{"guid": "30586687-003f-4d1f-8884-7d6733dc3be4:5cf4ce13-4ecf-4094-adb0-2bfadb253b76", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1", "spisova_znacka": "11Co/164/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/164/2018 z 2. 10. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 2. októbra 2018, sp. zn. 11Co/164/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1", "identifikacne_cislo": "7717212678", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2018-10-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5cf4ce13-4ecf-4094-adb0-2bfadb253b76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/164/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717212678
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717212678.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanej: B. Q.Á., nar. XX.X.XXXX,
trvale Q. P. XX, o zaplatenie 11.449,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce z 19. marca 2018, č. k. 19Csp/177/2017-135

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorou bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.007,11 Eur , úroky z úveru v sume 1.459,76 Eur a úroky z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 11.028,11 Eur od 10.6.2016 do 24.10.2017, zo sumy
11.017,11 Eur od 25.10.2017 do 10.11.2017 a zo sumy 11.007,11 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

M e n í   rozsudok v časti napadnutého vyhovujúceho výroku, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť
plniť žalobcovi nad sumu 11.007,11 Eur s úrokmi z úveru v sume 1.459,76 Eur a s úrokmi z omeškania
vo výške 5,25 % ročne zo sumy 11.028,11 Eur od 10.6.2016 do 24.10.2017, zo sumy 11.017,11 Eur
od 25.10.2017 do 10.11.2017 a zo sumy 11.007,11 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

M e n í   rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi
50,40 % trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žalovaná  j e  p o v i n n á  nahradiť žalobcovi 69,26 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce  (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo \"prvoinštančný súd\" alebo „súd“)
napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti žaloby o zaplatenie sumy 394,11 Eur (I), uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 11.007,11 Eur, úrok  ku dňu
9.6.2016 vo výške 3.724,22 Eur, úrok vo výške 13,9 % ročne zo sumy 11.028,11 Eur od 10.6.2016 do
24.10.2017, zo sumy 11.017,11 Eur od 25.10.2017 do 10.11.2017, zo sumy 11.007,11 Eur od 11.11.2017
do zaplatenia a úrok z omeškania vo  výške 5,25 % ročne zo sumy 11.028,11 Eur od 10.6.2016 do
24.10.2017, zo sumy 11.017,11 Eur od 25.10.2017 do 10.11.2017 a zo sumy 11.007,11 Eur od 11.11.2017
do zaplatenia (II), vo zvyšku žalobu zamietol (II), a napokon rozhodol tiež o trovách konania tak, že
priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v percentuálnom rozsahu 77,72% (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca  domáhal (po úprave podaním zo dňa 19.2.2018) uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť  mu  sumu  11.449,40 Eur, úrok do zosplatnenia úveru v sume 1.459,78



