Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/659/2015 z 5. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 5. septembra 2016, sp. zn. 14Co/659/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6414213587.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/659/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6414213587.1 | 2016-09-05 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 3 ZRK, § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, § 40 ods. 1 písm. g) ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/77b6e34f-b979-425c-be93-f89afdc03766 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6414213587.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/659/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213587
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414213587.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu U.E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M., R. XXX/XX, zastúpený JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej
kancelárie Žiar nad Hronom, Ul. SNP 94 proti žalovanej POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO : 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 27.04.2015, č. k. 4C/195/2014-59, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým súd rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava spisovej značky SR
09688/14 zo dňa 30.10.2014 čiastočne zrušil a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 30.10.2014, spis. značky SR 09688/14 v častiach týkajúcich
sa výroku o známom úroku vo výške 372,46 Eur, poplatku vo výške 952,- Eur, úroku vo výške 32%
ročne zo sumy 1218,- Eur od 26.06.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo
sumy 2170,- Eur od 09.08.2013 do zaplatenia, v trovách mediačného konania vo výške 355,99 Eur a
poplatku za upomienku vo výške 32,- Eur, v trovách rozhodcovského konania vo výške 605,13 Eur a v
povinnosti žalovaného zaplatiť nároky uvedené v bode 1, 2 a 3 výroku spoločne v mesačných splátkach
vo výške 200,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa
stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia až do úplného
zaplatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia
čo i len jednej splátky riadne a včas. Vo zvyšku návrh žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku uzavrel, že medzi sporovými stranami ide o spotrebiteľský úver, keď žalobca
je spotrebiteľom, preto je na konanie podľa § 88 ods. 2 O.s.p. príslušný súd, v obvode ktorého má
spotrebiteľ bydlisko. Tým zaujal stanovisko k námietke žalovanej o miestnej príslušnosti tak, že táto nie
je dôvodná. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy
so záverom, že uzavretie zmluvy o úvere nebolo podmienené uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, ide
o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, a preto súd považuje uzavretú rozhodcovskú zmluvu
za platne uzatvorenú v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že by bol dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe ust. § 40 ods. 1, písm. c) Zákona
o rozhodcovskom konaní. V ďalšom súd zaujal záver k tvrdeniu žalobcu o porušení zásady rovnosti
účastníkov konania (§ 40 ods. 1, písm. g/ Zákona o rozhodcovskom konaní) so záverom, že nie je dôvod
na zrušenie rozhodcovského rozsudku z tohto zákonného ustanovenia. Poukázal pritom na skutočnosť,



