{"guid": "30555c98-1796-4729-83f8-0f606c550f7e:ffe31c16-51d7-4424-9c4b-2023cea6489f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3", "spisova_znacka": "4Co/119/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/119/2016 z 22. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. októbra 2019, sp. zn. 4Co/119/2016, ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3", "identifikacne_cislo": "1398899903", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2019-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ffe31c16-51d7-4424-9c4b-2023cea6489f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/119/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1398899903
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: C. Z., T. C. XXX/X,
J., proti žalovaným: 1/ Q. P., T. Š. Č.. X, T., zastúpená JUDr. Igorom Klamárom, advokátom, so sídlom
Družstevná č. 5, Bratislava, 2/ D.. F. F., T. H. U. E. Č.. XX, T., o zaplatenie 8.672,81 eur s príslušenstvom,
na odvolanie pôvodnej žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17. septembra
2015 č.k. 30C 23/1998-589 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanej 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu pôvodnej žalobkyne Z. T., F..
XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom T., S. XXXX/XX, právnej predchodkyne súčasnej
žalobkyne, ktorou sa proti žalovaným 1/, 2/ domáhala spoločnej a nerozdielnej náhrady škody vo výške
8.672,81 eur s príslušenstvom, uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej 1/ trovy konania a žalovanej 2/
náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo žaloby pôvodnej žalobkyne skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 11. septembra 1997 v
dopoludňajších hodinách sa jej žalovaná 1/ vlámala do bytu, za pomoci neznámych ľudí balili a vynášali
jej bytové zariadenie do pristaveného nákladného automobilu. Privolaní príslušníci policajného zboru
zistili, že žalovaná 1/ sa dostala do priestorov bytu po vyvŕtaní zámku na dverách počas jej neprítomnosti,
čím mala vzniknúť žalobkyni škoda na bytovom zariadení a poškodením výtvarných prác v žalovanej
sume. Priebeh udalosti popísala tak, že 11.09.1997 odišla z domu o 8,20 hod., približne o 11,20 hod.
prišla domov, pričom predtým zavolala políciu. Keď vošla do bytu, príslušníci Policajného zboru už boli
v byte. Podľa jej odhadu sa v byte pohybovalo asi 8 až 10 cudzích ľudí, ktorí veci balili do vriec a krabíc
a odnášali balíky k výťahu. Asi polovica bytového zariadenia bola už naložená na sťahovanie v aute,
príslušníci prerušili sťahovanie a prikázali všetkým prítomným, aby odišli na policajnú stanicu. V byte
zostali dvaja policajti, jeden hore v byte a druhý pri naloženom aute. Na polícii všetkých vypočúvali, potom
odišla s príslušníkom policajného zboru do bytu, za jej prítomnosti policajný fotograf nafotil celú udalosť,
fotografoval všetko, čo mu nariadil vyšetrujúci policajt, bytové zariadenie naložené v aute, byt, zábery, že
zámok na vchodových dverách bol vyvŕtaný. Vo dverách bol namontovaný nový zámok. Potom dostali
príkaz vynosiť z auta veci späť do bytu. Neskôr požiadala suseda, ktorý býva na druhom poschodí, o
zdokumentovanie bytu, pričom H. D. fotografoval všetky miestnosti. Žalovaná 2/ jej ponúkla nový kľúč
od zámku, ktorý bol namontovaný, tento odmietla prijať. Večer bola znova predvolaná na políciu, byt sa



