Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoP/34/2014 z 20. 1. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 20. januára 2015, sp. zn. 6CoP/34/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4111226863.2 Krajský súd Nitra | 6CoP/34/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4111226863.2 | 2015-01-20 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 157 ods. 2 OSP, § 132 OSP, § 219 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/94525f24-56c7-4b2e-8d93-79abc071ed75 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4111226863.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoP/34/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111226863
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4111226863.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: D. Q., nar. XX. XX.
XXXX, bydlisko A., Tr. Y. M. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Andreou Kelemenovou, advokátkou so sídlom v
Nitre, Piaristická 1, proti odporkyni: 1. Y. O., nar. XX. XX. XXXX, bydlisko A., Tr. Y. M. XXX/XX, zastúpenej
JUDr. Erikom Šablatúrom, advokátom so sídlom v Bratislave, Holíčska 13, 2. maloletý H. Q., nar. XX. XX.
XXXX, bytom u navrhovateľky, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Nitra, Štefánikova tr. 88, o určenie otcovstva, o odvolaní odporkyne v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 2.septembra 2014 pod č. k. 13P/159/2011-145, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že H. O., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX
je otcom maloletého H. Q., nar. XX. XX. XXXX z matky D. Q., nar. XX. XX. XXXX.

V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorého
dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je dôvodný. Uviedol, že navrhovateľka žila s nebohým H.
O. v spoločnej domácnosti od októbra 1997 do roku 2005, kedy sa rozišli z dôvodu nadmerného
požívania alkoholu zo strany nebohého. Z jej výpovede v tomto konaní a v konaní vedenom pod sp.
zn. 11P/414/2013 zistil, že s nebohým mala pravidelný intímny styk. Maloleté dieťa sa teda narodilo
počas ich vzájomného spolužitia (v rozhodnej dobe pre splodenie dieťaťa od XX. XX. XXXX do XX.
XX. XXXX). Navrhovateľka poprela intímny styk v rozhodnej dobe s iným mužom, ktorý nemala ani
s bratom nebohého H. O. a jeho otcom, pretože v kritickej dobe ich nepoznala. Nebohý považoval
maloletého za svojho syna, čo vyplývalo z jeho konania a zo zápisnice v konaní vedenom pod sp.
zn. 5T/233/2003, v ktorom označoval navrhovateľku za svoju družku a maloletého za svoje dieťa. Túto
skutočnosť v priebehu konania potvrdila aj odporkyňa a uviedla, že takto ich brala celá ich rodina.
Nebohý sa jej k otcovstvu k maloletému priznal a o otcovstve začal pochybovať až po rozchode s
navrhovateľkou. Pochybnosti odporkyne o otcovstve nebohého boli vylúčené znaleckým posudkom, v
ktorom znalec konštatoval, že medzi vyšetrovanými osobami mužského pohlavia- maloletého dieťaťa
a bratom nebohého bola úplná zhoda vo všetkých 17 vyšetreniach Y-DNA systémoch. Táto zhoda je
navyše v extrémne zriedkavej kombinácii, čo nasvedčuje tomu, že porovnávaní muži majú veľmi blízkeho
spoločného predka po mužskej línii (spoločným predkom je otec nebohého a jeho brata H. O. - H. O.
st., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX, teda starý otec maloletého), čo znamená, že otcovstvo
nebohého H. O. je veľmi vysoko pravdepodobné. S prihliadnutím na závery znaleckého posudku a
ostatné vykonané dokazovanie návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.



Odporkyňa v 1. rade napadla rozsudok v zákonnej lehote odvolaním. Zdôvodnila ho ustanovením §
205 ods. 2 písm. f/ OSP. Uviedla, že nebohý začal žiť s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti až
po narodení dieťaťa, pretože nemala peniaze na živobytie. Syn intímne žil s mužom zo Švajčiarska,
navrhovateľke len finančne vypomáhal. Poukázala na závery znaleckého posudku, z ktorého vyplýva,
že nebohý je otcom s veľmi vysokou pravdepodobnosťou. Toto tvrdenie nezodpovedá súdom zadanej
otázke, vylúčiť alebo dokázať otcovstvo nebohého. K odvolaniu pripojila správu od prof. W. a stanovisko
znalca z odboru kriminalistiky, odvetvie genetická analýza, ktoré mali spochybniť závery znaleckého
posudku. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
prípade potvrdenia rozsudku žiadala podľa § 238 ods. 3 OSP pripustiť dovolanie, pretože pre odporkyňu
je určenie otcovstva vecou zásadného právneho významu.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a uplatnila si náhradu trov konania. Poukázala na základné skutkové okolnosti, nevylučujúce otcovstvo
nebohého, preukázané v priebehu konania.

