{"guid": "3011bbb3-ea39-48af-95fb-fb1f225907cc:87b02826-c8af-47b9-ade8-7a0aed698c5e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3", "spisova_znacka": "19Co/161/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/161/2014 z 11. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 11. februára 2015, sp. zn. 19Co/161/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3", "identifikacne_cislo": "3112225486", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-02-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/87b02826-c8af-47b9-ade8-7a0aed698c5e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/161/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225486
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225486.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa F., zastúpeného C. proti
odporcovi X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 22C/248/2012-54 zo dňa 11. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.                                  o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), § 41
ods. 2 písm. d) a 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období           a založil najmä na
skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 60Er/3197/2010.
Z uvedeného spisu zistil, že navrhovateľ sa v procesnom postavení oprávneného domáhal vymoženia
svojej peňažnej pohľadávky. Dňa 10.12.2010  súdny exekútor podal na Okresný súd Trenčín žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O predmetnej žiadosti rozhodol okresný súd uznesením,
č.k. 60Er/3197/2010-9                         zo dňa 17.02.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z
dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
c) Exekučného poriadku, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2011. Na základe takto zisteného
skutkového stavu potom súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jedného
z predpokladov zodpovednosti za škodu. V prvom rade nedošlo                  k nesprávnemu úradnému
postupu, pretože 15-dňová lehota stanovená § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahovala iba na
prípad vydania poverenia a nie na zamietnutie žiadosti, o ktorom nebolo potrebné rozhodnúť v tejto
lehote. Taktiež nemal za preukázané existenciu nezákonného rozhodnutia súdu. V ďalšom sa súd prvého
stupňa zaoberal neexistenciou škody, keď navrhovateľ nepreukázal jej vznik a nedostatkom príčinnej
súvislosti. Nakoľko neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142               ods. 1 O.s.p. a úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, pretože mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom



súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2             písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal             o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                          o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení             na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom                   o prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa                                 k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal                        z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je               v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla                               v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému                   a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné                     a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ                v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,                    a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci  bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu



podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom               v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko                v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 02.03.2011, pričom konanie sa začalo dňa 27.09.2010,
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom omeškanie predstavuje viac ako
156 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Trenčín dňa 10.12.2010. Uznesením,             č.k. 60Er/3179/2010-9
zo dňa 17.02.2011 okresný súd žiadosť o udelenie poverenia                        na vykonanie exekúcie
zamietol, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní             s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti                      na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone                                o spotrebiteľských úveroch,
bol exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie
sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu                          v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02,                   1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu



nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 69 dní
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať
za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                        č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
č.k. 17NcC 181/2012-9                  zo dňa 18.10.2012 tak, že pôvodná zákonná sudkyňa Mgr. Martina
Trnavská nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, a preto súd prvého stupňa nemal dôvod
vyčkávať                   na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou jej zaujatosti, zvlášť keď medzičasom
došlo                         k zmene zákonného sudcu pre zmeny v personálnom obsadení súdu. Na
pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda okresný
súd                    na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom
účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,                       resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom okresného súdu nedošlo k
porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd preto                   v prejednávanej veci dodržal zásadu
priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu                    zo základných zásad občianskeho
súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48               ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1),
keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich
občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť
sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky k porušeniu
zásad priamosti                       a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Ďalej má odvolací súd za to, že ani zaujatosť sudkyne JUDr. Martiny Dubovcovej rozhodujúcej vo veci,
tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je.                Z obsahu spisu súdu
prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu konania pridelená                  na základe pokynu
č. 21/13-II. Spr 214/2013 na prejednanie a rozhodnutie sudkyni                   JUDr. Martine Dubovcovej.
JUDr. Martina Dubovcová v úradnom zázname zo dňa 11.09.2013 uviedla, že ako zákonná sudkyňa,
ktorej bola vec pridelená dňa 14.02.2013, nebola sudcom, ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín
ku dňu vznesenia námietky zaujatosti a ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej
veci, v súvislosti               s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. V prípade



zákonnej sudkyne JUDr. Martiny Dubovcovej nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ju v zmysle §
14                    a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom                   na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv                   na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu. V danom prípade neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod
pochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne rozhodujúcej vo veci, a odvolací dôvod spočívajúci v
zaujatosti rozhodujúceho sudcu preto nebol uplatnený dôvodne.

Pokiaľ navrhovateľ ďalej poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd zdôrazňuje, že § 101 ods.
2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť, že sa účastník
nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu                      o odročenie. Navrhovateľ
v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa nariadené na
11.09.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 19.06.2013, možnosť zúčastniť sa
na pojednávaní bez ospravedlniteľného dôvodu nevyužil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody, preto
súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne
predvolaného navrhovateľa, ako aj                     v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý
svoju neúčasť ospravedlnil.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín. Navrhovateľ bol                  na
toto pojednávanie, na ktorom sa zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na
začatie konania, predvolaný, bez ospravedlnenia sa na pojednávanie nedostavil, požiadal síce o jeho
odročenie, ale súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením jeho žiadosti tak, že uznesením, č.k.
22C/248/2012-51 zo dňa 11.09.2013 jeho návrh na prerušenie konanie zamietol. Krajský súd poukazuje
na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci                  v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom. Na pojednávaní sa súd prvého
stupňa oboznámil s obsahom spisu                   a s obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda súd
prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom
účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie
dôkazy                   na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k
porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania
dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho poriadku.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení                  s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/248/2012", "guid": "4debf797-d6e9-4dfd-a487-e021d0e79871:c7f15e6a-369b-4631-8ceb-b066b2709570", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}