nedal uzamknúť, preto požiadala susedov, aby do doby, kým sa vráti, zostali v byte dozerať na veci.
Keď sa vrátila z polície, nepodarilo sa jej zohnať kľúčovú službu, zostala na noc v neuzamknutom byte.
Na druhý deň prichádzali postupne priatelia a rodina, ktorí je pomohli rozbaľovať balíky, vtedy sa začali
vynárať ďalšie vandalstvá a škody, ktoré neboli hneď viditeľné, a to zničené obrazy, rozbitá plastika,
diapozitívy zaliate vo vývojke, povytŕhané elektrické vedenie, garniže, poškrabaný nábytok, zašpinené
postele, rozmrazený obsah chladničky, rozbité poháre, strata negatívov. Škodu vyčíslila nasledovne:
1. vyvŕtaný zámok a odcudzená menovka - 1.554,50 Sk,
2. obnova bytového zariadenia - 16.200 Sk,
3. farba na pretretie dverí a zárubní - 370,70 Sk,
4. fotodokumentácia bytu po vlámaní - 3.969 Sk,
5. rozbité okuliare - 565 Sk,
6. znehodnotené potraviny po rozmrazení chladničky, rozbité žiarovky, poháre, natrhnutá lampa - 400 Sk,
7. strata, odcudzenie náčinia - 331 Sk,
8. odcudzené doklady xeroxy a kolky - 737,50 Sk,
9. lekárske potvrdenie - 100 Sk,
10. privolaná pomoc, benzín - 1.000 Sk,
11. oprava poškodeného fotoaparátu - 700 Sk,
12. odcudzené peniaze - 9.600 Sk
13. rozbitá plastika - 1.500 Sk,
14. zničený obraz pripravovaný na výstavu - 2.000 Sk,
15. poškodená obrazy 5 kusov, 30 x 40 - 5.000 Sk,
16. niekoľko stovák poškodených, znehodnotených diapozitívov pripravovaných pred kniha a iné žánre,
200 kusov - 80.000 Sk,
17. strata negatívov čiernobielych 6x7, 13 kusov „Vedecká konferencia schizofrénie“ - 1.950 Sk,
18. rozpracovaná práca, rozložená po dlážke celého bytu - 11.500 Sk,
19. súdny znalec - 2.000 Sk.

3. Poukázal na vyjadrenie žalovanej 1/ k žalobe, že v trestnom konaní nebola preukázaná vina, namietala
výšku škody, podľa nej nebola riadne zdokladovaná. Pri uvoľňovaní časti bytu sa jednalo o konferenčný
stôl a stoličky, kreslá, ktoré mali byť umiestnené v zabezpečenom sklade. Pri uvoľňovaní bytu veci, ktoré
mali byť podľa žalobkyne poškodené, žalovaná 1/ ani nevidela, nemohla ich nijako poškodiť. Pán T.
viackrát žiadal žalobkyňu o uvoľnenie časti bytu, aby sa mohol do neho nasťahovať, avšak žalobkyňa
to nikdy neurobila, preto ako vlastník bytu nemal inú možnosť, aby sa do bytu dostal. V čase incidentu
bol T. vlastníkom bytu podľa listu vlastníctva a poveril žalovanú 2/, aby uvoľnila časť bytu.

4. Žalovaná 2/ žiadala žalobu zamietnuť, keď pre ten istý skutok bola podaná obžaloba dňa 14.08.2001
proti pánovi T. a proti nej, prebehlo trestné konanie na Okresnom súde Bratislava III pod spisovou
značkou 2T/96/2001. Obaja boli spod obžaloby oslobodení rozsudkom zo dňa 06.03.2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 24.07.2006. Bolo preukázané, že sa nedopustila trestného činu, t.j.
porušovania domovej slobody. Nemohla teda spôsobiť žalobkyni svojím konaním žiadnu škodu. Uviedla,
že poskytovala právnu pomoc pánovi T.A.L. na základe plnej moci zo dňa 04.09.1997, plnú moc s
overeným podpisom prijala a je súčasťou spisu.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa pôvodnej žalobkyne je protizákonné konanie žalovanej 1/ v
tom, že bola osobne na mieste, osobne tiež balila jej veci, konkrétne prekladala zo skrine osobné veci,
ošatenie a bielizeň. Pred policajnými orgánmi sa predstavila ako manželka pána T.. Listom vlastníctva
k predmetnému bytu sa preukázala žalovaná 2/. Nevedela uviesť, kto konkrétne poškodil veci, nakoľko
samotné poškodzovanie nevidela. Je zdokumentovaný iba výsledok, teda vznik škody. Pokiaľ ide o
zavinenia žalovanej 2/ uviedla, že je možné, že táto objednala kľúčovú službu a zabezpečovala aj
vozidlo, ktoré malo sťahovanie uskutočniť. Podľa žalobkyne bolo na žalovaných, aby si otázku zavinenia
medzi sebou vydiskutovali.

6. Žalovaná 1/ namietala svoju zodpovednosť za škodu tvrdenú žalobkyňou, keď podľa nej na nákladnom
motorovom vozidle boli naložené len kreslá, stôl, pričom skrine mali byť v byte presunuté do tretej
miestnosti. Rozhodne poprela, že by niekto z prítomných osôb strhával lustre, vytrhával elektrické káble
a kazil vypínače. Nikto z prítomných nebol v kúpeľni, kde sa mali nachádzať diapozitívy, ktoré mali byť
zničené a podľa znaleckého posudku aj poškriabané.



7. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 420 ods. 1 - 3 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 438 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 a 3 OZ a § 443 OZ, keď z pripojeného
spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 8C/47/1997 zistil, že žalobkyňa dňa 19.06.1997 podala
žalobu na ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 150.000 Sk, ktoré konanie bolo
z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené. Z pripojeného spisu so sp. zn. 8C/229/1997 zistil, že dňa
24.09.1997 bola podaná žaloba žalobcom H. T. o vypratanie nehnuteľnosti žalobkyňou, uznesením
zo dňa 18.09.2007 súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby. Pod sp. zn. 7C/142/1997 na
Okresnom súde Bratislava III prebiehalo konanie o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva
k predmetnému bytu, žalobkyňou bola Z. T.. Rozsudkom zo dňa 08.04.2002 bola žaloba zamietnutá,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 09.09.2003.

8. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/96/2001 súd prvej inštancie zistil, že dňa
03.01.2000 bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu porušovania domovej slobody. Súčasťou
spisu je aj fotodokumentácia zo dňa 11.09.1997 vypracovaná Okresným riaditeľstvom Policajného zboru.
Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 06.03.2006, ktorým boli obaja obžalovaní (H. T. a žalovaná 2/)
oslobodení spod obžaloby, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.07.2006, poškodená žalobkyňa
bola odkázaná so svojim nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko-právnych. V
odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že na základe vykonaného dokazovania konajúci súd dospel k
jednoznačnému záveru, že bolo zistené, respektíve vylúčené, že by ktorýkoľvek z obžalovaných sa
zúčastnili sťahovania v predmetnom byte, keď H. T. je doposiaľ stále vedený ako vlastník predmetného
bytu a mal teda právo vstupovať a užívať byt.

9. Vychádzal tiež zo skutočnosti, že žalovaná 2/ založila do spisu plnomocenstvo udelené H. T.A.L. zo
dňa 04.09.1997, keď podpis H. T. bol overený notárom v ten istý deň. Zistil, že žalovaná 2/ bola zapísaná
do zoznamu advokátov dňom 01.01.1997. Poukázal aj na do spisu založenú korešpondenciu medzi
žalobkyňou a H. T.A.L., týkajúca sa vypratania predmetného bytu.

10. Tiež poukázal na znalecký posudok č. 5/1998 vyhotovený dňa 23.02.1998 súdnym znalcom z odboru
umelecké diela na základe žiadosti žalobkyne, ktorý po fyzickej ohliadke určil umelecko-historickú
hodnotu predložených konkrétnych diel, pričom celkovú hodnotu oceňovaných umeleckých diel určil
sumou 208.500 Sk.

11. Z výpovede pôvodnej žalobkyne zistil, že privolaným policajtom sa preukázala, predložila aj doklady
o tom, že návrh na exekúciu bol zamietnutý. Keď bola v byte, bolo v ňom približne 9 až 10 osôb, z toho 4
ženy. V byte zistila, že všetky veci, ktoré boli pred bytom a na nákladnom aute, boli už nasťahované do
bytu. Nevedela sa vyjadriť, kto veci vrátil späť do bytu. V byte bol stále príslušník policajného zboru, ktorý
po celú dobu byt strážil a ktorý odišiel až po jej príchode. Fotografie, ktoré sú založené v trestnom spise,
boli vyhotovené príslušníkmi policajného zboru. Sused, ktorý fotografoval byt, zachytil stav v byte po
tom, ako boli opäť do bytu vnesené veci. Žalobkyňa sa nevedela vyjadriť, kto poškodil predmetné bytové
zariadenie. Stratené diapozitívy boli podľa nej v spálni pod oknom. Potvrdila, že žalovaná 2/ sa do bytu
vrátila a dávala jej nové kľúče od bytu, z bezpečnostných dôvodov ich odmietla prevziať a zabezpečila
si nový zámok, vrátane kľúčov. Žalobkyňa ďalej uviedla, že mala na XX. poschodí prenajaté priestory,
kde mala ateliér ako fotografka a všetky negatívy boli uložené v uvedených priestoroch. V byte mala
fotografie, pretože pripravovala album pre sestru. Negatívy vyvolávala v byte, v priestoroch WC.

