Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/331/2013 z 27. 1. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 27. januára 2014, sp. zn. 2CoE/331/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3807201961.2 Krajský súd Trenčín | 2CoE/331/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3807201961.2 | 2014-01-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37fda86f-2730-433a-8f4a-1679bf00ef0a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3807201961.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/331/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807201961
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3807201961.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. K., bytom O., bytom K. XXX/XX, štátna
občianka Slovenskej republiky, o vymoženie 299,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 05. augusta 2013, č.k. 16Er/279/2007-51, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa ust. §
57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený
návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 01.02.2007 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na
základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., sp.zn. SR 5492/06 zo dňa 31.10.2006, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 10.006,-
Sk (332,14 Eur) spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 8.520,- Sk (282,81 Eur) od
13.09.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3.802,- Sk (126,20 Eur). Predmetný rozsudok
bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 24.04.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo
udelené tamojším okresným súdom súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi dňa 28.02.2007.
Okresný súd Prievidza následne uznesením, č.k.16Er/279/2007-13 zo dňa 23.12.2009 vyhovel žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2010 a v časti trov exekúcie,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoE/34/2010-27 zo dňa 26.03.2013, dňa
20.05.2010. Súd prvého stupňa opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie
a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa skúmal samotnú zmluvu o úvere zo
dňa 24.04.2006, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným
ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru („VPPÚ“). Dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na
povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a
na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17. VPPÚ, vzhliadol súd prvého stupňa
v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného
sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu



riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v bode 17. VPPÚ (posledná veta),
súd prvého stupňa posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Dôvodil, že v
danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko
samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou
obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako
sa budú prípadne spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého
stupňa oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna,
teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol
dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky
podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia
zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva),
aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a
§ 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu
absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom
právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na
ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie
vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého
stupňa v tomto štádiu z úradnej moci exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom, rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zastával názor, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne
nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k
skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom, v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k
argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Pokiaľ exekučný súd založil svoje
rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Mal za to,
že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť
oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Uviedol, že ak exekučný súd
už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných
fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal
jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu je nezákonné. Vyjadril názor, že súd nemôže
vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom, čo je súdom upozornený, nemá zámer
dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil
vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Vyslovil názor, že súd prvého



stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný
súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže
exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie
špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákon č. 244/2002 Z.z. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie
a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Dôvodil,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd, a
preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V závere
vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy
za každý deň omeškania, odo dňa kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol,
že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky.
Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť
pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť (uznesenie NS SR, sp.zn. 3Obdo 3/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov
z omeškania zaviaže vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a
včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať
vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie
je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody
na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval, uviedol, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený s odolaním zároveň podal návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa jeho názoru vzhľadom na požiadavky
jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať



vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej
rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť
členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu
silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.



Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací
súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený,
sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že nebola dôvodná námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd
prvého stupňa pred rozhodnutím o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku nariadiť vo veci ústne pojednávanie podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku. Odvolací súd k tomu uvádza, že zákonom č. 335/2012 Z.z. bolo s účinnosťou od 01.01.2013
zrušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1
vložený nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi pojednávanie,
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/, môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné
pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku
v platnom znení, ktorý je potrebné vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení aplikovať aj na
predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna možnosť pre exekučný súd nariadiť pojednávanie v
prípade rozhodovania súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. V danej veci preto súd
prvého stupňa v čase jeho rozhodovania nebol podľa zákona povinný nariaďovať pojednávanie. V tejto
súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených
listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie pojednávania
tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.

Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je



oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
(§ 4 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli
(§ 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným, či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor



rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny, odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená dňa 24.04.2006
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
platného a účinného v čase jej uzavretia. Uvedenú zmluvu uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická
osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a
plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom ide o
typizovanú adhéznu zmluvu používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Na základe uvedeného v zmysle § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich
z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne
vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa
postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1,
4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komfortným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej
únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol
inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska.
Výber osoby rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie



rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej adhéznej zmluve, resp. všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale,
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku,
a to aj v náväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami, týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.