Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/289/2015 z 29. 11. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 29. novembra 2016, sp. zn. 12Co/289/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6111422584.1
Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/289/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6111422584.1 | 2016-11-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 2 zákona č. 266/2005 Z. z., § 52 ods. 1 OZ, § 53 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/97fbc57b-2932-41d6-807a-c7dce110d610
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6111422584.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/289/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111422584
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6111422584.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.
a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Friendly Finance
Slovakia s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto (do 04. 11. 2016 so
sídlom Hlavná 104, 040 01 Košice), IČO: 47 243 368, právne zastúpeného Mgr. Henrichom Schindlerom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti
žalovanému D. T., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom ul. X. P. XXX/X, XXX XX X. S., adresa na
doručovanie písomností: P. X, XXX XX X. S., o zaplatenie 293,67 Eur s príslušenstvom, na základe
odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/212/2014-46 zo dňa 09.
04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (druhý výrok)   p o
t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1.  Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej
inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 09. 04. 2015 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 175 Eur s 5,25 % -ným úrokom z omeškania z uvedenej istiny za dobu
omeškania od 31. 12. 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vzniknuté z titulu súdneho poplatku
vo výške 3,50 Eur a z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 18,83 Eur, na účet právneho zástupcu
žalobcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu
žalobcu zamietol (druhý výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 293,67 Eur s úrokom z omeškania 5,25 %
ročne zo sumy 228,67 Eur odo dňa 31. 12. 2013 až do zaplatenia, z titulu uzatvorenej rámcovej zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru a zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 30. 11. 2013.
1. 3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami sporu (pôvodne - účastníkmi
konania) „došlo dňa 30. 11. 2013 k uzatvoreniu rámcovej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru, iného úveru a pôžičky (rámcová zmluva) a zároveň zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského
úveru. Žalovaný prijal návrh rámcovej zmluvy aj zmluvy zo strany žalobcu v súlade s článkom III.
bod 3. Na základe rámcovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý krátkodobý bezúčelový bezúročný
úver 175 Eur. Predpokladom uzavretia zmluvy a rámcovej zmluvy bola registrácia žalovaného ako
spotrebiteľa na adrese internetového sídla žalobcu ako veriteľa za účelom zriadenia užívateľského
účtu a žiadosť o uzatvorenie zmluvy, o ktorú bol oprávnený požiadať výlučne spotrebiteľ s vytvoreným
užívateľským účtom. Zmluvy nadobudli platnosť a účinnosť dňom vyjadrenia súhlasu oboma zmluvnými
stranami s ich textom. V prípade veriteľa bol súhlas vyjadrený zaslaním predzmluvného formulára
obsahujúceho informácie o podmienkach spotrebiteľského úveru a návrhu zmluvy formou elektronickej



