Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/1025/2015 z 19. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. septembra 2016, sp. zn. 14Co/1025/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6215201987.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/1025/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6215201987.1 | 2016-09-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 37 ods. 1 OZ, § 39 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7c66b13-fdf9-452a-b26d-63187262b61e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6215201987.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1025/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215201987
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6215201987.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov
JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu L. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom ul. V. O. XXX/X, XXX XX X. M., právne zastúpeného Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou,
so sídlom AK vo Veľkom Krtíši, Komenského 3 proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 11C/185/2015-50 zo dňa 04.09.2015,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 14.10.2013 je neplatná. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 218,76 Eur na účet právnej zástupkyne Mgr. Andrey Legényovej, advokátky, so
sídlom vo Veľkom Krtíši, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s odôvodnením,
že zmluva o úvere je neplatnou zmluvou a vady zmluvy sa týkajú jej podstatných obsahových náležitostí,
preto zakladajú absolútnu neplatnosť zmluvy ako celku s poukazom na ust. § 37 ods. 1, § 39 ods. 1 OZ.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že sa nestotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie v tom, že by v zmluve chýbali podstatné náležitosti. Všetky údaje sa
nachádzajú v Dohode o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
14.10.2013 ako neoddeliteľnej súčasti, ktorá bola podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o úvere. V nej
sa dlžník zaviazal k splateniu úveru v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 98,- Eur vždy k
22. dňu v mesiaci, počnúc dňom 22.11.2013, a preto nie je úver možné považovať za bezúročný a bez
poplatkov. V zmluve bol určený aj spôsob, akým sa vypočíta RPMN, pričom vzorec výpočtu je jasne
zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Je toho názoru,
že zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka, pretože v ňom boli označené zmluvné strany, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver a
záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi úver spolu s úrokmi. Súd sa mal teda aj uvedenou okolnosťou zaoberať.
V danej veci nie je možné úroky banky porovnávať s úrokmi nebankového subjektu, nakoľko úvery
poskytuje veriteľ z vlastných zdrojov. Mal za to, že zmluva obsahuje všetky náležitosti ako má zmluva
obsahovať, a preto nebolo možné vyvodiť záver, že v danom prípade sa jedná o neplatnú zmluvu. Súd
mal zvoliť princíp, ktorý sa týka zachovania platnosti zmluvy. Základným princípom výkladu zmluvy je



totiž priorita takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

3. Na odvolanie žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a uplatnil aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania poukázal
na to, že podľa názoru žalobcu okresný súd vo veci správne rozhodol. Správne zistil skutkový stav
veci a danú vec aj správne právne posúdil. Pokiaľ v podanom odvolaní vytýkal žalovaný, že súd prvej
inštancie sa nezaoberal použitím ustanovení Obchodného zákonníka, konkrétne § 497, tak z dôvodov
rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že z týchto ustanovení aj vychádzal, avšak správne aplikoval
na daný právny vzťah špeciálnu právnu úpravu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorá má prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z dôvodov rozhodnutia okrem toho
ďalej vyplýva, že súd sa pri určení neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere nezaoberal neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, ale tým, že odplata dohodnutá v zmluve o úvere je v rozpore s dobrými mravmi
a že zmluva o úvere je neurčitá v podstatných obsahových náležitostiach a tým, že nebola dodržaná
písomná forma spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Správne preto
konštatoval, že predmetná zmluva je neplatná ako celok. Pokiaľ ide obsiahnutý údaj o RPMN, tak
treba vyvodiť, že samotný žalobca tento údaj v zmluve ani nerozporoval. Všetky tvrdenia žalovaného
v podanom odvolaní sú preto v tomto smere právne bezvýznamné. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle
návrhu v podanom vyjadrení.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len
CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Krajský súd uvádza, že od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový
poriadok (CSP), ktorý nahradil zákon č. 99/1963 Zb. - O.s.p. ako nový procesný predpis. Do ustanovení
§ 470 ods. 1, 2 zákonodarca zakomponoval prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech protistrany.