12. Poukázal na obsah výpovede žalovanej 1/, že spor ohľadne predmetného bytu, ktorého vlastníkom
bol plán T., pretrvával dlhé roky. Chceli sa tam nasťahovať, preto boli žalobkyni adresované viaceré listy,
aby im to umožnila. Dňa 11.09.1997 prišla do bytu, bola zabezpečená kľúčová služba, ktorú zabezpečil
plán T., tá otvorila vchodové dvere, žalovaná 2/ vyfotila celý byt, dohodli sa, ktoré veci budú presťahované
do náhradného ubytovania a ktoré do vedľajšej izby. Dve izby chceli užívať spolu s pánom T.A.L.,
jednu mala užívať žalobkyňa. Podľa nej žalovaná 2/ z bytu odišla, v čase jej prítomnosti sa s ničím
nemanipulovalo. Sťahovacie auto zabezpečoval plán T.. Rozhodne poprela, že by niekto v byte niečo
odcudzil alebo poškodil. Výlučným vlastníkom bytu bol plán T., žalobkyňa nemala v byte zriadené ani
vecné bremeno. Konala v dobrej viere, keď bola žalobkyňa viackrát vyzývaná, aby vypratala časť bytu,
čo však neurobila.

13. Tiež vychádzal z výpovede žalovanej 2/, že v roku 1996 prevzala zastúpenie pána T. advokátska
kancelára JUDr. Malého, v ktorej pôsobila ako koncipient, následne bola zapísaná do advokátskej



komory. Pán T. mal záujem užívať predmetný byt, za tým účelom kontaktovali žalobkyňu, navrhovali
rôzne riešenia, ktoré neakceptovala. V priebehu jednaní pán T. nadobudol predmetný byt do vlastníctva
dňa 27.2.1997, túto skutočnosť oznámili žalobkyni. Pokusy o mimosúdne riešenie neboli možné, bol
aj osobne na polícii, kde mu bolo povedané, že ako vlastník má právo dostať sa do vlastného bytu.
Žiadal policajné orgány, aby boli prítomné pri jeho vstupe, policajti túto asistenciu odmietli s poukazom
na jeho vlastnícke právo k predmetnému bytu. Keď sa dostavila pred byt, jej úlohou bolo predložiť
aktuálny list vlastníctva, čo aj urobila a na základe toho kľúčová služba, ktorú objednal pán T., otvorila
dvere a nainštalovala nový zámok. V zámku zostali nové kľúče od bytu. Prebehlo to profesionálne,
bez toho, aby došlo k poškodeniu vstupných dverí. V byte nebola, odišla spolu s kľúčovou službou.
Neskôr jej telefonovala pani P., aby sa do bytu dostavila, nakoľko prišla žalobkyňa aj polícia. Potvrdila, že
policajti organizovali a dohliadali na to, aby sa všetky veci vrátili do bytu. Potvrdila, že v byte nebolo nič
poškodené alebo zničené. Keď sa vrátila do bytu po výsluchu na polícii, žalobkyňu v byte nenašla, dvere
boli otvorené a zámok, ktorý bol pôvodne v poriadku, bol poškodený. Žalobkyňa v byte nebola, našla ju
u susedy, bola v zlom psychickom stave, slovne útočila, kľúč odmietla prevziať, nakoľko si zabezpečila
jeho výmenu.

14. L. C. pôvodne označený ako žalovaný, vo vzťahu ku ktorému bola žaloba vzatá späť, v rámci
svojej výpovede uviedol, že bol prítomný v byte, aby pomohol pri sťahovaní vecí z bytu. Nepamätá
sa presne, čo sťahovali. Stoličky a iné veci sťahovali do auta, ktoré bolo pred domom. Približne po
štyridsiatich minútach prišli policajti. Domnieval sa, že ku poškodeniu žiadnej veci nedošlo, žiadne
poškodené veci nevidel, dvere do bytu boli otvorené, v byte bol iba v predsieni a sťahoval nábytok z
chodby do pristaveného auta.

15. Pôvodne žalovaný Š. P. uviedol, že bol požiadaný pánom T. o pomoc pri presťahovaní, povedal mu,
že ide o jeho byt. Keď prišiel do bytu, byt bol už otvorený, bol tam pracovník kľúčovej služby, ktorý byt
otvoril, dvere ani zámok poškodené neboli. V byte boli iba v miestnostiach, v ktorých sa sťahoval nábytok,
ktorý sa presúval do inej izby, nebol v kúpeľni ani vo WC, ku poškodeniu bytového zariadenia ani iných
vecí nedošlo, nevidel, že by sa nejaké veci rozbili. Nevie uviesť, kto vyniesol veci naspäť do bytu.

