{"guid": "2fe2ea36-3ccc-4e6b-8c1f-5b6ff8e3840c:25fc21fc-fa31-4d2b-acef-8cdc1e027859", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1", "spisova_znacka": "17CoE/25/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/25/2013 z 28. 5. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. mája 2013, sp. zn. 17CoE/25/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1", "identifikacne_cislo": "3812206632", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2013-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44", "nazov": "§ 44 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/25fc21fc-fa31-4d2b-acef-8cdc1e027859", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/25/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206632
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812206632.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom
J., C. L. XX, W.: XX XXX XXX, právne zastúpený S. T. Y., Y.., so sídlom J., C. L. XX, W.: XX XXX
XXX proti povinnému: D. D., bytom G., Q. XXXX/. pre vymoženie 2.089,92 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. októbra 2012, č.k.
15Er/1255/2012-21, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Denisy Uhríkovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj na príslušné
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa
12.03.2012 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 2.089,92
eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2011-6664 zo dňa 19.01.2012. Z
predloženého exekučného titulu a Zmluvy o splátkovom úvere súd prvého stupňa zistil, že dňa
17.10.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a povinným
uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné
obchodné podmienky. Predmetnú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predhodcom oprávneného a
povinným posúdil prvostupňový súd ako spotrebiteľskú zmluvu a súčasne ako spotrebiteľský úver (s
prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom
formulári), z čoho vyplýva, že na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Nakoľko si povinný neplnil riadne svoje povinnosti
vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní
v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 18. obchodných podmienok, ktorú súd prvého
stupňa posúdil ako nekalú podmienku. Vychádzal zo skutočnosti, že v danom prípade bol spôsob
riešenia sporu, ako aj voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k
uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade
je veriteľ (právny predchodca oprávneného), pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo
svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka
dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť



súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
(podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy),
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku
dňu uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach zmluvy podľa
názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej
pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak
si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, a to z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O .s.p. Uviedol, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná
neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie reprezentuje
realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako právo na súdnu a
inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 a 3, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
zákona o rozhodcovskom konaní takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve
úplne vylúčiť. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúce
sa otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu. Uviedol, že súd
prvého stupňa vo svojom odôvodnení pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky vychádzal najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ustanovení § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka. Mal za to,
že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade
nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu
prekladu predmetnej časti smernice. Korektným prekladom možno jednoznačne vyvodiť, že klauzula
v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom
arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské
konanie rozhodne nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. V zmysle smernice nie je možné klasifikovať
predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú (nekalú). Rozhodcovskú doložku v danom prípade
je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Slovenská právna úprava
však výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, preto mal súd
prvého stupňa hlbšie skúmať a porovnať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v klasickom
súdnom konaní. Táto argumentácia však v odôvodnení absentuje. V odvolaní oprávnený ďalej poukázal
na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdneho dvora. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje
v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok
rozhodcovského orgánu, je inak vecne správny. Vnútroštátna právna úprava plne korešponduje s
požiadavkou stability práva a právnych vzťahov. Vo všetkých rozhodnutiach Európsky súdny dvor
zdôraznil potrebu rešpektovať zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný
rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného
titulu vydaného súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného
titulu vydaného rozhodcovským súdom. Poukázal aj na právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie v
zákone o rozhodcovskom konaní a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
122/2011 zo dňa 09.02.2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13.10.2011, kde sa najvyšší súd zaoberal otázkou rovnocennosti, skúmania právomoci orgánu,
ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov. Dospel k záveru,
že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu,
je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je



rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Oprávnený dodal, že právny predchodca
oprávneného - Slovenská sporiteľňa si v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
pri dojednávaní rozhodcovskej doložky plnil zákonnú povinnosť, pričom dojednávanie rozhodcovskej
doložky podľa uvedeného zákona vykazuje znak špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej
úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku a zákone o rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného
oprávnený zastával právny názor, že rozhodcovská doložka v konkrétnom prípade nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Záverom uviedol, že predmetná
rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade
s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou
Európskeho súdneho dvora, právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dobrými mravmi. Na základe
uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že
rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora alebo aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdí
navrhol, aby v rozhodnutí pripustil uvedené dovolacie otázky, nakoľko mal za to, že sa jedná o vec
zásadného právneho významu: a) či je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách uzatvorených do 31.12.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.01.2008 a v zmysle § 879j Občianskeho
zákonníka sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava, b) či je možné pod
ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami
uvedenými v zákone o rozhodcovskom konaní, c) či je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky,
ak bola dojednaná v hlavnej zmluve s odkazom na všeobecné obchodné podmienky , ktoré neboli
osobitne podpísané.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v
prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie
je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel
od iných exekučných titulov vymenovaných v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o
rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení §
45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd
zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v
§ 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 smernice Rady 93/13/
EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany
dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v
rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej
povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom
v posudzovanej veci, z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý



je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o splátkovom
úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi účastníkmi konania bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená dňa 17.10.2005
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v
oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd
prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia chrániace
spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovení § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, upravenú v článku
18 Všeobecných obchodných podmienok, správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom v
rozhodnom období.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna
povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.
1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že
spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok,
a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ
môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s
ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy a ktoré predkladal právny predchodca
oprávneného povinnému vopred pripravené na formulári, neboli individuálne dojednané a obsah povinný
ani nemohol ovplyvniť. Dlžník ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu, a tým úver aj so



všetkými podmienkami prijme alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Zo znenia samotnej
rozhodcovskej doložky vyplýva, že veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v ustanoveniach všeobecných
obchodných podmienok. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ stratil právo brániť sa
voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo
svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú
jej súčasťou. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa
podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v
nadväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98,         C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ustanovenie bolo zavedené zákonom č.
568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú
v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v tomto
prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o
výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd uvádza, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca neuzatvoril s povinným osobitnú
rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie),
ale rozhodcovská doložka bola začlenená do článku 18 všeobecných obchodných podmienok, ktoré
pripravil veriteľ a používal vo viacerých prípadoch pre neurčitý počet klientov. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, neznamená, že veriteľ
je oprávnený včleniť do svojich zmlúv, resp. obchodných podmienok také znenie rozhodcovskej doložky,
ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech
spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je
povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani neprípustné
nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Odvolací súd pritom nevyslovil prípustnosť dovolacích
otázok proti svojmu rozhodnutiu, ako navrhoval oprávnený, pretože otázky riešené v tomto uznesení
korešpondujú s ustálenou súdnou praxou a nejde teda o otázky zásadného právneho významu, o ktorých
riešení by vyvstali pochybnosti.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).



Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie    n i e      j e      p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/1255/2012", "guid": "d3c71404-7a2f-4259-8012-51b9023e9359:87e6eeb9-5e4a-45b7-b84f-e5073b17ccea", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": []}