Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2CoPr/9/2018 z 29. 1. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2019, sp. zn. 2CoPr/9/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1018201193.1 Krajský súd Bratislava | 2CoPr/9/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1018201193.1 | 2019-01-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 180 CSP, § 118 ZP, CSP, § 77 ZP, § 42 ods. 1 ZP, § 71 ZP, § 69 ZP, § 59 ods. 1 ZP, ZP, § 59 ods. 2 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/44f7bb9d-ac6b-4f39-b107-b51fc76d1270 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201193.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/9/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201193
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018201193.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: DANUBIANA -
Centrum moderného umenia, n.o., so sídlom: Nám. Martina Benku 6, Bratislava, IČO: 45 737 932,
zastúpený LG Legal, s.r.o., so sídlom: Seberíniho 9, Bratislava, IČO: 47255692, proti žalovanému: K.
G.Q., U. X.XX.XXXX, R.: G. XX, R., občan Slovenskej republiky, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III,
č.k.12Cpr/12/2016-171, zo dňa 21.2.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 12Cpr/12/2016 - 171 zo dňa 21.2.2018 z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
12.7.2016 dané žalovaným žalobcovi je neplatné. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobca odôvodnil tým, že mu bol dňa 15.7.2016
doručený list od svojho zamestnanca - žalovaného, označený ako Okamžité skončenie pracovného
pomeru, z obsahu ktorého vyplývalo, že týmto jednostranným právnym úkonom mal žalovaný za cieľ
so žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2014 a to
z dôvodu podľa § 69 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj Zákonník
práce, alebo ZP). Žalobca považoval okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného za
neplatné z dôvodu, že smerovalo k zrušeniu pracovného pomeru, ktorý v čase vykonania predmetného
zrušovacieho právneho úkonu už neexistoval, nakoľko pracovná zmluva zo dňa 31.10.2014 bola
uzavretá na dobu určitú do 30.9.2015 a s Dodatkom č. 1 zo dňa 28.9.2015 bola predĺžená do 31.1.2016,
kedy pracovný pomer zanikol. V období od 1.2.2016 do 14.4.2016 pracoval žalovaný u žalobcu
výlučne na základe Dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej dňa 29.9.2015. Keďže pracovný pomer
založený touto Dohodou rovnako zanikol uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, t.j. dňa 14.4.2016,
nemohol ani tento platne zaniknúť Okamžitým skončením pracovného pomeru doručeným žalobcovi
dňa 15.7.2016. Ku dňu 15.7.2016 existoval medzi žalobcom a žalovaným jediný pracovný pomer, a
to pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 15.4.2016. Keďže pracovný pomer
vznikol 15.4.2016 je zrejmé, že dôvody Okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené v liste
žalovaného zo dňa 12.7.2016 (nevyplatenie mzdy za obdobie 1.3.-15.4.2016, dovolenka za február
2016) sa nemôžu týkať tohto pracovného pomeru, nakoľko v danom období predmetný pracovný pomer
ešte neexistoval. Z uvedeného dôvodu nemohol žalovaný Okamžitým skončením pracovného pomeru
daným dňa 12.7.2016 platne skončiť ani tento pracovný pomer.

3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že pracovný pomer u žalobcu skončil podaním označeným
ako Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.7.2016. Ako dôvod skončenia pracovného



