Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/5/2015 z 21. 3. 2017
Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2017, sp. zn. 2Sž/5/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1
Najvyšší súd | 2Sž/5/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1 | 2017-03-21 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 6 ods. 5 zákona č. 589/2007 Z. z., § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f75c37a-8ab9-4631-906a-2ad5aab75a14
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sž/5/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015010029
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1

Rozhodnutie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci navrhovateľa: MAC
TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre
vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, v konaní o opravnom
prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015   p o
t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ   j e   p o v i n n ý   zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet podľa priloženého
platobného predpisu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015 ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z.  o vysielaní a
retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z.
pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 6 000 € za porušenie povinností
ustanovených v § 20 ods. 3 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.

Povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. navrhovateľ podľa odporkyne porušil tým,
že na programovej službe JOJ odvysielal dňa 19. septembra 2014
- o cca 20:54:23 hod., 21:30:56 hod., 21:52:55 hod., 22:44:16 hod., 22:50:40 hod., 23:33:18 hod. a
23:54:23 hod. upútavky na program Útek zo Sibíri, ktoré neoznačil totožným grafickým symbolom ako
samotný program vysielaný dňa 20. septembra 2014 o cca 20:31 hod. na programovej službe JOJ,
- o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod. upútavku na program Výkupné, ktorú neoznačil totožným grafickým
symbolom ako samotný program vysielaný dňa 21. septembra 2014 o cca 22:42 hod. na programovej
službe JOJ,
čím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania
audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo
iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Jednotný systém označovania“).

Povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. podľa odporkyne navrhovateľ porušil tým,
že program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 19. septembra



2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil
zaradením reklamy päťkrát.

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísala skutkový priebeh každého čiastkového skutku
a procesné úkony vykonané v priebehu správneho konania.
V odôvodnení rozhodnutia Rada poukázala na kolíziu ústavného práva na slobodu prejavu a iných
právom chránených záujmov. Sloboda prejavu nie je absolútna a je možné je obmedziť na základe
kumulatívneho splnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka legality),
musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality) a musí sledovať legitímny
cieľ (požiadavka legitimity), ktorý vyplýva z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústava
SR zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti.

Požiadavka zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený osobitným predpisom,
zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany maloletého diváka
pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby
ochrany mravnosti  - záujmu chráneného Ústavou SR. Táto požiadavka je jednoznačne zakotvená v
právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou
nedospelých osôb, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 20 zákona č. 308/2000 Z. z.
Podmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu je teda nepochybne naplnená.

Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie
slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom,
v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže zákonodarca využil
ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je
potrebné považovať tento princíp za zachovaný. Rade neprináleží zachovanie proporcionality v tejto
rovine skúmať.

Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných
ustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.
obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci
skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať.

V tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia
administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa (zaviesť a uplatňovať
jednotný systém označovania) zakotvenej v ustanovení § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. sledujúc
legitímny cieľ ochranu mravnosti.

S poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a ustanovenia § 6 ods. 5 a § 1
ods. 6 Jednotného systému označovania rada uviedla, že je povinnosťou vysielateľa označiť upútavku
rovnakým grafickým symbolom akým je označený samotný program, na ktorého vysielanie upútavka
divákov upozorňuje. Z definície upútavky podľa § l ods. 6 Jednotného systému označovania vyplýva,
že je formou vlastnej propagácie, ale je definovaná užšie. Pre označovanie upútaviek grafickými
symbolmi podľa Jednotného systému označovania platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek
programovej služby, ktoré napĺňajú iba definíciu vlastnej propagácie alebo ktoré predstavujú oznámenie
o vlastnom programe, nakoľko upútavky sa označujú rovnakým grafickým symbolom ako programy,
na ktorých vysielanie upozorňujú, bez ohľadu na to, či obsahujú klasifikačné kritéria opodstatňujúce
označenie upútavky daným grafickým symbolom.

Opodstatnenosť prísnejších kritérií je možné dôvodiť primárnym cieľom upútavky, a tým je upútať diváka,
strhnúť a udržať jeho pozornosť na konkrétny program (napr. odvysielaním zaujímavých sekvencií filmu)
tak, aby si divák naplánoval jeho sledovanie. V rámci upútavky sú preto divákovi sprostredkované
informácie o názve programu, presnom čase a dni jeho odvysielania, na základe ktorých je potom divák
schopný identifikovať, resp. rozpoznať vybraný program, príp. inú časť vysielania a naplánovať si jeho
sledovanie. S tým úzko súvisí aj povinnosť vysielateľa označiť upútavku totožným grafickým symbolom
ako samotný program, v dôsledku čoho sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za maloletých) vie
rozhodnúť, či nechá pri sledovaní vybraného programu maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou.



