obdobný názor
vyjadril aj Okresný súd (ďalej len OS) Nitra v rozhodnutí 25C/58/2012, z ktorého citoval. Zastával
názor, že ak sa vedľajší účastník rozhodne využiť pre zast. v konaniach pomoc advokáta (splnomocniť
ho na zast. v tisíckach sporov, do ktorých hromadne vstupuje) musí trovy právneho zast. znášať z
vlastných prostriedkov, v opačnom prípade jeho konanie vytvára dojem účelovosti, čo ustálil aj KS v
Bratislave vo svojom rozhodnutí 5Co/26/2012, v ktorom potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu
(citoval právny názor KS v Bratislave), že uvedený právny názor KS v Bratislave doplnil a rozvinul v
rozhodnutí 3Cob/259/2011 (aj z neho citoval), že účelom právneho zast. je predovšetkým zast. záujmov
svojho klienta, avšak v danom prípade možno konštatovať, že právne zast. vedľajšieho účastníka je
nadbytočné, účelové a nehospodárne, keďže ten sa sám prezentuje ako inštitúcia spôsobilá na ochranu
spotrebiteľa aj v rámci súdneho konania, že skutočnosť, že sám bez právneho zast. vystupuje na strane
žalobcu spolu s občanmi SR vo viacerých sporoch na ochranu spotrebiteľov, príp. občanov SR v týchto
sporoch sám zastupuje, potvrdzuje, že jeho právne zast. v predmetnom spore je nehospodárne. Zastával
názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zast. dochádza k nadbytočnému
navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a
reflektovať použitím  § 150 O. s. p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. V tejto
súvislosti si dovolil poukázať na právny názor (citoval ho) vyslovený KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí
13Co/105/2012, podporený a doplnený v jeho rozhodnutí 16Co/100/2012, v ktorom poukázal na nález
ÚS SR II.ÚS78/03 (aj z neho citoval), že obdobný právny názor vyslovil aj KS v Prešove v rozhodnutí
13Co/36/2012 a rovnako aj v rozhodnutí 13Co/35/2012 (citoval z ich odôvodnenia). Zastával názor,
že vyjadrenia zást. vedľajšieho účastníka v konaní sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach (len
vpisovanie do kontextu) a opäť zdôraznil, že má za to, že takéto úkony má prioritne vykonávať samotný
vedľajší účastník, že na uvedené poukázal vo svojom rozhodnutí 13C/14/2012 už aj OS Bratislava
II a, že obdobne upriamil svoju pozornosť na vyjadrenia vedľajšieho účastníka aj OS Bratislava IV v
rozhodnutí 8C/303/2011 (z ktorých citoval) a, že podaniam vedľajšieho účastníka venoval pozornosť aj
KS v Košiciach v rozhodnutí 6Co/141/2012 (aj z neho citoval). Ďalej si dovolil poukázať na rozhodnutie
KS v Banskej Bystrici 17Co/91/2012 (i z neho citoval) a pokiaľ vedľajší účastník v podanom odvolaní v
súvislosti s dôvodnosťou svojich trov konania poukazuje na § 137 O. s. p., zastával názor, že združenie
vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý žalovaného v konaní nezastupuje
äcitoval právny názor vyslovený KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/40/2012), z uvedeného dôvodu
nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania argumentovať uvedeným ust.,
nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v
konaní podľa osobitného prepisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Zároveň zastával názor,
že ust. Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník
poukazuje, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa, žiadne z predmetných ust. nepoukazuje na to,
že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zast. advokátmi, ale len na to, že
nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Uviedol, že v zmysle
uvedeného nevidí význam v právnom zast. vedľajšieho účastníka, keďže samotnou úlohou združenia
je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, že spochybňuje nutnosť a účelnosť vynaloženia
trov právneho zast. vedľajším účastníkom a, že v danom prípade nemožno prijať záver, že zást.
vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j. že poskytol právne služby,
ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie
bez právneho zast. Zastával názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zast.



dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť
súd správne prihliadol a náhradu trov konania mu nepriznal. K návrhu na predloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho
účastníka, uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho
konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť
vynaložených trov konania. Zastával názor, že v zmysle práva EÚ je z prejudiciálneho konania vylúčené
vnútroštátne právo členských štátov, čiže SD EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne
právo alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko
preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci a zmysle uvedeného mal za to,
že priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi je výlučne v kompetencii vnútroštátneho
súdu. Zároveň si dovolil poukázať na to, že vedľajší účastník sa prezentuje ako organizácia na
ochranu spotrebiteľov, avšak z urputnej snahy o predloženie prejudiciálnych otázok na SD EÚ, ohľadom
nároku združenia na ochranu spotrebiteľa na náhradu trov konania, možno nadobudnúť skôr dojem
ochrany najmä svojich záujmov. V zmysle uvedeného mal za to, že návrh vedľajšieho účastníka na
predloženie prejudiciálnej otázky na SD EÚ je nedôvodný a účelový, nakoľko posúdenie priznania
náhrady trov konania patrí jednoznačne do právomoci vnútroštátneho súdu. Na základe uvedeného
navrhol napadnutý výrok o trovách konania preskúmať a v zmysle § 219 O. s. p. ho potvrdiť. Zároveň si
uplatnil trovy konania v odvolacom konaní, ktoré podrobne špecifikoval.

Uznesenie, okrem výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, nebolo odvolaním napadnuté,
nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebolo v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní
preskúmavané.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia  pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka
potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení
skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú
správne, na čom nič nemení ani odvolanie, lebo podstatná časť v ňom uvedených skutočností, nemá
pre rozhodnutie v prejednávanej veci nijaký právny význam.

V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať
za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj cieľ
- bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami
výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný
vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť
si pri účasti v konaní zást., avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie práva
samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj
právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc
spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu
povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má
vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v
rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta,
avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za
účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania
(nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky), nie je porušené jeho základné
právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné
pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie
súdu. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o
náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej
osoby. Napokon treba dodať, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých
žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho
úkonov, nemožno považovať za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ
vedľajšieho účastníka, ktorým je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na



konkrétne okolnosti prípadu a to najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na
ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej
jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého
vstupuje do konania, nemožno - ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a
tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca,
ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší
účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast.
splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je
ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi,  ktorý mal  vo veci  plný úspech,  súd prizná náhradu  trov
potrebných  na  účelné  uplatňovanie alebo bránenie práva  proti účastníkovi,  ktorý vo  veci úspech
nemal.

Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, žalovaný
žiadne trovy neuplatnil a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150 ods.1 O. s. p.
priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe uplatneného nároku.

Návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora EÚ o rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach nebolo možné vyhovieť.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora
spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Je vecou vnútroštátneho
(všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý má zodpovednosť za rozhodnutie vo veci
samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o
prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré mu položí, ako aj
to, či sú splnené predpoklady, za splnenia ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v
každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplývajú viaceré výnimky z
povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku, konkrétne ak a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala
žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b) ide o otázku, ktorá
bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom alebo o právnu otázku, ktorá sa
vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acteé
clairé“) alebo ak c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku
(princíp „acte clair“). V prípade ak sú tieto podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé, o. i. aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo
vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

V prejednávanej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva, nakoľko
právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu úniového
práva.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.