pomeru vymedzil skutočnosť, že mu nebola uhradená mzda v plnej výške, bola mu zadržiavaná a neboli
za neho odvedené odvody v predpísanej výške. Pracovnú zmluvu mal uzatvorenú dňa 31.10.2014,
na dobu určitú do 30.9.2015, ktorá bola predĺžená dodatkom č. 1 zo dňa 28.9.2015 do 31.1.2016. Po
tejto dobe naďalej pracoval u žalobcu, plnil úlohy v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2014 a
chodil riadne do práce. Žalobca až po urgenciách predložil žalovanému v mesiaci apríl 2016 Dohodu o
pracovnej činnosti, ktorá mala legitimizovať a legalizovať jeho pôsobenie u žalobcu. Predložená Dohoda
o pracovnej činnosti však bola antidatovaná, bola mu predložená dňa 25.4.2016, avšak ako dátum
podpisu bol a je na nej uvedený deň 29.9.2015. Žalovaný uviedol, že túto dohodu so spätným dátumom
bol nútený podpísať pod nátlakom a odmieta tvrdenie žalobcu o tom, že v období od 1.2.2016 do
14.4.2016 pracoval u žalobcu výlučne na základe vyššie uvedenej Dohody o pracovnej činnosti, ktorá
mu bola predložená na podpis až dňa 25.4.2016 po jeho opakovaných urgenciách. Žalovaný mal za
to, že žalobca ako zamestnávateľ, opomenul po skončení pracovného pomeru založeného pracovnou
zmluvou zo dňa 31.10.2014 na dobu určitú, predĺženého dodatkom č. 1 zo dňa 28.9.2015 do 31.1.2016,
písomne predĺžiť pracovný pomer ďalším dodatkom alebo uzatvoriť novú pracovnú zmluvu. Nakoľko ku
dňu skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2014 neexistovala
medzi ním a žalovaným žiadna iná dohoda ohľadne pracovného pomeru, z uvedeného dôvodu došlo k
zmene pracovného pomeru na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Z uvedeného dôvodu preto
mu mal žalobca zaplatiť mzdu v plnej výške v zmysle pracovnej zmluvy a súčasne mal pripraviť dodatok k
pracovnej zmluve, respektíve inak zosúladiť skutkový a právny stav týkajúci sa jeho pracovného pomeru.
Žalobca odhlásil žalovaného zo Sociálnej poisťovne a prihlásil ho až od 15.4.2016, hoci stále u neho
pracoval. Potvrdil, že za obdobie od 1.2.2016 - 30.9.2016 obdržal dve platby z účtu D. L.. Prvá platba je
z 28.4.2016 pri ktorej sa nejednalo o vrátenie pôžičky, ako je na výpise uvedené, ale je to zadržiavaná
mzda za marec 2016. Druhá platba na tomto výpise je z 11.5.2016 a rovnako nejde o vrátenie pôžičky,
ale je to mzda od 1.-14.4.2016. Z toho vyplýva, že marcová mzda zadržiavaná bola. Skutočnosť, že obe
platby prišli z účtu Ing. L. D., poukazuje na to, že žalobca úmyselne nechcel zaplatiť a ani nezaplatil za
žalovaného odvody do Sociálnej poisťovne. Pre tieto dôvody je jeho výpoveď podaná žalobcovi v súlade
so zákonom, keďže mu nebola vyplatená mzda dohodnutá v pracovnej zmluve zo dňa 31.10.2014 za
obdobie od 1.3.2016 do 15.4.2016 v plnej výške. Na základe vyššie uvedeného navrhoval, aby súd
žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.

4. Vec prejednal súd prvej inštancie postupom podľa § 180 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej aj CSP), v neprítomnosti žalovaného, ktorý bol riadne predvolaný a na pojednávanie sa
nedostavil a svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil.