Podľa odporkyne je vo verejnom záujme chrániť maloletého diváka, ktorý patrí vzhľadom k jeho
vyššej senzitivite, menšej schopnosti vytvárania si kritického odstupu od obsahu programu, ako
aj nedostatočnej životnej skúsenosti v porovnaní s dospelým divákom k viac ohrozenej skupine
prijímateľov.

Upútavky na program Útek zo Sibíri boli dňa 19. septembra 2014 o cca 20:54:23 hod., 21:52:55
hod., 22:50:40 hod. a 23:54:23 hod. odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného
systému označovania. Upútavky na program Útek zo Sibíri odvysielané dňa 19. septembra 2014 o cca
21:30:56 hod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod. boli označené grafickým symbolom Jednotného systému
označovania ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Program, ktorého vysielanie bolo
predmetnými upútavkami propagované (Útek zo Sibíri) bol počas jeho vysielania označený grafickým
symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov.

Upútavky na program Výkupné boli dňa 19. septembra 2014 o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod.
odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania. Program, ktorého
vysielanie bolo predmetnými upútavkami propagované (Výkupné) bol počas jeho vysielania označený
grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých
do 15 rokov.

Navrhovateľ mal upútavky na programy Útek zo Sibíri a Výkupné označiť rovnakým grafickým symbolom
Jednotného systému označovania ako samotné programy, čiže ako nevhodné pre maloletých do 12
rokov v prípade upútaviek na program Útek zo Sibíri a ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov v
prípade upútavky na program Výkupné.

Pokiaľ išlo o porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., odporkyňa k tomu v
odôvodnení rozhodnutia uviedla, že uvedené ustanovenie určuje, koľko reklamných prerušení možno
zaradiť počas vysielania audiovizuálneho diela, pričom z neho jednoznačne nevyplýva, či sa má za
trvanie audiovizuálneho diela považovať čistý čas diela (t.j. len trvanie audiovizuálneho diela bez
reklamných prerušení) alebo jeho hrubý čas (t.j. vrátane reklamných prerušení). Európsky súdny dvor
sa k tejto otázke vyjadril v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98, kde
vyslovil názor, že ustanovenie, ktoré ukladá obmedzenia pri výkone slobôd, ako je napr. sloboda
poskytovania služieb televízneho vysielania, musí tieto obmedzenia vyjadrovať jednoznačne. Vzhľadom
na nejednoznačnosť tohto ustanovenia (pôvodne článok 11 smernice č. 89/552/EHS, v súčasnosti článok
20 smernice o AVMS, ktorého obdobou je § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.) dospel Európsky
súdny dvor k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je pre vysielateľa
menej obmedzujúci, trvaním audiovizuálneho diela je preto potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda čas
programu + čas reklamných prerušení).

Zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa
povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek.
Program Bournovo ultimátum odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca
20:35 hod obsahoval štyri kompletné 30-minútové časové úseky a piaty časový úsek, ktorý trval cca 26
minút a 28 sekúnd. Zo záznamu vysielania vyplýva, že účastník konania toto audiovizuálne dielo prerušil
zaradením reklamy päťkrát, každý 30-minútový časový úsek raz a tiež prerušil raz aj piaty časový úsek,
ktorý netrval 30 minút. V predmetnom audiovizuálnom diele teda počet reklamných prerušení prevýšil
počet kompletných 30-minútových časových úsekov, čo je v rozpore s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z.z.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky  napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne
žiadal náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že  napadnutým rozhodnutím
bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,  zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo
správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov,  zistenie skutkového stavu je nedostatočné na
posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.



Navrhovateľ uviedol, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznamy z vysielania
programu a prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) vytýkal Rade,
že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov,
resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho
poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu.  Z napadnutého rozhodnutia
nie je zrejmé, akým spôsobom sa Rada s podkladmi rozhodnutia oboznámila. Podľa navrhovateľa
sa členovia Rady so záznamami vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto dôkazy
nevykonali. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania je možné považovať za špecifickú
formu ohliadky podľa § 38 správneho poriadku. Zápisnica z vykonania dôkazu je objektívnym
popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych
údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného
úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení Správneho poriadku. Vykonávanie dôkazov, v
prípade, ak nejde o ich vykonanie na ústnom pojednávaní s účastníkom konania, nemôže prebiehať
„kabinetným“ spôsobom a už vôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/
nahrádzať napr. s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady,
či prerozprávanou/prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo
zamestnanca kancelárie Rady. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu
Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. 4. 2012.