Kolízny opatrovník vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k
záveru, že odvolanie odporkyne v 1. rade nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav
a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Odporkyňa v 1. rade v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť rozsudku pre nezrozumiteľnosť.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (na základe uznesenia
Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR bol v zbierke ako judikát R 111/1998 uverejnený
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997), z ktorého vyplýva, že
"konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods.
2 písm. b/ OSP) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok
zostal nepreskúmateľný". Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v
zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ OSP, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/



OSP (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3
Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv.
inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu SR (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011 a Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti judikátu R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009, konštatujúc, že "po preskúmaní uznesenia
najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy",

b) sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 184/2011 konštatoval
jednak to, že "najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne
závery sú ústavne akceptovateľné", jednak to, že "nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie",

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, že nebola zistená žiadna skutočnosť, "ktorá
by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone", a že "v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom (§
237 písm. f/ OSP). Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku",

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil názor, že "nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenalo porušenie 'procesného
práva na spravodlivé konanie'..., resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho
stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§
237 písm. f/ OSP), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 OSP) proti
takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku dovolanie prípustné nie je",

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že vada konania podľa § 237
písm. f/ OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To
však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak",

f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 89/2011 spočívajúcemu na názore,
že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP. V odôvodnení
tohto uznesenia uviedol, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani
arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,

g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, rozhodujúc o ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011, uviedol, že nielen v náleze sp. zn. IV.
ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.:
vyjadrený v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne
konformný,

h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia najvyššieho súdu z 27.
mája 2010 sp. zn. 3 Cdo 67/2010 uviedol, že "právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie



najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tiež uznesenie ústavného súdu z 22. marca
2012 sp. zn. IV. ÚS 161/2012).

Naostatok je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa k danej problematike aktuálne vyjadril v
uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, že "sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ OSP., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP".

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke
ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v
ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu.
I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a
to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel
medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len "nepublikované rozhodnutie"), a rozhodnutím,
ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom
najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len "publikované rozhodnutie"). Pokiaľ nepublikované
rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je
zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy
tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec
prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť, či odchýliť od
názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k "prekonaniu"
názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

Nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu - finálneho produktu občianskeho súdneho konania je
aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle
"náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov". O dôvodoch
rozhodnutia sa účastník dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok
nadobudne právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 OSP). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nestotožňuje sa
s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutia nenachádza
odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce,
má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť
prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom
prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ OSP) alebo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového
stavu alebo z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ OSP)
alebo, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom
nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Aj
účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto
nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok stanovených v
zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 OSP). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania
v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite
odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne,
prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania -
účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.



Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že prvostupňový súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 OSP a následne vec správne právne posúdil,
keď nebohého určil za otca maloletého dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu, rozsudok spĺňa
náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, pretože prvostupňový súd správne poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania. Námietka odporkyne, že znalecký posudok neodpovedal na súdom zadanú
otázku, či je nebohý otcom maloletého, alebo nie je, je nedôvodná. Znalec nie je oprávnený riešiť otázku
právnu, jeho povinnosťou je odpovedať na otázky odborné a súd znalecký posudok spolu s ostatnými
dôkazmi vyhodnocuje s súlade s ustanovením § 132 OSP, t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. Odporkyňa k odvolaniu predložila správu od prof. W. a stanovisko z odboru
kriminalistiky, odvetvie genetická analýza, ktoré mali spochybniť závery znaleckého posudku. Odvolací
súd na predložené doplnené listinné dôkazy vôbec neprihliadal. Rovnako neprihliadol na nové skutkové
tvrdenia odporkyne v odvolaní, že nebohý nežil s navrhovateľkou, len sa občas navštevovali a intímne žil
s mužom zo Švajčiarska. Na pojednávaní konanom 12. 08. 2014 účastníci konania prehlásili, že nemajú
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 OSP a nejedná sa
o dôkazy, ktoré účastník konania bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa (§ 205a ods. písm. c/, d/ OSP).

Odporkyňa v 1. rade v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom žiadala pripustiť dovolanie.
Dovolanie odôvodnila tým, že určenie otcovstva považuje po právnej stránke za vec zásadného
významu. Z ust. § 238 ods. 4 OSP vyplýva, že z nemožnosti podať dovolanie proti rozhodnutiam vo
veciach upravených Zákonom o rodine boli vyňaté konania o určenie otcovstva. Z toho dôvodu odvolací
súd nerozhodoval o prípustnosti dovolania.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods.
4 OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.