Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/563/2015 z 7. 11. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 7. novembra 2016, sp. zn. 13Co/563/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6214208805.1 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/563/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6214208805.1 | 2016-11-07 | Rozhodnutie Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 71 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/922a7946-9512-48d1-9832-39d32caf9f65 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6214208805.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/563/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214208805
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6214208805.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice
Kočičkovej a sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci žalobcu
E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. A. XX, zastúpeného JUDr. Alanom Zvarom, advokátom so sídlom vo
Veľkom Krtíši, SNP 1/A, proti žalovanej V. J. - J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. Q. L.. XX, XXX XX Q.,
W. republika, zastúpenej Mgr. Gabrielou Novákovou, advokátkou so sídlom Mierové nám. 452, 991 28
Vinica, v konaní o určenie výživného na manžela, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Veľký Krtíš č. k. 2C/324/2014-56 zo dňa 22. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu o určenie manželského výživného,
zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 150 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky
súdny poriadok (OSP) tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol: Podaným návrhom sa navrhovateľ
domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť platiť mu počnúc od 27.11.2014 výživné v sume 200 Eur
splatné k jeho rukám, vždy do 15.dňa v mesiaci, zároveň žiadal súd, aby uložil odporkyni povinnosť
nahradiť mu trovy konania a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V návrhu navrhovateľ uviedol,
že s odporkyňou sú manželmi od XX.XX.XXXX a z ich manželstva pochádza syn E., nar. 25.XX.XXXX.
S odporkyňou v súčasnosti nežijú v spoločnej domácnosti od 03.07.2014, odporkyňa sa odsťahovala
zo spoločnej domácnosti do W. republiky, kde podľa jej vyjadreniu plánuje trvale ostať. Pracuje tam ako
opatrovateľka a dosahuje čistý príjem 1.300 Eur. Ďalej uviedol, že on je invalidným dôchodcom, poberá
invalidný dôchodok 223,70 Eur, iný príjem nemá. Čo sa týka jeho majetkových a rodinných pomerov,
býva v spoločnej domácnosti so synom v rodinnom dome, ktorý je ešte v čiastočne nezrekonštruovanom
stave, keďže sa jedná o starší rodinný dom, ktorý si prerába. Poukázal na to, že on osobne vykoná
všetky domáce práce pre maloletého syna, ako aj pre seba a to tak, že mu zabezpečuje stravu, perie,
žehlí, tiež sa o maloletého stará pokiaľ ide o jeho prípravu na školskú dochádzku a mimoškolskú činnosť.
Zdôraznil tú skutočnosť, že odporkyňa mu neprispieva na spoločnú domácnosť žiadnou sumou, nie je
nápomocná ani osobným prispením k výchove syna, k vedeniu domácnosti. Spoločne so synom ich
mesačné výdavky predstavujú 451 Eur, ktoré presahujú jeho doterajší príjem, túto situáciu je nútený
riešiť pôžičkami a finančnou pomocou od svojich rodičov. Na pojednávaní sa navrhovateľ pridržiaval
podaného písomného návrhu a ďalej uviedol, že pokiaľ vyčíslil výdavky na domácnosť, v jednej polovici
je tam časť výdavkov zahrnutá aj pre maloletého syna. Potvrdil tú skutočnosť, že zo strany odporkyne
boli uhradené ich spoločné dlhy v sume cca 24.000 Eur a to z finančných prostriedkov, ktoré podľa nej
Dr. J. daroval odporkyni, podľa neho sa nejednalo o pôžičku. Ďalej uviedol, že on sa snažil nájsť si
prácu, osobne navštívil štyri firmy, avšak keď uviedol, že je invalid, nechceli ho zobrať do práce. Priznal



tú skutočnosť, že si niekedy zvykne privyrobiť, nakoľko vlastní dodávku. Zvykne si privyrobiť od 10-20
Eur, avšak v období od novembra 2014 do marca 2015 si takýmto spôsobom neprivyrobil. Priznal tú
skutočnosť, že po rozvode manželstva predal osobné motorové vozidlo Fiat Punto za sumu 600 Eur. K
tejto sume mu doložili jeho rodičia sumu 500 Eur a zakúpil osobné motorové vozidlo značky Opel Astra
G a to pre ich maloletého syna.