Uviedol, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého
konania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán
zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti
vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Napriek tomu však nečinný nezostal a Rade zaslal
vyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený prepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický.
Tento popis/prepis nebol získaný zákonným spôsobom, ale je len „popísaným papierom“, u ktorého
absentuje vyhotovenie vo forme zápisnice. Prepis/popis skutkového stavu nie je datovaný, podpísaný,
opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé kto a akým spôsobom ho vyhotovil a čo má tento dokument
predstavovať, a akú výpovednú hodnotu v konaní má predstavovať. Navrhovateľ Radu vyslovene
upozornil na skutočnosť, že záznamy z vysielania je povinná vykonať zákonným spôsobom a o ich
vykonaní vyhotoviť zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku. Rada v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uvedenú požiadavku navrhovateľa zhadzuje, ako „nepodložené tvrdenie, ktoré je navyše
zavádzajúce“.

Mal za to, že ak by súd pripustil správnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch
vyhotovovať zápisnicu hoci jej to exaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku, vytvoril
by tým veľmi nebezpečný a udržateľný precedens v neprospech účastníkov správnych konaní vedených
Radou. Poukazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho
spisu musí byť aj zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedol že
vyhotovovanie zápisnice po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o
hlasovaní členov Rady a jej absencia sa nemôže aj s ohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku
považovať za zákonný postup Rady.

Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci - nenaplnenie kritérií legality, legitimity
a proporcionality zásahu do práva na slobodu prejavu. Hlavným a jediným účelom ustanovenia § 20
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na ktorý sa Rada mnohokrát sama odvoláva, je výlučne ochrana
maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania. Túto skutočnosť Rada potvrdzuje
aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rada si však nepochopiteľne protirečí, kedy v odôvodnení
tvrdí, že účelom tohto ustanovenia nie je ochrana maloletých divákov, ale informovanie rodičov o vekovej
vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa sa jedná o účelovú argumentáciu
Rady, ktorá má za cieľ nad rámec svojej právomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný
predmetným ustanovením.

Rada je povinná preukázať splnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu
vysielateľa. Podľa navrhovateľa kritérium legality Rada nijako neodôvodnila, ani neskúmala. Kritérium
legitimity Rada presne nešpecifikovala, pričom na základe vyššie uvedených protirečivých vyjadrení



nevie presne vymedziť legitímny cieľ sledovaný zákonodarcom. Navrhovateľ zastáva názor, že ani s
kritériom legitimity a proporcionality sa Rada nevysporiadala.

Podľa názoru navrhovateľa podmienka proporcionality, t.j. naliehavej spoločenskej potreby na
obmedzení slobody prejavu, nebola splnená pri žiadnom z Radou tvrdených porušení ustanovení
Jednotného systému označovania, a to § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému
označovania.

Požiadavka označovania všetkých zložiek programovej služby rovnakým grafickým symbolom
vhodnosti, ako samotný vysielaný program nie je proporcionálna, pretože neexistuje naliehavá
spoločenská potreba, aby došlo k takému obmedzovaniu slobody prejavu a majetkových práv
vysielateľa. Poukázal na skutočnosť, že prostredie internetu nie je absolútne zo strany štátu regulované
a populácia často krát mladšia ako 15 rokov veku má možnosť a oboznamuje sa s obsahom ďaleko
neprístupnejším, ako bol údajne navrhovateľom odvysielaný obsah programovej služby. Navrhovateľ
preto nevidí naliehavú spoločenskú potrebu na zasahovaní do jeho slobody prejavu. Poukázal tiež na
ďalšie zdroje, z ktorých je maloletým prístupný nevhodný audiovizuálny obsah (televízne vysielanie
zahraničných vysielateľov, filmová produkcia na DVD, filmová produkcia v kinách, audiovizuálne
mediálne služby na požiadanie), ktoré nie sú regulované.

Podľa navrhovateľa odporkyňa v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom
retransmisie rovnako uplatňuje ako voči vysielateľom. Navrhovateľ preto vyzval radu na predloženie
aspoň troch rozhodnutí, ktorými sankcionovala prevádzkovateľa retransmisie za porušovanie povinnosti
označovania programov príslušnými piktogramami vhodnosti.

Povinnosť označovať vysielané programy grafickým symbolom Jednotného systému označovania Rada
uplatňuje len voči slovenským prevádzkovateľom televíznych staníc, čo navrhovateľ považuje za
diskrimináciu, nakoľko diváci na území Slovenskej republiky sa oboznamujú aj s obsahom ostatných
zahraničných televíznych staníc.