že rozhodcovský súd vyzval žalobcu na písomné vyjadrenie k nárokom uplatneným žalobcom v lehote
10 dní od doručenia výzvy, vo výzve bol riadne poučený o právach a povinnostiach, okrem iného
aj o tom, že pokiaľ sa v lehote nevyjadrí, rozhodne rozhodcovský súd na základe písomne podanej
žaloby a dôkazov predložených žalobcom. Napriek vyvinutému primeranému úsiliu sa nepodarilo ku dňu
vydania rozhodcovského rozsudku získať písomné vyjadrenie žalobcu (v tomto spore) ku skutočnostiam
uvedeným v návrhu na začatie rozhodcovského konania. Tento bol počas celého prebiehajúceho sporu
vo vzťahu k rozhodcovskému súdu pasívny a neuplatňoval si svoje práva priznané právnym predpisom.
V ďalšej časti odôvodnenia sa súd prvej inštancie zaoberal zmluvou o úvere zo dňa 30.08.2012.
Dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky,
ktoré upravuje jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorú je výška úrokovej
sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny, ak sa za rôznych
podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru; úverová zmluva neobsahuje všetky
zákonné predpoklady na použitie výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 9 ods. 2, písm.
j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pretože zmluva o úvere neobsahuje zákonné
náležitosti uvedené v § 9 ods. 2, písm. a) až k), považoval úver za bezúročný a bez poplatkov so záverom,
že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1600,- Eur, povinný bol vrátiť iba sumu 1600,- Eur bez úrokov
a poplatkov. Keďže zaplatil z úveru len sumu 382,- Eur, nevrátil teda úver vo výške 1218,- Eur, tak
ako rozhodol Stály rozhodcovský súd. V tejto časti považoval súd prvej inštancie rozhodnutie Stáleho
rozhodcovského súdu za správne a v tejto časti návrh žalobcu zamietol. Pokiaľ ide o dôvod zrušenia
rozhodnutia podľa § 45 ods. 1, písm. c), e) a i) až l) skonštatoval, že dôvod zrušenia sa vzťahuje len na
časť rozhodcovského rozsudku, a preto zrušil napadnutý rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,
keďže je možné túto oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku (§ 45 ods. 3
zákona č. 335/2004 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). Rozhodnutie o úrokoch, známych
úrokoch možno oddeliť od istiny, pri rozhodovaní o tejto časti rozhodol Stály rozhodcovský súd v rozpore
s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, toto porušenie
mohlo mať vplyv na výsledok sporu (§ 45 ods. 1, písm. i/ Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní) z dôvodu absencie zákonných náležitostí zmluvy o úvere. V tejto časti preto rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zrušil. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom
na čiastočný úspech sporových strán v konaní.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Podľa
odôvodnenia odvolania, napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na ust. § 53 ods. 4, písm. r) Občianskeho zákonníka (pokiaľ je aplikovateľné),
v zmysle ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Za nepochybné uviedla, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobcom
a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane
domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho
konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za dôležité považovala to, či doložka v čase jej uzavretia sama
o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym
riešením sporu (pričom nie je dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti). Za logické považuje, že pokiaľ
spotrebiteľ poruší zmluvu, bude to práve dodávateľ, ktorý sa obráti so žiadosťou o právnu ochranu na
príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním alebo priamo
na súd alebo priamo na rozhodcovský orgán. Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné
procesné právo, nie rozhodcovská zmluva. Podľa ust. § 19 Zákona o rozhodcovskom konaní, podanie
žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky ako podanie žaloby na súd. Podľa § 106 ods.
3 O.s.p., ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr, než došlo k súdnemu konaniu, preruší súd konanie
o neexistencii, neplatnosti alebo zániku zmluvy až do doby, než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne
o právomoci alebo vo veci samej. Tým nie je dotknuté právne postavenie spotrebiteľa, spotrebiteľ má
možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr.
spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Z ust. § 53 ods. 4,
písm. r) Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne,
ale iba ho obmedziť. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka treba vykladať eurokonformne
v zmysle znenia Smernice. Podľa písmena q) ods. 1 prílohy Smernice je zakázané iba dojednanie,
aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho
nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam. V danom



prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu
spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z
právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov, rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej
Smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (článok 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty
zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy
o úvere. Pritom platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej
úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior, a
teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na
orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Žalovaná ďalej poukazuje na
skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanou bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská
zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Uzavretie zmluvy
o úvere v predmetnom prípade teda nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Ide teda o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, ktorá v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže
byť neprijateľnou podmienkou. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že v danej veci nedošlo k porušeniu
ustanovenia § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu. Žalobcovi (tam žalovanému)
riadne doručil všetky písomnosti s výzvou na žalobnú odpoveď, žalobca (tam žalovaný) mal možnosť sa
vyjadriť. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma, a preto miesto rozhodcovského
konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania nie je dôležitá. Navrhla napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušiť, prípadne žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

3. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobca prostredníctvom splnomocnenej advokátky
navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, s odvolaním žalovanej a jeho dôvodmi
nesúhlasí. Má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zrušil rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu v časti príslušenstva špecifikovanom v predmetnom rozhodnutí. Závery, v zmysle
ktorých zmluva o úvere nemala náležitosti podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, sú správne, pokiaľ
ide o námietku žalovanej o nevýhradnej rozhodcovskej zmluve, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 26.10.2012, sp. zn. 17CoE/175/2012, v zmysle ktorého neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je aj alternatívna (nevýhradná) rozhodcovská doložka. Uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 145,86 Eur.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a toto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Krajský súd poznamenáva, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ktorý nahradil zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok.

6. Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a dôvodov podaného odvolania dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

8. Ako je zrejmé z obsahu spisu a napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie rozhodujúc o žalobe
žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, tejto žalobe čiastočne
vyhovel a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v časti vymedzenej vo výrokovej časti rozsudku zrušil,
konkrétne v časti známeho úroku vo výške 372,46 Eur, poplatku vo výške 952,- Eur, úroku vo výške
32% ročne zo sumy 1218,- Eur od 26.06.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo
sumy 2170,- Eur od 07.08.2013 do zaplatenia, ďalej v časti trov mediačného konania vo výške 355,99
Eur, poplatku za upomienky vo výške 32,- Eur a trov rozhodcovského konania vo výške 605,13 Eur, ako
aj v povinnosti žalovaného (tu žalobcu) zaplatiť uvedené nároky spoločne v mesačných splátkach vo
výške 200,- Eur s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po
právoplatnosti rozhodnutia do úplného zaplatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok a výkonu
rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Vo zvyšku, tzn. o povinnosti
zaplatiť istinu vo výške 1218,- Eur žalobu žalobcu zamietol. Ako vyplýva z dôvodov napadnutého



rozsudku, súd prvej inštancie posudzoval spornú vec z viacerých hľadísk vzhľadom na dôvody uvedené
žalobcom, ako aj obranu žalovaného. K námietke miestnej nepríslušnosti vznesenej žalovanou, súd
prvej inštancie zaujal názor, že ide o spotrebiteľský spor, keď žalobca je bez akýchkoľvek pochybností
spotrebiteľom a nárok sa týka spotrebiteľského úveru. Námietku žalovanej o miestnej nepríslušnosti
kvalifikoval ako nedôvodnú.

9. Nestotožnil sa s názorom žalobcu o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čo mal byť dôvod pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Rovnako za nedôvodné považoval tvrdenie žalobcu o porušení zásady rovnosti účastníkov konania
podľa § 40 ods. 1, písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní so záverom, že tu nie je dôvod na zrušenie
rozhodcovského rozsudku z týchto zákonných dôvodov.

10. Súd prvej inštancie považoval za preukázané tvrdenie žalobcu o porušení všeobecne záväzných
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, konkrétne § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a následkom predpokladaným v ust. § 11 ods. 1, tzn. že spotrebiteľský úver sa vzhľadom na
existenciu zákonných náležitostí považuje za bezúročný a bez poplatkov, na ktorú skutočnosť musí
prihliadnuť každý orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských úverov. V tejto časti považoval súd
prvej inštancie rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu za nesprávne, v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, pričom toto porušenie mohlo
mať vplyv na výsledok sporu (s poukazom na § 45 ods. 1, písm. i/ Zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní).

11. Ako je už uvedené vyššie, v dôvodoch odvolania žalovanej tieto smerujú k platnosti rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky a k dodržaniu § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda že
nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov.

12. Odvolací súd poukazuje na ust. § 379 CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom
odvolania (okrem prípadov uvedených pod písmenami a/, b/, c/, čo sa však nevzťahuje na danú vec) a
§ 380 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovanej a konkrétne
odvolacie námietky sú zmätočné, pretože súd prvej inštancie rozhodol o rozhodcovskej zmluve (doložke)
a porušení zásady rovnosti tak a z takých dôvodov, ako to navrhuje a považuje za správne žalovaná
vo svojich odvolacích námietkach.

14. Pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý považoval súd prvej inštancie žalobu za opodstatnenú a čiastočne
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, s vysloveným názorom, že v tejto časti rozhodcovský súd rozhodol
v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, čo mohlo
mať vplyv na výsledok sporu, k tomuto dôvody odvolania nesmerovali a žiadnym spôsobom na tento
záver súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní nereagovala. Z uvedeného dôvodu odvolací súd sa touto
otázkou nemal dôvod, ani nemohol zaoberať (§ 380 ods. 1 CSP).

15. V zmysle uvedeného odvolací súd kvalifikoval odvolanie žalovanej ako nedôvodné, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Súčasne potvrdil aj napadnutý výrok
o trovách konania (vzhľadom na ust. § 470 ods. 4 CSP), pretože bol správny a zodpovedajúci právnej
úprave v čase rozhodnutia - § 142 ods. 2 O.s.p.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov (v tomto prípade už len odvolacieho konania) bude
rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).