{"guid": "306f988e-aadd-4aeb-8333-401fc21ea756:16295eec-3c5d-4768-b47a-9c1e1c21953f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1", "spisova_znacka": "11Co/100/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/100/2012 z 18. 4. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 18. apríla 2013, sp. zn. 11Co/100/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1", "identifikacne_cislo": "7012898966", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Daniela Maštalířová", "sudca_id": 78, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniela-mastalirova-78", "datum_vydania": "2013-04-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-146.odsek-2", "nazov": "§ 146 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-146.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-146"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-146"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/16295eec-3c5d-4768-b47a-9c1e1c21953f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/100/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012898966
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012898966.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu: Z. republika - U. Z. republiky, š. p., N. N., D. Z. 8, proti
žalovanému F. cirkev, N. F., F., D.. baníkov č. XX, zast. JUDr. Štefanom Kseňákom, advokátom, Košice,
Hlavná 6, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu 9C
147/2002-315 zo 6.3.2009 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

M e n í  uznesenie tak, že žalovanému sa priznáva náhrada trov konania vo výške 46.774,67 €, ktorú je
žalobca povinná zaplatiť JUDr. Štefanovi Kseňákovi, advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške
80.134,- € na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Štefana Kseňáka, do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam a konanie vo veci samej bolo právoplatne zastavené uznesením č.k. 9C 147/2002-33
z 21.7.2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 12Co 230/2004-148 z 31.5.2005,
ktorým uznesenie vo výroku o trovách konania bolo zrušené a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o trovách zastaveného konania podľa §
146 ods. 2 veta prvá O.s.p. V ďalšom konaní súd prvého stupňa prihliadol na to, že právny zástupca
žalovaného trovy konania vyčíslil podaním z 22.7.2005 v spojení s upresňujúcim podaním z 19.2.2007,
a rozhodol o trovách zastaveného konania napadnutým uznesením podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.,
keďže žalobca procesne zavinil zastavenie konania, preto mu uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania. Pri vyčíslení trov konania a stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony
právnej služby vykonané zást. žalovaného vychádzal z ceny nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č.
420 v k.ú. Vyšné Slovinky, ktoré sú predmetom sporu, zistenej odborným posudkom č. 21/2008 z
8.12.2008 vypracovaným znalcom Ing. S. J. podľa vyhl. č. 465/2001 Zb. o cenách stavieb, pozemkov,
trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné
užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „cit. vyhl.“), ktorá bola účinná do 31.12.2003,
teda v čase začatia tohto konania (právoplatne zastaveného dňa 14.7.2005), určenej týmto odborným
posudkom nasledovne: priemerná cena lesných pozemkov a lesných porastov s výmerou 9.753.273 m2
vo výške 213.956.513,- Sk (1 m2 = 21,9369 Sk), cena ostatných a vodných plôch s výmerou 30.237 m2
vo výške 90.711,- Sk (1 m2 = 3 Sk) a cena trvalých trávnatých porastov s výmerou 64.872 m2 vo výške
24.327,- Sk (1 m2 = 0,38 Sk). Na základe uvedeného pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania
vychádzal z ceny nehnuteľností v celkovej výške 214.071.551,- Sk (ako hodnoty veci) a žalovanému
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to tarifnú odmenu za 5
úkonov právnej služby podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za