5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovení § 42 ods. 1, § 59 ods.
1 a 2, § 69, § 71, § 77 a § 118 Zákonníka práce, pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný, uplatnený na
súde v zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehote, kedy okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
doručené žalobcovi dňa 15.7.2016 a žalobu na súde podal dňa 14.9.2016. Žalovaný pracoval u žalobcu
na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2014, s druhom práce - vrátnik, na dobu určitú do 30.9.2015.
Dodatkom č. 1 zo dňa 28.9.2015 bol pracovný pomer predĺžený do 31.1.2016. Dňa 29.9.2015 uzatvorili
žalobca, ako zamestnávateľ a žalovaný ako zamestnanec Dohodu o pracovnej činnosti podľa § 228a a
nasl. Zákonníka práce, na základe ktorej mal žalovaný pre žalobcu vykonávať túto činnosť: stráženie a
ochrana múzea, odvoz odpadu, čistenie sôch a parkoviska, odpratávanie snehu a upratovanie skladu za
vrátnicou, v rozsahu najviac 10 hod. týždenne, na dobu určitú od 1.10.2015 do 14.4.2016. Dňa 15.4.2016
uzatvorili strany sporu pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný vykonával druh práce: vrátnik, na
dobu určitú od 16.4.2016 do 31.10.2016. Súd prvej inštancie z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa
25.7.2016 mal preukázané, že žalovaný mal vyplatenú mzdu na základe Dohody o vykonaní práce
za mesiace 7/2014 -4/2016, a mzdu na základe pracovného pomeru za čas 1.11.2014 - 31.1.2016 a
od 16.4.2016 - 15.7.2016 od zamestnávateľa - žalobcu. Podaním zo dňa 12.7.2016 žalovaný oznámil
žalobcovi Okamžité skončenie pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej zmluvy zo dňa
31.10.2014 v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) a ods. 3 ZP z dôvodu, že nemá vyplatenú mzdu za obdobie
1.3.-15.4.2016, ani dovolenku za február 2016.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 31.10.2014 skončil uplynutím času uvedeného v pracovnej zmluve v zmysle Dodatku č. 1, a to
dňom 31.1.2016. Žalobca tvrdil a žalovaný potvrdil, že táto pracovná zmluva nebola ďalším dodatkom
predĺžená. Žalovaný však poukazoval na to, že aj po uplynutí času dojednaného v tejto pracovnej