Eur, úrok a úrok z omeškania po zosplatnení úveru kapitalizovaných ku dňu 9.6.2016 v sume 3.669,85
Eur, úrok vo výške 13,9 % ročne zo sumy 11.449,40 Eur od 10.6.2016 do zaplatenia a napokon tiež
úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 11.449,40 Eur od 10.6.2016 do 24.10.2017, zo sumy
11.438,40 Eur od 25.10.2017 do 10.11.2017 a zo sumy 11.428,40 eur od 11.11.2017 do zaplatenia.
Uplatnenej pohľadávke zodpovedal podľa skutkového vymedzenia žaloby  peňažný záväzok žalovanej
zo Zmluvy o úvere „Lepšia splátka“ č. 9551454786 zo dňa 10.1.2013, uzavretej medzi spoločnosťou
Poštová banka, a.s. (ďalej tiež len „Poštová banka“) ako veriteľom a žalovanou v hmotnoprávnom
postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej Poštová banka poskytla  žalovanej
peňažné prostriedky v sume 11.700,- Eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi
v percentuálnej výške 13,90 % ročne a s poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN)
15,81 % v 120 mesačných splátkach po 184,50 Eur. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu prestala takto
dohodnuté splátky úveru platiť, a z toho dôvodu Poštová banka listom zo dňa 31.7.2014 uplatnila právo
na okamžité zosplatnenie celého úverového záväzku, pozostávajúceho ku dňu zosplatnenia  z úverovej
istiny  v sume 11.449,40 Eur a úrokov v sume 1.459,78 Eur. Žalobca nadobudol úverovú pohľadávku v
priebehu konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.10.2017.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní  ustálil  skutkový stav bezo zvyšku tak ako bol tvrdený
žalobcom; naviac tiež zistil, že pred uplatnením práva predčasného zosplatnenia úveru Poštová banka
listom zo 14.7.2014 upozornila žalovanú na možnosť takého postupu v prípade nezaplatenia dlžných
splátok, že v čase zosplatnenia úveru bola žalovaná v omeškaním so zaplatením  troch splátok úveru
( zročných 20.5., 20.6. a 20.7.2014) a že po  zosplatnení úveru žalovaná na úverový záväzok zaplatila
sumu 394,11 Eur. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 497, § 499
a § 502 ods. 1  zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 53
ods. 9 a § 565 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov,  § 1 ods.
2,  § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.  o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej  úverovej zmluvy, z ktorého
po zohľadnení čiastočného plnenia žalovanej vyvodil jej právnu povinnosť vrátiť žalobcovi poskytnuté
peniaze v sume 11.428,40 Eur. Z tejto peňažnej sumy súd prvej inštancie s použitím ust. § 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi len sumu 11.007,11 Eur na podklade záveru  o dôvodnosti
žalovanou vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k istine nezaplatených splátok úveru, zročných do
času zosplatnenia celého úveru spolu v sume 421,29 Eur, ktorý bol premietnutý v zamietavom výroku
napadnutého rozsudku. Popri úverovej istine vznikol podľa záveru súdu prvej inštancie  žalobcovi tiež
nárok na zmluvný úrok ku dňu 9.6.2016 v sume 4.756,52 Eur, z ktorého však, obdobne vzhľadom na
záver o premlčaní jeho časti v sume 1.032,30 Eur, priznal žalobcovi len úrok v sume 3.724,22 Eur.
Po zohľadnení premlčania nezaplatených splátok úveru zročných do zosplatnenia celého úveru a tiež
čiastočných úhrad žalovanej v období od 11.7.2016 do 10.11.2017, súd prvej inštancie priznal žalobcovi
tiež úrok z úveru vo výške 13,9 % ročne zo sumy 11.028,11 Eur od 10.6.2016 do 24.10.2017, zo sumy
11.017,11 Eur od 25.10.2017 do 10.11.2017, zo sumy 11.007,11 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia. Za
omeškanie žalovanej so splnením úverovej istiny zároveň prvoinštančný súd priznal žalobcovi tiež úrok
z omeškania s použitím ust. § 369 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods.
1 nar. vlády SR  č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
v znení neskorších zmien a doplnkov. K rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania pristúpil súd prvej
inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku s použitím ust. § 145 ods. 2 C.s.p. po čiastočnom
späťvzatí žaloby. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust.
§ 255 ods. 2   a ust. § 256 ods. 1 C.s.p. čiastočným procesným úspechom oboch strán v spore a
zodpovednosťou žalobcu za trovy zastavenej časti konania, pomer ktorých podľa jeho záveru zakladá
nárok žalobcu na náhradu 77,72 % trov konania.

4. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal tiež s obranou
žalovanej, spočívajúcej mimo uplatnenia už zmienenej námietky premlčania, tiež na tvrdení, že žalobca
jej z úverovej sumy 11.700,- Eur v skutočnosti poskytol len sumu 740,- Eur, a tiež na argumentácii
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre nedostatky obsahových náležitostí úverovej zmluvy a
o jej neplatnosti z dôvodu prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok v nej. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná namietala, že podľa jej názoru je zmluva neplatná pre
neprijateľné zmluvné podmienky, neuviedla však aké. Odvolávala sa na rozhodovaciu prax súdov
ako aj na stanovisko Ministerstva spravodlivosti, ale k úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto
konania, vo vzťahu k uplatnenému nároku neuviedla žiadne konkrétne dôvody. Sám z úverovej zmluvy