Odporkyňa bola na súdne pojednávanie riadne predvolaná, jej právna zástupkyňa ospravedlnila jej
neúčasť na pojednávaní s tým, že táto nemohla vycestovať na územie SR. Právna zástupkyňa na
súdnom pojednávaní ďalej uviedla, že ona žiada návrh navrhovateľa zamietnuť v zmysle ustanovenia
§ 75 ods. 2 Zákona o rodine pre rozpor s dobrými mravmi. Poukázala na odôvodnenie rozvodového
rozsudku účastníkov konania, v ktorom bolo uvedené, že jednou z príčin rozvratu bolo aj správanie
navrhovateľa, ktorý na odporkyňu, ako svoju bývalú manželku žiarlil a fyzicky ju napádal. Ďalej žiadala
zohľadniť tú skutočnosť, že finančná situácia v rodine účastníkov bola taká, že odporkyňa bola nútená
vycestovať za prácou do zahraničia. Zdôraznila tú skutočnosť, že na splatenie spoločných dlhov
si odporkyňa zobrala pôžičku. Ďalej uviedla, že podľa jej vedomostí aj navrhovateľ má nadviazanú
mimomanželskú známosť, ktorá skutočnosť je všeobecne známa, avšak ju poprel. Ďalej žiadala, aby súd
prihliadol aj na tú skutočnosť, že po rozvode manželstva navrhovateľ predal motorové vozidlo značky
Fiat Punto, pričom časť finančných prostriedkov vložil do nákupu motorového vozidla pre maloletého
syna účastníkov, čo je nezvyklé, pretože maloletý je v takom veku, že nemá ešte vodičské oprávnenie
a takáto kúpa nemá svoje opodstatnenie.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa s potvrdením Obecného úradu U.
A. zo dňa 27.10.2014, uznesením tunajšieho súdu zo dňa 04.12.2014 č.k. 2C/324/2014-7, vyjadrením
k návrhu zo dňa 16.02.2015, fotokópiou zápisnice z pojednávania dňa 24.11.2004 sp.zn. 7P/177/2014,
ako aj rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 02.02.2015 č.k. 7P/177/2014-72, ako aj
pripojeným spisom tunajšieho súdu sp.zn. 7P/164/2014, Zmluvou o pôžičke s prekladom do jazyka
slovenského, podaním OO PZ Dolná Strehová zo dňa 27.01.2014 adresovaným Y.. T. U. a fotokópiou
technického preukazu motorového vozidla EVČ 810 BR.

Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že účastníci konania uzavreli manželstvo
dňa XXX pred Matričným úradom v F.. Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 09.02.2015
č. k. 7P/164/2014-72 bolo manželstvo účastníkov rozvedené, maloletý E. pochádzajúci z manželstva
účastníkov bol na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti otca a matka bola zaviazaná
prispievať na neho výživným vo výške 170 Eur mesačne. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňom 04.03.2015. V odôvodnení tohto rozsudku sa uvádza, že podľa názoru súdu išlo o neriešené
problémy v rodine, jednalo sa najmä o problémy finančného charakteru, zadĺženie sa obidvoch
účastníkov malo podiel na rozvrate ich vzájomných vzťahov a aj odporcove správanie k navrhovateľke,
keď ju fyzicky napadol a jeho žiarlivosť prispeli k prehĺbeniu a citovému odcudzeniu. Uvedené skutočnosti
a okolnosti boli aj príčinami rozvratu manželstva účastníkov. Pri úprave a výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva súd vychádzal u odporkyni z príjmu
mesačne vo výške 900 Eur s tým, že táto má zabezpečené u zamestnávateľa bezplatné bývanie,
bezplatnú stravu a ďalšie výdavky, ktoré sú výlučne výdavky charakteru, ktoré podľa názoru súdu nebolo
nevyhnutné vynaložiť. Súd poukázal na výdavky, ktoré má matka na splácanie pôžičky vo výške 500
Eur, ktorými spláca poskytnutú pôžičku vo výške 24.000 Eur, táto si mala zvážiť okolnosti poskytnutého
úveru, preto potom súd na splátky vo výške 500 Eur neprihliadol. Právna zástupkyňa navrhovateľky súdu
predložila zmluvu o pôžičke uzavretú medzi Dr. V. J. ako poskytovateľom pôžičky a odporkyňou ako
príjemcom pôžičky, z ktorej vyplýva, že Dr. V. J. poskytne odporkyni súkromnú pôžičku v sume 24.000
Eur s tým, že táto sa vyplatí odporkyni dňa 14.07.2014. Odporkyňa sa zaviazala, že pôžičku splatí v
mesačných splátkach po 500 Eur s tým, že splátky sú splatné vždy na konci mesiaca počnúc mesiacom
júl 2014. Navrhovateľ potvrdil tú skutočnosť, že zo sumy 24.000 Eur boli splatené všetky dlhy účastníkov,
ktoré vznikli počas trvania manželstva. Tieto finančné prostriedky odporkyňa poukázala na jeho účet s
tým, že on zabezpečil, aby z jeho účtu boli vyplatené dlhy jednotlivým nebankovým subjektom, ako aj
bankám. Poukázal na to, že podľa jeho názoru sa nejedná o pôžičku, ale o dar zo strany Dr. J. voči
odporkyni. Navrhovateľ v súčasnej dobe poberá invalidný dôchodok vo výške 226 Eur. V čase podania
návrhu poberal dôchodok 223,70 Eur.

Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak
jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná



úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti
súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Podľa ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Vyživovacia povinnosť medzi
manželmi vzniká uzavretím manželstva a trvá až do jeho zániku. Manželia, ako to vyplýva z citovaného
ustanovenia § 71 Zákona o rodine, majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či žijú spolu,
alebo nežijú a ich hmotná a kultúrna úroveň má byť v zásade rovnaká. Táto skutočnosť je odôvodnená
ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva z ich rovnakých práv a povinností v manželstve. Ak jeden
z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná
úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. V zmysle citovaného ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona
o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z citovaných zákonných
ustanovení vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v
dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované
manželstvo, a ktoré sú výslovne uvedené v zákone o rodine. Z ustanovenia § 15 Zákona o rodine vyplýva,
že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná
starostlivosť o deti a domácnosť. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine je významná tá okolnosť, z
akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože práve dôvod neplnenia vyživovacej
povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je, alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve
na tomto základe bude možno posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej
povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru, všeobecne platných
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti, všeobecnej
uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým
mravom . Súd vyhodnotil správanie sa navrhovateľa počas trvania manželstva, ktoré bolo také, že tento
žiarlil, navrhovateľku fyzicky napadol, ktorú skutočnosť súd považoval za jednu z príčin spôsobujúci
rozvrat manželstva účastníkov , za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo ďalej preukázané,
že odporkyňa vycestovala za prácou do zahraničia, pretože v manželstve účastníkov bol nedostatok
finančných prostriedkov, navrhovateľ sa stal invalidným a bolo potrebné splácať ich spoločné dlhy. Súd
poukazuje na to, že odporkyňa si práve za týmto účelom zobrala pôžičku od Dr. V. J., ktorú skutočnosť
preukázala a z tejto pôžičky splatila spoločné dlhy účastníkov konania, ktorú skutočnosť potvrdil aj
samotný navrhovateľ. Navrhovateľ len v tomto konaní uvádzal, že zo strany Dr. V. J. sa malo jednať
o dar pre odporkyňu, avšak odporkyňa preukázala, že zmluva o pôžičke bola riadne uzavretá, pričom
Dr. V. J. by nemal žiadny dôvod k tomu, aby takéto finančné prostriedky daroval aj navrhovateľovi,
keďže sa jednalo aj o časť jeho dlhov. Súd sa stotožnil aj s tvrdením právnej zástupkyne odporkyne
v tom smere, že finančná situácia navrhovateľa nie je taká zlá , ako to uvádza, keďže po rozvode
manželstva účastníkov predal osobné motorové vozidlo zn. Fiat Punto patriace do bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov za sumu 600 ,- Eur ,ktoré finančné prostriedky však nepoužil na hradenie
výdavkov domácnosti ,ale ich investoval do kúpy osobného motorového vozidla ,ktorého ako vlastník je
vedený maloletý syn účastníkov , ktorý 25.1.2015 dovŕšil len vek 15 rokov. S prihliadnutím na vykonané
dokazovanie, na správanie navrhovateľa konštatované aj v odôvodnení rozvodového rozsudku mal súd
za to, že priznanie výživného navrhovateľovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi, preto potom súd
návrh navrhovateľa zamietol.

O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak sú
tu dôvody hodne osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom, alebo z
časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosť a dôkazy uplatniť. V predmetnej veci bola odporkyňa v konaní úspešná, avšak súd jej
náhrada trov konania nepriznal, pričom prihliadol na tú skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku o rozvode
manželstva účastníkov súd uviedol, že aj odporkyňa prispela k rozvratu manželstva účastníkov, nakoľko
nadviazala mimomanželskú známosť. Preto potom súd vyslovil, že odporkyni sa náhrada trov konania
nepriznáva.



3. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že sa
domnieva, že súd prvej inštancie neodôvodnil zamietnutie návrhu na priznanie manželského výživného
v súlade so zákonom, pretože nie je možné správanie žalobcu vyhodnotiť ako správanie, ktoré by bolo
v rozpore s dobrými mravmi. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že porušenie dobrých
mravov musí byť kvalifikované ako obzvlášť závažné správanie takmer hraničiace s trestnou činnosťou.
Ďalej poukázal na to, že už v zápisnici z pojednávania v konaní o rozvod manželstva vedenom na
Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 7P/164/2014 sa uvádza, že samotná žalovaná uviedla, že mu
bola počas manželstva neverná a priznala, že k rozpadu manželstva prispel aj jej vzťah s Dr. V. J., s
ktorým už za trvania manželstva žila v spoločnej domácnosti. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva,
ďalší rozpor s tvrdením súdu prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, že Dr.
V. J. nemal žiadny dôvod, aby finančné prostriedky daroval účastníkom. V spisovom materiály je síce
priložená zmluva o pôžičke, avšak táto zmluva o pôžičke je podľa žalobcu neplatná, pretože ju uzavrela
žalovaná, len samotná bez vedomia žalobcu a keďže suma 24 000 € nie je bežná vec, nie je táto
zmluva o pôžičke podľa žalobcu platným právnym úkonom. Naviac, táto pôžička v podstate patrí do
masy BSM, teda spoludlžníkom je aj žalobca. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že zo záverov súdu v
konaní o rozvod manželstva, uvedených v odôvodnení rozsudku o rozvode manželstva vyplýva, že
obidvaja manželia mali veľký podiel na rozvode manželstva, preto sa nemožno stotožniť s tvrdením súdu
prvej inštancie v tomto konaní, že rozvod manželstva spôsobil žalobca. V uvedenej súvislosti žalobca
v odvolaní uviedol, že fyzické napadnutie žalovanej z jeho strany nebolo závažného charakteru, ale
došlo k nemu počas bežnej hádky zo žiarlivosti a toto sa odohralo 7 rokov dozadu, takže to nemohla byť
príčina rozvodu manželstva. Jediná príčina rozvodu manželstva bola podľa žalobcu nevera žalovanej
a jej následné opustenie spoločnej domácnosti. Podľa názoru žalobcu bola to práve žalovaná, ktorá
sa dopustila konania v rozpore s dobrými mravmi, pretože opustila maloletého syna a nechala ho v
osobnej starostlivosti invalidného otca. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že motorové vozidlo Fiat Punto,
na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v odôvodnení v rozsudku, nebolo do právoplatnosti rozsudku o
rozvode manželstva finančne vysporiadané, pričom podľa žalobcu je potrebné zdôrazniť, že spolu s
maloletým synom potrebujú osobné motorové vozidlo, keďže bývajú v odľahlej obci a často navštevujú
lekára, nakoľko maloletý syn má okrem psychických problémov aj zdravotné problémy so srdcom.

4. Žalobca v odvolaní poukázal tiež na to, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku odcitoval
ust. § 75 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, podľa ktorého súd má pri rozhodovaní o nároku na manželské
výživné prihliadať aj na starostlivosť o domácnosť, tak žalobca má maloletého syna zvereného do
osobnej starostlivosti a sám sa o neho stará. V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie alebo aby odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrhu žalobcu
vyhovie a určí manželské výživné za obdobie od 27. 11. 2014 do 04. 03. 2015.

5. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu podľa ust. § 379 a ust. § 380 zák. č.
160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa
ust. § 385 ods. 1 CSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd
z hľadiska procesného postupoval podľa príslušných ustanovení zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok, to je podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, kde sa v Piatej časti označenej ako Spoločné,
prechodné a záverečné ustanovenia v § 470 ods. 1 a 2, veta prvá uvádza: „Ak nie je ustanovené inak
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“.

7. Z uvedeného je zrejmé, že právne účinky odvolania podaného žalobcom za predchádzajúcej právnej
úpravy uskutočnenej zákonom č. 99/1963 Zb., Občianskym súdnym poriadkom zostali zachované, avšak
odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal podľa príslušných ustanovení zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného
sporového poriadku, t. j. podľa právnej úpravy účinnej od 01. 07. 2016.

8. Po preskúmaní správnosti záverov okresného súdu z hľadiska odvolacích námietok žalobcu odvolací
súd uvádza, že okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s uplatneným nárokom žalobcu,
svoje rozhodnutie riadne, v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP (ktorému v zmysle právnej úpravy účinnej