pošty. Zaregistrovaný spotrebiteľ vyjadril svoj súhlas kliknutím na odkaz, ktorý mu bol zaslaný veriteľom
prostredníctvom elektronickej pošty. Žalovaný sa zaviazal vrátiť celkovú čiastku 228,67 Eur, ktorá tvorí
súčet poskytnutého úveru a celkových nákladov za poskytnutie úveru pevnou sumou 53,67 Eur. Celkové
náklady za poskytnutie úveru predstavujú RPMN, ktorej spôsob výpočtu je uvedený v článku IV. bod
8 rámcovej zmluvy, pričom výpočet je vykonaný v súlade s prílohou č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a percentuálna výška RPMN je uvedená v uzatvorenej zmluve. Úver sa stal
splatný dňa 30. 12. 2013. Z dôvodu, že žalovaný nevrátil dlžnú sumu v lehote splatnosti v zmysle článku
IV. bod 4 rámcovej zmluvy spolu s § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Zb. si žalobca
uplatnil zákonné úroky z omeškania zo sumy 228,67 Eur odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti až
do zaplatenia.“  Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že „žalobca vyzval žalovaného na úhradu
záväzku v zmysle článku IV. bod 5 rámcovej zmluvy a preto si uplatňuje voči žalovanému i náhradu
skutočne vynaložených nákladov vo výške 65 Eur, pričom žalovaný bol pred uzatvorením rámcovej
zmluvy a zmluvy riadne oboznámený s poplatkami súvisiacimi s porušením povinnosti splniť včas a
riadne svoj záväzok. Celkový nárok žalobcu je vo výške 293,67 Eur s príslušenstvom.“
1. 4. Na prejednávaný  spor  súd prvej inštancie aplikoval zákonné ustanovenia [§ 1 ods. 2, ods. 3 písm.
l), § 2 písm. a), c) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,  § 2 písm. a), c), d) zákona č. 266/2005 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, a ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3,
5, a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka], ktoré v odôvodnení presne odcitoval.
1. 5. Následne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že: „Na základe predložených listinných dôkazov
mal súd v konaní za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili Rámcovú zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb, v ktorej si zmluvné
strany vymedzili základné práva a povinnosti a zároveň v ten istý deň uzavreli zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, a to dňa 30. 11. 2013. Uzavretie týchto zmlúv spadá pod právnu úpravu zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom podľa § 2 písm. c) zákona má žalobca postavenie
iného veriteľa z dôvodu, že úver bolo potrebné splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, v danom
prípade jeden mesiac po poskytnutí úveru. Zmluvy boli uzavreté v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, nakoľko k ich uzavretiu došlo prostredníctvom
internetu ako prostriedku diaľkovej komunikácie. Táto skutočnosť v konaní nebola sporná, potvrdil to
aj žalovaný vo svojej výpovedi.“  Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že „z obsahu predloženej zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 30. 11. 2013 je zrejmé, že žalobca poskytol žalovanému
bezúčelový a bezúročný úver vo výške 175 Eur s jednorazovým čerpaním, ktorý bol žalovaný povinný
zaplatiť do 30. 12. 2013 v celosti. Žalovaný potvrdil, že uvedený úver čerpal. Uviedol, že do uvedeného
dňa úver nevrátil. Súd potom návrhu v tejto časti vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu
vo výške               175 Eur, tak ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Zároveň podľa § 517
ods. 1, 2 OZ priznal z tejto sumy žalobcovi zákonný úrok z omeškania v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády SR č. 87/95 Zb., keďže ide o sankciu zo zákona za nesplnenie povinnosti plniť včas a riadne. Úrok
priznal dňom nasledujúcim po splatnosti úveru podľa zmluvy.“
1. 6. V súvislosti časťou uplatňovaného nároku žalobcu týkajúcej sa odplaty za poskytnutie úveru vo
výške 53,67 Eur súd prvej inštancie uviedol, že „má za to, že dojednaná odplata v uvedenej výške, ktorá
bola medzi účastníkmi konania dohodnutá má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu,
že bola vopred pripravená žalobcom, podnikateľom, pričom žalovaný ako slabšia strana tohto právneho
vzťahu nemohol ovplyvniť výšku takejto odplaty s tým, že výška odplaty za úver je 53,67 Eur, čo ročne
predstavuje RPMN vo výške 373,3 %. Súd mal za to, že takéto dojednanie zakladá nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom je v neprospech
žalovaného a preto je takéto dojednanie neplatné. Zároveň je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi s
poukazom na § 3 OZ, pretože takto dojednaná odplata je neprimerane vysoká k výške poskytnutého
úveru. Súd preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.“
1. 7. V súvislosti s ďalšou časťou uplatňovaného nároku žalobcu týkajúcu sa zaplatenia skutočne
vynaložených nákladov vo výške 65 Eur prvoinštančný súd uviedol, že žalobu žalobcovi v tejto časti
zamietol „z dôvodu, že z žalobcom predložených listinných dokladov nevyplýva, že by skutočne takéto
náklady vznikli. Takéto náklady sú neprimerane vysoké, žalobca predložil len výzvy, nie je z nich
zrejmé, či boli žalovanému doručené. V konaní žiadnym spôsobom nepreukázal a nešpecifikoval, z
čoho pozostávajú náklady za takéto predžalobné upomienky. Súd mal za to, že takéto upomienky sú
nadbytočné, nakoľko žalobca mohol podať návrh na začatie konania titulom nesplateného úveru bez
toho, aby bol povinný žalovaného vyzývať. Takéto dojednania vzhľadom na charakter zmluvy, ktorá
bola uzavretá na diaľku s tým, že žalovaný mohol len prijať takto formulovanú Rámcovú zmluvu alebo
odmietnuť ju ako celok bez toho, aby mohol ovplyvniť jej obsah, považoval súd za neprijateľné dojednané