6. Zo spisu je nesporné, že konanie v danej veci začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb., počas
účinnosti ktorého boli vykonané procesné úkony v danej veci, dokazovanie, ako aj rozsudok vyhlásený
súdom prvej inštancie. Za účinnosti uvedeného zákona začalo aj odvolacie konanie v danej veci. Aj keď
ust. § 470 ods. 1 CSP hovorí o použití uvedených ustanovení aj na konania začaté predo dňom jeho
účinnosti, tak táto okolnosť ešte neznamená úplnú aplikabilitu zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP, pretože
odvolací súd musí prihliadnuť na nové ustanovenia procesného predpisu v čase jeho rozhodnutia a
zároveň musí prihliadnuť aj na ustanovenia, za ktorých prebiehalo prvoinštančné konanie, dokazovanie,
bolo vydané rozhodnutie a začalo aj odvolacie konanie. Strany spory sú totiž v očakávaní právnej istoty,
že v konečnom dôsledku bude prihliadnuté aj na procesný predpis, za ktorého bolo konané a rozhodnuté
do 30.06.2015, a to vzhľadom na článok 2 ods. 1, 2 a článok 3 ods. 1 základných princípov zákona
č. 160/2015 Z. z. Pri rozhodovaní preto krajský súd musel na uvedené okolnosti prihliadnuť. Zo spisu
vyplýva, že strany sporu dostali poučenie podľa vtedy platného ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Vo vzťahu
k žalovanému toto poučenie bolo urobené jednak vo výzve, ktorou sa má vyjadriť k obsahu podanej
žaloby, ako aj v predvolaniach na pojednávanie, ktoré boli adresované tak žalobcovi, ako aj žalovanému.
Žalovaný sa k predmetu sporu podrobne písomne vyjadril v podaní, ktoré je založené na č. l. 22 až
24 spisu, pričom ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní súdu prvej inštancie a súhlasil s tým, aby
bolo rozhodnuté v zmysle jeho vyjadrenia a podaných dokladov. Vytýčeného pojednávania sa zúčastnila
len právna zástupkyňa žalobcu, ktorej priamo na pojednávaní bolo dané taktiež poučenie podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p., pričom návrhy na ďalšie dokazovanie nemala. Súd prvej inštancie preto uznesením
správne vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol na základe dôkazov, ktoré strany súdu
dodali. Preskúmaním veci ani krajský súd nezistil, že by v danom prípade bol daný právny dôvod na
opakovanie dokazovania, ktoré bolo vykonané súdom prvej inštancie alebo aby doplnil dokazovanie v



danej veci v zmysle § 384 ods. 1, 2 CSP. Za daného stavu preto krajský súd pri rozhodovaní vychádzal
zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaného dospel krajský súd k záveru, že súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav v danej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v
súlade s § 132 vtedy platného O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil v súlade s ust. § 157
ods. 2 O.s.p. S dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v plnom rozsahu
na tieto odkazuje.

9. Krajský súd poznamenáva, že do spisu bola pripojená Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov medzi
žalobcom a žalovaným zo dňa 14.10.2013. V zmluve je uvedené, aká suma je poskytovaná dodávateľom
spotrebiteľovi (600,- Eur), ako aj to, aké peňažné prostriedky mal žalobca ako dlžník vrátiť žalovanému
ako veriteľovi, pričom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli určené vo
výške 576,- Eur. Žalobca mal tak zaplatiť celkom čiastku 1176,- Eur na účet spotrebiteľa do 22.10.2014.
Finančné prostriedky boli poskytnuté v hotovosti vo výške 600,- Eur, o čom svedčí potvrdenie o prevzatí
finančných prostriedkov, podpísané spotrebiteľom - žalobcom. Ďalšie významné údaje z hľadiska zákona
č. 129/2010 Z. z. o plnení v splátkach boli však až v Dohode o plnení v splátkach, ktorá bola do
spisu doložená, kde bolo uvedené, že ide o 12 pravidelných mesačných splátok vo výške 98,- Eur,
splatných vždy k 22. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 22.11.2013 s tým, že spotrebiteľ
mal vziať na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle
Zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
spotrebiteľského úveru a je vo výške 300,29%. Mal vziať tiež na vedomie, že výška priemernej hodnoty
RPMN za spotrebiteľský úver je vo výške 49,13%. Uvedená dohoda je z októbra 2013 bez uvedenia
bližšieho dňa, kedy mala byť táto dohoda o plnení v splátkach podpísaná. Toto správne konštatuje aj
v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie. Aj keď išlo o písomnú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, tak správne okresný súd konštatoval, že v danej veci nebolo možné zistiť okamih, ktorým došlo k
prijatiu návrhu na zmenu obsahu zmluvy dodávateľom - žalovaným a kedy nastali účinky prijatia návrhu,
pretože Dohoda o plnení v splátkach modifikovala obsah Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda to, čo
v zmysle § 9 ods. 2 malo byť uvedené v Zmluve o spotrebiteľskom úvere už v čase jej uzatvárania.
Akékoľvek pochybnosti o tom, kedy táto dohoda bola uzatvorená, potom spôsobuje neurčitosť právneho
úkonu a jeho neplatnosť ako celku, a preto ho správne považoval súd prvej inštancie za neplatný podľa
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyššie uvedeným postupom žalovaného boli spochybnené
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré táto mala obsahovať s ohľadom na § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

