Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/58/2011 z 4. 10. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 4. októbra 2012, sp. zn. 1S/58/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8011200322.1
Krajský súd Prešov | 1S/58/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8011200322.1 | 2012-10-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b08f2569-9f13-4f0e-a6cc-525493f195a1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8011200322.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/58/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200322
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8011200322.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a
sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu G. K., nar. XX.
G. XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX H., právne zastúpeného JUDr. Michalom Pirníkom, advokátom
so sídlom v Prešove, Tkáčska 2, 080 01 Prešov, proti žalovanému Pamiatkovému úradu Slovenskej
republiky, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného zo dňa 04. apríla 2011 č.k.: PÚ-11/498-2/2695/26/KUB na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského pamiatkového úradu v Prešove zo
dňa 30. decembra 2010 sp. zn. PO-10/1591-04/8911/Zj vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a
priznania trov konania.

Žalobca argumentoval tým, že rozhodnutiami správnych orgánov, ako aj ich postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu bol porušený zákon. Citované rozhodnutia nielenže vychádzajú z nesprávneho
posúdenia veci a zo skutkového stavu, z ktorého vychádzali správne orgány nie sú v súlade s
obsahom správneho spisu, ale tieto rozhodnutia sú zjavne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
pre nedostatok dôvodov. Označené rozhodnutia navyše nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti a
konaním, ktoré predchádzalo ich vydaniu bolo zasiahnuté do základných procesných práv žalobcu.
Žalobca dôvodil ďalej tým, že záver o spáchaní priestupku ustálený už správnym orgánom prvého
stupňa je nesprávny, pretože skutok, ktorý má tvoriť základ rozhodnutia o priestupku sa nikdy nestal.
Rozhodnutie o priestupku hovorí o nehnuteľnosti, ktorá neexistuje a preto je nevykonateľné. Jeho
nerešpektovaním nemôže dôjsť k porušeniu zákona. V tomto smere poukázal žalobca  na to, že tak
rozhodnutie o uložení nápravy ako aj rozhodnutie o priestupku neidentifikuje miesto údajného spáchania
priestupku, resp. miesto realizácie nápravy a nehnuteľnosť neidentifikuje nezameniteľným spôsobom
- označením súpisným číslom a parcelným číslom pozemku na ktorom je postavená a číslom listu
vlastníctva na ktorom je zapísaná. Výroky týchto rozhodnutí sú podľa žalobcu nepreskúmateľné. Žalobca
ako vlastník nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. H., avšak nehnuteľnosti so súpisným číslom XXX,
ktorá je postavená na pozemku s parc. č. 1084, ako vyplýva z priloženého výpisu z LV č. XXXXX, ktorý
konajúce orgány ani len nezabezpečili pre svoje rozhodovanie ( vychádzali len z LV č. XXXXX, kde sú
zapísané len pozemky nie stavby ), budova obchodu a služieb so súpisným číslom XXX nie je podľa
LV kultúrnou pamiatkou a uvedená stavba nie je v namietanom rozhodnutí o priestupku spomínaná.
Ak rozhodnutie o uložení nápravy nebolo určité a konkrétne, potom sa stalo nevykonateľné.  Podľa



žalobcu už toto zistenie dokazuje že výrok rozhodnutia o priestupku nespĺňa požiadavku určitosti,
nezameniteľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho
poriadku V tejto súvislosti poukázal na rozsudok  NS SR sp. zn. 7Sž 177/03 zo dňa 24. septembra
2004,  podľa ktorého výrok správneho rozhodnutia, ktorým sa ukladá sankcia za porušenie povinnosti
zodpovedá uvedeným požiadavkám len vtedy, ak popri označení právneho predpisu, podľa ktorého
sa sankcia ukladá, obsahuje aj označenie skutkových okolností. V danom prípade tieto imperatívy
neboli rešpektované. Týmto záverom nasvedčuje aj to, že čas a miesto spáchania skutku vo výroku
rozhodnutia o priestupku nie je uvedený, de facto vo výroku chýba aj uvedenie miesta spáchania
priestupku hoci podľa § 77 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, pričom ide o obligatórne náležitosti
takéhoto rozhodnutia.

Odhliadnúc od vyššie uvedených okolností žalobca zdôraznil, že v danej veci nemohlo dôjsť k
spáchaniu prejednávaného priestupku, pričom citoval ustanovenie § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového
zákona a uviedol, že už z citovaného ustanovenia je viac než zrejmé, že uvedená skutková podstata
nesankcionuje omeškanie sa so zjednaním nápravy a takýto priestupok ani neexistuje. V zmysle
uvedeného ustanovenia nie je možné trestať žalobcu, nakoľko aj z rozhodnutia žalovaného je viac
než zrejmé, že uložené povinnosti boli splnené. Je zjavné, že takto skutková podstata neznie a jej
výklad zo strany správnych orgánov v danej veci svedčí o tom, že správny orgán bez opory v zákone
rozšíril podmienky priestupkovej zodpovednosti na konania výslovne neuvedené v zákone. Ďalej žalobca
citoval ustanovenie  § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona a s poukazom na  aplikáciu § 42 ods. 1 písm.
m) je podľa neho rozhodnutie v intenciách § 31 pri vydaní rozhodnutia o náprave vylúčená. Správny
orgán nepostupoval podľa dotknutého ustanovenia a snažil sa nesprávne preniesť povinnosti vlastníka
kultúrnej pamiatky na žalobcu, ktorý kultúrnu pamiatku nevlastní. Zásadné pre tento záver je zistenie,
že v danom prípade stavba so súpisným číslom XXX  nie je kultúrnou pamiatkou a s poukazom na
ustanovenie § 31 prvá časť právnej vety vlastník nezabezpečuje základnú ochranu kultúrnej pamiatky
podľa § 27. Žalobca ďalej zdôraznil, že druhá časť právnej vety § 31 odkazuje na § 29, ten však neukladá
vlastníkom nehnuteľností povinnosť vykonávať základnú ochranu pamiatkového územia na vlastné
náklady. Základnú ochranu pamiatkového územia sú povinní podľa tohto ustanovenia zabezpečovať
orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy, nie vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území.
Vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, nie je podľa zákona povinný na vlastné náklady
vykonávať základnú ochranu, preto mu takúto povinnosť nie je pamiatkový úrad oprávnený nariaďovať.
Jej nariadenie je výsledkom nezákonného postupu a nepožíva právnu ochranu.