nezistil skutočnosti, pre ktoré by úverová zmluva mala byť neplatná, pričom pokiaľ ide o priznanú
istinu úveru, z úverovej zmluvy zistil, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 11.700,00 Eur a
pokiaľ žalovaná namietala, že výška úveru predstavovala len 740,00 Eur, aj zo samotného obsahu
úverovej zmluvy podľa jeho zistenia vyplýva, že išlo o konsolidáciu úverov, a poskytnutým úverom si teda
žalovaná vyrovnávala svoje predchádzajúce záväzky z iných úverových zmlúv. Vo vzťahu k argumentácii
žalovanej o obsahovej neúplnosti úverovej zmluvy súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysvetlil, že  neprijateľné zmluvné podmienky spôsobujú, že sa zmluva v dotknutej časti
považuje za neplatnú podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Iba ustanovenie § 11
ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. spája s nesplnením podmienok tam uvedených sankciu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti. Neprijateľné zmluvné podmienky tento následok nespôsobujú. Úverová zmluva podľa
súdu prvej inštancie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, ktorých prípadné nedodržanie
by bolo možné sankcionovať podľa ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, preto podľa
jeho záveru nemožno prisvedčiť žalovanej, že zmluvu o úvere je potrebné považovať za zmluvu bez
úrokov a bez poplatkov. Súd prvej inštancie v tomto zmysle posúdil ako nedôvodnú i námietku žalovanej,
vytýkajúcu úverovej zmluve nedostatky ohľadne údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov s odôvodnením, že  zmluva podľa jeho zistenia obsahuje informácie aj o výške splátky,
počte splátok a ako aj ich splatnosti (výška splátky je 182 Eur, periodicita splácania mesačne po dobu 120
mesiacov ku 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka je splatná 20.2.2013 a posledná 20.1.2023). Zároveň
k spôsobu právneho posúdenia tejto otázky prvoinštančný súd  poukázal na  rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie C-42/15 Home Credit c/a Bíróová, podľa ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a to isté sa týka aj
tzv. povinnej amortizácie istiny a konečnej splatnosti úveru. Žalovaná podľa záveru súdu prvej inštancie
neopodstatnene namietala tiež úročenie úveru. Jej argumentáciu, že veriteľovi po zosplatnení úveru
popri úrokoch z omeškania už úroky nepatria, súd prvej inštancie odmietol v podstatnom na podklade
úvahy, že povinnosť platiť úroky je viazaná na povinnosť vrátiť úver, a pokiaľ trvá právo na vrátenie istiny
úveru, trvá aj právo na zaplatenie úrokov z úveru. Podľa názoru súdu prvej inštancie, v prípade úroku z
úveru a úrokov z omeškania ide o úplne rozdielne právne inštitúty. Kým úroky z omeškania sú sankciou
za nesplnenie záväzku, úroky sú tzv. odmenou, alebo odplatou za poskytnutý úver.  Nemôže teda ísť o
dvojité sankcionovanie žalovanej, ako uviedol i preto, že  ak si poctivý dlžník plní riadne povinnosti zo
zmluvy a platí aj istinu úveru aj úroky po dohodnutú dobu, nejde o „nerovnováhu“ vo vzťahoch medzi
účastníkmi záväzkového vzťahu, ale ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru pre neplnenie
si záväzkov dlžníka zo zmluvy, a veriteľ po ňom požaduje aj dohodnuté úroky z úveru do zaplatenia
istiny úveru, ide o „nerovnováhu“ v postavení účastníkov záväzku. Súd prvej inštancie sa v týchto svojich
úvahách inšpiroval tiež argumentáciou žalobcu, že opačný výklad úročenia úveru po zosplatnení by
predstavoval živnú pôdu pre špekulatívne konanie dlžníkov a práve takýto spôsob uplatňovania práva
je nerovnovážny vo vzťahu k dlžníkovi, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy riadne plní. Právo veriteľa
požadovať úroky z úveru iba do zosplatnenia istiny úveru nemá podľa názoru prvoinštančného súdu
oporu v zákone a  naproti tomu úročeniu úveru po zosplatnení nasvedčuje ust. § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z. z., v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ využije právo odstúpiť od zmluvy o úvere, je povinný
zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa
splatenia istiny. Pokiaľ ide  o výhrady žalovanej k výške odplaty za poskytnutie úveru, súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku uzavrel, že úrok z úveru 13,9 % i náklady úveru, premietnuté
v RPMN úveru 15,81 % nie sú neprimerané. Vo vzťahu k spôsobu posúdenia námietky premlčania,
vznesenej v konaní žalovanou, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, že sa s
názorom žalovanej o neplatnosti úverovej zmluvy nestotožnil, že z toho dôvodu aplikoval pri posudzovaní
dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania ust. § 101 a ust. § 103 Občianskeho zákonníka
a keďže ide o spotrebiteľa a splátkovú zmluvu, aj ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
S použitím týchto zákonných ustanovení prvoinštančný súd vo svojich úvahách v tejto otázke vyšiel z
toho, že žalobca dôvodne využil právo zosplatniť celý nesplnený úver k 31.7.2014, kedy začala plynúť
všeobecná  trojročná premlčacia doba vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku, ešte pred uplynutím
ktorej však došlo k uplatneniu nároku na súde (18.7.2017). Inak súd prvej inštancie posúdil premlčanie
splátok úveru zročných do času zosplatnenia celého úveru, v prípade ktorých podľa jeho záveru začala
plynúť premlčacia doba od splatnosti každej jednotlivej splátky a uplynula ešte  pred uplatnením nároku
na súde.