Navrhovateľ považuje za neproporcionálne ustanovenie o povinnosti označovať upútavky totožným
symbolom, akým je označený samotný program. Primárnym legitímnym cieľom je ochrana maloletého
diváka pred sprístupňovaním nevhodného obsahu. Ak textové informácie o vlastnom programe
neobsahujú žiaden nevhodný obsah, je neproporcionálne vyžadovať, aby boli označené akýmkoľvek
symbolom, nakoľko vzhľadom na skutočnosť, že maloletému divákovi nie je sprístupnený nevhodný
obsah, ani len nehrozí, že by mohlo dôjsť k narušeniu vývinu maloletého diváka, preto je predmetná
povinnosť disproporčná k sledovanému legitímnemu cieľu.

Navrhovateľ zdôraznil, že televízne vysielanie je počas denného cyklu prijímané rôznymi vekovými
skupinami, avšak neexistuje naliehavá spoločenská potreba na tom, aby vysielanie oznámení o vlastnom
programe vo forme upútaviek na program, ktorý má byť vysielaný v inom čase bolo obmedzené tzv.
časovou oponou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Jednotného systému označovania.

Podľa názoru navrhovateľa označovanie programov Jednotným systémom označovania má mať vo
svojej podstate len odporúčací charakter, pričom zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin
maloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonní zástupcovi. Nie je v demokratickej spoločnosti
nevyhnutnou spoločenskou potrebou, aby zodpovednosť za správnu výchovu maloletých štát prenášal
z rodičov a zákonných zástupcov na yysielateľa ako podnikateľský subjekt súkromného práva.

Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že Rade zaslal vyjadrenie k predmetu
správneho konania. Navrhovateľ bol odporkyňou vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania,
aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní a navrhol dôkazy, čo však neurobil.
Súčasťou oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník
konania svoje procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené
doklady a dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska.

K namietanej nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že spochybnenie sledovania záznamov
vysielania členmi Rady nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len



nepodloženými zavádzajúcimi tvrdeniami. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania
- je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím. Súhlasila s tvrdením navrhovateľa,
že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou
o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom
zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu
skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej
podobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho
konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť
do písomnej podoby. Odporkyňa poukázala na to, že navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým
stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania.

Pokiaľ išlo o rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010, na ktoré
poukazoval navrhovateľ, odporkyňa k tomu uviedla, že Rada pro rozhlasové a televizní vysílaní vo
svojom vyjadrení v uvedenom konaní uviedla, že úkon výkonného orgánu Rady pro rozhlasové a
televizní vysílaní je potrebné považovať za úkon samotnej Rady pro rozhlasové a televizní vysílaní.
Odporkyňa však striktne rozlišuje medzi Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je
možné zamieňať. Kancelária Rady podľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vykonáva administratívne
a technické činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania (s ktorými sú všetci
členovia Rady oboznámení ešte pred prípadným začatím správneho konania, a teda k nim môžu vzniesť
akékoľvek námietky), zabezpečenie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, právna analýza a
podobne. Názor zamestnancov Kancelárie Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v
každom konkrétnom prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady, a to po preskúmaní
všetkých získaných podkladov.

Odporkyňa je toho názoru, že záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú, príp.
iba zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v
prípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, následne sa oboznámi
s jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako ako v
prípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho
obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím.

Poukázala na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu
byť len veci hmotnej povahy, pričom v prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len dátový nosič,
na ktorom je vysielanie zaznamenané. To, že Rada zhliadne záznam vysielania, ešte neznamená, že
Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú
povahu. Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nebol teda dôvod, aby
Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.

Odporkyňa ďalej vo vyjadrení poukázala na to, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní,
že podľa napadnutého rozhodnutia Rady porušil ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v
súvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému
označovania. Rada navrhovateľa sankcionovala za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 6 ods. 5 Jednotného systému
označovania.

Odporkyňa zdôraznila, že v napadnutom rozhodnutí neuvádza, že ochrana maloletých divákov pred
nežiaducim obsahom televízneho vysielania je jediným účelom ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z. V napadnutom rozhodnutí Rada poukazuje aj na to, že na základe označenia upútavky
totožným grafickým symbolom ako samotný program sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za
maloletých) vie rozhodnúť, či nechá maloleté dieťa sledovať vybraný program. Práve tým dochádza k
ochrane maloletých divákov, nakoľko bez správneho označenia zložiek programovej služby by rodičia
nevedeli posúdiť, či sú vhodné pre ich maloleté deti.

Čo sa týka kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu, Rada sa so
všetkými tromi kritériami vyrovnala v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje naliehavú
spoločenskú potrebu, a teda opodstatnenie modelu označovania programov v televíznom vysielaní
podľa vekovej vhodnosti, túto rovinu proporcionality predmetnej zákonnej povinnosti (obmedzenia
slobody prejavu) skúmal už zákonodarca pri jej zavedení. Odporkyňa tiež poukázala na to, že obdobné



modely označovania televíznych programov sú zavedené vo väčšine štátov Európskej Únie, z čoho je
zrejmé, že viacero európskych zákonodarcov je naopak presvedčených, že aj v súčasnosti pretrváva
naliehavá spoločenská potreba pre označovanie programov v televíznom vysielaní podľa vekovej
vhodnosti.