16. Pôvodne žalovaná A. U. vo svojej výpovedi poprela, že by niečo poškodili, potvrdila výpoveď
žalovaných, že v byte boli asi 45 minút, nedošlo k žiadnemu poškodeniu majetku, neskôr odišli na políciu
vypovedať.

17. Súd prvej inštancie vyslovil právny názor, že predpoklady zodpovednosti za škodu OZ vyslovene
neustanovuje. Sú definované právnou teóriou a ich obsah je naplňovaný judikatúrou. Za tieto
predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 OZ označil porušenie právnej
povinnosti, vznik škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom
škody a zavinenie. Za porušenie právnej povinnosti považoval protiprávny úkon, ktorým je konanie v
rozpore s objektívnym právom, pričom nerozlišoval, či ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej
z právneho predpisu, alebo zo zmluvy, s tým, že ak došlo ku spáchaniu trestného činu, ide o takéto
konanie vždy. Mal za preukázané, že v danom prípade nešlo o trestný čin, nakoľko príslušné trestné
konanie bolo právoplatne skončené tak, žalovaná 2/ bola spod obžaloby oslobodená. Voči žalovanej 1/
sa trestné konanie neviedlo. Ak nejde o trestný čin, nepovažoval za vylúčené, aby aj v takom prípade
išlo o protiprávny úkon, keď však porušenie právnej povinnosti musí byť podľa súdu prvej inštancie
poškodeným jednoznačne preukázané.

18. V prejednávanom prípade mal za preukázané, že vlastníkom bytu v čase, keď žalované do
neho vstúpili, bol pán T.. Tiež mal za preukázané, že žalovaná ním bola riadne splnomocnená
ako advokátka na zastupovanie, a to na úkony súvisiace s vyprataním predmetného bytu. Právne
posúdil, že obe žalované konali v mene vlastníka bytu, ktorý mal právo na prístup do bytu, keď
táto okolnosť podľa súdu prvej inštancie vyplýva aj z výpovedí pána T. v trestnom konaní. Ďalej
konštatoval, že ďalším predpokladom všeobecnej zodpovednosti za škodu je existencia a vznik škody,
keď škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne
vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, peniazmi. Za tretí predpoklad označil objektívnu existenciu
príčinnej súvislosti, kauzálneho nexu, medzi porušením právnej povinnosti, protiprávnym úkonom ako
príčinou a škodou ako následkom. Príčinnú súvislosť mal za rozhodujúci moment, ktorý zakladá
zodpovednosť za škodu, pričom nestačí pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale príčinnú súvislosť
treba vždy dokazovať. Ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu - zavinenie je psychický stav, keď sa



nerozlišuje medzi úmyselným konaním a konaním z nedbanlivosti. Okolnosti treba posudzovať nielen zo
subjektívneho hľadiska, ale z hľadiska objektívneho, keď je vždy treba skúmať situáciu, ktorá existovala
v dobe, kedy došlo ku spôsobeniu škody.

19. Vo veci rozhodol so zreteľom na procesné ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) ako procesnej normy platnej do 30.06.2016, t. j. v čase vydania napadnutého rozsudku a v čase
prvoinštančného konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, s tým, že uvedené zákonné ustanovenie
upravuje dôkaznú povinnosť strán sporu, ktorá súvisí s tzv. dôkazným bremenom.

20. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že pôvodná žalobkyňa, ktorú v konaní
zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázala zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovaných
za škodu. V konaní nemal za jednoznačne preukázané, že práve žalované svojim konaním spôsobili
vznik škody, s tým, že ani jednotlivé dielčie žalované čiastky žalobkyňa nepreukázala. Vyhodnotil,
že v konaní neboli vykonané také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdili nielen vznik škody, ale aj
príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaných a vznikom škody, keď fotografie založené v trestnom spise
zachytávajú pristavené nákladné auto, veci naložené v ňom, pričom sa jedná o nábytok, oblečenie,
knihy. Konštatoval, že na fotografiách nie sú zachytené žiadne z vecí, ktoré si žalobkyňa uplatnila
ako poškodené, keď ani fotografiu fotoaparátu nepovažoval za dôkaz toho, že práve manipuláciou
žalovaných bol poškodený. Vyhodnotil v konaní za nepreukázané, že fotoaparát bol pred incidentom
bezchybný a práve manipuláciou žalovaných sa poškodil. Vo vzťahu k výmene zámku uviedol, že
vymenená vložka bola funkčná, kľúče boli žalobkyni odovzdané. Z uvedeného vyvodil, že nebol dôvod
na ďalšiu výmenu zámku. Dospel k záveru, že fotografie nezachytávajú poškodenie vecí žalobkyne tak,
ako to opisuje v žalobe. Uvedený dôkaz nepovažoval za dôkaz o vzniku škody v rozsahu podľa žaloby.
Konštatoval, že podstatnú položku tvorí náhrada škody za stratu negatívov a znehodnotenie diapozitívov.
Napriek tomu, že si žalobkyňa nechala vypracovať znalecký posudok na ocenenie týchto predmetov,
nemal za preukázané, že za poškodenie a stratu zodpovedajú práve žalované. Túto okolnosť nemal
za preukázanú ani svedeckými výpoveďami a ani listinnými dôkazmi, ktoré by vyplývali z trestného,
prípadne z vyšetrovacieho spisu. Zohľadnil, že sama žalobkyňa uvádzala, že v byte sa po jej príchode
pohybovalo osem až desať ľudí a nevie uviesť, kto veci poškodil.

21. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozpory vo výpovediach, súhlasil, že niektoré momenty strany
sporu popisovali s odstupom času inak, prípadne si protirečili, avšak za podstatné v tomto konaní mal
(a len v takom prípade by mohla byť žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie v konaní úspešná) len
preukázanie, že práve žalované svojim protiprávnym konaním jej spôsobili škodu, že škoda existovala
(dňa 11.09.1997 v čase, keď žalované sa v byte nachádzali), že existuje príčinná súvislosť medzi ich
konaním a vznikom škody a že žalované škodu zavinili aspoň z nedbanlivosti. Uzavrel, že k tomuto
nedošlo. Pre neunesenie dôkazného bremena žalobu zamietol.

22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods.
1 OSP. Úspešnej žalovanej 1/ priznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške 1.528,50 eur. Úspešná žalovaná
2/ si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal.

23. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie
pôvodná žalobkyňa a žiadala ho zmeniť a jej žalobe vyhovieť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na priebeh trestného konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 2T 96/01 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v
Bratislave pod sp. zn. 10To290/04. S právoplatným oslobodzujúcim rozhodnutím žalovanej 2/ v trestnom
konaní vyjadrila nesúhlas. Tiež poukázala na uplynutie dlhej doby od podania žaloby do rozhodnutia
súdu v preskúmavanej veci. Tvrdila, že uznesením Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. E 561/94 zo
dňa 16.09.1995 bol návrh oprávneného H. T. na výkon rozhodnutia o jej vypratanie bytu zamietnutý. Obe
žalované o tejto skutočnosti vedeli a napriek tomu jej vysťahovali veci z bytu. Veci len nepremiestňovali,
nakoľko H. T. udelil žalovanej 2/ splnomocnenie na „všetky kroky súvisiace s vyprataním bytu č. XX
na S. XX R. T.“. Jej vysťahovanie z bytu označila za organizované, keďže bola zabezpečená kľúčová
služba, nákladné auto a ľudia na pomoc. Následne sa podrobne vyjadrovala k výpovediam žalovaných
1/, 2/ a k výpovediam pôvodných žalovaných, vo vzťahu ku ktorým bolo konanie súdu prvej inštancie v
dôsledku späťvzatia žaloby voči nim právoplatne zastavené. Vyjadrila názor, že za škodu zodpovedajú



žalované 1/, 2/ spoločne a nerozdielne, a to úmyselne alebo z nedbanlivosti. Žiadala, aby sa odvolací
súd vcítil do jej situácie, keď nečakane zistila vysťahovávanie jej vecí z bytu a myslela si, že ju vykrádajú.
Z uvedeného dôvodu nie je schopná uniesť dôkazné bremeno o vzniku škody a jej výške. Namietala
záver súdu prvej inštancie, že žalovaná 2/ jej odovzdala kľúče od nového zámku, nakoľko ich odmietla
prevziať, a to za účelom potreby výmeny zámku. Vytkla súdu prvej inštancie spôsob hodnotenia dôkazov
a vyjadrila pocit, že sa prikláňal na stranu žalovaných. Napadnuté rozhodnutie označila za nebezpečný
precedens, umožňujúci, aby sa zišla tlupa ľudí a protiprávne konala bez prítomnosti poškodenej osoby.