5. Proti vyhovujúcemu výroku (II) a výroku o trovách konania (IV) napadnutého rozsudku podala
žalovaná v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v týchto častiach zrušil a vec vrátil



súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa obsahu odvolania  žalovaná nesúhlasila so spôsobom
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie; jej námietky v tomto smere však spočívali len na
neadresných a prevažne s touto vecou i nesúvisiacich citáciách všeobecnej a spotrebiteľskej úpravy
európskeho i vnútroštátneho práva a právnych viet prípadne  dielčich právnych záverov, formulovaných
v rozhodnutiach  Súdneho dvora Európskej únie, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného
súdu českej republiky a napokon i všeobecných súdov. V kontexte tejto rozsiahlej, avšak vo vzťahu
k prejednávanej veci obsahovo abstraktnej právnej argumentácie, možno skutočne len z ojedinele
konkrétnych vyjadrení odvolateľky z odvolania vyvodiť jej nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o
obsahovej úplnosti úverovej zmluvy  z hľadiska údajov o výške, počtu a termínov splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, vyžadovaných pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ust. § 9 ods. 1
písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, pričom zvlášť výrazne v
tejto súvislosti rezonuje nespokojnosť žalovanej s tým, že súd prvej inštancie posúdil túto otázku v súlade
so závermi formulovanými Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C 42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit
Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej a nie konzistentne s viacerými rozhodnutiami všeobecných súdov.
Argumentovala, že súdnemu dvoru neprináleží podávať výklad vnútroštátnej úpravy a akcentovala, že
§ 9 ods. 1 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, výslovne
vyžadoval v zmluve vyjadriť tiež spôsob priraďovania splátok na nesplatené zostatky. Z odvolania možno
vyvodiť tiež nespokojnosť žalovanej so spôsobom odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa
podľa odvolateľky súd prvej inštancie nevysporiadal s každou jej námietkou. Žalovaná v odvolaní za
takúto súdom prvej inštancie nezodpovedanú otázku označila len výhradu, že žalobca do výpočtu
RPMN nezahrnul sumu poplatku za poskytnutie úveru. Žalovaná v odvolaní napokon namietala tiež
skutkové vady napadnutého rozhodnutia. Vytýkala v tomto zmysle súdu prvej inštancie, že nevykonal
ňou navrhnuté dôkazy, ktoré konkrétne a s výpovednou hodnotou k akej spornej skutočnosti však už
v odvolaní nespresnila. Nesúhlasila ani so skutkovým záverom prvoinštančného súdu ohľadne výšky
poskytnutých peňazí a argumentovala pritom, že žalobca o tom nepredložil dôkaz. Za bezvýznamné v
tomto smere považovala skutočnosť, že záväzok poskytnúť peniaze právny predchodca žalobcu ponížil
zápočtom. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia, na prítomnosť
skutkovej vady, majúcej pôvod v nevykonaní navrhnutých dôkazov, a tiež v nesprávnom vyhodnotení
vykonaného dokazovania a na nesprávne právne posúdenie veci, podľa úvahy odvolacieho súdu
žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f), a  h) C.s.p. V odvolaní
žalovanou formálne označené a i citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.  a), d) a
g) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na
nesplnenie procesných podmienok konania, na prítomnosť inej vady,   ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a na možnosť zvrátenia zisteného skutkové stavu ďalšími prípustnými
prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľkou materiálne a preto ani procesne účinne uplatnené. Pre
úplnosť je potrebné v tejto súvislosti poznamenať, že  na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
odvolací súd v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