poskytovanie právnych služieb platnej v čase vykonania úkonov, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia
z 19.7.2002 vo výške 440.793,- Sk, za písomné podanie týkajúce sa veci samej z 10.9.2002 vo výške
440.793,- Sk, za podanie odvolania (proti výroku o trovách konania) zo 6.8.2003 vo výške 220.396,-
Sk, za prevzatie a prípravu zastúpenia z 23.9.2003 vo výške 440.793,- Sk a za vyjadrenie k odvolaniu
(vo veci samej) z 10.10.2003 vo výške 440.793,- Sk, a podľa § 14 ods. 2 písm. c/ vyhl. č. 655/2004
Z.z. priznal odmenu za odvolanie (proti výroku o trovách konania) z 11.10.2007 vo výške 220.425,- Sk,
celkom odmenu vo výške 2.203.994,- Sk, ako aj náhradu hotových výdavkov za tieto úkony právnej
služby spolu v sume 762,- Sk (2 x 100,- Sk, 3 x 128,- Sk a 1 x 178,- Sk). Zástupcovi žalovaného priznal
tiež DPH z odmeny za 3 úkony vykonané advokátom JUDr. Kseňákom vo výške 1.102.011,- Sk (DPH
z odmeny za úkony vykonané JUDr. P. nepriznal z dôvodu, že advokát v čase vykonania úkonov nebol
platcom DPH), z čoho 19 % činí 209.382,- Sk, celkom náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
2.414.138,- Sk, po prepočítaní v mene euro (podľa konverzného kurzu 1 € = 30,126 Sk) ju priznal v sume
80.134,- €. Návrh žalobcu na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 O.s.p. nepovažoval za dôvodný,
poukazujúc v celom rozsahu na odôvodnenie zrušujúcich rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach a na
ust. § 226 O.s.p., podľa ktorého bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že
vo veci bolo správne rozhodnuté podľa § 146 ods. 2 O.s.p. K námietke žalobcu týkajúcej sa jednotlivých
úkonov právnej služby vykonaných advokátom JUDr. Kseňákom poukázal na to, že právne zastúpenie
menovaný advokát prevzal 23.9.2003, pričom konanie bolo právoplatne zastavené 14.7.2005, preto bola
priznaná náhrada trov právneho zastúpenia aj za úkony vykonané týmto advokátom z dôvodu, že v čase
prevzatia zastúpenia advokátom nebolo vo veci ešte právoplatne rozhodnuté a plnomocenstvo udelené
právnemu zástupcovi pre konanie na súde prvého stupňa platí až do právoplatného skončenia konania
vo veci samej. Napokon k námietke žalobcu, že nebol podaný návrh na priznanie náhrady trov konania,
poukázal na to, že žalovaný podal návrh na priznanie náhrady trov konania už pri svojom prvom úkone,
t.j. v písomnom vyjadrení k žalobe zo 16.9.2002 bez vyčíslenia trov, avšak podľa vtedy platnej úpravy
(§ 151 O.s.p.) nevyčíslenie trov právneho zastúpenia nebolo sankcionované nepriznaním náhrady trov
právneho zastúpenia, pričom k zmene ust. § 151 O.s.p. došlo až 1.9.2005 a k tomuto dňu boli trovy
právneho zastúpenia v tejto veci vyčíslené právnym zástupcom žalovaného, a to podaním z 22.7.2005.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalobca, lebo bol toho názoru, že je nezákonné, hrubo
porušujúce normy hmotného práva a súd prvého stupňa postupoval pri rozhodovaní jednostranne v
prospech právneho zástupcu žalovaného, v snahe umožniť mu získať majetkový prospech zo štátneho
podniku, a to konaním priečiacim sa nielen zákonu, ale aj všetkým morálnym zásadám. Poukázal
na to, že žalobou na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorá bola na súde
podaná dňa 4.7.2002, sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, pričom v
tom čase existovali rôzne právne názory aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave na to,
či náboženské základiny patria do vlastníctva štátu alebo ich právnym nástupcom je cirkev, a v tom
čase o odmenách advokátov platila vyhl. č. 163/2002 Z.z. Uviedol, že k podanej žalobe sa vyjadril
vtedajší právny zástupca žalovaného s návrhom, aby súd konanie zastavil a vo svojom podaní si
uplatnil trovy konania, avšak nepredložil hodnotu veci a nevyčíslil ani jednotlivé právne úkony, aj keď
bolo jeho povinnosťou, aby súdu predložil hodnotu sporu pri uplatňovaní trov konania, pričom ani ku
dňu rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach uznesením č.k. 12Co 230/2004 z 31.5.2005, ktorým bolo
konanie právoplatne zastavené, hodnota sporu určená nebola a neboli vyčíslené ani trovy konania.
Citujúc ust. § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.1.2005 a § 151, § 153 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom
od 1.10.2004, bol toho názoru, že súd prvého stupňa v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami mal
rozhodnúť o trovách konania podľa § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ktoré stanovuje základnú sadzbu tarifnej
odmeny za 1 úkon právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu, ak nemožno hodnotu veci alebo
práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (podobne podľa
ust. § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z.z. je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby
1/10 výpočtového základu), teda takto mal súd prvého stupňa správne postupovať a takto postupujú aj
súdy Slovenskej republiky, vyjmúc rozhodovanie v tejto veci. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. 7101, č. X/2002, podľa ktorého „nerešpektovanie zásady hospodárnosti konaním
všeobecného súdu je spôsobilé porušiť základné právo účastníkov súdneho konania na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v Bratislave sp. zn. 2Obo 84/2007, v ktorom judikoval, že nie je povinnosťou súdu, aby pracným
spôsobom zisťoval výšku hodnoty sporu a vyzýval advokáta, aby si svoju povinnosť splnil tak, aby mu
mohol priznať trovy konania. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vykonal také dokazovanie ohľadne trov
konania, aké nevykonal ani v merite veci a nahradil úplne činnosť advokáta v snahe priznať mu trovy