Pokiaľ ide o námietku ohľadom chýbajúcej regulácie internetu zo strany štátu, odporkyňa uviedla, že v
súčasnosti je oblasť internetu regulovaná len čiastočne, a to len oblasť AVMS tých prevádzkovateľov,
ktorí spadajú pod reguláciu Rady. Táto skutočnosť je však vo vzťahu k predmetu správneho konania,
v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, irelevantná. Navrhovateľ ako vysielateľ je povinný riadiť
sa zákonom č. 308/2000 Z.z. a plniť povinnosti v ňom stanovené. Zvyšovanie vplyvu internetu napr. na
maloletých môže v budúcnosti priniesť zvýšenie jeho regulácie, príp. aj zníženie regulácie televízneho
vysielania. Uvedené je však v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Európskeho
parlamentu.

Skutočnosť, že iný členský štát Európskej Únie (napr. Česká republika) nepovažuje za potrebné
uplatňovať v rámci svojej jurisdikcie systém označovania programov podľa vekovej vhodnosti, môže
súvisieť napr. aj so spôsobom, akým vysielatelia v danej krajine svoje podnikanie prevádzkujú. V
prípade vysokej prirodzenej spoločenskej zodpovednosti vysielateľov nemusí byť potrebné zavedenie
a uplatňovanie dodatočných systémov pre informovanie rodičov. Bez ohľadu na konkrétnu motiváciu
danej krajiny, samotný fakt, že sú v rámci Slovenskej republiky dostupné programy vysielateľov
spadajúcich pod jurisdikciu Českej republiky alebo inej krajiny členského štátu EÚ, ktorí nie sú
povinní označovať svoje vysielanie piktogramami vekovej vhodnosti, v žiadnom prípade nezakladá
ústavnoprávnu prekážku voči uplatňovaniu takéhoto systému na vysielanie vysielateľov spadajúcich pod
jurisdikciu Slovenskej republiky.

Navrhovateľ tiež uvádza, že Rada v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom
retransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom. Rada nikde v napadnutom rozhodnutí uvedené
netvrdí a nevidí ani relevanciu tohto argumentu vo vzťahu k predmetnej veci.

Povinnosť označiť upútavku k programu totožným grafickým symbolom ako samotný program (§ 6 ods.
5 Jednotného systému označovania) vyplýva z potreby relevantného informovania rodičov o vekovej
vhodnosti jednotlivých programov. Rodič musí dostať informáciu o vekovej vhodnosti programu bez
ohľadu na vhodnosť obsahu samotnej upútavky. Táto povinnosť je úplne jednoznačná a pri jej plnení
nemôže mať navrhovateľ pochybnosti o tom, akým spôsobom má upútavku označiť. Z tohto dôvodu
nie je v tomto prípade skúmanie proporcionality opodstatnené. Podstatná je skutočnosť, že navrhovateľ
je povinný označiť upútavku na program rovnakým označením, aké si sám zvolil aj pre daný program.
V prípade, ak sú povinnosti vysielateľa stanovené zákonom jednoznačne, tak ako tomu je v prípade
ustanovenia § 6 ods. 5 druhá veta Jednotného systému označovania, nie je Rade ponechaný priestor
pre hľadanie spôsobu, akým je možné dosiahnuť legitímny cieľ spôsobom, ktorý je pre povinný subjekt
menej zasahujúci do jeho práv.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a mu
predchádzajúce správne konania postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l a
nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí
zástupcov účastníkov konania  na pojednávaní, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.



Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu uviedol, že trvá na dôvodoch uvedených v podanom
opravnom prostriedku. Žiadal opravnému prostriedku vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Zároveň
ako nový dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady vyslovil návrh na spojenie konaní vo veciach vedených
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, a to
z dôvodu, že sa jedná o súbeh skutkov z hľadiska časovej súvislosti a totožnosti subjektu, objektu,
následkov a spôsobu. Namietal, že odporkyňa v konaní nepostupovala v súlade s princípmi správneho
trestania a neaplikovala absorpčnú zásadu, ale uložila samostatné sankcie za delikty, ktoré mala
posudzovať v súbehu a uložiť jednu sankciu.