zmluve, žalobca ďalej prideľoval žalovanému prácu, čím v zmysle § 71 ods. 2 Zákonníka práce platí,
že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Súd prvej inštancie
po oboznámení sa s knihou dochádzky konštatoval, že žalobca mu síce prácu prideľoval, ale len v
rozsahu dojednanom v Dohode o pracovnej činnosti zo dňa 29.9.2015, kedy táto bola dojednaná na
dobu určitú, na čas od 1.10.2015 do 14.4.2016. V čase od 1.10.2015 do 31.1.2016 došlo u žalovaného
k súbehu pracovnej činnosti, ktorú vykonával žalovaný jednak na základe pracovnej zmluvy a jednak
na základe Dohody o pracovnej činnosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že v období, ktoré je sporné z
hľadiska žalovaným tvrdeného nevyplatenia mzdy (marec až polovica apríla 2016), žalobca prideľoval
žalovanému na základe predložených listinných dôkazov len práce v rozsahu Dohody o pracovnej
činnosti, a teda neboli splnené podmienky pre fikciu podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedená
skutočnosť vyplýva z predloženej knihy dochádzky a potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 25.7.2016,
na základe ktorého mal žalovaný správne vyplatenú mzdu na základe Dohody o vykonaní práce za
mesiace marec až 15. apríl 2016. Súd prvej inštancie konštatoval, že za daného stavu žalovaný
nepreukázal, že by bol v pracovnom pomere u žalobcu v čase, za ktorý sa domáha vyplatenia mzdy, teda
za marec až polovica apríla 2016. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že nárok žalovaného na vyplatenie
mzdy je nielenže neopodstatnený, ale v rozpore so zákonom, ktorý hovorí, že zamestnávateľ je povinný
poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu, pričom pracovný pomer medzi stranami sporu v
rozhodnom období pracovnou zmluvou založený nebol. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že žalovaný
sa nedomáhal zaplatenia, ani netvrdil, že by mu žalobca nevyplatil odmenu, ktorá mu vznikla na základe
Dohody o pracovnej činnosti. Žalovaný sa vo svojom podaní označenom ako Okamžité skončenie
pracovného pomeru nedomáhal nároku z nevyplatenia mzdy titulom dohody o pracovnej činnosti, pričom
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno meniť. Bolo preto nadbytočné, aby sa súd
prvej inštancie zaoberal tým, či Dohoda o pracovnej činnosti podpísaná stranami sporu bola zo strany
žalovaného uzatvorená pod nátlakom, antidatovaná a pod.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že bez preukázania existencie pracovného pomeru založeného
pracovného zmluvou zo dňa 31.10.2014, ktorý v danom prípade skončil dňom 31.1.2016, je nárok
žalovaného uplatnený v Okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 12.7.2016 (nárok na
vyplatenie mzdy za marec a polovicu mesiaca apríla 2016) nielenže bez základu, neopodstatnený, ale
samotné Okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným zo dňa 12.7.2016 je neplatným
právnym úkonom, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje zákonu. Súd prvej inštancie na základe
uvedeného žalobu považoval za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel. O trovách rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkový stav, nevykonal a nesprávne posúdil
žalovaným navrhnuté dôkazy. Okrem toho žalovaný ozrejmil svoju neúčasť na pojednávaní a nemožnosť
brániť sa pred súdom, čo bolo zapríčinené tým, že predvolanie na pojednávanie mu bolo zasielané
elektronicky, čo zistil až následne, keď mu na súde oznámili, že v predmetnej veci už prebehlo
pojednávanie a rozsudok bol vynesený. Žalovaný v odvolaní konkrétne poukazuje na nesprávne zistenia
súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania (bod 10 a 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku),
keď z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 25. 7. 2016 v tabuľke č. 2 figuruje za mesiac 4/2016
vymeriavací základ 157,62 eur, čo je mzda za druhú polovicu apríla 2016 (podľa spornej Pracovnej
zmluvy zo 14.4.2016). Za prvú polovicu apríla a celý mesiac marec 2016 žiaden vymeriavací základ
nefiguruje, a to ani v tabuľke č.3, kde za mesiace 3/2016 a 4/2016 je uvedený vymeriavací základ vo
výške 0,00 eur. Žalovaný na tento dôkaz upozornil už vo svojom skoršom vyjadrení a prehliadnutie tohto
faktu považuje za nesprávne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko tento dôkaz potvrdzuje,
že žalovaný pracoval u žalobcu v týchto mesiacoch bez akejkoľvek zmluvy alebo dohody. Antidatovaná
Dohoda o pracovnej činnosti s dátumom uzavretia 29.9.2015 (v skutočnosti podpísaná 25.4.2016) nie je
v Sociálnej poisťovni zaregistrovaná. Informácie o históri žalobcom nahlásených Dohôd a Pracovných
zmlúv uzavretých so žalovaným môže podať Sociálna poisťovňa iba na požiadanie súdu. Žalovaný
preto navrhuje súdu vyžiadať tento dôkaz, ktorým sa preukáže, kedy bola antidatovaná Dohoda o
pracovnej činnosti podpísaná, čo je zo strany žalovaného podstatné, nakoľko táto skutočnosť zároveň
potvrdí, že u žalobcu s jeho vedomím pracoval dva a pol mesiaca na základe Pracovnej zmluvy, ktorá
zanikla uplynutím doby dohodnutej v pracovnej zmluve v znení Dodatku č. 1 zo dňa 28.9.2015, t.j. dňom
31.1.2016. Rovnako, čo sa týka súdno-znaleckého posudku č. 47/2017, ktorý žalovaný osobne doručil
súdu prvej inštancie, žalovaný má za to, že je to relevantný dôkaz - čo je v ňom uvedené, je možné
expertom doložiť a môže presne určiť, kedy bola snímka ešte nepodpísanej Dohody určenej žalobcovi