Žalobca ďalej dôvodil tým, že je nutné poukázať na to, že v danom prípade nemal vôbec pamiatkový
úrad kompetenciu vecou sa zaoberať. Zákon č. 49/2002 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 1.  apríla
2002, určil, čo je pamiatkové územie a tiež ako sa vyhlasuje. Žalobca citoval ustanovenie § 2 ods.
4 a §16 ods. 2 zákona, podľa ktorého pamiatkovú rezerváciu vyhlasuje na návrh ministerstva vláda
nariadením, v ktorom vymedzí jej územie. Z uvedeného je zrejmé, že zákon jednoznačne vymedzil, že
pamiatkovou rezerváciou je len územný celok, ktorý je v zmysle zákona č. 49/2002 Z. z. vyhlásený za
pamiatkovú rezerváciu alebo zónu. Nakoľko zákonom predpísaným spôsobom nedošlo k vyhláseniu
pamiatkovej rezervácie v meste Bardejov, takáto pamiatková rezervácia podľa zákona č. 49/2002 Z. z. v
meste Bardejov neexistuje a nebola zriadená zákonom vymedzeným spôsobom. Túto okolnosť si podľa
žalobcu správny orgán zjavne veľmi dobre uvedomil, nakoľko svoje rozhodnutie neodôvodnil odkazom
na konkrétne nariadenie vlády vydané na základe zákona č. 49/2002 Z. z., ale poukázal  na odkaz na
údajné vyhlásenie pamiatkovej rezervácie 11. júna 1950 bez toho aby špecifikoval, kto a akým spôsobom
takéto vyhlásenie učinil. Žalobca zdôraznil,  dňa 11. júna 1950 nebolo vydané žiadne nariadenie o
pamiatkovej rezervácii Bardejov a takéto vyhlásenie sa nestalo. Mesto Bardejov teda v zmysle dnes
platného zákona nie je pamiatkovou rezerváciou, čo vylučuje akúkoľvek kompetenciu pamiatkového
úradu vo vzťahu k stavbe žalobcu so súpisným číslom XXX  v k. ú. H.. Uvedená stavba totiž nie je
kultúrnou pamiatkou a nenachádza sa v pamiatkovom území vyhlásenom zákonným spôsobom.

Žalobca citoval čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ďalej argumentoval tým, že nakoľko v danom
mieste nejde o pamiatkové územie a ani o pamiatkový fond, pamiatkový úrad nielenže nie je oprávnený
ukladať pokuty, ale ani akýmkoľvek spôsobom zasahovať do žalobcových práv osobitne do práva
vlastniť a pokojne užívať majetok. Pokiaľ konajúci orgán poukazuje na nariadenie vlády č. 596/2001
Z. z. žalobca uviedol, že týmto nariadením nedošlo k vyhláseniu žiadnej pamiatkovej rezervácie, ale
len k vymedzeniu územia pamiatkovej rezervácie a táto podzákonná právna norma nevyhlásila mesto
Bardejov za pamiatkovú rezerváciu. Žalobca ďalej poukázal na to,  že v tomto smere je nutné rozlišovať



medzi právom vlády vyhlásiť pamiatkovú rezerváciu a jej právom vymedziť jej hranice, zjavne ide o dva
rôzne právne inštitúty, pričom vymedzenie hraníc pamiatkovej rezervácie môže byť realizované len voči
už vyhláseným pamiatkovým rezerváciám. Namietané rozhodnutie o priestupku stavia na predpoklade,
že stavba sa nachádza v pamiatkovom území. Tento záver je nepodložený a v rámci priestupkového
konania nepreukázaný, preto je principiálne vylúčený záver o spáchaní vyššie uvedeného priestupku.

