Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoP/32/2017 z 6. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 6. júna 2017, sp. zn. 5CoP/32/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3116218483.2 Krajský súd Trenčín | 5CoP/32/2017 | ECLI:SK:KSTN:2017:3116218483.2 | 2017-06-06 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8922da9-d93f-41ff-bffd-07e313592517 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3116218483.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoP/32/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116218483
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3116218483.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti Q. : V. nar.
XX.XX.XXXX a O. nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpené kolíznym a procesným opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, deti rodičov : matky V. W., trvale bytom E. - U., XX. Q. XXX/XX,
zastúpenej v konaní právnym zástupcom JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Potočná
650/135B, Trenčín, IČO: 36 857 882 a otca P. Q., trvale bytom E. E., Z. A. XXX/XX, zastúpeného v
konaní JUDr. Andrejom Opetom, advokátom so sídlom Hroznová 2318, Trenčín, o návrhu matky na
úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a o návrhu otca na úpravu jeho styku s
maloletými deťmi, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. marca 2017,
č.k. 34P/183/2016-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnute časti týkajúcej sa určenia počiatku vyživovacej
povinnosti a určenia nedoplatku na zročnom výživnom p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie schválil rodičovskú dohodu, ktorou maloleté deti Q. V. a
O. zveril do osobnej starostlivosti matky. Právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú
vykonávať obaja rodičia. Ďalej súd určil, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého V. sumou
vo výške 100 Eur mesačne a na výživu maloletého O. sumou vo výške 100 Eur mesačne, s účinnosťou
od 01.10.2016, ktoré je otec povinný prispievať k rukám matky, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.
Dlh otca na zameškanom výživnom za obdobie od 01.10.2016 do 28.02.2017, pre
maloletého V. vo výške 40 Eur a pre maloletého O. vo výške 40 Eur, súd povolil otcovi
splácať v splátkach po 10 Eur mesačne na každé dieťa, spolu s bežným výživným k rukám matky, až do
úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia. Súčasťou tohto rozhodnutia je dohoda rodičov o úprave styku s maloletými deťmi tak, že otec je
oprávnený stýkať sa s maloletým V. a s maloletým O. v každom párnom týždni v roku v nedeľu od 10:00
hod. do 12:00 hod. a v každom nepárnom týždni v roku v nedeľu od 17:00 hod. do 19:00 hod., v prvé
tri mesiace od právoplatnosti rozsudku v prítomnosti matky, ďalšie tri mesiace v rovnakom rozsahu bez
prítomnosti matky a potom v každú nedeľu od 10:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnosti matky. Matka
sa zaväzuje deti na styk s otcom riadne pripraviť. Otec si deti vyzdvihne a odovzdá matke v dohodnutom
čase v mieste bydliska matky. Rodičia sa dohodli, že v prípade nemožnosti realizovania styku je rodič
povinný informovať druhého rodiča 24 hodín vopred a dohodnúť si náhradný termín. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.



2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danej veci bolo preukázané, že rodičia maloletých detí
nežijú spolu, preto súdna úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom je dôvodná. Matka
navrhovala zveriť maloleté deti do jej osobnej starostlivosti a otec tiež súhlasil so zverením detí do
osobnej starostlivosti matky. Rodičia uzavreli rodičovskú dohodu o zverení maloletých detí do osobnej
starostlivosti matky. S poukazom na ustanovenie § 28 Zákona o rodine sa rodičia dohodli, že právo
zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú vykonávať obaja rodičia, nakoľko obaja rodičia
sú nositeľmi rodičovských práv a povinností. Kolízny opatrovník odporučil schváliť rodičovskú dohodu o
zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, ktorá sa o deti doposiaľ riadne stará. Preto súd
rozhodol o schválení rodičovskej dohody vo vyššie uvedenom znení.