konania, a napadnutým rozhodnutím ho zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania z hodnoty sporu,
ktorú pracným spôsobom na náklady štátu zistil a ktoré si konečne vyčíslil právny zástupca žalovaného a
to, že vlastne mu priznal trovy konania za podávané odvolania voči trovám konania, dokonca rozhodnutie
súdu priznáva právnemu zástupcovi žalovaného trovy konania z hodnoty sporu aj z odvolania voči
trovám, aj keď len v polovičnej hodnote (R 2/1996 ČR). Z dôvodov napadnutého uznesenia mu vyplynulo,
že na takýto postup súd prvého stupňa vlastne donútil Krajský súd v Košiciach, keďže dvakrát jeho prvšie
rozhodnutia zrušil a pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí
Krajského súdu v Košiciach 11Co 88/2007 z 10.9.2008. Taktiež vytýkal súdu prvého stupňa, že doposiaľ
znalecký posudok mu nebol doručený, a preto nie je zrejmé, z akých hodnôt vychádzal a ako znalec
postupoval pri vypracovaní znaleckého posudku, že nerešpektoval v tomto smere jeho tvrdenia uvedené
v jednotlivých odvolaniach, ktoré vychádzajú z platnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a takisto nezdôvodnil, z akého dôvodu postupoval odlišne ako sa postupuje v bežnej právnej praxi
(poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn. 1Obo 35/2006, sp. zn. 3Obo 84/2007).
Poukázal na obsah svojich podaní, v ktorých sa domáhal, aby súd nepriznal žalovanému trovy za
úkony, ktoré s účelným bránením práva nesúviseli a v podstate sa jednalo iba o úkony smerujúce
k získaniu trov konania. Navrhol prihliadnuť na ust. § 150 O.s.p., lebo bol toho názoru, že existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému a vytýkal súdom, že v
doterajších rozhodnutiach tento návrh absolútne nevyhodnotili a nezodpovedali, prečo ho považovali za
neopodstatnený a správny a z akého dôvodu mu nemožno priznať dôvody hodné osobitného zreteľa.
K týmto dôvodom poukázal na to, že v r. 2002 žalobca, teda Slovenská republika, zastúpená štátnym
podnikom v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. o štátnom podniku bola povinná vykonať všetky
opatrenia na ochranu majetku štátu, ktorý spravuje a v tomto období existovali dva (správne dve)
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, ktoré presne opačne stanovovali,
komu náboženské základiny patria, preto po konzultáciách s Ministerstvom pôdohospodárstva SR bolo
rozhodnuté, že v záujme právnej istoty i ochrany majetku štátu je potrebné podať žalobu o určenie
vlastníckeho práva k majetku náboženskej základiny, aj napriek tomu, že v konaní bol iný reštitučný
nárok žalovaného, a z týchto dôvodov takáto žaloba na súde bola podaná. Uviedol ďalej, že rozhodnutie
súdu je potrebné akceptovať, avšak nemožno pre jeho zákonný a ústavný postup na jeho ujmu v
prospech advokáta žalovaného a v neprospech žalobcu nezákonným postupom ho poškodiť, keďže k
podaniu žaloby na súde ho viedla právna neistota pri spravovaní majetku štátu (jednalo sa o majetok
lesných nehnuteľností vo výmere cez 1000 ha doteraz majetku štátu), pričom aj právna prax, resp.
rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tomto období bola nejednotná, preto na tieto okolnosti
mal súd prvého stupňa prihliadnuť ako dôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov žalovanému
nepriznať. Bol toho názoru, že právny zástupca žalovaného vo veci nevykonal žiadny právny úkon
v súvislosti s uplatňovaním práv a chránených záujmov žalovaného, nezúčastnil sa ani jediného
pojednávania, nespracoval vo veci žiadne odborné stanovisko, iba si podaním odvolania uplatňoval trovy
konania, pri ktorých mu súd výrazne pomáhal a výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je zaplatenie trov
konania právnemu zástupcovi vo výške 80.134,- €, čo predstavuje sumu okolo 2.500.000,- Sk. Uviedol,
že takýto finančný obnos predstavujú mzdy všetkých zamestnancov Odštepného závodu Prešov za
obdobie dvoch mesiacov, vrátane všetkých odvodov, čo v čase finančnej krízy, kedy títo zamestnanci
pracujú už iba na skrátený pracovný čas a kedy obchod s drevom úplne prepadol, zaplatenie takej
vysokej finančnej sumy preňho znamená nevyplatenie miezd týmto zamestnancom, a to iba preto, že si
štatutárny zástupca štátneho podniku splnil svoju povinnosť a riadne chránil majetok štátu. Z uvedených
dôvodov mal za to, že trovy konania sú právnemu zástupcovi žalovaného priznané v rozpore s dobrými
mravmi, na základe ktorých je „postavený“ Občiansky zákonník a pre právneho zástupcu žalovaného
nemajú žiaden dopad na jeho finančné pomery a iba predstavujú veľmi ľahko a bezpracne nadobudnutý
príjem. Záverom žiadal, aby konajúci súd reagoval na jeho námietky a v súdnom rozhodnutí sa s nimi
aj vysporiadal, a uznesenie zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť
a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že medzi základné atribúty
právneho štátu patria o.i. aj rovnosť účastníkov konania a nezávislosť súdnej moci, preto skutočnosť,
že žalobcom v tomto prípade bola Slovenská republika, zastúpená štátnym podnikom, ktorý zastupoval
advokát, neznamená, že takýto účastník konania má špeciálne postavenie, a to ani v prípade, ak
odvolateľ podporí svoju argumentáciu tým, aké sú mzdové náklady Odštepného závodu Prešov a
tvrdením, že „obchod s drevom úplne prepadol“. Považoval za správne, že súd prvého stupňa v tomto
prípade vychádzal  z dikcie príslušného ustanovenia vyhl. o odmenách a náhradách advokátov za