Ďalej žalobca argumentoval tým, že záver o nepreskúmateľnosti výroku o uložení sankcie podporuje
tiež zistenie, že výrok o uložení sankcie za priestupok nie je ničím odôvodnený. Vo vzťahu k výroku o
výške pokuty je zjavné, že správny orgán v rozhodnutí nereagoval na ustanovenia § 12 ods. 1 Zákona
o priestupkoch a z rozhodnutia nie je zrejmé, ako hodnotil závažnosť priestupku, ako posudzoval jeho
následky a v čom sa mali prejavovať, ako dospel k záveru o zavinení na priestupku, ako hodnotil
pohnútky činu a vôbec sa nevysporiadal s hodnotením osoby žalobcu. Ide o obligatórne skutočnosti, bez
vysporiadania sa s nimi nie je možné prijať záver o sankcii za priestupok. Podotkol, že žalobca je osobou
doteraz netrestanou v žiadnom konaní, správny orgán sa nevysporiadal s obsahom ustanovenia § 11
ods. 3 Zákona o priestupkoch. Tiež  žalobca poukázal na to, že s poukazom na ustanovenie § 3 ods.
3 Správneho poriadku bolo potrebné  zo strany správneho orgánu pred rozhodnutím sa vždy pokúsiť o
jej zmierne vybavenie. V danej veci bol žalobcom správny orgán informovaný o tom, že namietaného
konania sa dopustila iná právnická osoba a že nápravy aj keď žalobca nebol podľa zákona povinný
nápravu na vlastné náklady zjednať, nastal stav úplne rigidný a odporujúci práv citovaným ustanovení.
Navyše žalobca žiadal o poskytnutie dlhšej lehoty, čo z nezistených príčin nebolo rešpektované a
zohľadnené. Zákon pritom pamiatkovým úradom nedáva právo rozhodovať o lehotách a ich dĺžke.
Pokiaľ ide o povinnosť správneho orgánu zistiť spoľahlivo stav veci, je nutné poukázať na to, že už
nezabezpečenie LV č. XXXXXX v rámci dokazovania nasvedčuje tomu, že v danej veci nebola splnená
povinnosť správneho orgánu podľa § 3 ods. 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Správny orgán
mal k dispozícii len LV č. XXXXX, ktorý však neposkytol spoľahlivý podklad pre rozhodnutie a už táto
okolnosť svedčí o tom, že skutkový stav veci v danej veci nebol zistený spôsobom predpokladaným
zákonom. Nedostatočnému zisteniu stavu veci nasvedčuje aj nevykonanie obhliadky nehnuteľnosti,
ktorá sa žiadala vykonať už aj preto, že pamiatkový úrad považoval za reklamu prosté označenie
prevádzky podnikateľského subjektu. S poukazom na to, že označenie prevádzkarne nie je reklamou,
ale splnením zákonom uloženej povinnosti v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní v znení neskorších predpisov žalobca poukázal na to, že nesplnenie povinnosti označiť
prevádzkareň je dokonca v zmysle citovaného právneho predpisu sankcionované. Aj skutočnosť, že
pamiatkový úrad nesprávne stotožnil označenie prevádzky za reklamu, vylučuje v danej veci možnosť
spáchania priestupku.

Žalobca ďalej vyslovil názor, že rozhodnutie žalovaného je ako celok procesne neudržateľné a
odporujúce platnej právnej úprave. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu je predovšetkým potrebné poukázať
na to, že ide o rozhodnutie zjavne nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Okrem toho je viac než
zrejmé, že ani pochybenia prvostupňového orgánu a neboli v rámci odvolacieho konania odstránené.
Súhrn všetkých vyššie označených okolností aj v spojení so zistením, že odvolací orgán neodstránil
pochybenia orgánu prvého stupňa, hoci k tomu boli dané dôvody, nasvedčuje potrebe prijatia záveru,
že žalovaný v danom prípade nesprávne uplatnil ustanovenie § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a na
základe podaného odvolania napádané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nezrušil hoci na
jeho zrušenie boli v danej veci prítomné všetky dôvody. Aj v dôsledku toho je vadné nielen prvostupňové
rozhodnutie, ale tiež rozhodnutie o odvolaní, nakoľko právo nemôže stáť na nepráve. Vzhľadom k súhrnu
všetkých vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení platnej právnej úpravy žalobca žiadal
rozhodnutia zrušiť.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 10. júna 2011 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal  detailne
na všetky dôvody rozhodnutí správnych orgánov a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň
vo vyjadrení uviedol, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania v poukazom na
ustanovenie § 250f O.s.p.



Ako vyplýva z administratívneho spisu Krajský pamiatkový úrad Prešov, ako príslušný správny orgán
na úseku pamiatkového fondu podľa § 9 ods. 5 a § 11 ods. 2 písm. j) Pamiatkového zákona a § 46
Zákona o správnom konaní a § 77 Zákona o priestupkoch rozhodnutím zo dňa 30. decembra 2010
pod č. PO-10/1591-04/8911/Zj rozhodol v súlade s ustanovením § 42 ods. 2 pamiatkového zákona
a  § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch a uložil pokutu vo výške 3 000 Eur žalobcovi, ktorý
bol uznaný vinný zo spáchania priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa ustanovenia
§ 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona tým, že na objekte na M. XX v H., nachádzajúcom sa v
pamiatkovom území Pamiatkovej rezervácie Bardejov, zapísanom v Ústrednom zozname pamiatkového
fondu, v registri pamiatkových rezervácií, pod číslom 2 a súčasne zapísanom v Zozname svetového
dedičstva UNESCO, nevykonal nápravu uloženú rozhodnutím Krajského pamiatkového úradu Prešov č.
PO-10/783- 06/3385/Li zo dňa 05. 05. 2010, ktorým KPÚ Prešov nariadil vlastníkovi objektu odstránenie
všetkých reklám a veľkoplošného zariadenia na umiestňovanie reklám z fasády objektu na M. XX v H..
Zároveň v súlade s § 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zmien a
doplnkov s poukazom na § 1 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z.z., bol zaviazaný uhradiť
trovy konania vo výške 16 Eur.

Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že poukázal na rozhodnutie, ktoré
predchádzalo vydaniu  rozhodnutia v danej veci a to zo dňa 05. mája 2010, ktorým krajský pamiatkový
úrad nariadil vlastníkovi objektu podľa LV č. XXXXX:

1/ odstrániť všetky reklamy z  južnej fasády objektu na M. ulici č. XX v H.,

2/ odstrániť veľkoplošné zariadenie na umiestnenie reklám situované na južnej fasáde

objektu na M. ulici č. XX v H..

Uvedené opatrenia mal vlastník objektu v súlade s rozhodnutím č. PO-10/783-06/3385/Li zo dňa 05.
mája  2010 vykonať v lehote do 26. mája  2010. Dňa 26. mája 2010 vykonal správny orgán opätovnú
obhliadku objektu a zistil, že náprava zo strany vlastníka nebola realizovaná. Na základe uvedeného
oznámil listom zo dňa 17. augusta  2010 vlastníkovi objektu začatie konania o priestupku na úseku
ochrany pamiatkového fondu v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona
z dôvodu nevykonania nápravy podľa § 31 Pamiatkového zákona a súčasne ho predvolal na ústne
pojednávanie o priestupku. Zároveň v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny
orgán umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k začatému správnemu konaniu
o priestupku, pričom toto svoje právo účastník konania nevyužil.