10. Okrem toho súd prvej inštancie sa správne zaoberal aj výškou odplaty, ktorú mal spotrebiteľ
zaplatiť a správne túto posudzoval aj s ohľadom na ust. § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorá bola
súčasťou novelizácie prostredníctvom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý
nadobudol účinnosť 13.06.2010 a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka, účinnosť od 01.06.2010.
Súčasťou navrhovanej právnej úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka v ust. § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, ktorá bola navrhovaná nasledovne: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
bankami za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.“ V rámci legislatívneho procesu však došlo k
úprave uvedeného znenia nasledovne: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“ Zmenené znenie § 53 ods. 6 OZ komplexne zmenilo zmysel
a účel navrhovanej zmeny právnej úpravy. Cieľom predmetnej zmeny a novelizovaného ustanovenia
bolo opäť referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť zo sektoru bánk a
toto preniesť na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné



prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel odplaty a jej stropu. Takýmto spôsobom
sa napomohlo presadzovaniu úžery v slovenskom právnom prostriedku, ktorého cieľom bolo znemožniť
judikatúrne ustálenie pomerovania pravidiel primeranosti oprávnenej odplaty vzhľadom na licencovanú
a dohliadanú časť finančné trhu. Do štatistických údajov Ministerstva financií SR sa tak dostávali údaje
nielen zo strany bánk, ale aj nebankových spoločností, ktoré poskytovali úvery a pôžičky za úrokové
miery presahujúce v rozsahu mnohých desiatkach percent odplatu bánk, čo v konečnom dôsledku
skresľovalo ustálenie primeranej odplaty. Takýmto spôsobom bol postihnutý práve spotrebiteľ.

11. Pokiaľ za vyššie uvedených okolností upriamil pozornosť súd prvej inštancie na posúdenie miery
odplaty a aj s ohľadom na ust. § 39 OZ, posudzoval, či odplata, ktorú požadoval dodávateľ, nie je v
rozpore s dobrými mravmi, tak takýto postup súdu prvej inštancie treba považovať za správny. Úrokové
miery, administratívne poplatky totiž reálne zasiahli do práv spotrebiteľa a predstavovali jeho neúmerné
zaťaženie oproti tomu, čo žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníkovi, a teda žalobcovi.

12. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil aj ustanovenia Obchodného
zákonníka, konkrétne § 497 zákona č. 513/1991 Zb., tak s takýmto názorom odvolateľa sa krajský
súd nestotožňuje, pretože súd prvej inštancie bral do úvahy aj uvedené zákonné ustanovenia, avšak
priklonil sa k použitiu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého bola v konečnom dôsledku aj
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Aj keď by bol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným,
uzatvorený podľa Obchodného zákonníka, tak táto okolnosť sama o sebe ešte neznamená, že nemajú
byť podporne použité ďalšie právne predpisy, konkrétne zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené právne predpisy totiž chránia postavenie spotrebiteľa, a
keďže v danom prípade išlo jednoznačne o spotrebiteľský právny vzťah, tak bolo potrebné vychádzať
aj z ustanovení uvedených zákonov, ktoré správne súd prvej inštancie vzal do úvahy, pretože boli pre
spotrebiteľa výhodnejšie.

13. Odvolanie žalovaného nepovažoval krajský súd za dôvodné, a preto po preskúmaní veci dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

14. Žalobca v odvolacom konaní mal úspech. Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. Žalobca ako
úspešná strana v konaní, uplatnil nárok na náhradu trov, a preto v súlade s § 262 ods. 1 CSP krajský
súd žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie v
súlade s § 262 ods. 2 CSP.

15. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).