Odporkyňa na pojednávaní súdu zotrvala na písomných dôvodoch uvedených vo svojom vyjadrení k
opravnému prostriedku a navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu navrhovateľa na spojenie vecí vedených na najvyššom súde
pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015 nevyhovel, nakoľko v takom postupe, s poukazom
na ustanovenie § 112 O.s.p., nevidel naplnenie zásady hospodárnosti konania, keďže vo všetkých
uvedených konaniach bolo nariadené a aj sa konalo pojednávanie v ten istý deň, 22. marca 2017 (keď
navrhovateľ vyslovil návrh na spojenie vecí). Najvyšší súd tiež zohľadnil, že navrhovaným spojením veci
na spoločné konania by došlo k zásahu do práva účastníkov na prejednanie veci zákonným sudcom (§
3 ods. 3  zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov) poukázal na odlišné zloženie senátov najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 2
Sž 5/2015 a  2 Sž 7/2015 na jednej strane a vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 5/2015 na strane druhej.

Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne,
ktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.
tým, že odvysielal upútavky na program Útek zo Sibíri a upútavku na program Výkupné, ktoré neoznačil
totožným grafickým symbolom ako samotné programy, čím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5
vety druhej Jednotného systému označovania.

Napadnutým rozhodnutím tiež odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ porušil aj povinnosť ustanovenú v
§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej
programovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd
(vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Nakoľko navrhovateľ vo svojom
opravnom prostriedku voči uloženiu sankcie za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z.z. nenamietal, v tejto časti preskúmal najvyšší súd napadnuté rozhodnutie len z dôvodov,
na ktoré prihliada bez ohľadu na žalobné námietky (§ 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), pričom
žiaden dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia nenašiel.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní
práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať
štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských
reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom.

Podľa § 5 ods.1, písm. g/, h/, m/, n/  zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v
oblasti výkonu štátnej správy patrí  dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu
bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú
vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie



povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa
osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania").

Podľa § 1 ods. 6 Jednotného systému označovania obsah každého audiovizuálneho diela,
multimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na
požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to
neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti
verejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len "upútavka"). Obsah každej časti seriálu, série
alebo cyklu sa klasifikuje osobitne.

Podľa § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania programy alebo iné zložky televíznej programovej
služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov, do 15 rokov
alebo nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a programy alebo iné zložky
televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7
rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému
označovania po celý čas vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby
v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným
grafickým symbolom ako samotný program.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie
oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej
služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej
programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo
iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo
iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20
ods. 5).

Podľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 22 ods.1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.

Podľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán  v
predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok
skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval
v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by
mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.



Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa, že rada nevykonala dôkaz - ohliadku
záznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní tohto dôkazu. V rámci ohliadky správny
orgán získava poznatky, ktoré dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť, pričom ohliadku možno
vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania,  kde hmotnú povahu
má len technický nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento dôkaz sa nevykonáva
formou ohliadky.
Pokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania, najvyšší súd uvádza, že z
gramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré
úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom
stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp.
konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice
spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných
dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a
správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vzhľadom k tomu, že s obrazovo-zvukovým
záznamom vysielania sa nedá oboznámiť inak ako jeho vzhliadnutím, a že obsah posudzovaných
záznamov vysielania je okrem iného aj súčasťou odôvodnenia rozhodnutia rady, nemožno len na
základe ničím nepodloženého tvrdenia navrhovateľa dospieť k záveru, že rada sa neoboznámila
s posudzovaným vysielaním jeho bezprostredným vzhliadnutím. Neexistencia zápisnice o vykonaní
úkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného záznamu vysielania) nepredstavuje takú vadu v
procesnom postupe rady, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomuto
záveru dospel najvyšší súd aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných záznamov navrhovateľ v
správnom konaní, ani v súdnom preskúmavacom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania
ako aj jeho písomný prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania)
a najvyšší súd po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho opisom v
napadnutom rozhodnutí.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice o vykonanom
dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady. Vychádzajúc z účelu
a charakteru zápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti relevantnej pre vydanie
rozhodnutia vo veci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom, ako rozhodovali jednotliví
členovia Rady, a preto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou plní funkciu zásadného významu,
pričom jej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľa, že v správnom konaní zaslal Rade vyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený
prepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický, najvyšší súd uvádza, že z administratívneho
spisu vyplýva presný opak, teda, že navrhovateľ sa aj napriek výzve správneho orgánu na podanie
stanoviska a navrhnutie dôkazov v priebehu správneho konania k predmetu konania nevyjadril.
Navrhovateľ svoje tvrdenie, že odporkyni zaslal svoje vyjadrenie, v konaní pred najvyšším súdom
žiadnym spôsobom nepreukázal. Následne sú tiež zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia navrhovateľa o
reakcii odporkyne na údajne zaslané vyjadrenie navrhovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
V napadnutom rozhodnutí sa navrhovateľom tvrdené reakcie odporkyne nenachádzajú.

Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správnym
orgánom. Navrhovateľ bol sankcionovaný za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., teda za
nesprávne uplatňovanie Jednotného systému označovania. Jednotný systém označovania obsahuje
viaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby
z hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej služby pre maloletých.
Povinnosť, ktorú v prejednávanej veci navrhovateľ porušil, je ustanovená v § 6 ods. 5 vety druhej
Jednotného systému označovania a jedná sa o povinnosť označiť upútavku k programu totožným
grafickým symbolom ako samotný program.

Skutkový priebeh posudzovaného vysielania navrhovateľ nenamietal, a pokiaľ ide o jeho právne
posúdenie, najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom vysielania zhodne so závermi odporkyne dospel
k záveru, že navrhovateľ jednoznačne porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému
označovania.



Upútavky na program Útek zo Sibíri boli odvysielané buď bez označenia grafickým symbolom
Jednotného systému označovania (v čase o cca 20:54:23 hod., 21:52:55 hod., 22:50:40 hod. a 23:54:23
hod.) alebo boli označené ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov (v čase o cca 21:30:56
hod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod.). Samotný program Útek zo Sibíri bol označený grafickým symbolom
Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov.

Upútavky na program Výkupné boli odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného
systému označovania. Samotný program Výkupné bol označený grafickým symbolom Jednotného
systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému
označovania. V zmysle uvedeného ustanovenia mal totiž upútavky na program Útek zo Sibíri označiť
ako nevhodné pre maloletých do 12 rokov a upútavky na program Výkupné mal označiť ako nevhodné
pre maloletých do 15 rokov.

Navrhovateľ namietal, že Rada si protirečí, keď na jednom mieste za účel ustanovenia § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z.z. označuje ochranu maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho
vysielania a na inom mieste tvrdí, že účelom tohto ustanovenia je informovanie rodičov o vekovej
vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa cieľom Rady je nad rámec svojej
právomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný predmetným ustanovením.

Najvyšší súd k uvedenej námietke navrhovateľa uvádza, že sa v žiadnom smere nejedná o protirečivé
tvrdenie odporkyne. Vyjadrenia odporkyne, ktorými definovala účel ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z., považuje najvyšší súd za logické, súladné so znením uvedeného ustanovenia. Ochrana
maloletých je priamo vyjadrená v texte ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako dôvod
zavedenia povinnosti uplatňovať jednotný systém označovania. Informovanie zákonných zástupcov
maloletých divákov o vekovej vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby je prostriedkom,
ako požadovanú ochranu maloletých divákov dosiahnuť, nakoľko títo zákonní zástupcovi nesú
zodpovednosť za psychický a mravný vývoj maloletých osôb, preto musia mať relevantné informácie,
ktoré im umožnia správne sa rozhodnúť pri realizácii svojej zodpovednosti. Uvedené vyjadrila aj
odporkyňa v poslednom odseku na strane 10 napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že Rada v napadnutom rozhodnutí  vyslovila záver
o nesprávnom uplatňovaní ustanovení § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému
označovania, najvyšší súd k tomu uvádza, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva,
že odporkyňa v prejednávanej veci navrhovateľovi vytýkala len nesprávne uplatňovanie § 6 ods. 5
vety druhej Jednotného systému označovania. Najvyšší súd sa preto námietkami smerujúcimi proti
nesprávnemu právnemu posúdeniu ohľadne aplikácie § 4 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 1 Jednotného systému
označovania nebude zaoberať, nakoľko otázka dodržiavania uvedených ustanovení nebola predmetom
konania a rozhodnutia odporkyne v prejednávanej veci.

Najvyšší súd tiež nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že Rada v napadnutom rozhodnutí neodôvodnila
a neskúmala kritérium legality zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Posudzovanie kritérií legality,
legitimity a proporcionality Rada špecifikovala na stranách 8 a 9 napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa týkajúce sa nenaplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality
zásahu do jeho práva na slobodu prejavu, tieto vyhodnotil senát  najvyššieho súdu ako zavádzajúce,
účelové a nemajúce oporu v právnej úprave. Postavenie, úlohy kompetencie a právomoci odporcu vo
vzťahu k navrhovateľovi, ako aj práva a povinnosti navrhovateľa v súvislosti s obsahom odvysielaných
programov presne a jasne definuje zákon č. 308/2000 Z.z. Zásah do práva na slobodu prejavu, resp.
jeho obmedzenie je teda vykonané na legálnom základe. Cieľ, ktorý sa týmto obmedzením sleduje, je
legitímny, plne v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko ide o ochranu práv maloletých osôb a ich
mravný vývoj, pričom uvedené obmedzenie práva na slobodu prejavu je nevyhnutné pri napĺňaní cieľa,
ktorým je ochrana mravného vývoja maloletých.