Správny orgán ďalej argumentoval tým, že dňa 07. septembra  2010 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o
priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorého sa zúčastnil vlastník nehnuteľností na M. XX v
H. p. G. K. so svojim právnym zástupcom JUDr. Róbertom Hnatkom, pričom  právny zástupca na ústnom
pojednávaní okrem iného uviedol: „Reklamné zariadenie umiestnené na dome na M. XX je vlastníctvom
inej spoločnosti. V lehote do štrnástich doručíme naše vyjadrenie k veci spoločne s dokumentmi, t.j.
zmluvy o nájme veľkoplošného zariadenia a reakcie na nariadenia KPÚ Prešov k odstráneniu tohto
zariadenia, ktoré bolo umiestnené na objekte v roku 2008."

Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený do dnešného dňa nedoručil správnemu orgánu žiadne doklady,
správny orgán pokračoval v konaní v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1 až 4 a § 32 ods. 1 až 2
Správneho poriadku. Z vlastnej činnosti si správny orgán zabezpečil vyjadrenie obvineného zo dňa
29. apríla 2010 k oznámeniu KPÚ Prešov o začatí konania o odstránení reklám a veľkoplošného
zariadenia na umiestnenie reklám č. PO-10783-04/2647/Lí zo dňa 08. apríla  2010, ktoré okrem
iných dokladov sa obvinený zaviazal doručiť správnemu orgánu. V uvedenom vyjadrení vlastník
nehnuteľnosti namieta začatie konania o odstránení reklám a veľkoplošného zariadenia z dvoch
dôvodov, pričom prvým dôvodom bolo, že reklamy na južnej fasáde nie sú reklamami v pravom
zmysle slova, ale sú označením prevádzok, ktoré sa v objekte nachádzajú a druhým dôvodom podľa
vlastníka bola skutočnosť, že veľkoplošné zariadenie nie je v jeho vlastníctve ale vo vlastníctve inej
obchodnej spoločnosti. K prvému dôvodu vlastníka správny orgán uviedol, že v súlade s ustanovením
§ 30 ods. 3 Pamiatkového zákona umiestniť reklamné, informačné, propagačné alebo akékoľvek
technické zariadenie na nehnuteľnej kultúrnej pamiatke alebo v pamiatkovom území možno len na
základe rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Prešov. Z uvedeného vyplýva, že aj tzv. označenia
prevádzok, ktoré sa v objekte nachádzajú mohli byť umiestnené len na základe rozhodnutia KPÚ



Prešov. K druhej námietke vlastníka správny orgán uviedol, že jeho tvrdenie o údajnej inej obchodnej
spoločnosti ničím nepotvrdil obdobne ako na ústnom pojednávaní dňa 07. septembra 2010. Keďže
do dnešného dňa obvinený nedoložil relevantné dôkazy svojho tvrdenia správny orgán má zato, že
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 30 ods. 3 Pamiatkového zákona mal vlastník nehnuteľnosti. Na
základe uvedeného prvostupňový správny orgán  rozhodnutím č. PO-10/783-06/3385/Li zo dňa 05. mája
2010 v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona rozhodol o opatreniach na nápravu, v
ktorom nariadil žalobcovi - vlastníkovi objektu na M. ul. č. XX v H. odstrániť veľkoplošné zariadenie na
umiestnenie reklám situované na južnej fasáde objektu na M. ulici č. XX v H.. Keďže vlastník v stanovenej
lehote nevykonal opatrenia na nápravu uložené Krajským pamiatkovým úradom Prešov, začal tento ako
príslušný správny orgán na ochranu pamiatkového fondu priestupkové konanie vo veci nevykonania
opatrení na nápravu.

Čo sa týka historického jadra mesta Bardejov, toto  bolo pre svoje významné pamiatkové hodnoty dňa
11. júna 1950 vyhlásené za Pamiatkovú rezerváciu Bardejov a Nariadením vlády Slovenskej republiky
č. 596/2001 Z. z. z 13. decembra 2001 o pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok,
Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská Sobota boli vymedzené hranice územia Pamiatkovej
rezervácie Bardejov ako to vyplýva z Prílohy č. 1 nariadenia. V súlade s § 45 ods. 2 zákona č. 49/2002
Z. z. sa pamiatkové rezervácie vyhlásené pred účinnosťou tohto zákona považujú za pamiatkové
rezervácie podľa tohto zákona. Vzhľadom na jedinečné pamiatkové hodnoty mesta Bardejov, dobrý stav
jednotlivých objektov, ich vhodné využitie a prezentáciu, bolo mesto Bardejov dňa 30. novembra  2000
zapísané aj do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Správny orgán ďalej
dôvodil tým, že dom na M. ulici č. XX v H. sa nachádza v Pamiatkovom území Pamiatkovej rezervácie
Bardejov v jej južnej, veľmi exponovanej polohe a je situovaný na Národnej kultúrnej pamiatke - Mestské
opevnenie v Bardejove, zapísanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných
kultúrnych pamiatok, pod číslom 1665/1-20. Územným plánom mesta Bardejov bol zaradený ako objekt
určený na limitované dožitie a už nadstavanie objektu o jedno plnohodnotné podlažie bolo v rozpore so
záujmami ochrany pamiatkového fondu v predmetom území.