24. Na odvolanie pôvodnej žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 2/ písomným podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 14.12.2015 a uviedla, že obsahuje mnoho nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení a
neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, preto sa ním nebude zaoberať.

25. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu pôvodnej žalobkyne vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu
písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.12.2015. K dĺžke trestného konania uviedla,
že ju neovplyvnil ani H. T. a ani žalovaná 2/. Vo vzťahu k nej trestné konanie vedené nebolo. Súhlasila
so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní spôsobenia škody žalobkyni žalovanými. Namietala
správnosť tvrdenia žalobkyne prezentovaného v konaní, že výmenu zámku uskutočnil otec žalovanej 2/,
nakoľko sa s osobou, ktorá zámok vymenila, nestretla. Ďalší obsah odvolania označila za zmätočný a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie navrhla ako vecne správny potvrdiť. Uplatnila si náhradu trov
odvolacieho konania.

26. K vyjadreniu žalovanej 2/ sa vyjadrila pôvodná žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu prvej
inštancie dňa 05.02.2016 tak, že jej podanie neobsahuje žiadne argumenty, je z neho zrejmá arogancia
bez sebareflexie a skutočnosť, že jej žalovaná 2/ spôsobila protiprávnym konaním škodu.

27. Pôvodná žalobkyňa v rámci svojej odvolacej repliky na vyjadrenie žalovanej 1/ realizovanej
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa
05.02.2018 upriamila pozornosť na dĺžku súdneho konania a na svoj vek. Uviedla, že žalované 1/,
2/ umožnili vniknutie do bytu neoprávneným osobám, ktoré sa podieľali na znehodnotení vecí v jej
vlastníctve. Vytkla súdu prvej inštancie ľahkosť, s akou sa o zamietnutí žaloby vysporiadal. Uviedla,
že v malom trojizbovom byte bolo v inkriminovanom čase 9 osôb a viacerí policajti. Tvrdila, že zámok
vymieňal otec žalovanej 2/, hoci ide o irelevantnú vec, avšak upresňujúcu. Žalovaná 2/ s otcom z
miesta činu ušli. Ostatní vypovedali na polícii a čakali na príchod žalovanej 2/, ktorá podľa nej za
škodu nesie zodpovednosť. Len obe žalované vedeli, že návrh na vykonanie exekúcie bol zamietnutý,
ktoré rozhodnutie nerešpektovali. Vyjadrila názor, že obe žalované porušili zákon svojím svojvoľným
správaním a za to musia niesť zodpovednosť.

28. Žalovaná 1/ v rámci svojej odvolacej dupliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 05.03.2018 sa pridržiavala svojich
predchádzajúcich vyjadrení. Namietala vhodnosť a opodstatnenosť invektív žalobkyne voči konajúcim
sudcom. Tvrdenie žalobkyne o prítomnosti otca žalovanej 2/ pri výmene zámkov označila za ničím
nepodložené a nepreukázané. Trestné konanie bolo podľa nej vedené náležite. Namietala relevanciu
ostatných námietok žalobkyne.

29. Pôvodná žalobkyňa vo svojej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 23.04.2018 sa ohradila voči tvrdeniu
žalovaej1/ o jej invektívach na sudcov, nakoľko sa len vyjadrovala k dĺžke súdnych konaní. Uviedla, že
kľúčová služba (pán F.) násilne otvorila byt. Tiež uviedla, že viac k veci nemá čo dodať.

30. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli.

31. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

32. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.



33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1
CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3
v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie pôvodnej žalobkyne nie je dôvodné, keď súd
prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie a v rozsahu potrebnom z hľadiska
skutočností potrebných pre posúdenie uplatneného nároku a obrany proti nemu, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil.
Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP),
z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a v odvolaní uvádzané
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver neunesení
dôkazného bremena pôvodnou žalobkyňou o dôvodnosti uplatneného nároku. Odvolací súd sa preto
vyjadruje len k jej odvolacím námietkam.
Vo všeobecnosti poukazuje na prejednaciu zásadu ovládajúcu občianske súdne konanie, ktorá spočíva
v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu konania.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy
k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného
bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu
podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná.
Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca. Dôkaznú
povinnosť má síce aj žalovaný, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej
povinnosti žalobcom.

34. V danej veci súd prvej inštancie správne posúdil rozloženie dôkazného bremena strán sporu a
správne posúdil otázku jeho unesenia.