6. Výroky napadnutého rozsudku o zastavení konania v časti žaloby o zaplatenie sumy 394,11 Eur (I), a
o zamietnutí žaloby vo zvyšku  (III) neboli odvolaním napadnuté; v týchto častiach rozsudok  súdu prvej
inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nich nebol
v odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej  ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.),  bez nariadenia pojednávania
v zmysle  ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379  C.s.p.,  z hľadiska
odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.  b), e), f), a  h) C.s.p.  a  s
prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p
a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je sčasti dôvodné.

9. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého
rozsudku, učinila predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej  práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia  (§ 365
ods. 1 písm. b) C.s.p.)



10. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon
určuje konkrétne  požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho
opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia
vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami
nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam
sporným. V odôvodnení rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej
právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom
práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi
strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol
rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez
náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III.
ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu
odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa
odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
(z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k
vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda  nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por.
uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry
považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06).

13. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe, z ich tvrdení a
argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho ktorého z
vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyplývajú. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho



súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani
za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovanej
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľky so
závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,  a teda dôvodnosť
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti
a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná
prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie  v odvolacom konaní (por.
napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), na doplnenie dôvodov rozhodnutia z pohľadu
žalovanou namietanej skutočnosti nezohľadnenia vo výpočte RPMN tiež poplatku za poskytnutie úveru,
z ktorého súd prvej inštancie svoje rozhodnutie opomenul vysvetliť, odvolací súd dodáva, že vychádzajúc
z rozhodujúcich či už nesporných alebo súdom prvej inštancie zistených parametroch úveru v RPMN vo
výške 15,81 % možno matematickou operáciou vyvodiť, že  bol zohľadnený aj poplatok za poskytnutie
úveru tak, ako to žalobca v konaní s odkazom na písomnosť „Kalkulačka pre výpočet RPMN“ (čl. 124),
tvrdil.

14. Odvolací súd nezistil tiež ani skutkovú vadu napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaná v intenciách
uplatneného odvolacieho  dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p v odvolaní namietala neúplnosť
vykonaného dokazovania, podľa zistenia odvolacieho súdu  z obsahu spisu nevyplýva, aby žalovaná
navrhla k niektorej z rozhodujúcich skutkových okolnosti vykonať konkrétny dôkaz, pričom ako už
bolo zmienené na inom mieste odôvodnenia, žalovaná svoje výhrady v tomto smere v odvolaní nijak
nekonkretizovala. S obranou žalovanej, založenej na popretí skutkového tvrdenia žalobcu o výške
poskytnutého úveru sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku náležite vysporiadal a jeho záver,
dôkazne sa opierajúci o obsah úverovej zmluvy, že žalovanej bol poskytnutý úver formou vyrovnania
jej záväzkov z iných úverov (konsolidácie iných úverov), ktorú skutočnosť nakoniec nerozporovala ani
samotná odvolateľka, možno považovať za správny, a preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nedošlo
v danom prípade k naplneniu ani odvolacieho dôvodu § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p

15. Ďalšími odvolacími námietkami v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p. žalovaná nastolila predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť spôsobu právneho
posúdenia súdom prvej inštancie kľúčových otázok platnosti úverovej zmluvy, obsahu úverového vzťahu
z hľadiska rovnováhy v právnom postavení jej účastníkov a tiež jej úplnosti z hľadiska osobitnej
obsahovej náležitostí podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou
konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a
povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom
potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia.
O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne
interpretoval, avšak právnu normu  nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových
okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a jeho
závery o platnosti úverovej zmluvy a o jej úplnosti z hľadiska už zmieneného zákonného ustanovenia
považuje za správne. V podrobnostiach odvolací súd v oboch týchto otázkach odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie ich správnosti v nadväznosti na odvolacie námietky
žalovanej dodáva: Pokiaľ ide o spôsob posúdenia platnosti úverovej zmluvy súdom prvej inštancie,
odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na požiadavky formulované vo vzťahu k tejto
otázke právnou praxou. Do pozornosti v tejto súvislosti dáva najmä na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014, v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané
nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú
do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl.
2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných
princípov výkladu zmlúv je priorita  výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva  výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda
výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne
konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy.  Obsahovo výstižnými