Správny orgán pri prerokovaní priestupku vychádzal z dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho
spisu, hlavne Zápisnice z priebehu výkonu štátneho stavebného dohľadu v Pamiatkovej rezervácii
Bardejov zo dňa 10.  marca 2010, oznámenia o začatí konania o odstránení reklám a veľkoplošného
zariadenia č. PO- 10/783-04/264/Li zo dňa 08. apríla  2010, Zápisnice z priebehu výkonu štátneho
stavebného dohľadu v Pamiatkovej rezervácii Bardejov zo dňa 03. mája  2010, vyjadrenia G. K. k
začatiu konania o odstránení reklám a veľkoplošného zariadenia zo dňa 29. apríla 2010, Rozhodnutie
KPÚ Prešov č. PO-10/783-06/3385/Li zo dňa 05. 05. 2010 o opatreniach na nápravu, Zápisnice z
priebehu výkonu štátneho stavebného dohľadu v Pamiatkovej rezervácii Bardejov zo dňa 26. mája
2010, oznámenia KPÚ Prešov o začatí konania o priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu
č. PO-10/1591-02/4557/Zj zo dňa 17. augusta 2010, Zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku č.
PO-10/1591-03/6977/Zj zo dňa 07. septembra 2010, výpisu z LV č. XXXXX, kat. územie H..

Správny orgán ďalej citoval ustanovenie  § 30 ods. 1, ako aj § 30 ods. 3 Pamiatkového zákona a zdôraznil
obsah ustanovenia  § 42 ods. 1 písm. m) zákona. Nevykonaním nápravy uloženej Krajským pamiatkovým
úradom Prešov v rozhodnutí zo dňa 05. mája  2010 naplnil obvinený G. K. zákonné znaky skutkovej
podstaty priestupku v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona účinného od
01. júna  2009 s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších zmien a doplnkov. Správny orgán citoval ustanovenie § 2 ods. 1, § 3, § 4 ods. 1 písm. b)
Zákona o priestupkoch.

Na základe uvedeného uložil správny orgán priestupcovi v súlade s ustanovením § 42 ods. 2
Pamiatkového zákona v nadväznosti na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch
sankciu, pokutu vo výške 3 000 Eur, pri ktorej stanovení výšky správny orgán zohľadnil vyššie
uvedené skutočnosti a prihliadal aj na závažnosť protiprávneho konania (narušenie pamiatkových
hodnôt historického jadra mesta Bardejov, vážny precedens vo vzťahu k ostatným vlastníkom objektov
v Pamiatkovej rezervácii Bardejov), význam pamiatkového územia nakoľko ide o územie vyhlásené
za pamiatkovú rezerváciu a pre svoje jedinečné hodnoty zapísané aj v Zozname svetového dedičstva
UNESCO, dĺžku trvania protiprávneho konania a tiež na skutočnosť, že obvinený sa podobných
protiprávnych konaní dopustil aj v minulosti (nepovolená úprava nehnuteľnosti v pamiatkovom území  rok
2003, nevykonanie opatrení na nápravu v súvislosti s nepovoleným reklamným zariadením na fasáde



objektu  rok 2007). O povinnosti nahradiť trovy štátu rozhodol správny orgán podľa § 79 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

O odvolaní, ktoré obsahuje totožné dôvody ako sú uvedené v žalobe, rozhodol žalovaný ako odvolací
správny orgán napadnutým rozhodnutím zo dňa 04. apríla 2011 pod č.k.  PU-11/498-2/2695/26/Kub
tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu KPÚ Prešov zo
dňa 30. decembra 2010 č. PO-10/1591-04/8911/Zj potvrdil. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým,
že poukázal na to, že dňa 10. marca  2010 vykonal prvostupňový správny orgán  štátny dohľad v
Pamiatkovej rezervácii Bardejov, počas ktorého bolo zistené, že na predmetnom objekte bolo osadené
veľkoplošné reklamné zariadenie na umiestňovanie reklám osvetlené troma exteriérovými telesami a päť
kusov samostatných reklám bez predchádzajúceho rozhodnutia KPÚ Prešov. Na základe uvedených
zistení prvostupňový správny orgán  rozhodnutím o náprave uložil vlastníkovi predmetného objektu -
obvinenému povinnosť vykonať v lehote do 26. mája 2010 opatrenia na  odstránenie všetky reklám.
Ohliadkou objektu dňa 26. mája  2010 KPÚ Prešov zistil, že k vykonaniu uložených opatrení v určenej
lehote nedošlo. Na základe tejto skutočnosti začal proti obvinenému priestupkové konanie oznámením
a dňa 07. septembra 2010 sa uskutočnilo ústne pojednávanie o priestupku. Po posúdení skutkového a
právneho stavu veci prvostupňový správny orgán  uznal obvineného vinným zo spáchania priestupku
podľa § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona a dňa  30. decembra  2010  vydal rozhodnutie
o priestupku. Proti rozhodnutiu o priestupku podal dňa 01.  februára 2011 obvinený odvolanie, ktoré
žalovaný podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku v celom rozsahu preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Žalovaný citoval ustanovenie  § 28 ods. 4
písm. b), § 29 ods. 1, § 30 ods. 1, § 30 ods. 3, § 31 ods. 1 a § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona.
Obvinený postupoval v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami Pamiatkového zákona.

Námietky, uvádzané v odvolaní vyhodnotil odvolací orgán ako irelevantné. Vo vzťahu k posúdeniu, či
došlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona podľa
žalovaného je relevantná lebo nepochybne je preukázaná skutočnosť, že obvinený nesplnil opatrenia
uložené rozhodnutím o náprave v lehote určenej týmto rozhodnutím o náprave, t. j. do 26. mája 2010.

Tvrdenie  žalobcu v odvolaní, že odstránil v lehote určenej všetky reklamy - označenia prevádzok a
veľkoplošné zariadenie, je nepravdivé. Dňa 26. mája 2010 bolo počas štátneho dohľadu preukázané, že
obvinený uvedené reklamné zariadenia neodstránil a lehota do 31. januára  2011, uvádzaná v odvolaní,
nie je lehotou určenou v rozhodnutí o náprave, ale je len lehotou určenou v liste KPÚ Prešov zo dňa
22. decembra 2010, ktorým KPÚ Prešov umožnil obvinenému vykonať opatrenia uložené v rozhodnutí
o náprave dobrovoľne predtým, ako KPÚ Prešov začne výkon rozhodnutia o náprave.