zhotovená. Takže nepreskúmanie súdno-znaleckého posudku považuje tiež za podstatné opomenutie
súdu prvej inštancie. Žalovaný ďalej poukazuje na bod 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd
prvej inštancie odkazuje na knihu dochádzky a konštatuje, že žalobca prideľoval v spornom období prácu
žalovanému, ale len v rozsahu dojednanom v Dohode o pracovnej činnosti zo dňa 29.9.2015. V tejto
súvislosti žalovaný dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že v tejto antidatovanej Dohode sa v článku
II, ods. 1 uvádza: „Zamestnanec sa zaväzuje vykonávať činnosti podľa článku I tejto dohody v rozsahu
najviac 10 hodín týždenne.“ V rozpore s tým, od 21. - 29.2.2016 žalovaný odpracoval 64 hodín so mzdou
206,84 eur, za marec 2016 odpracoval 152 hodín so mzdou 520,- eur a od 1. - 14.4.2016 odpracoval
63 hodín so mzdou 295,- eur. Žalovaný argumentuje, že ak by vykonával prácu v tomto období podľa
antidatovanej Dohody, tak by mal odpracovať za mesiac maximálne 44,3 hodín, čo však nezodpovedá
skutočnému stavu odpracovaných hodín. Z tohto opäť vyplýva, že v uvedenom spornom období, až
kým žalovaný prvý aprílový týždeň žalobcu upozornil, že u neho po právnej stránke pracuje „načierno“,
bez zmluvy alebo dohody, pracoval de facto podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2014, predĺženej
Dodatkom č. 1 do 31.1.2016. Žalovaný navrhuje preskúmanie vyššie uvedených dôkazov, vypočutie
žalobcu v odvolacom konaní a rozhodnutie vo veci. V prípade, ak súd rozhodne v prospech žalovaného,
požaduje od žalobcu dvojmesačné odstupné, ktoré sám žalobca vo svojom Doplňujúcom vyjadrení z
21.6.2017 špecifikoval sumou 1.016,- eur, preplatenie dovolenky za obdobie 21.2.2016 až 11.7.2016 +
mzdu za 8 hodinovú zmenu z 11.7.2016, ktorú žalobca žalovanému doteraz neuhradil, 311,50 eur za
súdno-znalecký posudok.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378
odsek 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
10. Predmetný spor je sporom medzi zamestnávateľom a zamestnancom je teda individuálnym
pracovnoprávnym sporom, v ktorom je v zmysle § 319 CSP zachovaný princíp materiálnej pravdy, s
cieľom ochrany zamestnanca ako slabšej strany sporu.

11. Podľa § 220 odsek 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Podľa § 191 odseky 1,2 CSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo (odsek 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon
neustanovuje inak (odsek 2 ).

13. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že námietky žalovaného prednesené v odvolaní, že
prvoinštančný súd sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré v konaní predložil je dôvodná a z tohto pohľadu
je aj rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľný.

14. Podľa § 71 odseky 1,2 Zákonníka práce skončí pracovný pomer uzatvorený na určitú dobu sa
uplynutím tejto doby (odsek 1). Ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím
zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak (odsek 2).

15. Podľa § 69 odseky 1 písmeno b), odsek 3 Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer
okamžite skončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za
pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť
do 15 dní po uplynutí ich splatnosti (odsek 1 písmeno b/). Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného
pomeru dozvedel (odsek 3)..

16. Súd prvej inštancie ustálil, že pracovný pomer žalobcu založený pracovnou zmluvou zo dňa
31.10.2014 na dobu určitú do 30.9.2015, ktorá bola predĺžená dodatkom č. 1 k pracovnej zmluve zo
dňa 28.9.2015 do 31.1.2016, uplynutím doby skončil. Žalovaný vykonával pre žalobcu práce vrátnika.