3. Keďže medzi rodičmi nedošlo k dohode o vyživovacej povinnosti otca k deťom, výživné určil súd. S
poukazom na odôvodnené potreby maloletých detí a schopnosti a možnosti oboch rodičov súd zaviazal
otca prispievať na výživu každého maloletého dieťaťa výživným v sume 100 Eur mesačne, ktorú sumu
súd považoval za zodpovedajúcu uvedeným zákonným kritériám, a ktorú sumu odporučil určiť aj kolízny
opatrovník. Hoci otec detí nesúhlasil s uvedenou sumou a považoval ju za neprimeranú k veku a
potrebám detí, u ktorých bude v budúcnosti ešte dochádzať k zmene pomerov, uvedená suma je podľa
názoru súdu v schopnostiach a možnostiach otca, pretože aj doposiaľ otec sám dobrovoľne prispieval
na výživu detí sumou 50 Eur týždenne, čo predstavuje 200 Eur mesačne na obe deti, teda po 100
Eur mesačne pre každé dieťa. Je pravdou, že deti sú ešte malé, ale súd prihliadal na schopnosti
a možnosti oboch rodičov, pričom matka detí je v súčasnosti s deťmi na rodičovskej dovolenke a
poberá len rodičovský príspevok 254 Eur mesačne a prídavky na dve deti 47,04 Eur mesačne, preto
objektívne si nemôže okrem menšej brigádnickej činnosti zabezpečiť podstatne vyšší príjem. Preto hoci
sú deti ešte malé a nemajú podstatnejšie výdavky, v súčasnosti by sa mal vyššou mierou ako matka
podieľať na ich výžive práve otec detí, ktorý na rozdiel od matky nemá žiadne objektívne prekážky
pre vykonávanie zárobkovej činnosti a zárobkovú činnosť aj vykonáva. Hoci otec detí uvádzal, že v
súčasnosti už nie je v jeho schopnostiach platiť 200 Eur mesačne na obe deti ako to platil predtým, a
preto posledné dva mesiace platil na obe deti spolu 150 Eur mesačne, a že predtým si aj požičiaval
od svojej matky a švagra, k tomu súd uviedol, že s týmto jeho tvrdením sa súd nestotožnil. Súd má
za to, že keď bol otec detí v minulosti schopný dobrovoľne prispievať na výživu detí sumami po 100
Eur mesačne na každé dieťa, hoci v tom čase pracoval u toho istého zamestnávateľa len na dohodu
a podľa potvrdenia zamestnávateľa s nižšími zárobkovými pomermi ako teraz, logicky musí byť v jeho
schopnostiach aj v súčasnosti platiť výživné po 100 Eur mesačne na každé dieťa, keď už pracuje u
toho istého zamestnávateľa na pracovný pomer, hoci aj len na polovičný úväzok, ale podľa potvrdenia
jeho zamestnávateľa s vyššími zárobkovými pomermi. Hoci čistá mesačná mzda otca z jeho pracovného
pomeru na polovičný úväzok predstavuje len 210 Eur mesačne, je v možnostiach otca si aj brigádnicky
privyrábať. Okrem toho otec detí si ani prácu na plný pracovný úväzok nehľadá a táto okolnosť nemôže
byť na ujmu maloletých detí. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a otca
zaviazal prispievať na výživu detí sumami po 100 Eur mesačne na každé dieťa, ktorými napokon otec
aj doposiaľ dobrovoľne prispieval na výživu detí, a ktorú sumu považuje súd s poukazom na spotrebný
charakter výživného za zodpovedajúcu na úhradu odôvodnených potrieb 2-ročného dieťaťa, ku ktorému
majú vyživovaciu povinnosť obaja rodičia.
4. Hoci matka detí žiadala otcovi určiť výživné na obe maloleté spätne pred začatím konania od ich
narodenia, teda od 7.6.2015, súd vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom určil s účinnosťou
od 1.10.2016, v ktorom mesiaci bolo začaté súdne konanie. Súd zdôraznil, že výživné sa v zásade
určuje od začatia súdneho konania (§ 77 ods.1 Zákona o rodine) a len výnimočne z dôvodov hodných
osobitného zreteľa možno výživné u maloletých detí priznať najviac tri roky spätne pred začatím konania.