K listinnému dôkazu, ktorým obvinený dôvodil v priebehu ústneho pojednávania je nevyhnutné uviesť,
že v zmysle § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu
veci viazaný len návrhmi účastníkov konania a zároveň v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku
rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, pričom navyše, podľa § 4
ods. 1 Správneho poriadku vyplýva povinnosť, že  účastníci konania s poukazom na ustanovenie § 14
spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania. Obvinený však nepostupoval v súlade s
uvedeným ustanovením a do dnešného dňa nijako nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť a zmluvu s inou
obchodnou spoločnosťou týkajúcu sa veľkoplošného reklamného zariadenia nepredložil. Vzhľadom na
uvedené bolo tvrdenie obvineného o existencii zmluvy s inou obchodnou spoločnosťou vyhodnotené
ako nepravdivé a účelové.

Pokiaľ ide o námietku v odvolaní, že KPÚ Prešov porušuje Ústavu Slovenskej republiky a ústavné
zákony, ktoré zaručujú každému slobodne podnikať, a teda vytvára administratívne a technické bariéry
podnikania, s touto námietkou sa odvolací orgán nestotožnil a poukázal na citáciu čl. 20 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorej vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v
rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckych práv nesmie poškodzovať
ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa čl.
44 ods. 2 Ústavy každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Žalovaný
zdôraznil, že Ústavou garantované základné právo na využívanie vlastníctva teda nie je nadradené
ústavne garantovanému základnému právu na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva,
ale naopak, tieto dve základné práva sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú koherentný vzťah, keď jedno



základné právo dopĺňa a vytvára hranice toho druhého. Ústava bráni vlastníkovi v bezohľadnom vo
výkone vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom. Právo na ochranu životného prostredia
a kultúrneho dedičstva totiž prináleží každému občanovi Slovenskej republiky, vlastníka nemožno
oslobodiť od povinnosti nepoškodzovať kultúrne dedičstvo a to ani zákonom, pretože výkon vlastníckeho
práva je v záujme zachovania iných práv limitovaný ústavou určenými medzami. Pokiaľ ide o právo
podnikať, ustanovené v čl. 35 ods. 1 Ústavy, toto nie je výkonom štátnej správy na úseku ochrany
pamiatkového fondu žiadnym spôsobom dotknuté.

Odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie o priestupku a dospel k záveru, že KPÚ
Prešov v priestupkovom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami platných všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Predmetom preskúmania sú rozhodnutia správnych orgánov, ktorými bol žalobca uznaný vinným zo
spáchania priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu a poukazom na ustanovenie § 42 ods. 1
písm. m) zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ktorého sa dopustil žalobca tým, že
neodstránil na objekte M. XX v H. v pamiatkovom území v Pamiatkovej rezervácii Bardejov, zapísanej
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných pamiatok pod číslom 1665/1-20 a
súčasne v zapísanom Zozname svetového dedičstva UNESCO nápravu uloženú mu Rozhodnutím KPÚ
Prešov 05. mája 2010, ktorým správny orgán nariadil vlastníkovi objektu odstrániť všetky reklamy a
veľkoplošné zariadenia na umiestňovanie reklám fasády objektu na ulici M. XX v H. za čo mu uložil
pokutu vo výške 3 000 Eur.

Krajský súd podľa § 250j  ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku preskúmal  napadnuté rozhodnutia,
ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul
právneho zástupcu žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože rozhodnutia a postup správnych orgánov boli vydané v súlade
so zákonom.

Zákon č. 49/2002 Z.z. je základným právnym predpisom v § 1 ods. 1 ktorého tento zákon
upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a
archeologických nálezísk v súlade s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v
oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona, tento zákon ďalej upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej
správy a orgánov územnej samosprávy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov a iných právnických osôb a
fyzických osôb a ukladanie pokút za protiprávne konanie na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorý
je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva a ktorého zachovanie je verejným záujmom.

Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných
vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len "kultúrna pamiatka"),
pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo
konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, pamiatkové územie je sídelný územný celok alebo krajinný územný
celok sústredených pamiatkových hodnôt alebo archeologických nálezov a archeologických nálezísk,
ktorý je z dôvodu ich ochrany podľa tohto zákona vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú
zónu.

Podľa § 9 ods. 8 citovaného zákona, pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady vykonávajú
štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona a všeobecne záväzných právnych predpisov



vydaných na jeho vykonanie, dohľad nad dodržiavaním vydaných právoplatných rozhodnutí a v rozsahu
svojej pôsobnosti vydávajú rozhodnutia na odstránenie nedostatkov.

Podľa § 11 ods. 2  písm. a) citovaného zákona, krajský pamiatkový úrad vykonáva štátny dohľad nad
stavom, využívaním a zabezpečením ochrany pamiatkového fondu a archeologických nálezísk.

Podľa § 12 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, osoby, ktoré podľa § 5, 10 a 11 plnia úlohy štátnej správy
na úseku ochrany pamiatkového fondu, sú pri výkone štátneho dohľadu oprávnené použiť technické
prostriedky na zhotovenie dokumentácie a vyhotoviť písomný záznam zo zistených skutočností.

Podľa § 42 ods. 1 písm. m) citovaného zákona,  priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu sa
dopustí ten, kto nevykoná nápravu uloženú krajským pamiatkovým úradom podľa § 31.

Podľa § 42 ods. 2 citovaného zákona, za priestupok podľa odseku 1 môže krajský pamiatkový úrad
uložiť pokutu až do výšky 200 000 eur. Krajský pamiatkový úrad pokutu zvýši až na dvojnásobok, ak ide
o kultúrnu pamiatku, pamiatkové územie, ochranné pásmo alebo archeologické nálezisko zapísané do
Zoznamu svetového dedičstva. V prípade, ak nedošlo k náprave, pokutu možno uložiť aj opakovane.