Súd prvej inštancie skonštatoval, že súbežne s týmto pracovným pomerom vykonával žalovaný pre
žalobcu práce aj na základe dohody o pracovnej činnosti zo dňa 29.9.2015, ktorá bola uzavretá na
dobu určitú od 1.10.2015 do 14.4.2016. Na základe tejto dohody mal žalovaný pre žalobcu vykonávať
pracovnú činnosť - zabezpečovať stráženie a ochranu múzea Danubiana Meulensteen Art Museum v
Bratislave - Čunove, zabezpečovať odvoz odpadu pre OLO, čistenie sôch ráno do 10,00 hodiny, čistenie
parkoviska, odpratávanie snehu a upratovanie skladu za vrátnicou. Od 15.4.2016 uzavrel žalobca so
žalovaným novú pracovnú zmluvu, tiež na dobu určitú od 16.4.2016 do 15.7.2016 na základe, ktorej mal
žalovaný pre žalobcu opäť vykonávať práce vrátnika. Súd prvej inštancie uzavrel, že okamžite skončenie
pracovného pomeru žalovaným so žalobcom, dané z dôvodu, nevyplatenia mzdy za mesiac marec 2016
a časť mesiaca apríl 2016 podľa podmienok pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2014, doručené žalobcovi
dňa 15.7.2016 je neplatným právnym úkonom, pretože pracovný pomer založený označenou pracovnou
zmluvou skončil uplynutím dojednanej doby, teda dňom 31.1.2016 a žalobca nemal povinnosť titulom
tohto pracovného pomeru platiť žalovanému za práce vykonané v označenom období mzdu. Pokiaľ
žalovaný v napadnutom období od marca 2016 do 15.4.2016 vykonával pre žalobcu práce, stalo sa
tak na základe dohody o pracovnej činnosti zo dňa 29.9.2015. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie však nemožno zistiť, ako sa prvoninštančný súd vysporiadal s námietkou žalovaného, v
kontexte ním navrhnutých a predložených dôkazov, že žalobca mu aj po uplynutí doby dohodnutej v
pracovnej zmluve zo dňa 31.10.2014 prideľoval výlučne práce podľa tejto zmluvy, čím sa pracovný
pomer zmenil na pracovný pomer na neurčitý čas a dohoda o pracovnej činnosti s dátumom uzavretia
29.9.2015 je simulovaným právnym úkonom, uzavretým v apríli 2016, na ktorej podmienky pristúpil
z obavy zadržania mzdy. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva vyhodnotenie
listinného dôkazu žalovaného, respektíve dôvod jeho nevykonania (č. l. 40 a nasledujúce v spise),
podľa ktorého dňa 9.2.2016 bol žalovanému doručený rozpis služieb vrátnika do mája 2016, výkon
ktorých časovo do 24.2.2016 korešponduje aj s knihou dochádzky ( č. l. 109, kniha dochádzok za
čas po 24. 2. 2016, ako aj za mesiace marec a apríl 2016 predložená nebola). Ak súd prvej
inštancie bol toho názoru, že tieto práce žalobca žalovanému v období mesiaca marec 2016 a časť
mesiaca apríl 2016 (do 14.4.) prideľoval výlučne na základe dohody o pracovnej činnosti, mal potom
ale zodpovedať otázku, prečo ich takto kvalifikuje, keď vôbec nezodpovedajú v dohode dojednanému
druhu práce. Podľa dohody o pracovnej činnosti žalovaný práce vrátnika vykonávať nemal a z obsahu
spisu nevyplýva, že by okrem týchto prác v spornom období žalovaný pre žalobcu vykonal iné práce.
Nakoniec je predmetný záver súdu prvej inštancie aj v rozpore s dohodnutým objemom prác, ktoré
mal žalovaný na základe dohody o pracovnej činnosti vykonať v rozsahu 10 hodín týždenne, ktorý
rozsah však podľa knihy dochádzok v týždni od 22.2. - 28.2.2016 prevýšil skutočný rozsah prác
žalovaného, a to je v súdnom spise založený opis knihy dochádzok len do 24.2.2016, pričom podľa
plánu služieb, ktorý dňa 9.2.2016 obdržal žalovaný od žalobcu mal mať ako vrátnik službu ešte aj
28. - 29 februára. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s
procesnou obranou žalovaného poukázaním na výpisy zo Sociálnej poisťovne z 25.7.2016 (č. l. - 46)
a z 10.11.2016 (č. l. - 45), keď podľa výpisu vystaveného Sociálnou poisťovňou dňa 25.7.2016 (č. l.
spisu 46) žalovaný v rozhodnom období po skončení pracovného pomeru vykazuje nulový vymeriavací
základ na odvod poistného, avšak z ďalších listinných dôkazov založených súdnom spise je zrejmé,
že pre žalobcu pracoval aj po 31.1.2016. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nešpecifikoval, prečo
na niektoré dôkazy neprihliadol a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, či bral alebo nebral do úvahy
dôkazy a skutočnosti, ktoré v rámci procesnej obrany v písomných podaniach predniesol a predložil
žalovaný. Nevyplýva to ani z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 21.2.2018. Nevyhnutnou súčasťou
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu zaoberať sa tými námietkami strán sporu, ktoré
sú relevantné vzhľadom na prijaté rozhodnutie súdu a uviesť argumenty, ktoré súd viedli v súvislosti
s uvedenými námietkami, k právnemu záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia. Za takejto situácie
odvolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 220 CSP, keď v
odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd žiadnym spôsobom neuviedol, prečo nevykonal, respektíve,
ako vyhodnotil dôkazy navrhnuté žalovaným. Súd prvej inštancie preto nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, a keďže tento nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní,
odvolací súd napadnutý rozsudok opierajúc sa o ustanovenie § 389 odsek 1 písmená b), c) CSP zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. V ďalšom konaní sa prvoinštančný súd dôsledne v zmysle návrhov žalovaného na vykonanie
dokazovania vysporiada s dôkazmi žalovaného a ním prednesenou argumentáciou o prekvalifikovaní
pracovného pomeru dohodnutého pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2014 na pracovný pomer na