V danej veci však matka súdu nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné
priznanie výživného, pretože nič jej nebránilo podať si návrh na súdnu úpravu rodičovských práv a
povinností skôr. Jej odôvodnenie, že nemá právnické vzdelanie, a že kvôli zdravotnému stavu detí
nemala časový priestor venovať sa výživnému a podaniu návrhu na súd, nie sú takýmto dôvodom
pre takýto výnimočný inštitút priznania spätného výživného. Okrem toho sa súdu javí ako zavádzajúce
poukazovať na nedostatok času pre zdravotný stav detí a cvičenie s nimi Vojtotovu metódu, pretože
pokiaľ matka detí mala čas venovať sa svojej záujmovej činnosti, hasičským súťažiam a hľadať si nového
partnera, je zrejmé, že netrpela takým nedostatkom času, pre ktorý by nemala čas spísať návrh na súd.
Je prirodzené, že keby jej chýbali peniaze od otca detí na ich výživu, taký návrh by si podala skôr.

5. Keďže matka detí nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné určenie výživného, súd
v zmysle § 77 ods.1 Zákona o rodine určil vyživovaciu povinnosť s účinnosťou od 1.10.2016, v ktorom
mesiaci bolo začaté súdne konanie. Nad rámec uvedeného však súd ešte poznamenal, že priznanie



spätného výživného by nebolo dôvodné ani preto, že otec detí si vyživovaciu povinnosť k maloletým
deťom predtým plnil. Rozporné boli tvrdenia rodičov detí o plnení vyživovacej povinnosti otca k deťom
pred 31.8.2016. Matka detí tvrdila, že otec detí dlhodobo zanedbával svoju vyživovaciu povinnosť k
maloletým deťom, túto si neplnil od narodenia detí až do 31.8.2016. Otec detí rázne poprel tvrdenie
matky, že by zanedbával vyživovaciu povinnosť k deťom. Poukázal na to, že veci pre deti kupovali
spoločne, on vo väčšej miere prispel na kúpu kočíkov, trojkolky, torty a pod., deťom pravidelne kupoval
mlieko Beba, plienky a pod. a okrem týchto materiálnych vecí dával matke detí peniaze, a keďže
vtedy mali ešte dobré vzťahy, nemal o tom žiaden doklad, a až keď sa ich vzťahy narušili, začal od
08/2016 posielať matke detí 50 Eur týždenne poštovými poukážkami, aby mal o platení výživného nejaký
dôkaz. V danej veci sa súdu skôr javilo, že určením výživného spätne matka detí teraz chcela len využiť
stav dôkaznej núdze na strane otca detí, pričom je prirodzené, že v čase dobrého spolužitia rodičov
si otec listinné dôkazy o platení výživného v hotovosti k rukám matky nezabezpečoval a výživné jej
začal posielať poštou, aby mal o tom doklad, až od augusta 2016, keď cítil, že sa ich vzťahy narušili.
Súd nemohol nepostrehnúť, že materiálne plnenie otca deťom od ich narodenia a nejaké vyplatené
hotovosti k jej rukám, ohľadom ktorých chcel otec navrhovať vypočutie svedkov, matka potvrdila až
na pojednávaní, hoci predtým v návrhu tvrdila, že od narodenia detí si otec neplnil k deťom žiadnym
spôsobom vyživovaciu povinnosť a túto dlhodobo zandbával. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že
aj materiálne plnenie zo strany otca detí, ktoré nakoniec priznala aj matka detí, je plnením si jeho
vyživovacej povinnosti k deťom. Okrem toho sama matka detí na pojednávaní uviedla, že v tom čase
deti nepotrebovali nič iné, len to mlieko, pričom to mlieko a plienky deťom kupoval aj otec detí. Teda
možno konštatovať, že otec si plnil vyživovaciu povinnosť k deťom od ich narodenia, či už naturálnou
formou alebo finančnou formou a od augusta 2016 si ju plní už len finančnou formu. Preto aj z tohto
dôvodu by nebolo priznanie výživného spätne pred začatím konania dôvodné.

6. V súvislosti s určením vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom v zmysle rozsudku mal otec
za obdobie od 01.10.2016 do 28.2.2017 uhradiť na výživnom spolu sumu 500 Eur pre každé dieťa
( 5 mesiacov á 100 Eur). Pri určovaní výšky zameškaného dlhu na výživnom za posudzované obdobie
súd prihliadol na otcom uhradené výživné. Z predložených poštových poukážok bolo preukázané, že
za obdobie od 1.10.2016 do rozhodnutia súdu otec poslal matke výživné na obe deti spolu v sume 920
Eur, t.j.460 Eur na každé dieťa. Teda dlh otca na zameškanom výživnom za obdobie od 01.10.2016
do 28.2.2017 predstavuje sumu 40 Eur pre každé dieťa ( 500 Eur - uhradené 460Eur), ktorú sumu
súd povolil otcovi splácať po 10 Eur mesačne na každé dieťa tak, aby dlh bol vyrovnaný v priebehu
4 mesiacov.