Podľa § 42 ods. 3 citovaného zákona,  na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis
o priestupkoch.

Podľa § 45 ods. 1 citovaného zákona, kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatky zapísané
v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky podľa predchádzajúcich právnych
predpisov sa považujú za národné kultúrne pamiatky podľa tohto zákona.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné
pásma chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za pamiatkové rezervácie,
pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.

Ako vyplýva z administratívneho spisu a napokon aj z oboch rozhodnutí správnych orgánov dňa 10.
marca 2010 bol vykonaný štátny dohľad nad zabezpečením ochrany Pamiatkového fondu, Pamiatkovej
rezervácii, konkrétne na objekte M. č. XX v H.. O výkone štátneho dohľadu bola spísaná Zápisnica
zo dňa 10. marca 2010 a na základe uvedených zistení Krajský  pamiatkový úrad Prešov ako
prvostupňový správny orgán na  úseku ochrany pamiatkového fondu začal v súlade s ustanovením §
31 ods. 1 Pamiatkového zákona zabezpečovať nápravu, vydal Rozhodnutie zo dňa 05. mája 2010 č.
PO-10/783-06/3385/Li, ktorým nariadil vlastníkovi objektu

1/ odstrániť všetky reklamy z  južnej fasády objektu na M. č. XX v H.,

2/ odstrániť veľkoplošné zariadenie na umiestnenie reklám situované na južnej fasáde

objektu na M. ulici č. XX v H., a to do 26. mája 2010.

Z preukázaného dokazovania prvostupňovým správnym orgánom je zrejmé, že povinnosť  určenú týmto
rozhodnutím do termínu 26. mája 2010 žalobca nesplnil. Z tohto dôvodu ďalej postupoval správny orgán
tak, že začal správne konanie, ktorého začatie oznámil listom zo dňa 17. augusta 2010. Čo sa týka
práva vyjadrovať sa v správnom konaní k všetkým dôvodom a zisteniam, ktoré boli správnym orgánom
vykonané a zistené doposiaľ, mal žalobca právo s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 1 Správneho
poriadku  predložiť všetky dôkazy na ústnom pojednávaní vykonanom dňa 09. júla 2010 tak, aby boli jeho
námietky posúdené v rámci tohto správneho konania. Jeho ústny prejav, že existujú zmluvy o prenájme
veľkoplošného zariadenia s inou spoločnosťou však nebol nijakým písomným dôkazom potvrdený a
nebola predložená žiadna zmluva, ani žiadny iný relevantný dôkaz, ktorý  mohol správny orgán brať v



úvahu a na základe toho rozhodnúť. Na základe vykonaného dokazovania potom ako bolo zabezpečené
aj vyjadrenie obvineného z priestupku zo dňa 29. apríla 2010 k oznámeniu KPÚ, rozhodol prvostupňový
správny orgán s poukazom na preukázané skutočnosti dňa 30. decembra 2010 kedy vydal rozhodnutie o
priestupku, v ktorom popísal všetky dôvody. Do vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
žalobca nepredložil žiadne relevantné písomné dôkazy, ktoré by zistenia správneho orgánu vyvrátili a
nepredložil ich ani v odvolacom konaní.

Krajský súd  sa stotožnil s tým, že správny orgán  dostatočne  zistil skutkový stav a správne bolo aj
právne posúdenie tak ako ho správne  orgány v tomto konaní prijali. Zároveň poukázal zvlášť na to, že
v rozhodnutí sa žalovaný podrobne a precízne zaoberal každou odvolacou námietkou žalobcu, pričom
odvolacie námietky sú takmer totožné s námietkami uvádzanými v žalobe.

Krajský  súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe sú nedôvodné a aj súd sa k týmto jednotlivo
vyjadril.

V prvom rade bolo potrebné reagovať na námietku žalobcu, že skutok, ktorý má tvoriť základ rozhodnutia
o priestupku sa nikdy nestal. Toto jeho  tvrdenie vyvracia výpoveď prostredníctvom právneho zástupcu
JUDr. Róberta Hnatka na ústnom pojednávaní dňa 07. septembra 2010 v tom zmysle,  „že reklamné
zariadenia ....“ , teda sa jednoznačne vyjadruje ku obsahu priestupku na úseku ochrany pamiatkového
fondu potom čo bol riadne poučený v zmysle § 72 písm. a) a § 73 ods. 1 Zákona o priestupkoch a zároveň
podľa § 17 ods. 1 Zákona o správnom konaní. Jeho tvrdenia v žalobe súd preto považuje vzhľadom na
charakter tohto konkrétneho priestupku, ako aj podobných priestupkoch, ktorých sa žalobca dopustil v
minulosti ( nevykonanie opatrení na odstránenie nepovolených reklamných zariadení na objekte v roku
2007 ) ako irelevantné s poukazom na to, že ide o obranu žalobcu v snahe zbaviť sa zodpovednosti
za svoje konanie.

V tejto súvislosti súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj žalobcovu ďalšiu námietku neexistencie nehnuteľnosti
vedenej v rozhodnutí o priestupku na LV č. XXXXX  k.ú. H. parc. č. 1084, ktorý jasne preukazuje,
že ide o nehnuteľnosť evidovanú číslom 202 - Pamiatková rezervácia, ktorej vlastníkom je G. K.,
dátum narodenia XX. G. XXXX. Z predmetného LV vyplývajú skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
vydanie Rozhodnutia o priestupku bezohľadne na to, či ide o uvedenie č. parcely alebo súpisného čísla
predmetnej nehnuteľnosti, z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že ide o objekt na ulici M. XX, H., čo
žalobca nikdy v priebehu priestupkového konania tohto ani predchádzajúceho konania nenamietal.

