{"guid": "30c11529-e2d6-4c20-bf12-972de71066a6:4f9dcdd3-190f-49b1-85a9-b1d68f22a9c7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4", "spisova_znacka": "24Sa/18/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 24Sa/18/2018 z 11. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 11. marca 2019, sp. zn. 24Sa/18/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4", "identifikacne_cislo": "1018200599", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Soňa Langová", "sudca_id": 347, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-langova-347", "datum_vydania": "2019-03-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f9dcdd3-190f-49b1-85a9-b1d68f22a9c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 24Sa/18/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200599
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:1018200599.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v
právnej veci žalobkyne: S. K. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.. X. Q. XX/X, XX-XXX T., Poľská republika,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za
účasti ďalšieho účastníka konania: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 889
124, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 18655-3/2018-BA zo dňa 26.01.2018,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu   z a m i e t a .

Žalobkyni, žalovanej a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania                                            n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím č. 36096-1/2019-CA zo dňa 09.03.2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako
prvostupňový správny orgán, podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona                        č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
rozhodla, že S. K. A., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.10.2015
podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca uviedla, že od 1. mája
2010 sa uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva
Nariadenie č. 883/2004. Poukázala na článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, ako aj na
článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo dňa 22.02.2016 doručené oznámenie
zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej aj ZUS),
Oddzial we Wroclawiu, z ktorého vyplýva, že S. K. A. od 01.10.2015 podlieha právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tejto osobe nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.10.2015 podľa slovenskej legislatívy.

2. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodovala žalovaná, ktorá rozhodnutím                  č.
18655-3/2018-BA zo dňa 26.01.2018 jej odvolanie zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Stotožnila sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom, pričom poukázala na
nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Základnou úlohou koordinačných
nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať
na  zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva.
Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II. základného nariadenia v znení



neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude
vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázala najmä na článok 16 ods. 2 a článok 16
ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov stanovené v odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2,
ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4. Skonštatovala, že
Sociálnej poisťovni bolo v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS) doručené oznámenie, ktorým ZUS určila, že pani S. K. A.
podlieha v období od 1. októbra 2015 právnym predpisom Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že
Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v
súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym.
To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou
poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný
zamestnanec bude v období od 1. októbra 2015 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky. Z koordinačných  nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím
definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre ZUS na toto určenie. Samotné námietky účastníka konania (žalobkyne) uvedené v
odvolaní vyhodnotila ako nedôvodné. Pokiaľ ide o Registračný list fyzickej osoby - prihlášku, uviedla, že
táto má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani ďalších
povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočnosti,
že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca
dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 1. októbra 2015 zamestnanca do systému slovenského
sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené
Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia.
Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka
Čadca vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že  zamestnancovi zamestnávateľa povinné
poistenia od 1. októbra 2015 podľa slovenskej legislatívy nevznikli.

3. Proti rozhodnutiu žalovanej podala v zákonnej lehote správnu žalobu žalobkyňa. Namietala, že postup
žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia
žalobkyne v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny.
Poukázala na oznámenie ZUS, že sa na žalobkyňu  odo dňa 1. októbra 2015 vzťahujú právne predpisy
Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázala pritom na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej
legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala rozhodnutie o predbežnom určení poľskej legislatívy a toto
nadobudlo právoplatnosť, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup
žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa
nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení,
ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/160/2015).
Žalobkyňa teda konštatovala, že žalovaná nie je oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného
poistenia žalobkyne v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Namietala tiež,
že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov,
a teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a
napadnuté rozhodnutie v tomto smere prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia
právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je
nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v Praktickej príručke - Právne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore
a vo Švajčiarku je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri
určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad
je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty
odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť
právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žalobkyňa žiadala rozhodnutie žalovanej zrušiť
a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.



4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 17.10.2018, doručeným krajskému súdu dňa
19.10.2018. Zotrvala v ňom na právnom posúdení veci, ako ho uviedla v napadnutom rozhodnutí.
Zdôraznila, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako
to tvrdí žalobkyňa, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobkyne
podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnávateľ totiž prihlásil žalobkyňu do registra
poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne od 1. októbra 2015,
pričom žalobkyňa v uvedenom období podliehala právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobkyne v
registri poistencov, pričom požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej
poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy,
pretože na žalobkyňu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej
republiky. Pobočka Sociálnej poisťovne musela vydať rozhodnutie, ktorým zosúladila skutkový stav
s právnym stavom, práve z dôvodu, že žalobkyňa bola prihlásená do registra poistencov, čo sa v
konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna
poisťovňa, ústredie zvoliť, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, na ktoré žalobkyňa poukázala v žalobe, žalovaná uviedla, že tieto rozsudky
boli vydané  v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi
Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto
článku sa využíva až v prípade, že nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods.
2 vykonávacieho nariadenia, preto má za to, že predmetné námietky žalobkyne týkajúce sa dohody,
ako aj uvedené rozsudky sú pre tento prípad právne irelevantné. Naopak žalovaná poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016, podľa
ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom
15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo
sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia
krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie
uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné. Poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22.08.2017, v ktorom Najvyšší súd ustálil, že
Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu, ako zamestnanca, ktorý bol
prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov. S poukazom na uvedené
skutočnosti žiadala žalobu zamietnuť.

5. Ďalší účastník sa na výzvu správneho súdu k žalobe nevyjadril.