Najvyšší súd tiež poukazuje na to, že tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí
vyslovila, že povinnosti voči prevádzkovateľom retransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom,
nemá podklad v texte napadnutého rozhodnutia.



Pokiaľ ide o námietku diskriminácie, senát najvyššieho súdu k tejto poznamenáva, že z judikatúry
ESĽP, ale aj Ústavného a Najvyššieho súdu SR vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie s osobami v
analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné
odôvodnenie, t.j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi
použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť. V prejednávanom prípade zákonodarca v §
2 zákona č. 308/2000 Z.z. vymedzil jeho pôsobnosť, t.j. vymenoval subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje.
O diskriminačné zaobchádzanie s navrhovateľom by mohlo ísť vtedy, ak by odporca bez náležitého
odôvodnenia zaobchádzal s navrhovateľom odlišne ako s iným subjektom, na ktorý sa zákon o vysielaní
a retransmisii vzťahuje rovnako ako na navrhovateľa. Takýto dôkaz však navrhovateľ nepredložil.

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní pred najvyšším súdom namietal, že odporkyňa v troch samostatných
konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2
Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, neaplikovala absorpčnú zásadu a neuložila jednu sankciu, čím
porušila zásady správneho trestania, najvyšší súd k tomu uvádza, že vzhľadom na to, že v našom
právnom poriadku neexistuje kodifikovaná normotvorba správneho trestania, analogicky sa v týchto
prípadoch primerane aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Najvyšší súd však v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle
trestnoprávnych normatívnych ustanovení.

K námietke navrhovateľa, že odporkyňa neaplikovala absorpčnú zásadu, je treba poukázať na to, že v
zmysle absorpčnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa za dva
alebo viac trestných činov uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Následne analogicky posudzujúc aplikáciu tejto zásady v
správnych konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod
sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, nemožno námietke navrhovateľa priznať úspech.
Rozhodnutím č. RP/21/2015 z 28. apríla 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní vedenom na
najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených v § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia uložila jednu
(úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 5 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v tomto konaní
aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/13/2015 z 24. marca 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní
vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených
v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia
uložila jednu (úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 6 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v
tomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/24/2015 z 26. mája 2015 (ktoré je predmetom preskúmania
v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 7/2015) rada vyslovila porušenie povinnosti
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., za čo uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 1 500
eur, pričom je zrejmé, že absorpčná zásada sa v tomto konaní nemohla aplikovať, nakoľko sa jednalo
o uloženie sankcie za jeden správny delikt.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rada mala namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v jednom
spoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, k tomu najvyšší súd uvádza, že takáto povinnosť rade
zo zákona nevyplýva aj keď ju zákon výslovne nevylučuje. Najvyšší súd však zároveň považuje za
dostatočne preukázané, že v každom jednom správnom konaní, ktoré sú predmetom preskúmania v
konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, rada dbajúc
na zachovávanie procesných práv navrhovateľa, ho oboznámila so začatím správneho konania, s jeho
predmetom a vyzvala ho (a to opakovane) na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie. Nakoľko
oznámenia o začatí správnych konaní boli navrhovateľovi doručené v dňoch 3. decembra 2014 (správne
konanie č. 820/SKO/2014) a 17. februára 2015 (správne konanie č. 98/SKO/2015 a č. 95/SKO/2015),
navrhovateľ mal vedomosť o vedení týchto konaní proti nemu a mohol v tom čase žiadať radu o spoločné
konanie a rozhodnutie v uvedených veciach. Navrhovateľ však vo všetkých troch správnych konaniach
zostával nečinný a k predmetu konania sa nevyjadril, odporkyňa preto nemala možnosť vysporiadať sa v
napadnutých rozhodnutiach s námietkami navrhovateľa (vznesenými až na pojednávaní pred najvyšším
súdom). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
v zásade rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.
1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a tiež poukazuje na povinnosť navrhovateľa (zastúpeného právnym
zástupcom) uviesť všetky dôvody nezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v lehote na
podanie opravného prostriedku.



K otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v
rozhodovacej činnosti rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej
lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie (ustanovenie § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.). Okrem toho
nemožno prehliadnuť, že v jednotlivých konaniach bola absorpčná zásada aplikovaná, nakoľko v dvoch
správnych konaniach, z ktorých v každom sa rozhodovalo o dvoch rôznych správnych deliktoch,  rada
uložila úhrnnú sankciu.

Ako vyplýva z uvedeného, najvyšší súd nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu Rady v spojení s jej námietkami vznesenými na pojednávaní pred
najvyšším súdom za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v
súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods.3 veta prvá O.s.p.

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 v spojení s § 250l ods.2 O.s.p.
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a §
5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k
uvedenému zákonu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.