a inšpiratívnymi k prejednávanej veci sú tiež závery Ústavného súdu ČR v jeho rozhodnutí sp. zn.
IV. ÚS 340/2012, podľa ktorých preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie
vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny  úkon vyhlasuje
za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má
neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho
úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných
nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva
neplatnosť právneho úkonu. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti
právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti,  ktoré
zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti  právnych
úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom  právneho úkonu spája
právny následok v podobe jeho neplatnosti. Z uvedeného podľa úvahy odvolacieho súdu jasne vyplýva,
že predstava žalovanej, že akékoľvek formálne či obsahové vady, prípadne prítomnosť akejkoľvek
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré nemajú dosah na určitosť a zrozumiteľnosť
obsahu právneho úkonu a realizáciu rozhodujúcich práv a povinností jeho účastníkov, spôsobujú
neplatnosť právneho úkonu v ňom zachyteného, je nielen právne neopodstatnená, keďže pre takéto
úvahy niet zákonného podkladu, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, ale i ústavne neudržateľná.
Súd prvej inštancie celkom správne vo svojich úvahách vyšiel z potreby pri právnom posudzovaní
úplnosti obsahových náležitostí úverovej zmluvy podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
jej uzavretia, mať na zreteli tiež závery formulované Súdnym dvorom EU v rozhodnutí C 42/15 zo dňa
9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej.  Opačný názor žalovanej nereflektuje, že pri
aplikácii sporného ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy, je potrebné vyjsť z eurokonformného výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (por.
uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa  22.2.2018). Napokon nesprávnou je tiež predstava
žalovanej o samotnej podstate ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami. Žalovaná totiž
vo svojej argumentácii opomína, že záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, musí byť vždy
preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského kritéria, ktorým je primeraná
rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§ 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Záver o neprijateľnosti zmluvnej  podmienky je vždy výsledkom dôsledného  a v záujme spravodlivosti i
citlivého posúdenia rovnováhy konkrétnych práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa v okolnostiach
daného prípadu a záver o spotrebiteľskej neprijateľnosti preto nemôže spočívať len na paušálnom
(abstraktnom) poukaze na nevýhodnejšie postavenie spotrebiteľa, ani na subjektívnom konštatovaní, že
zmluvná podmienka zakladá  hrubú nadvládu, alebo len v odkaze na formulárovú podobu zmluvných
dojednaní, ktorá je predpokladom vôbec pre úvahu neprijateľnosti zmluvnej podmienky  a predstavuje
tak podmienku a nie dôvod zakladajúci neprijateľnosť. Žalovaná takúto nerovnováhu v konkrétnom práve
alebo povinnosti oproti žalobcovi netvrdila, súd prvej inštancie ju nezistil a nestala sa zrejmou ani v
odvolacom konaní. Z pohľadu týchto právnych otázok, majúcich vo vzťahu k jeho rozhodnutiu kľúčový
význam, preto napadnuté rozhodnutie možno považovať za správne.

17. Pri právnom posúdení veci sa súd prvej inštancie dopustil pochybenia len pokiaľ ide o otázku
úročenia úveru v čase po zosplatnení úveru. V protiklade s jeho názorom podľa úvahy  odvolacieho súdu
úverového dlžníka zaťažuje povinnosť platiť úroky len za obdobie do splatnosti úveru, či už riadnej alebo
mimoriadnej v dôsledku  uplatnenia práva zosplatniť úver veriteľom. Možno súhlasiť s prvoinštančným
súdom v tom, že právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou
zmluvou, z ktorej je potrebné vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej úpravy  (§ 52 ods. 2 posledná
veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov, je
obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka.  Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného
zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej
výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa ust. §
503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky
splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť
v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za



dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon
naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na
prípad, keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež do kedy úroky
veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného
vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho
časti. Túto názorovú nezhodu, a to je potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať
istý trend, v smere nedávajúcom za pravdu právnemu názoru, z ktorého v konečnom dôsledku vyšiel
i prvoinštančný súd, jednoznačne a definitívne doposiaľ ukončený nebol. Pre objektívnosť je potrebné
konštatovať, že  predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR ( napr. rozsudok sp. zn. 32
Cdo 3830/2014) možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom
z odvolaciemu súdu známych prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti
dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca
úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v
týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch, neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej
praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto
otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho
rozhodnutia „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky
z omeškania (§ 369 OBZ)\", v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno
prehliadať, že  zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd
SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku
zodpovedajúci tejto alternatíve právneho posúdenia veci  považoval za ústavne akceptovateľný. Na
podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom
k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom  tiež na podklade týchto úvah:
Interpretácia trvania úročenia úveru musí podľa úvahy odvolacieho súdu odzrkadľovať tiež  samotnú
podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i
rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí -  odplatou veriteľa
za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo
na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Rovnako nakoniec vníma podstatu úroku
vo svojej právnej argumentácii, ktorou sa výdatne inšpiroval prvoinštančný súd, i žalobca.   Práve
možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane
dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa, predstavujú   bezprostredný
ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy
úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník  nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí
po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu
úkonu zosplatnenia pripíšeme,  nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne
spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia
(zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci  pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom
a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr rozhodne patrí.
Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie  povinnosti dlžníkom
vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé
prípady, kedy by sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo
zodpovednostných záväzkov tiež iných vedľajších plnení, majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty.
Takto napríklad po skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu
i napriek tomu, že zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako
úrok pri úveroch). Možno síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci
bežne žiadajú, treba mať ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná
o odplatu, ale o náhradu zo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo
skôr zmienené, odvolací súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Odvolací súd teda nevzhliadol
právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej
úpravy mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ
dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava.
Celkom nepatričnou je argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia
poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť



len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad
evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a
teda nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie,
zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie
dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu.
Zástancovia názoru o úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ  uspokojivo nevysporiadali ani s jeho
zrejmou kolíziou s úpravou, priznávajúcou veriteľovi za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba
úroky z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie, keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto
sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych vzťahoch je v právnej praxi jednotne odmietané.
Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií
za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (podľa ust. § 3a ods.  2 nar. vlády
SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov) limituje. Pokiaľ bol právny názor súdu
prvej inštancie v otázke úročenia úveru v čase po jeho zosplatnení veriteľom interpretačne ovplyvnený
ust. § 13 ods. 3 veta prvá zák. č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle
ktorého ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1 (právo odstúpiť zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez
uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia úverovej zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi
istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny,
možno síce prisvedčiť jeho úvahe, že toto ustanovenie skutočne počíta s úročením aj po splatnosti
úveru, vzhľadom však na jeho osobitosť, podľa názoru odvolacieho súdu z neho nemožno vyvodzovať
všeobecné interpretačné závery. Je potrebné mať totiž na zreteli, že toto zákonné ustanovenie rieši
veľmi špecifickú situáciu, ktorá nastáva len v prípade, ak spotrebiteľ využije svoje právo v lehote
14 dní od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere odstúpiť.  Odstúpenie od zmluvy spotrebiteľom
podľa tohto ustanovenia je vo svojej podstate celkom svojrázne oprávnenie, ktoré v záujme ochrany
spotrebiteľa narúša fundamentálny atribút záväzkov - záväznosť povinnosti plniť, vyjadrením ktorej je
tiež právna možnosť neplniť (odstúpiť) od zmluvy len v zákonom určených prípadoch, ktoré sú naviazané
len na nejakú vadu či porušenie právnej povinnosti. Tu zákon  umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od
zmluvy aj bez existencie dôvodu, s čím je prirodzene spojená potreba vyváženia tohto inak celkom
zrejme jednostranného a nesystémového oprávnenia. Nesystémové právo tu zákonodarca vyvážil
nesystémovou povinnosťou, potreba ktorej tu logicky vyplynula z povahy veci, keďže  pokiaľ  by tu
nedošlo k formulovaniu takto široko koncipovanej povinnosti platiť úroky až do splatenia istiny, bola by to
celkom nepochybne istá právom aprobovaná cesta, ako si peniaze požičať bezúročne. Z toho vyplýva,
že možnosť a následky realizácie práva spotrebiteľa odstúpiť od úverovej zmluvy v čase do 14 dní od
jej uzavretia predstavujú veľmi špecifickú, naviac v záväzkových vzťahoch rozhodne nie celkom typickú
situáciu, úpravu ktorej preto podľa názoru odvolacieho súdu nemožno prevziať ako pravidlo úročenia
splatného úveru v prípadoch, keď sa úver stane splatným uplynutím dohodnutej doby alebo uplatnením
práva veriteľa zosplatniť celý úver.