podmienky v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, ktoré jednoznačne zvýhodňujú žalobcu. Potom
v zmysle § 53 ods. 1, 2 a 5 OZ mal súd za to, že táto časť Rámcovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a je neplatná. Náklady na upomienku predstavujú takmer tretinu výšky samotného úveru, čo
samo o sebe svedčí o neprimeranosti tohto nároku a odôvodňuje aj záver, že toto ustanovenie spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.“
1. 8. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a
účinného ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej
lehote odvolanie. I keď v odvolacom petite zmätočne uviedol, že žiada rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť mu sumu 228,67 Eur s príslušenstvom (teda de facto sa
domáhal i zmeny výroku, ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené), z obsahu jeho odvolania vyplýva,
že napadol výrok, ktorým bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá (druhý výrok) a to v rozsahu,
v ktorom mu nebola priznaná časť uplatňovaného nároku týkajúca sa odplaty (poplatku) za poskytnutie
úveru vo výške 53,67 Eur.
2. 2. V odôvodnení odvolania uviedol, že uvedená odplata nepredstavuje úroky, ale ide o jednorazovú
odplatu, ktorú si žalovaný vzhľadom na výšku čerpaného úveru zvolil sám, pričom jej výška bola určená
určito a jasne v závislosti od zvolenej výšky úveru a doby jeho splatnosti. V tejto súvislosti poukázal
na to, že zmluva bola uzavretá na diaľku prostredníctvom internetovej stránky, kde si žalovaný sám
nastavil výšku úveru, pričom na číselníku ihneď videl výšku odplaty a celkovú sumu, ktorú má v lehote
(ktorú si taktiež sám zvolil) vrátiť. Výška odplaty sa odvíja od výšky poskytnutej sumy a od lehoty na
vrátenie. Všetky tieto podmienky si žalovaný určil sám, a teda boli individuálne dojednané. Nemôže sa
preto jednať o neprijateľnú podmienku.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný
sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha
už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s
poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2  veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP  a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (druhý
výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom výroku je vecne
správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal.



9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutej časti rozhodnutia (v súlade s
citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na najzásadnejší aspekt, ktorým reaguje na argumenty
žalobcu uvedené v odvolaní.

10. V súvislosti s argumentom žalobcu uvedeným v odvolaní že výšku odplaty za poskytnutie úveru
v sume 53,67 Eur si žalovaný určil sám a teda išlo o individuálne dojednanie odvolací súd uvádza,
že sa s uvedeným argumentom nestotožňuje. Štruktúra faktických podmienok čerpania úveru, t.j.
určenie výšky úveru a k nej priradená výška odplaty za poskytnutie úveru bola v systéme žalobcu
vopred pripravená a ako správne poukázal prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia, žalovaný ako
spotrebiteľ, teda slabšia strana tohto právneho vzťahu nemohol výšku odplaty za poskytnutie úveru
reálne ovplyvniť. Takýto stav zakladá jednoznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
žalobcom (dodávateľom) a žalovaným (spotrebiteľom), pričom je v neprospech žalovaného. Preto
takéto dojednanie má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky a preto je neplatné. Okrem toho,
nie nepodstatná jej i skutočnosť, že výška uvedenej odplaty je vo vzťahu k výške poskytnutého úveru
neprimerane vysoká a preto je v rozpore s dobrými mravmi.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol (druhý výrok) podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

12. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 175 Eur s príslušenstvom (prvý výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

13. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a keďže existenciu trov odvolacieho konania žalovaného nemal odvolací súd preukázanú ani
zo spisu, náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,



b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).