35. Podľa § 132 OSP ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016, t. j. aj v čase prvoinštančného
konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy
každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo
vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. S uvedeným ustanovením korešponduje i
aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2
CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

36. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré
boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

37. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

38. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).



39. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim
spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne právne posúdil, že žalobkyňa v
preskúmavanom konaní neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdených skutočnostiach, že žalovaná
1/ a žalovaná 2/ svojím spoločným a nerozdielnym konaním jej v relevantnom čase a relevantným
spôsobom spôsobili škodu na jej majetku v žalovanej výške. Jeho hodnoteniu vykonaného dokazovania
nemožno vytknúť nezákonnosť a nelogickosť, keď žalobkyňa s postavením pána sporu ich označila
za žalované strany sporu a navrhla vykonanie dôkazov o svojich tvrdeniach, pričom ich vyhodnotením
jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach nebolo možné dospieť k záveru o preukázaní skutočností
uvádzaných v žalobe. Odvolací súd sa s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie stotožňuje a
odkazuje naň. V konaní nebolo preukázané, že práve žalované sa dopustili vo vzťahu k žalobkyni
protiprávneho konania, keď voči žalovanej 1/ sa trestné konanie neviedlo, žalovaná 2/ bola spod
obžaloby oslobodená. Iné protiprávne konanie žalovaných žalobkyňa nešpecifikovala. V konaní
bolo jednoznačne preukázané, že obe žalované konali na pokyn H. T. ako výlučného vlastníka
predmetného bytu, a to aj pokiaľ ide o vypratávanie hnuteľných vecí žalobkyne a aj o výmenu
zámku. Žalobkyňa žiadnym z ňou navrhnutých a vykonaných dôkazných prostriedkov nepreukázala
svoje tvrdenia, že žalovaná 1/ alebo žalovaná 2/ jej spôsobili škodu na konkrétnych žalobkyňou
špecifikovaných hnuteľných veciach, a vo výške, v akej si nárok na náhradu škody uplatnila. Pre
úspešnosť žaloby o náhradu škody je nevyhnutné preukázanie kumulatívneho naplnenia predpokladov
pre vznik zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 OZ, ktorými sú protiprávne konanie, vznik
škody a jeho výška, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou a zavinenie
označených zodpovedných subjektov. V danom prípade aj za eventuálneho predpokladu protiprávneho
konania žalovaných nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané, že žalované spôsobili žalobkyni
škodu v priamej príčinnej súvislosti s takýmto konaním, t. j. škodu na žalobkyňou špecifikovaných
veciach. Vychádzajúc z vyššie uvedenej prejednacej zásady ovládajúcej občianske súdne konanie
potom nebolo možné žalobe vyhovieť. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa výmeny zámku,
túto odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú, nakoľko bolo potrebné vziať do úvahy tú v konaní
nespornú skutočnosť, že v relevantnom čase bol výlučným vlastníkom H. T., na ktorého pokyn bol
zámok vymenený. Žalobkyňa, ktorá mala v byte v jeho výlučnom vlastníctve zložené svoje osobné
veci, kľúč od vymeneného zámku dostala. Žalobkyni, ktorá nebola vlastníčkou bytu, neprináležalo
právo výmeny zámku. Na uvedenom právnom posúdení veci nemení nič ani skutočnosť, že exekučný
návrh na vypratanie žalobkyne bol zamietnutý (žaloba o vypratanie bytu bola vzatá späť a konanie o
nej bolo zastavené), nakoľko táto skutková a právna okolnosť nezakladá zodpovednosť označených
žalovaných na tvrdenej ujme žalobkyne v žalovanej výške, a to práve vzhľadom na vyššie uvedenú
právnu argumentáciu súdu prvej inštancie a súdu odvolacieho. Hodnotiť vykonané dôkazy je oprávnený
len konajúci súd, pričom v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/O4), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04) a nepatrí sem ani právo strany
sporu dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97).

40. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky pôvodnej žalobkyne za
nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech oboch žalobkýň v odvolacom konaní. Žalovanej
1/ preto priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, žalovanej 2/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "30C/23/1998", "guid": "6985bce9-a906-4bca-9f81-c4f907a4d1b8:d8a0070d-1187-45d5-becb-cc675aeab521", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}], "citovane_v": [{"guid": "30555c98-1796-4729-83f8-0f606c550f7e:12d2ddbb-4d9e-427d-8696-2e637b95f9fd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3", "spisova_znacka": "4Co/119/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/119/2016 z 22. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1398899903.3"}]}