7. Pokiaľ ide o úpravu styku otca s maloletými deťmi, rodičia na pojednávaní dňa 8.3.2017 uzavreli v
zmysle odporučenia kolízneho opatrovníka dohodu o úprave styku otca s maloletými, ktorá dohoda sa
v zmysle § 25 ods.1 v spojení s § 36 ods.1 Zákona o rodine stala súčasťou tohto rozhodnutia. V danej
veci súd v zmysle § 58 v spojení s § 52 CMP rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.
8. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie matky mal. detí, ktorá považuje za nesprávnu časť
rozsudku týkajúcu sa určenia vyživovacej povinnosti otca a podáva preto odvolanie proti rozsudku v
časti a to proti výrokovej vete napadnutého rozsudku, ktorou súd určil vyživovaciu povinnosť otca s
účinnosťou až od 01.10.2016 t.j. v časti určujúcej okamih vzniku vyživovacej povinnosti a tiež proti
výrokovej vete napadnutého rozsudku, ktorou súd určil zameškanie výživného otca až od 01.10.2016
t.j. v časti určujúcej okamih vzniku zameškania otca na výživnom. Je toho názoru, že súd prvej
inštancie sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s otázkou prítomnosti osobitného zreteľa ako
zákonného aspektu, ktorý musí obligatórne existovať a musí byť preukázaný za účelom priznania
výživného spätne, v zmysle zákonnej právnej úpravy podľa § 77 ods. l Zákona o rodine. Súd z
vykonaného dokazovania nemal žiadnym spôsobom preukázané, že matka maloletých detí mala
čas venovať sa svojej záujmovej činnosti, hasičským súťažiam a hľadaniu si nového partnera. Súd
dospel k tomuto záveru len na základe osvojenia si ničím nepreukázaného tvrdenia otca maloletých
a nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie. V prvom rade poukázala na fakt, že vyživovacia
povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou oboch rodičov. Ďalej poukázala na skutočnosť, že
takúto starostlivosť preukazovala od narodenia maloletých detí iba ona, ktorá znášala prevažnú väčšinu
všetkých nákladov, nielen finančných, ale tiež časových sama. Deti sa nachádzali počas celého obdobia
v jej starostlivosti, zabezpečovala všetky časovo a finančne náročné úkony spojené so zdravotnou
a rehabilitačnou starostlivosťou maloletých bez pomoci otca maloletých. Preto na tomto mieste chce
zvýrazniť časovú a pre rodiča i dieťa psychickú náročnosť rehabilitačnej metódy nazývanej Vojtova



metóda, keďže je obvykle sprevádzaná negatívnymi prejavmi dieťaťa v podobe jeho bolesti a plaču, ale v
neposlednom rade i jej finančnú náročnosť, spočívajúcu v skutočnosti, že rehabilitácia Vojtovou metódou
nie je jednorazový úkon, ale dlhotrvajúci proces uzdravovania, resp. zlepšovania zdravotného stavu
pozostávajúci z opakovaných rehabilitačných úkonov. Skutočnosť, že otec nepravidelne, ale sporadicky
prispieval finančne matke napríklad príspevkom na kočík, trojkolku, tortu, alebo 3-4x poskytnutými
finančnými prostriedkami v rozmedzí 30-50 Eur, ktoré plnil vo výške a čase podľa svojej ľubovôle a
svojho uváženia, nepovažuje za sústavné a dôsledné plnenie si rodičovských povinností zo strany otca
maloletých. Z hľadiska určenia významu pojmu osobitný zreteľ možno v tomto konkrétnom prípade
považovať už samotný elementárny princíp najlepšieho záujmu dieťaťa, pod ktorý možno zahrnúť
i právo na sústavnú a dôslednú vyživovaciu povinnosť zo strany oboch rodičov v pomere podľa
ich schopností, možností a majetkových pomerov, náležite opodstatnenejšiu v prípade zdravotných
