Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/677/2014 z 4. 8. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 4. augusta 2015, sp. zn. 1Co/677/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7113201347.1
Krajský súd Košice | 1Co/677/2014 | ECLI:SK:KSKE:2015:7113201347.1 | 2015-08-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ff99ffc-91ec-486c-a928-194184ab7dc8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7113201347.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/677/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113201347
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113201347.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.
Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky za ktorú
koná Univerzitná nemocnica, L.Pasteura, Košice, so sídlom v Košiciach, Rastislavova č. 43, zastúpená
JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kováčska č. 32, proti žalovanému O.Š. G.,
bytom v W., C. Č.. X, zastúpeného JUDr. Kristínou Rigovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova
č. 44, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
6.5.2014 č.k. 17C 31/2013-83 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému
na trovách konania sumu 271,68 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobkyne na vypratanie prenosného stánku
umiestneného na parcele č. XXXX/X kat.úz. W.-Y. T..

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa
20.4.2011  zmluvu o nájme nehnuteľností - pozemku o výmere XX m2 kat. úz. W.-Y. T., za účelom
umiestnenia prevádzkovania prenosného stánku, v ktorom žalovaný mal vykonávať maloobchodnú
činnosť v areáli Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach. Uvedený nájomný vzťah ukončili
účastníci dohodou o skončení nájomnej zmluvy zo dňa 27.11.2012.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že
nárok žalobkyne nie je dôvodný. V konaní mal za preukázané, že vlastníkom  prenajatého pozemku
z ktorého mal byť vyprataný stánok je žalobkyňa a Univerzitná nemocnica je len správcom majetku
štátu. Vykonaným dokazovaním ďalej mal súd za preukázané, že žalovaný nemá k predmetného stánku
umiestnenému na nehnuteľnosti žalobcu vlastnícke právo, právo z nájmu, ani iné užívacie právo a preto
je zrejmé, že nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu a teda
nemá pasívnu legitimáciu v danom súdnom spore. Ďalej súd bol toho názoru, že žalovaný si splnil svoju
povinnosť, vyplývajúcu mu z článku IV bod 4.10 zmluvy o nájme pozemku a pri ukončení zmluvného
vzťahu vypratal a žalobkyni odovzdal  predmet nájmu v stave ako bol prevzatý do nájmu, nakoľko bolo
preukázané, že na pozemku žalobkyne sa predmetný stánok nachádzal aj v čase uzavretia nájomnej
zmluvy. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom



na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách
právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že súd
prvého stupňa otázku pasívnej legitimácie vyhodnotil nesprávne. Podľa jej názoru súd prvého stupňa
nedostatočne odôvodnil rozsudok, keďže sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej tvrdeniami a
právnym hodnotením veci a súd sa nevysporiadal s jej posúdením pasívnej legitimácie s poukazom
na platne uzatvorenú nájomnú zmluvu zo dňa 20.4.2011. Otázku pasívnej legitimácie t.j. či žalovaný
je povinným subjektom je podľa jej názoru nutné riešiť výlučne s odkazom na uzatvorenú nájomnú
zmluvu resp. na vec, dopadajúcu právnu úpravu ust. § 682 Obč. zákonníka. Podľa jej názoru nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti v tomto záväzkovom - právnom vzťahu je žalovaný, ktorý na seba  zobral
povinnosť predmetný prenosný stánok vypratať a vyprataný pozemok žalobcovi vrátiť po ukončení nájmu
a to aj v prípade, ak žalovaný nie je vlastníkom prenosného stánku. Osobná povinnosť splniť povinnosť
na ktorú sa v nájomnej zmluve zaviazal nemusí byť teda totožnou s osobou vlastníka prenosného stánku.
S touto argumentáciou  sa súd nevysporiadal.  Ďalej vyčítala súdu prvého stupňa, že tento nezdôvodnil
prečo vôbec nerozhodol o jej procesnom návrhu na vstupe  ďalšieho účastníka do konania a to pána
T. Č., vlastníka prenosného stánku. Ďalej v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa na  základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nevyhodnotil jednotlivé dôkazy a
to najmä predloženú nájomnú zmluvu nájomcom pánom Č. a dohodu o skončení nájmu zo dňa 15.3.2011
z ktorého je zrejmé, že nájomný vzťah bude ukončený dňom nadobudnutia účinnosti novej nájomnej
zmluvy t.j. ku dňu nadobudnutia  účinnosti nájomnej zmluvy so žalovaným k 30.6.2011. Pre prípad, že sa
odvolací súd stotožní so  záverom súdu prvého stupňa mal za to, že sú tu okolností hodné osobitného
zreteľa pre ktoré konajúci súd nemusí náhradu trov sčasti alebo úplne priznať úspešnému účastníkovi
s odkazom na ust. § 150 O.s.p..

