Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/1120/2013 z 25. 6. 2014
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 25. júna 2014, sp. zn. 16Co/1120/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6812206933.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/1120/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6812206933.1 | 2014-06-25 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b17d0617-9c01-41cd-9989-e220257ace31
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6812206933.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1120/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206933
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812206933.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporkyni Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4C/414/2012
- 51 zo dňa 24. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e.
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby súd uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť jej škodu vo výške 125 € ako majetkovú škodu a sumu 319,01 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko  titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Revúca.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že exekučný súd, ktorého nesprávnym úradným
postupom malo dôjsť k vzniku škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľky (exekučné konanie
vedené pred Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 6Er/988/2010) bol povinný dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie,
či už na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Exekučný súd, uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre
oprávneného a povinného, ako aj časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s
vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ, preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok a
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol v zmysle
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko dospel k záveru, že zmluva, na podklade ktorej bol
rozhodcovský rozsudok vydaný, nezakladá právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy, čo zároveň znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého
by sa mohla viesť exekúcia. Okresný súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, že v uvedenej
veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu (viď napr. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 143/2011,
sp. zn. 6Cdo 1/2012), ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie skúmal, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto
rozhodnutia. Skúmanie vykonateľnosti rozhodcovského súdu si vyžadovalo osobitnú právnu úvahu,



najmä s ohľadom na to, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Okresný súd dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania, od ktorej si navrhovateľka odvodzuje svoj
nárok, od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým sa
žiadosť o udelenie poverenia zamietla, vzhľadom na tú skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť
vedenej exekúcie (vyžadujúca osobitnú právnu úvahu), nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci
vysloviť porušenie práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd
preto nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v konaní) exekučného súdu,
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, preto návrh navrhovateľky, ako nedôvodný zamietol. Na podporu svojich tvrdení poukázal i na
to, že ohľadne navrhovateľkou tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťažnosť na prieťahy v konaní a ani Ústavný súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva nerozhodoval
o takejto sťažnosti (ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného v jeho súčasnom znení od 01. 01.
2013).
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá       O. s. p.)
odvolanie navrhovateľka z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.), súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietala i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne
namietala, že okresný súd prejednal vec v jej neprítomnosti  a jej právneho zástupcu, napriek tomu,
že požiadala o zrušenie pojednávania a uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa nej postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a
ak tak urobil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj
skutočnosť, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu
nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad,
pričom ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. V dôsledku jej neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trvala na osobnej účasti
právneho zástupcu na pojednávaní, sa navrhovateľka nemala možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporkyne,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Navrhovateľka sa teda nemala možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu  možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný
súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k
skutkovým a právnym otázkam veci. Naviac, navrhovateľka ako strana konania nebola oboznámená s
obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a  nemala
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľky na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodala, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
K majetkovej škode navrhovateľka uviedla, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jej tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá jej vznikla. V tejto časti považovala rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Uvedené sa týka i
dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.



Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľky vo veci samej
a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).
Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.).   V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní navrhovateľkou na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľky je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
3NcC/173/2012 zo dňa 19. 10. 2012, že zákonný sudca JUDr. Peter Kvietok nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o
samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľka tento dôvod v
odvolaní uplatnila. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:
Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného
sudcu JUDr. Petra Kvietka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 3NcC/173/2012 zo dňa 19. 10. 2012 nebol zákonný sudca JUDr. Peter
Kvietok vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.
4C/414/2012, pretože nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z
ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený
názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o
náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená



škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľka podala
sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3NcC/173/2012, napriek tomu otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,
napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými
rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľky odmietol pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal
byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené
Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľka v odvolaní ani neuvádza. V
predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľkou
zo stany okresného súdu nedošlo.
Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľky, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jej právo
na súdnu ochranu, osobitne jej možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu. Navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podala odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Uvedené tvrdenie je v rozpore s
obsahom spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka nepodala žiaden návrh na prerušenie
konania, o ktorom by okresný súd nerozhodol, resp. mal rozhodnúť. Nepravdivým je taktiež jej tvrdenie,
že okresný súd ignoroval jej žiadosť na zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu, ak z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žiadny takýto návrh na zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu navrhovateľkou podaný nebol.
Ani ďalšie tvrdenie navrhovateľky uvedené v odvolaní, že súd prejednal vec v jej neprítomnosti
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. nie je pravdivé. Okresný súd vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že v súdenej veci ide o drobný spor (§ 115a
ods. 2 O. s. p.). Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol: „vzhľadom k tomu, že v danom
prípade ide o konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorého hodnota neprevyšuje sumu 1.000 €, ide o drobný spor, preto súd vo veci
nenariadil pojednávanie a dňa 24. 10.  2013 vo veci verejne vyhlásil rozsudok.“
Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa
ust. § 200ea ods. 1 O. s. p., ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000 €, od toho
okamihu ide o drobný spor. V súdenej veci si navrhovateľ uplatňoval zaplatenie majetkovej škody v
sume 125 € a nemajetkovej ujmy v sume 319,01 €. Nepochybne preto ide o drobný spor a okresný súd
postupoval zákonným spôsobom, ak v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením (viď oznámenie
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku zo dňa 24. 09. 2013 na č. l. 48 spisu). Okresný súd
preto účastníka konania - navrhovateľku upovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a
čase verejného vyhlásenia rozsudku, žiadnym spôsobom jej  neodňal možnosť konať pred súdom a
zo strany okresného súdu k  navrhovateľkou namietanej procesnej vade konania nedošlo. Ani odvolací
súd na prejednanie odvolania navrhovateľa proti rozhodnutiu vo veci samej nenariadil pojednávanie v
zmysle § 214 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol podľa §
115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania, nie je vo veci samej potrebné zopakovať, ale ani doplniť
dokazovanie. Nemožno ale opomenúť ani to, že sama navrhovateľka v návrhu a ani vrámci odvolacieho
konania neoznačila  dôkazy na  preukázanie svojich tvrdení,  ani nenavrhla ich vykonanie, prípadne
konkrétne nenamieta, ktoré dôkazy v jej prospech vykonané neboli .
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Z ust. § 44 ods. 1 O. s. p. vyplýva účastníkovi, ako
aj ich zástupcom právo nazerať do súdneho spisu, robiť si z nich výpisky, odpisy a fotokópie alebo
požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov. Ide o procesné oprávnenie účastníka
konania. Využitím uvedeného procesného oprávnenia mala navrhovateľka možnosť v dostatočnom čase