problémov, ktoré preukázateľne existovali. Táto rodičovská povinnosť otca nebola v najdôležitejšom
vývojovom období maloletých dodržaná. Pri objasňovaní otázky existencie dôvodov osobitného zreteľa
súd dospel k záveru, že dôvody uvedené matkou, teda skutočnosť, že matka nedisponuje právnickým
vzdelaním a nemala dostatok času na podanie návrhu na súd na určenie vyživovacej povinnosti z
dôvodu nepretržitej starostlivosti o maloleté deti so zdravotnými problémami nie sú dôvodom pre
takýto výnimočný inštitút priznania spätného výživného a to z dôvodu, že matka mala popritom čas
venovať sa svojej záujmovej činnosti, hasičským súťažiam a hľadaniu si nového partnera. Takáto
argumentácia súdu pri odôvodňovaní jeho výroku o nepriznaní výživného spätne nepopiera neustálu a
náročnú starostlivosť matky o maloleté deti, keďže tú bola schopná zabezpečiť i popri veľmi zriedkavých
záujmových činnostiach. Ďalej sa súd priklonil k tvrdeniam otca o sústavnom plnení si vyživovacej
povinnosti od narodenia maloletých do termínu pojednávania a to bez toho, aby presvedčivo odôvodnil
rozpory vo výpovediach otca v otázke sústavného plnenia si vyživovacej povinnosti. Otec maloletých
nenavrhol vykonanie výsluchu svedkov, týchto neoznačil tak, aby boli spôsobilí k predvolaniu na súd za
účelom podania svedeckej výpovede a svoje tvrdenie o plnení si vyživovacej povinnosti voči maloletým
od ich narodenia vo výške 50 Eur týždenne k rukám matky žiadnym spôsobom nepreukázal. Súdu
to však postačovalo pre vyvodenie záveru o splnení si tejto vyživovacej povinnosti otca od narodenia
maloletých do 09/2016 a to aj napriek rozporu v tvrdeniach otca. Naproti tomu svoj záver postavil na
úvahe, že matka potvrdila až na pojednávaní materiálne plnenia otca krátko po narodení detí a finančné
plnenia 3-4x po 30 až 50 Eur a v návrhu tieto opomenula uviesť. Tieto skutočnosti neuviedla matka v
návrhu nie zámerne, ale z dôvodu, že príspevky otca na kočík, trojkolku, darček k narodeninám a tortu
nepovažovala za plnenie vyživovacej povinnosti, keďže matka nemá právnické vzdelanie a rovnako tak
plnenie otca 3-4x po 30-50 Eur je zanedbateľné oproti sume zmeškaného výživného za obdobie od
narodenia detí do 09/2016. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovala, aby odvolací súd zrušil rozsudok
okresného súdu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Otec mal. detí v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že považuje postup okresného súdu
za správny, avšak výška výživného sa mu zdá neprimerane vysoká tak, ako uviedol vo svojom skoršom
vyjadrení už na pojednávaní, rešpektuje však rozhodnutie súdu. Podané odvolanie však nie je dôvodné.
Súhlasí s odôvodnením súdu ohľadom nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa, bez ktorých
nemožno priznať výživné tri roky spätne pred začatím konania. Má za to, že matka nepreukázala žiadne
takéto dôvody hodné osobitného zreteľa a stotožňuje sa s konštatovaním súdu, že nič jej nebránilo v
tom, aby návrh podala skôr. Neobstojí ani tvrdenie matky, že nemá právnické vzdelanie, že sa musela
starať o maloletých a nemala na podanie návrhu na súd čas. Tiež sa stotožňuje s konštatovaním súdu,
že v prípade, ak sa matka má čas venovať svojim záľubám a dokonca i cestovať kvôli nim, nadväzovať
nové známosti, mala by mať určite čas podať aspoň stručný návrh na určenie výživného, ak by teda
na jej strane existoval akútny nedostatok finančných prostriedkov a potreba svoju situáciu naozaj riešiť.
Nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by mal on dokazovať časovú vyťaženosť matky, pre ktorú nemohla podať
návrh na určenie vyživovacej povinnosti otca skôr. Ostatne je na strane matky a jej právnom zástupcovi,
aby uniesli bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tom, či sú tu dôvody osobitného zreteľa pre spätné
priznanie výživného, alebo nie. Považuje všetky tieto okolnosti za veľmi podstatné vzhľadom na merito
veci. Je tiež zavádzajúce zo strany matky, že tá nemá právnické vzdelanie a nemohla teda návrh podať
z tohto dôvodu. Ako uviedol už na pojednávaní, právny zástupca matky je tiež jej zamestnávateľ a
rovnako, ako sa naňho obrátila s otázkou jej právneho zastupovania v tomto konaní, mohla sa naňho
obrátiť už skôr, keď jej mala vzniknúť táto potreba určenia výživného pre maloletých. V neposlednom
rade sa javí podanie návrhu v tomto konaní skôr ako iniciatíva jej zamestnávateľa a prípadne jej matky,
ako matky maloletých samotnej. Sám právny zástupca matky na pojednávaní uviedol, že matka za ním
prišla so žiadosťou o riešenie zmeny priezvisk detí a nie určenia výživného pre maloletých. Neobstoja
preto ani tvrdenia matky v tomto smere. Vždy sa zaujímal o svojich synov. Nikdy mu synovia nezostali



ľahostajní a čo mu dovoľovali časové a materiálne možnosti, svojim synom sa venoval a navštevoval ich,
čo najčastejšie. Nielen z jeho viny sa so synmi nestretol dlhšiu dobu. Vzhľadom na vek maloletých a novú
známosť ich matky bolo navštevovanie maloletých zo strany otca zložitejšie a pre neho psychicky veľmi
náročné. Nie je teda pravdou tvrdenie matky, že on zanedbával svojich synov a rodičovská povinnosť
otca z jeho strany nebola dodržaná v ich najdôležitejšom období. On sa nemal možnosť starať o svojich
synov osobne a už vôbec nie, keď si ich matka našla novú známosť. Je toho názoru, že chlapci sú už
vo veku, kedy svojho otca môžu už lepšie vnímať a on i sám zvládne starostlivosť o nich. Nesúhlasí s
tvrdeniami matky, že by si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletým neplnil, a preto sa úplne stotožňuje
so stanoviskom súdu ohľadom nedôvodnosti priznania spätného výživného a snahy matky využiť jeho
dôkaznú núdzu ohľadom preukazovania poskytnutých finančných prostriedkov v čase, keď ešte tvorili
pár a verili si. Je prirodzené, že v čase, keď si partneri navzájom veria a keď veria v spoločnú budúcnosť
nebudú si vystavovať navzájom potvrdenia o platení výdavkov pre svoje spoločné deti. Vždy sa snažil
prispievať svojim synom tak, ako mu to dovoľovali jeho pomery, avšak niekedy išiel až nad rámec týchto
svojich možností a peniaze si požičiaval. Vzhľadom na to, že to bolo pre jeho deti, neváhal, pretože sú
jeho prioritou. Nevidí nijaký rozpor v tvrdení, že prispieval na výživu svojich synov pravidelne 50 Eur
týždenne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
potvrdil.
10. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutej časti týkajúcej sa určenia počiatku vyživovacej povinnosti a určenia nedoplatku na zročnom
výživnom ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje.
11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými súd schválil rodičovskú dohodu a dohodu
rodičov o úprave styku s mal. deťmi, ako i rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti, odvolaním
napadnuté neboli a preto v týchto výrokoch je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a
rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.
12. Podľa ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len
odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch
rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú
odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to, či konanie bolo začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti.
Súd v týchto prípadoch nie je viazaný návrhom, sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť
výživné, alebo ho platil v obmedzenej miere. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje,
aké boli konkrétne schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na
už poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie zákonné kritériá.
Súd posudzuje skutočný stav, aký existoval v minulosti. Ďalej sa súd pri určení výživného spätne musí
vysporiadať z dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pričom tieto bude musieť posúdiť podľa konkrétnych
okolností prípadu. Výnimočným dôvodom nebude uvádzaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné.