Podľa názoru súdu postup správnych orgánov bol v súlade so Správnym poriadkom, na ktorý odkazuje
§ 44 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. Na ústnom pojednávaní priestupku žalobca uviedol, že ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu predloží vyjadrenie v lehote 14 dní, resp. predloží písomné
dôkazy, zmluvy s obchodnou spoločnosťou o prenájme veľkoplošného zariadenia na umiestnenie
reklám. Súd na základe obsahu administratívneho spisu konštatoval, že do vydania prvostupňového
rozhodnutia, resp. aj do vydania rozhodnutia žalovaného takýto relevantný dôkaz žalobca nepredložil,
preto jeho námietka v tom zmysle že rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci  neobstojí, pretože žalobca veľmi dobre vedel čo sa mu kladie za vinu a aké dôkazy má
predložiť na to, aby správny orgán mohol zaujať jednoznačné stanovisko k jeho tvrdeniam.

Čo sa týka kompetencie správnych orgánov vykonávať štátny dohľad nad zabezpečením ochrany
pamiatkového fondu aj s pomocou technických prostriedkov, fotografií, toto  vyplýva z vyššie citovaného
ustanovenia § 12 ods. 1 písm. d) zákona č. 49/2002 Z.z. , preto aj táto  námietka žalobcu je nedôvodná.

Nedôvodná je aj námietka žalobcu v tom zmysle, že nebolo skúmané a preukázané, že došlo zákonným
spôsobom k vyhláseniu Pamiatkovej rezervácie mesta Bardejov, čo priamo súvisí s otázkou porušenia
povinností správneho orgánu podľa zákona č. 49/2002 Z.z. a kompetenciami správnych orgánov v tomto
konaní.



Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že z predchádzajúcej platnej právnej úpravy aj v súčasnej dobe vyplýva,
že kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatku sú zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych
pamiatok Slovenskej republiky. Vedie ho pamiatkový úrad a člení na štyri registre, okrem iného aj
na register pamiatkových rezervácií, ktorý je voľne prístupný aj na internete. Pamiatková rezervácia
Bardejov je zapísaná v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky pod por.č. 2 s
dátumom vyhlásenia 11. júna 1950. Bez ohľadu na námietky žalobcu, že dňa 11. júna 1950 nemohol
byť Bardejov vyhlásený za Pamiatkovú rezerváciu Bardejov , je potrebné zo strany súdu  uviesť aj to, že
pamiatkovou rezerváciou bolo mesto Bardejov minimálne podľa predchádzajúcich právnych predpisov,
t.j. podľa zákona č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti účinného od 01. januára 1988 do 01.
apríla 2002, ktorý bol zrušený zákonom č. 49/2002 Z.z.

V súlade s ustanovením § 5 ods. 1 citovaného zákona č. 27/1987 Zb. územie ktorého charakter a
prostredie určuje súbor nehnuteľných kultúrnych pamiatok, prípadne archeologických nálezov, môže
vláda Slovenskej socialistickej republiky nariadením vyhlásiť ako celok za Pamiatkovú rezerváciu a
ustanoviť podmienky na zabezpečenie jej ochrany. Ako vyplýva z Nariadenia vlády č. 596/2001 Z.z. o
pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská
Sobota nemožno dať za pravdu žalobcovi, keď namieta, že týmto nariadením boli vymedzené len hranice
Pamiatkovej rezervácie Bardejov s poukazom na prílohu č. 1 Nariadenia. Vláda Slovenskej republiky
podľa § 5 ods. 1 nariadila územie pamiatkovej rezervácie mesta Bardejov v súlade s § 1 ods. 1 Nariadenia
č. 596/2001 Z.z., t.j. vyhlásila územie za pamiatkovú rezerváciu a súčasne vymedzila jej hranice v prílohe
č. 1.

Ako vyplýva z vyššie uvádzaných skutočností, kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatky zapísané
v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky podľa predchádzajúcich právnych
predpisov sa považujú za národné kultúrne námietky aj podľa zákona č. 49/2002 Z.z ( § 45 ods. 2 zákona
č. 49/2002 Z.z. ).

Súd je toho názoru, že správne orgány preto neprekročili svoje kompetencie, ak konali v súlade s
ustanoveniami zákona č. 49/2002 Z.z.

Aj v súčasnej dobe ak rozhodovali podľa zákona č. 49/2002 Z.z. účinného od 01. júna 2009 postupovali
správne, pretože posudzovali porušenie ustanovení tohto zákona v súlade s právnym predpisom, ktorý
použili na toto konanie a tým je právny predpis - zákon č. 49/2002 Z.z..

O výške uloženej sankcie rozhodol správny orgán v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 Zákona o
priestupkoch, pričom o tejto rozhodoval podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch s poukazom
na závažnosť priestupku, spôsob jeho spáchania, na okolnosti, mieru zavinenia, ako aj na obdobnosť
priestupku, ktorého sa žalobca dopustil v roku 2007. Pokutu správny orgán náležite odôvodnil a žalobca
túto nenapadol v odvolaní, ale až v dôvodoch žaloby, preto súd aj túto námietku vyhodnotil ako
irelevantnú.

V konaní žalobca nepreukázal, aby došlo postupom a rozhodnutiami správnych orgánov k porušeniu
procesných práv, pretože obidva správne orgány postupovali striktne podľa jednotlivých ustanovení
vyššie citovaných právnych predpisov.

Zároveň súd po dôslednom preštudovaní administratívneho spisu dospel k záveru, že obsah rozhodnutí
správnych orgánov jednoznačne vychádzal z listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah administratívneho
spisu a rozhodnutia boli vydané  v súlade s jeho obsahom.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú
zamietol.



O náhrade trov konania  súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom konania náhradu trov
nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu sa na rozhodnutí uzniesol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri  všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,      proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto    rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ    domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.