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 v spojení s ust. § 214 ods.
2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
ak dospel k záveru, že žalovaný v konaní nie je pasívne vecne legitimovaný, ktorý následne aj správne
právne posúdil ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani
právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy ktoré použil súd prvého stupňa
poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 212 ods. 2 O.s.p.).

K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak  vychádza z
názoru, že „nositeľom hmotnoprávnej povinnosti  v tomto záväzkovom  - právnom vzťahu je žalovaný ...“.

Podľa § 126 ods. 1 Obč. zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ich neprávom
zadržuje.

Neoprávnený zásah do vlastníckeho práva k pozemku môže spočívať i v tom, že na pozemku sú
umiestnené hnuteľné veci iného, bez toho, aby sa ich umiestnenie opieralo o právny dôvod. V takom
prípade sa môže vlastník pozemku domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva k pozemku žalobou na
vypratanie proti vlastníkovi hnuteľných vecí. Rovnako tak sa podľa konštantnej judikatúry môže žalobca
domáhať vypratania proti tomu, kto  jeho pozemok bez právneho dôvodu užíva.

V súdnej rozhodovacej praxi už dlhodobo niet pochýb o tom, že pre vlastníkov nehnuteľnosti (v danom
prípade pre žalobkyňu), je určená ochrana reivindikačnou žalobou tak, ako je táto žaloba upravená v
§ 126 ods. 1 Obč.  zákonníka. Tam určené právo vlastníka na ochranu je dané proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, teda žaloba na vypratanie pozemku poskytuje vlastníkovi



pozemku ochranu proti tomu, kto má neoprávnene na tomto pozemku umiestnené veci hnuteľné,
prípadne tento pozemok užíva.

V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa je nesporné, že
predajný stánok, ktorého vypratania sa žalobkyňa domáha nie je vlastníctvom žalovaného, ale jeho
vlastníkom je svedok T. Č., ktorý so žalobkyňou dokonca uzatvoril nájomnú zmluvu  o nájme pozemku
dňa 10.11.2004 na ktorom je tento predajný stánok umiestnený. Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa
20.4.2011 zmluvu o nájme, ktorej predmetom ako vyplýva z článku 2 bol pozemok parc.č. XXXX/X k.ú.
W.-Y. T. o výmere XX m2 na ktorom bol už umiestnený predajný stánok vlastnícky patriaci svedkovi
T. Č.. Keďže žaloba na vypratanie pozemku je prostriedkom,  ktorý poskytuje vlastníkovi pozemku
ochranu proti tomu, kto má neoprávnene na tomto pozemku umiestnené veci hnuteľné, prípadne tento
pozemok užíva, je nesporné, že pasívne legitimovaným v spore ohľadom vypratania pozemku môže byť
iba tá osoba, ktorá má na takomto pozemku neoprávnene umiestnené hnuteľné veci, prípadne tento
pozemok užíva. Keďže žalovaný nie je takouto osobou, pretože je zrejmé, že na pozemku žalobkyne
nemá umiestnené žiadne hnuteľné veci a tento pozemok ani neužíva, správne súd prvého stupňa
dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Nemožno preto akceptovať
názor žalobkyne v odvolaní, že žalovaný má povinnosť uvedený prenosný stánok z prenajatej parcely
odstrániť, aj keď nie je jeho vlastníkom.

Za zavádzajúcu preto treba považovať argumentáciu žalobkyne v odvolaní, že žalovaný zobral na seba
povinnosť predmetný prenosný stánok vypratať. Ako vyplýva zo zmluvy o nájme, žalovaný sa nezaviazal
na vypratanie prenosného stánku po ukončení nájomného vzťahu, ale v článku 4 bod 4.10  zmluvy o
nájme sa zaviazal vypratať a prenajímateľovi odovzdať predmet nájmu v stavu, v akom bol prevzatý do
nájmu, t.j. aj s prenosným stánkom, ktorý sa na pozemku nachádzal v čase uzavretia nájomnej zmluvy.

Za nedôvodný považuje odvolací súd aj odvolací dôvod tvrdený žalobkyňou, že súd prvého stupňa
nerozhodol o jej procesnom návrhu o vstupe do konania ďalšieho účastníka a to T. Č., vlastníka
prenosného stánku. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 6.5.2014 je zrejmé, že žalobkyňa
takýto procesný návrh v konaní neurobila, lebo za takýto návrh nemožno považovať úvahy jej právnej
zástupkyne na pojednávaní, že „ak L. Č. vo svojej svedeckej výpovedi osvedčí, že je vlastníkom tohto
stánku, ja potom navrhnem súdu, aby pripustil zmenu, resp. doplnenie na strane žalovaného, aby
žalovaný bol aj pán Č.....“..

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vychádza z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa
ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný,
ktorému však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli a žalobkyňa v odvolacom konaní úspech
nemala, preto súd vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.