neurčitý čas. Vzhľadom na charakter sporu sa súd prvej inštancie nebude spoliehať len splnenie
dôkaznej povinnosti žalovaného (zamestnanca), ale vykoná aj také dôkazy, ktorých potrebu vyvolá
zistený skutkový stav. V súvislosti s namietanou simuláciou dohody o pracovnej činnosti je potrebné
posúdiť jej platnosť a to nielen dôkazmi predloženými stranami sporu, ale vierohodnosť tvrdení je
potrebné podložiť aj históriou žalobcom nahlásených pracovných zmlúv a dohôd (dátumy prihlásenia
a odhlásenia žalovaného), ktoré so žalovaným uzavrel a to prostredníctvom evidencie Sociálnej
poisťovne.
Je potrebné vykonať aj dôkaz oboznámením knihy príchodov a odchodov zamestnancov žalobcu
za čas od septembra 2015 (predĺženie pracovnej zmluvy) až do júla 2016 (kedy mal pracovný pomer
skončiť), z ktorého je možné zistiť a rozčleniť, aký druh práce, a v akom časovom objeme žalovaný
pre žalobcu vykonal. Prostredníctvom porovnania výkonu druhu prác žalovaného pre žalobcu,
ako aj časového rozsahu vykonaných prác súd prvej inštancie, a v kontexte aj iných výsledkov
dokazovania prijme záver, či pracovný pomer žalovaného u žalobcu založený pracovnou zmluvou zo dňa
31.10.2014 skutočne skončil uplynutím doby, alebo nastal medzi stranami sporu stav, kedy žalovaný s
vedomím žalobcu pokračoval vo vykonávaní dohodnutého druhu prác vrátnika aj po uplynutí dohodnutej
doby s právnym režimom vyplývajúcim z ustanovenia § 71 Zákonníka práce, respektíve je dôvodná
argumentácia žalobcu o výkone práce žalovaného na základe platne uzavretej dohody o pracovnej
činnosti z 29.9.2015. Ak by výsledky dokazovania odôvodňovali prijatie záveru, že sa pracovný pomer
žalovaného založený pracovnou zmluvou z 31. 10. 2014 prekvalifikoval na pracovný pomer na dobu
neurčitú, potom je potrebné vysporiadať sa s týmto pracovným pomerom aj vo vzťahu k pracovnej
zmluve, ktorú strany sporu uzavreli dňa 15.4.2016. V prípade danosti pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2014 aj k času napadnutého okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo strany žalovaného je potrebné vyhodnotiť, či tento právny úkon spĺňa podmienky stanovené
v ustanovení § 69 Zákonníka práce. V novom rozhodnutí sa súd prvej inštancie vysporiada s tým, ako
vyhodnotil všetky pre vec samú relevantné dôkazy a skutočnosti predložené a prednesené stranami
sporu, uvedie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov záver súdu
vyplýva a vykoná právne posúdenie veci.

18. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 396 odsek 3 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).



(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).