od 01. 07. 2016 zodpovedá ust. § 220 OSP) odôvodnil, pričom na základe zisteného skutkového stavu
dospel k záveru, že priznanie manželského výživného žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi,
preto návrh žalobcu zamietol a to aj s prihliadnutím k tomu, že žalovaná mala záujem riešiť finančnú
situáciu v manželstve so žalobcom, nakoľko z finančných prostriedkov, ktoré si na tento účel, potom
čo odišla za prácou do Nemecka, požičala splatila dlhy, ktorými bola spoločná domácnosť so žalobcom
zaťažená, v dôsledku čoho veritelia v súdnych konaniach vedených za účelom uspokojenia svojich
pohľadávok zobrali žaloby späť, čo odvrátilo hrozbu prípadných exekúcií.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetnom konania je nárok na manželské výživné v zmysle ust. § 71
ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej v texte len Zákon o rodine), ktoré patrí do systému zákonných
vyživovacích povinností upravených v Zákone o rodine. Pre priznanie manželského výživného je
potrebné skúmať, či sú splnené kritériá na priznanie takéhoto nároku vymedzené v zákone (§ 71 ods. 1
Zákona o rodine), pričom v zmysle ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať ak by to
bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí vo vzťahu k výživnému pre maloleté dieťa.

10. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný
súd na posúdenie nároku žalobcu na manželské výživné aplikoval ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine,
pretože zistil, že žalobca žalovanú počas manželstva fyzicky napadol, čo vyhodnotil ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi, preto s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná vycestovala za prácou do
zahraničia, aby vyriešila zlú finančnú situáciu spoločnej rodiny so žalobcom (nakoľko v manželstve bol
nedostatok finančných prostriedkov a bolo potrebné splácať spoločné dlhy v celkovej výške 24 000 €),
žalobcovi uplatnený nárok na manželské výživné nepriznal. Žalobca v odvolaní okresnému súdu vytkol
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, s čím sa nemožno stotožniť, pretože okresný súd v potrebnom
rozsahu vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že priznanie manželského výživného
uplatneného žalobcom by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto aj v rozpore s ust. § 75 ods. 2 Zákona
o rodine. Žalobca v odvolaní ďalej argumentoval tým, že sa osobne stará o maloletého syna a preto by
táto skutočnosť mala byť pri rozhodovaní súdu zohľadnená. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza,
že maloletý syn má voči žalovanej osobitný nárok na výživné, preto túto skutočnosť nie je možné vo
vzťahu k nároku žalobcu zohľadniť. Skutočnosť, že žalobca sa sám stará o maloletého syna a uspokojuje
jeho potreby vo forme bývania a stravy je možné zohľadniť pri určení výšky vyživovacej povinnosti
matky voči spoločnému maloletému dieťaťu. Pokiaľ žalobca v odvolaní ďalej tvrdí, že práve žalovaná
konala v rozpore s dobrými mravmi pokiaľ opustila spoločnú domácnosť a vycestovala do Nemecka,
odvolací súd uvádza, že okresný súd sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal aj keď žalovaná si
nárok na manželské výživné neuplatňuje a teda nie jej konanie je predmetom posudzovania v zmysle
ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, pričom zistil, že žalovaná pôvodne vycestovala do Nemecka za
prácou, nie kvôli mimomanželskému vzťahu. Spoločné manželstvo so žalobcom bolo zaťažené dlhmi,
pod hrozbou exekúcií, preto hľadala východisko zo vzniknutej situácie. Napokon z peňazí, ktoré si
požičala vyplatila dlhy, čím odbremenila v tom čase ešte spoločnú domácnosť so žalobcom. Pokiaľ ide o
argumentáciu žalobcu, že správanie žalobcu z hľadiska nároku na manželské výživné nemožno hodnotiť
ako správanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože porušenie dobrých mravov musí byť
kvalifikované ako obzvlášť závažné správanie, takmer hraničiace s trestnou činnosťou, odvolací súd
uvádza, že dobrými mravmi sú pravidlá správania, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané
a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR
z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011). Medzi pravidlá správania spoločnosťou akceptované rozhodne
nepatrí a ani nemôže patriť fyzické násilie v akejkoľvek forme a akejkoľvek intenzity, preto sa nemožno
stotožniť s argumentáciou žalobcu, že za konanie v rozpore s dobrými mravmi možno považovať len
konanie, ktoré je obzvlášť závažné a hraničí s trestnou činnosťou. Rovnako neobstojí, tak ako bolo
vyššie uvedené, ani argumentácia žalobcu, že práve žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, keď
opustila spoločnú domácnosť, pretože pôvodným impulzom opustenia spoločnej domácnosti žalovanou
bola snaha vyriešiť dlhy spoločnej domácnosti so žalobcom pracovnou angažovanosťou v zahraničí a
nie mimomanželský vzťah žalovanej, tak ako to vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvej
inštancie.

11. Na základe uvedených skutočností, po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z
hľadiska odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd uvádza, že odvolaním napadnuté rozhodnutie
okresného súdu je vecne správne a preto ho ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.



12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

13. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).