6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia
procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny
poriadok, ďalej len SSP) a contrario a ust. § 137 ods. 4 SSP, nakoľko žalovaná netrvala na nariadení
pojednávania v danej veci a súhlasila s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (č.l. 93
súdneho spisu) a o nariadenie pojednávania nežiadala ani žalobkyňa. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 12. marca 2019, o čom bola spísaná zápisnica z verejného vyhlásenia rozsudku.

7. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 19.02.2018
(právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,



príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)                           č. 987/2009
zo 16. septembra 2009, ktorým stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)                    č. 883/2004
(vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou,
ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je
predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností
v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto
striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

8. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že  poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad
Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial we Wroclawiu podaním zo dňa 16. februára 2016 podľa článku 16
ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)                      č. 987/2009 zo dňa 16. septembra
2009 oznámila žalovanej, že žalobkyňa podlieha poľskej legislatíve podľa článku 11 ods. 3 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, a to v zmysle listu adresovaného žalobkyni zo dňa
16.02.2016, ktorý v prílohe žalovanej doručila. Z prílohy - listu ustaľujúceho poľské zákonodarstvo zo
dňa 16.02.2016 vyplýva, že ZUS informoval žalobkyňu, že v období od 01.10.2015 podlieha poľskej
legislatíve v rámci sociálneho poistenia na základe čl. 11 ods. 3 písm. a) Nariadenia EP a Rady č.
883/2004. Toto ustanovenie poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 Nariadenia č.
987/2009).
Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaná voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému
podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietala. Tým je v zmysle
článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych
predpisov.

9. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa bola prihlásená do registra Sociálnej
poisťovne Registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľom MANIOM,
s.r.o. na obdobie od 01.10.2015. Podľa Registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná
od 01.10.2015 do 28.02.2017.



10. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v posudzovanom prípade za situácie,
keď bola pre žalobkyňu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia,
čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať
a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné
(rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016).
Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov
vychádzať.  Podľa názoru správneho súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočka
Čadca rozhodnúť v zmysle  § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku
jednotlivých povinných poistení žalobkyne ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.10.2015. Bolo totiž
preukázané, že zamestnávateľ žalobkyňu túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne
dňom 01.10.2015 a zároveň, že od 01.10.2015 sa na žalobkyňu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia
poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené
mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie vo Vroclave zo dňa 16.02.2016. V
preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej
strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány
vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ žalobkyne prihlásil žalobkyňu do registra poistencov
Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobkyňu poľská legislatíva. Preto
prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol
tento sporný stav odstránený. Z uvedeného dôvodu správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku
žalobkyne, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného
poistenia žalobkyne v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.

11. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca
zo dňa 09.03.2016 nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobkyni, to znamená, že
v tomto rozhodnutí sa Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami,
za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový
správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobkyne
na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že
by sa na žalobkyňu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu
článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce.
Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy
podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia č. 883/2004 zo dňa 16.02.2016, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa
16.02.2016 adresovanom žalovanej (viď príloha). Skutočnosť, že na otázku marginálneho charakteru
práce žalobkyne na Slovensku sa žiadne dokazovanie nevykonávalo, vyplýva nielen z odôvodnenia
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 09.03.2016, ale aj z obsahu administratívneho
spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil
rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.

12. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaná ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti
uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia ako aj na zásadu lojálnej
spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3  Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97
alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už
ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého
právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná
akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu
úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného
nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako
zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v
registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc
rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa
tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobkyňa, teda
nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho
poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci
konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok



právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne ustanovenia
zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.

13. Podľa názoru správneho súdu v posudzovanom prípade nie je možné postupovať ani podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžo/160/2015 zo dňa 27.09.2017, na ktorý poukázala žalobkyňa, keďže
tento riešil situáciu, keď v správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré
by sa týkalo konkrétne žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho
interpretoval žalobkyňa, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné
rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom
poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu, a to dohody v
zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia
správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a
dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré
poukazovala žalobkyňa, neboli aplikovateľné na prejednávanú vec.

14. Pokiaľ ide o námietku nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobkyne na území
Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, správny súd podotýka, že táto námietka
je nedôvodná, pretože ako bolo uvedené už vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa
sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre
nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver
ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 16. februára 2016. Rovnako aj žalovaná v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmieňuje o Praktickej príručke o uplatniteľných
právnych predpisov v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku,
ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzala. Správny súd poukazuje tiež na to, že táto časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobkyni nevznikli
povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia
posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala alebo
nevykonávala zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobkyňu bola definitívne určená
poľská legislatíva od 01.10.2015 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe
oznámenia ZUS zo dňa 16. februára 2016, voči ktorému určeniu žalovaná v lehote dvoch mesiacov
nenamietala. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský
orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobkyne v registri Sociálnej
poisťovne od 01.10.2015 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku
týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobkyne v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku
dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobkyne vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť
dôvodné. Je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že námietky v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou
žalobkyne na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi
Poľskej republiky.

15. Keďže správny súd ani ex offo nezistil žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
žalovanej podľa § 203 ods. 2 SSP, žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.

16. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobkyni bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebola úspešná. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho
aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok
voči žalobkyni ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením
povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439,  § 440 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musia okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,



b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}