poskytovanie právnych služieb a z počtu úkonov právnej služby aplikujúc príslušné právne predpisy,
a nie z rozhodnutia, ktoré spomína odvolateľ (R 2/1996 ČR), a v súlade s § 14 ods. 2 písm. c/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z. mu priznal odmenu vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za
vyjadrenie k odvolaniu (nie vo veci samej), a nie je na tom nič, čo by sa priečilo princípom právneho
štátu. Nestotožnil sa s názorom odvolateľa, že by v čase podania žaloby nebola zrejmá otázka právneho
nástupníctva náboženskej základiny a poukázal na to, že rozsudok 17Co 209/00 bol už právoplatný a
proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, pričom rozsudok dovolacieho súdu sa takisto zaoberal
otázkou oprávnenej osoby pri cirkevnej reštitúcii v rámci právneho nástupníctva (v tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 119/2002) a reštitučnému nároku oprávnenej
osoby bola poskytnutá súdna ochrana (rozsudok už bol aj navyše právoplatný), a preto nebol dôvod
podávať určovaciu žalobu, čo v konečnom dôsledku viedlo k zastaveniu konania.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) po prejednaní odvolania v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p., uznesením 11Co 140/2009-400 zo 16.7.2010 napadnuté
uznesenie zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške
54.082,20 € a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť ju JUDr. Štefanovi Kseňákovi, advokátovi, do
3 dní od právoplatnosti uznesenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho
dovolania podaného Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, uznesením 2 M Cdo 2/2011 z 31.1.2012 zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11Co
140/2009-400 zo 16.7.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.), nakoľko nie je zrejmé, prečo sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal
(ne)správnosťou priznaných trov právneho zastúpenia JUDr. Štefanovi Kseňákovi a vôbec nevysporiadal
so skutočnosťou, že v priebehu konania došlo k zmene právneho zástupcu žalovaného a akým
spôsobom a či túto časť odmeny možno považovať za účelne vynaložené trovy. Odvolací súd sa
nevysporiadal s otázkou, či účastník konania vymenil advokáta z vážneho dôvodu, alebo svojvoľne bez
akéhokoľvek dôvodu a z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či túto skutočnosť prehliadol, resp. či ju
nezohľadnil (a prečo ju nezohľadnil). V odvolacom konaní došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu,
nakoľko odvolací súd aplikoval § 16 ods. 2 písm. c/ vyhl. č. 163/2002 Z.z. za úkon prevzatie a príprava
zastúpenia z 23.9.2003 advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, aj keď správne mal postupovať podľa
§ 16 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl., a aj táto skutočnosť oslabuje presvedčivosť rozhodnutia.

