{"guid": "30cb56b7-b86a-47d7-9c06-8a3a410888fd:65418dc1-281d-4ab7-b2cd-6b36c0b858ea", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2", "spisova_znacka": "8CoE/388/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/388/2014 z 20. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. apríla 2015, sp. zn. 8CoE/388/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2", "identifikacne_cislo": "3508202845", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2015-04-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. g) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-109", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65418dc1-281d-4ab7-b2cd-6b36c0b858ea", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/388/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508202845
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3508202845.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova
25, Bratislava a Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti
povinnému: P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, o vymoženie 2.463,65 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. mája 2014,

č. k. 4Er/2267/2008-15, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu výrokom I. vyhlásil za neprípustnú a výrokom II.
ju zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti
s § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka a § 45 ods. 1-3 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom
konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tamojší súd poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého poverením č. 5304 001391 zo dňa 20.06.2008 vykonaním exekúcie na vymoženie sumy
2.463,65 Eur (74.220,- Sk)

s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo výške 469,33 Eur (14.139- Sk) a trov exekúcie.
Exekučným titulom je v predmetnej veci Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 00420/08
zo dňa 14.02.2008, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o
úvere č. 3760073 uzavretej dňa 23.03.2007 medzi oprávneným a povinným, pričom zmluva o úvere je
v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ak sa jedná o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom. Súd prvého stupňa zistil, že vo všeobecných obchodných podmienkach
je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach



a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých
prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je
plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti treba bral súd prvého stupňa na zreteľ
aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho
dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). Na základe
vyššie uvedeného súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. O trovách exekúcie
rozhodne po tom ako si ich súdny exekútor v zmysle Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov vyčísli.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky alebo podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2  veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že
súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f), teda pre odňatie možnosti konať pred súdom.
Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť
kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 Banif Plus
Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa
k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR
265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn IV. ÚS 1281/12 z
11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak



oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou
vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní
pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a
to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie
ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí z titulu  platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení
a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Oprávnený tiež uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa
zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka
je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4  písm. r) Občianskeho zákonníka.
V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo
výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do
dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie
svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu
súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej
veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia



na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku
môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním
prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby
odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie
písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl.
17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b, c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tieto  návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a  preto návrhy oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10.
júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa
Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je
§ 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,
ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože
má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa §109 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd uvádza,
že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, dospel súd a nie účastník konania
(R106/1998). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
(I. ÚS 53/10).

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny



prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal vec
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací
súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na
zdôraznenie správnosti dodáva:

Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40  písm. a), b) zákona o
rozhodcovskom konaní, alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 -   C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.



Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná
zmluva o úvere zo dňa 23.03.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným
bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o
úvere vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti
ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že Všeobecné obchodné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého
stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v
porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom
odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa
zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/
ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie
spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom
rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov,
pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými
poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na
začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde                            o spotrebiteľský
úver. Prvostupňový súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka                  v štandardnej
spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto
zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,                  a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora pretože je nulitným právnym aktom. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Er/2267/2008", "guid": "be519aed-806d-472e-b27c-a6b4dd98c8a8:11c1063e-74c3-4bc8-9daf-9ea3469ea5f3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156"}, {"guid": "b5bf4048-40f6-4ae7-a839-7af2ed99c069:b9b2beb2-8c01-4c3e-b235-ef8ed93e606f", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Er/2267/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Bánovce n/B sp. zn. 4Er/2267/2008 z 8. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Bánovce n/B", "datum_vydania": "2018-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b5bf4048-40f6-4ae7-a839-7af2ed99c069:b9b2beb2-8c01-4c3e-b235-ef8ed93e606f"}], "citovane_v": []}