a dostatočným spôsobom uplatniť svoje procesné práva za účelom vyjadrenia sa k dôkazom a ovplyvniť
tak súdne konanie.
Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia naviac vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Revúca, sp.zn. 6Er/988/2010, ktorý dôkaz ako
jediný výslovne žiadala aj navrhovateľka a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k dispozícii
navrhovateľke, ako oprávnenej. Sama navrhovateľka práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného
spisu vychádzala aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Okresný súd
v tejto súvislosti konštatoval, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 a § 79 O. s. p.,
ako aj Exekučného poriadku a súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis.  Pokiaľ ide o
vyjadrenie odporkyne zo dňa 27. 02. 2013, ktoré bolo Okresnému súdu Revúca doručené dňa 05. 03.
2013, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľky doručené dňa 22. 04. 2013 (viď doručenka z č. l. 31
spisu), pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo až dňa 24. 10. 2013. Navrhovateľka mala preto
aj v tomto prípade dostatočný časový priestor oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a súčasne sa k
nej i vyjadriť. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľka využila svoje
vyššie uvedené práva, mala by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj
písomným podaním odporkyne, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný
súd neporušil  právo navrhovateľky na kontradiktórny súdny proces.
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľke nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jej právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.
Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľky bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľka v danom prípade odôvodňovala nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní.  Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné.
Právny záver okresného súdu, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým sa žiadosť o udelenie poverenia zamietla, vzhľadom
na tú skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, nie je takej povahy, aby
bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, považuje odvolací súd za správny.
Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie



označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinný riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva z
nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.
Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úrady postup okresného súdu označil nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. V
prejednávanej veci bolo zistené, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
exekútora na vykonanie exekúcie došlo po 116 dňoch od podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie takmer 4 mesiace), ktoré bolo Okresnému súdu Revúca doručené
dňa 22. 12. 2010.                         K  vydaniu rozhodnutia, ktorým exekučný súd vyššie uvedenú
žiadosť zamietol, došlo dňa 18. 04. 2011.  V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR č. k.  IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor
žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z
tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda okresný súd touto lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k
jej porušeniu, a nemožno hovoriť o tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na
podporu tvrdení uvedených v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného
a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného
konania vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na
vydanie poverenia, táto lehota neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie
poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.
Iné je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po 116 dňoch od
podania žiadosti, či konal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v konaní. Aj odvolací
súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 116 dní nie je
neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj odvolaciemu
súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní,
vzhľadom na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného
súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé,
že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za plne akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie
uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany
exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 116 dňoch od
doručenia tejto  žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľky na spravodlivý súdny
proces bez zbytočných prieťahov.
Všeobecne  v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho



úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku
zodpovednosti neskúmal.
Navrhovateľka však nijako nenapadla uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.
Ak navrhovateľka na záver namietala, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu
jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom vzniku a existencie
škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že nedošlo k naplneniu jedného z troch
kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne za vzniknutú škodu navrhovateľke, a
to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorého postupom jej škoda mala vzniknúť.
Ak teda následne navrhovateľka tvrdila, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jej tvrdenie
neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal, teda
v žiadnom prípade nie je dôvodná námietka navrhovateľky týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či
dokonca arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému
rozhodnutiu a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku
ktorej malo dôjsť na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je práve odvolanie nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú.
Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľky nie je dôvodný.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že na posúdenie nároku navrhovateľky je potrebné aplikovať
zákon č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o posúdenie samotného nároku v znení ku dňu vzniku škody
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo 13/2010 zo dňa 20. 03. 2012). Ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 však nie je možné aplikovať vo veciach, v ktorých sa
nárok na náhradu škody odvodzuje od skutku, ktorý sa stal pred dátumom 01. 01. 2013. Odvolací súd
sa preto nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ktorý ako jeden z dôvodov pre zamietnutie
nároku navrhovateľa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013, v
zmysle ktorého poukázal  na to, že ohľadne navrhovateľkou tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva, a len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie navrhovateľkou
uplatnených nárokov. Nemožno aplikovať hmotné právo, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až
po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu.
Všeobecný súd konajúci o náhrade škody a náhrade nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
tak môže sám skúmať, či exekučný súd konal bez zbytočných prieťahov. Túto otázku riešil Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 134/2003.
Vzhľadom  na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o



náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151  O. s. p..
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v
spojení s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľka, ktorá sa
náhrady trov konania v odvolacom konaní domáhala,  nebola úspešná, preto jej súd náhradu týchto trov
konania nepriznal. Odporkyňa si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnila, tieto jej zo spisu nevyplývajú, preto ani odporkyni  odvolací súd ich náhradu nepriznal.
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.