Relevantným dôvodom by mohol byť zdravotný stav oprávnenej osoby, ktorý jej zabránil včas uplatniť
nárok, konanie, ktoré má znaky trestného činu spočívajúce v bránení uplatnenia nároku na výživné
(vyhrážky, násilie).
14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej
určil vyživovaciu povinnosť otca voči mal. deťom V. a O. s účinnosťou od 01.10.2016 je v súlade s §
77 ods. 1 Zákona o rodine, teda je správne a z toho dôvodu je správne určený i nedoplatok otca na
zmeškanom výživnom.
15. Preskúmaním veci bolo zistené, že súd prvej inštancie v predmetnej veci riadne zistil skutkový stav
veci, nebol dôvod na opakovanie už vykonaného dokazovania ani na jeho doplnenie podľa ust. § 68 CMP
a správne rozhodol, keď otcovi mal. detí uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého V. sumou vo
výške 100 Eur mesačne a na výživu maloletého O. sumou vo výške 100 Eur mesačne, s účinnosťou od
01.10.2016, a to v súlade s § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Rovnako správne určil dlh otca na zameškanom
výživnom za obdobie od 01.10.2016 do 28.02.2017, pre maloletého V. vo výške 40 Eur a pre maloletého
O. vo výške 40 Eur, ktorý povolil otcovi splácať v splátkach po 10 Eur mesačne na každé dieťa, spolu s
bežným výživným k rukám matky, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Súd prvej inštancie teda správne vyživovaciu povinnosť
otca k maloletým deťom určil s účinnosťou od 1.10.2016, v ktorom mesiaci bolo začaté súdne konanie.
Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že výživné sa v zásade určuje od začatia súdneho konania (§
77 ods.1 Zákona o rodine) a len výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa možno výživné u



maloletých detí priznať najviac tri roky spätne pred začatím konania. Odvolací súd mal zhodne so súdom
prvej inštancie za to, že v danej veci matka nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre
spätné priznanie výživného, pretože nič jej nebránilo podať si návrh na súdnu úpravu rodičovských práv
a povinností skôr. Jej odôvodnenie, že nemá právnické vzdelanie, a že kvôli zdravotnému stavu detí
nemala časový priestor venovať sa výživnému a podaniu návrhu na súd, nie sú ani podľa odvolacieho
súdu takýmto dôvodom pre takýto výnimočný inštitút priznania spätného výživného. Súd prvej inštancie
správne konštatoval, že sa javí ako zavádzajúce poukazovať na nedostatok času pre zdravotný stav
detí a cvičenie s nimi Vojtotovu metódu, pretože pokiaľ matka detí mala čas venovať sa svojej záujmovej
činnosti, je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že netrpela takým nedostatkom času, pre ktorý by nemala
čas spísať návrh na súd. Je prirodzené, že keby jej chýbali peniaze od otca detí na ich výživu, taký návrh
by si podala skôr. Keďže matka detí nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre spätné určenie
výživného, súd prvej inštancie správne v zmysle § 77 ods.1 Zákona o rodine určil vyživovaciu povinnosť
s účinnosťou od 1.10.2016, v ktorom mesiaci bolo začaté súdne konanie. Nad rámec uvedeného súd
prvej inštancie správne ešte poznamenal, že priznanie spätného výživného by nebolo dôvodné ani preto,
že otec detí si vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom predtým plnil. Z dokazovania vykonaného
pred súdom prvej inštancie možno aj poľa odvolacieho súdu konštatovať, že otec si plnil vyživovaciu
povinnosť k deťom od ich narodenia, či už naturálnou formou alebo finančnou formou a od augusta
2016 si ju plní už len finančnou formou, preto aj z tohto dôvodu by nebolo ani podľa odvolacieho súdu
priznanie výživného spätne pred začatím konania dôvodné.

16. V danom prípade teda súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a správne rozhodol, preto
odvolací súd námietky matky mal. uvádzané v odvolaní nepovažoval za opodstatnené a rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne
príslušného súdu podľa CMP.
Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov a to exekúciou zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky,
prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných
majetkových práv, exekúciou na obchodný podiel, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných
papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.
Rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná
povinnosť vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou súdneho výkonu rozhodnutia podľa zákona
CMP a to odňatím maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a odovzdaním tomu, komu
bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým
po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného
maloletého prevziať.