Odvolací súd po vrátení veci v ďalšom konaní bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
opätovne prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a zistil, že nie sú podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia (§ 219 O.s.p.),
ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.), preto uznesenie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalovanému
priznal náhradu trov konania vo výške 46.774,67  € a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť ju JUDr.
Štefanovi Kseňákovi, advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Z cit. ust. vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa ods. 2 cit. ust. možno niektorému z účastníkov
uložiť povinnosť zaplatiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa § 146 ods. 2
prvej vety O.s.p. tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa § 146
ods. 2 druhej vety O.s.p. odporcovi v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol
podaný dôvodne. Konanie môže byť zastavené z rozmanitých dôvodov, najčastejšie pre prekážky
konania (nedostatky podmienok konania) alebo pre späťvzatie žaloby. K zastaveniu konania môže dôjsť
v dôsledku procesného zavinenia niektorého z účastníkov. Zavinenie na zastavení konania podľa § 146
ods. 1 prvá veta O.s.p. možno posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva,



lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej. Zavinenie žalobcu môže spočívať
v tom, že podal žalobu napriek tomu, že dlh bol splnený, a túto skutočnosť nezistil pred podaním
žaloby, alebo v tom, že podal žalobu proti niekomu, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania.
O zavinenie žalobcu na zastavení konania pôjde tiež v prípade, ak bolo konanie zastavené z dôvodu
(neodstrániteľného) nedostatku procesnej podmienky konania, ako je tomu v prejednávanej veci, v
ktorej konanie bolo zastavené podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p. pre prekážku začatého konania
(litispendencie) a právoplatne rozhodnutej veci (res iudicatae) uznesením č.k. 9C 147/02-33 z 21.7.2003
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 12Co 230/04-148 z 31.5.2005, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 14.7.2005.

So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania podľa § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p., vychádzajúc
z jeho procesného zavinenia na zastavení konania. Žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pzkn. vl. č. 420 k.ú. Vyšné Slovinky, nerešpektujúc záväznosť
právoplatného rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 5C 27/96-497 z 9.5.2000 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom 5C 27/96-586 z 5.6.2001 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 17Co
209/00-663 zo 16.4.2002, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe žalobcu F. cirkev, N. F., proti
žalovanému U. SR, š.p. N. N., v konaní o vydanie nehnuteľností v zmysle zák. č. 282/1993 Z.z., o.i. aj
nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č. 420 k.ú. Slovinky, ktoré sú predmetom tohto konania, a ktoré
bolo zastavené podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienok
konania. Právoplatný rozsudok má účinky veci rozhodnutej a je záväzný pre účastníkov a pre všetky
orgány, a to v tom rozsahu, v akom bolo o danej otázke v rozsudku rozhodnuté (§ 159 ods. 2 O.s.p.),
pričom v súdnej praxi je už ustálený názor, že právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie tvorí prekážku
veci právoplatne rozhodnutej pre žalobu určovaciu, pretože súd sa týmto rozsudkom súčasne vyslovil o
existencii či neexistencii určitého právneho vzťahu alebo práva, z ktorého bolo žalované o plnenie.

Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu nepredstavujú okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle §
150 ods. 1 O.s.p., pre ktoré by výnimočne náhrada trov konania žalovanému nemala byť priznaná, a
preto aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. aj podľa názoru odvolacieho súdu neprichádzala do úvahy. V danom
prípade o otázke vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, bolo už
právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 5C 27/96-497 z 9.5.2000
v spojení s dopĺňacím rozsudkom 5C 27/96-586 z 5.6.2001 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
17Co 209/00-663 zo 16.4.2002 (v tomto konaní súd vyriešil túto otázku ako predbežnú), preto za tejto
situácie nemožno uplatnenie nároku v novom konaní podaním žaloby Slovenskou republikou, zast.
Lesmi SR, š.p. o určenie vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam odôvodňovať záujmom právnej
istoty, resp. právnou neistotou a potrebou ochrany majetku štátu, ani nejednotnosťou judikatúry alebo
rozhodovacej praxe súdov (Najvyššieho súdu) Slovenskej republiky, a nemožno taký postup považovať
za zákonný a ústavný, ako sa nesprávne domnieva žalobca, keďže cit. právoplatný rozsudok bol pre
žalobcu záväzný v tom rozsahu, v akom bolo o danej otázke týmto rozsudkom v právnom vzťahu
medzi účastníkmi rozhodnuté (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Okrem toho aj všeobecný záujem o upevňovanie a
dodržiavanie právneho poriadku si vyžaduje, aby právoplatnosť súdnych rozhodnutí rešpektovali nielen
súdne orgány a účastníci, ale aj všetky orgány, a tiež štát (Slovenská republika) a ním zriadené štátne
organizácie. Vzhľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania ani samotná skutočnosť, že žalobcom v
tomto prípade je Slovenská republika, zast. štátnym podnikom, neznamená, že by táto okolnosť mala
byť zohľadnená v prospech žalobcu a v neprospech žalovaného nepriznaním mu náhrady trov tohto
zastaveného konania. Z uvedených dôvodov pri rozhodovaní o trovách konania preto prichádzal do
úvahy iba postup podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a uloženie povinnosti žalobcovi, ktorý zavinil
zastavenie konania, nahradiť žalovanému trovy tohto konania, ktoré účelne vynaložil na bránenie svojho
práva.

Predmetom konania vo veci samej bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v
pzkn. vl. č. XXX  v k.ú. S. Z., okr. Z. D. S., preto súd prvého stupňa pri určení tarifnej odmeny za úkony
právnej služby vykonané právnym zástupcom žalovaného (advokátom) správne vychádzal z hodnoty
veci, ktorá sa rovná hodnote (priemernej cene) sporných nehnuteľností určenej odborným posudkom
č. 21/2008 vypracovaným Ing. S. J. podľa vyhl. č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých
porastov a úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie



pozemkov v znení neskorších predpisov, ktorá bola účinná do 31.12.2003, teda v čase začatia tohto
(už zastaveného) konania (4.7.2002). Postupoval tiež v súlade s § 20 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej
od 1.1.2005, pokiaľ za úkony právnych služieb vykonané pred dňom účinnosti tejto vyhlášky priznal
odmenu podľa doterajších predpisov, t.j. podľa vyhl. č. 163/2002 Z.z. účinnej od 1.4.2002 do 31.12.2004
(ďalej len „cit. vyhl.“), ktorá mala výslovné ustanovenie (§ 13 ods. 7 ) o tom, že vo veciach o.i. určenia,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné
peniazmi, patrí základná sadzby tarifnej odmeny určená podľa ods. 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo
výšky tohto plnenia.

Podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 1623/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „cit. vyhl.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určená
podľa hodnoty veci alebo práva je z hodnoty do 5.000,- Sk - 500 Sk.

Podľa § 16 ods. 1 odmena patrí o.i. za prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej
porady s klientom (písm. a/).

Podľa § 16 ods. 2 odmena vo výške jednej polovice patrí o.i. za odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o
rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu (písm. c/).

Súd prvého stupňa však nesprávne určil výšku náhrady trov konania (trov právneho zastúpenia)
priznanej žalovanému, pokiaľ neaplikoval ust. § 16 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 2 písm. c/ cit.
vyhl. a v súlade s týmito ustanoveniami nepriznal tarifnú odmenu advokáta iba vo výške jednej polovice
základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia z 23.9.2003
advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom a vyjadrenie k odvolaniu z 10.10.2003, keďže je zrejmé, že tieto
úkony sa netýkali rozhodnutia vo veci samej, ale sa týkali procesného rozhodnutia o zastavení konania.
Súd prvého stupňa nesprávne určil tiež výšku tarifnej odmeny advokáta podľa § 10 ods. 1 v spojení s §
14 ods. 2 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (účinnej od 1.1.2005) za úkon podanie odvolania z 11.10.2007 (čl. 212 - 215), ktoré smerovalo
len proti výroku o trovách konania (uzneseniu 9C 147/2002-204 z 18.9.2007), preto pre účely odmeny
advokáta za tento úkon mal za hodnotu veci správne považovať sumu trov uvedenú vo výroku uznesenia
(86.030 Sk), proti ktorému bolo podané odvolanie, a za tento úkon právnej služby mal priznať odmenu
vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny určenej podľa hodnoty veci (§ 16 ods. 2 písm.
c/ cit. vyhl.).

Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil uznesenie a priznal žalovanému náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby celkom vo výške 46.774,67 €,
ktorú je žalobca povinný zaplatiť JUDr. Štefanovi Kseňákovi, advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti
uznesenia.

Vychádzajúc z hodnoty prejednávanej veci (ceny nehnuteľností) vo výške 214.071.551,- Sk, bola
priznaná tarifná odmena advokáta:

- za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia JUDr. Ľubomírom Ondovom z 19.7.2002
a podanie vo veci samej z 10.9.2002) v základnej sadzbe 440.793 Sk (14.631,65 €) za každý úkon,

- za odvolanie zo 6.8.2003 podané proti uzneseniu 9C 147/02-33 z 21.7.2003 vo výroku o trovách
konania v základnej sadzbe 500 Sk : 2 (8,29 €) podľa § 13 ods. 1, § 16 ods. 2 písm. c/ cit. vyhl. (stanovenej
zo sumy trov konania 2.540 Sk),

- za prevzatie a prípravu zastúpenia JUDr. Štefanom Kseňákom (plnomocenstvo z 23.9.2003 na č.l. 100)
v základnej sadzbe 220.369 Sk (7.315,81 €) podľa § 16 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl.,

- za vyjadrenie k odvolaniu z 10.10.2003 (podané proti procesnému rozhodnutiu o zastavení konania,
ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej) v základnej sadzbe 220.369 Sk (7.315,81 €) podľa § 16 ods.
2 písm. c/ cit. vyhl. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že zást. žalovaného JUDr. Ľubomír Ondov dňa



25.8.2003 vypovedal žalovanému plnú moc na zastupovanie v konaní z dôvodu, že k tomuto dňu bol
vyčiarknutý zo zoznamu advokátov (č.l. 99), preto žalovaný dňa 23.9.2003 udelil plnomocenstvo na
zastupovanie v konaní ďalšiemu advokátovi JUDr. Štefanovi Kseňákovi, Prešov, Sabinovská 25 (č.l.
100). Vzhľadom na uvedené, keďže k zmene advokáta nedošlo zo subjektívnych dôvodov na strane
žalovaného, odvolací súd považoval za účelne vynaložené i trovy spojené s úkonom prevzatia a prípravy
zastúpenia ďalším advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, a priznal žalovanému odmenu a náhradu
hotových výdavkov aj za tento úkon právnej služby.

Vychádzajúc z hodnoty veci 86.030 Sk (suma trov konania uvedená vo výroku odvolaním napadnutého
uznesenia 9C 147/2002-204 z 18.9.2007), podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 2 písm. c/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (účinnej od
1.1.2005) za odvolanie z 11.10.2007 bola priznaná odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby,
t.j. 1.675,- Sk (55,60 €). Odmena tak celkom činí 43.958,81 € (2 x 14.631,65 + 8,29 + 2 x 7.315,81 +
55,60 €). K týmto úkonom bola priznaná paušálna náhrada hotových výdavkov 762,- Sk (2 x 100,- Sk, 3
x 128,- Sk a 1 x 178,- Sk), po prepočte v mene euro 25,29 € a z odmeny za úkony vykonané advokátom
JUDr. Štefanom Kseňákom (14.687,22 €) bola priznaná 19 % DPH vo výške 2.790,57 € podľa § 22 ods.
3 vyhl. č. 163/2002 Z.z., § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a § 27 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, keďže advokát je platiteľom DPH. Trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia žalovaného (odmena 43.958,81 €, DPH z odmeny 2.790,57 €, a náhrada
hotových výdavkov 25,29 €) sú tak celkom vo výške 46.774,67 €. Priznanú náhradu trov konania je
žalobca povinný zaplatiť zást. žalovaného JUDr. Štefanovi Kseňákovi, advokátovi, v súlade s § 211 ods.
3 a § 149 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Vzhľadom na to, že účastníci mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/147/2002", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}