18. Na podklade toho odvolací súd v intenciách rozsahu a obsahu odvolacieho prieskumu uzatvára,
že napadnuté rozhodnutie je vecne správne až na časť, v ktorej súd prvej inštancie priznal žalobcovi
úrok z úveru aj za čas po jeho zosplatnení. Preto odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil napadnutý rozsudok v časti vyhovujúceho výroku, priznávajúceho žalobcovi
mimo úverovej istiny a úrokov z omeškania tiež úroky do zosplatnenia úveru (1.459,76 Eur) a vo zvyšku
vyhovujúceho výroku, a teda čo do úrokov z úveru po jeho zosplatnení, odvolací súd napadnutý rozsudok
postupom podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

19. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku v časti žaloby smerujúcej k zaplateniu úrokov po
zosplatnení úveru, z ktorých časť bola kapitalizovaná a samostatne uplatnená, v súlade s ust. § 396
ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací súd tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

21. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

22. V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia spolu sumy 16.579,03 Eur, z ktorej mu  v konečnom
dôsledku bola priznaná suma 12.466,87. Bol teda v konaní procesne úspešný v percentuálnom rozsahu



75,20 % a vo zvyšku, v percentuálnom vyjadrení 24,80 % bola  sčasti procesne úspešnou žalovaná
a sčasti za trovy zastavenej časti konania zodpovedá žalobca. Po zohľadnení procesného výsledku
konania odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania procesne úspešnejšiemu žalobcovi v
percentuálnom rozsahu 50,40 %, v ktorom jeho procesný úspech presiahol procesný úspech protistrany.

23. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania (neberúc do úvahy nekapitalizované príslušenstvo)  bola
žalovaná úspešná len čo do úrokov v sume 2.264,50 Eur a vo zvyšku bol úspešný žalobca a rozsah,
v akom odvolateľka  napadla rozsudok súdu prvej inštancie (14.731,33 Eur) možno konštatovať, že
žalobca bol v odvolacom konaní procesne úspešný v percentuálnom rozsahu 84,63 % a vo zvyšku
(15,37 %) bola procesne úspešná žalovaná. Po zohľadnení procesného výsledku odvolacieho konania
odvolací súd  priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania procesne úspešnejšiemu žalobcovi v
percentuálnom rozsahu 69,26 %, v ktorom jeho procesný úspech presiahol procesný úspech žalovanej.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Csp/177/2017", "guid": "10f260ea-ae15-4c37-a20e-8fecf38e6046:360c416c-c461-49f5-8d5c-f8d396af4bdb", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:2eb4e10f-f21d-487c-8b56-6b5a84b38164", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 5/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014 z 23. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-23", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2eb4e10f-f21d-487c-8b56-6b5a84b38164"}, {"guid": "ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e"}, {"guid": "ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 476/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 2030, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e5d3a38-48a2-4c5c-9b4c-8d78feb7c5c4"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "cd0a557c-84c8-413a-90c1-9acf6f9422c7:436d9522-5d51-4ed4-abc2-b1dcd455e77a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1211221436.1", "spisova_znacka": "5Cdo/84/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1211221436.1"}, {"guid": "3420aab0-59ea-4289-b815-0b003279fa44:2ceadb2e-802d-4064-93ee-37dfc1348af0", "ecli": null, "spisova_znacka": "19Csp/177/2017", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. 19Csp/177/2017 z 4. 9. 2017", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2017-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3420aab0-59ea-4289-b815-0b003279fa44:2ceadb2e-802d-4064-93ee-37dfc1348af0"}], "citovane_v": []}