Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/425/2013 z 13. 7. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 13. júla 2015, sp. zn. 2Co/425/2013, ECLI:SK:KSKE:2015:7102898065.1 Krajský súd Košice | 2Co/425/2013 | ECLI:SK:KSKE:2015:7102898065.1 | 2015-07-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26be3c10-5a6b-478a-be9e-4e1da9a9e03b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7102898065.1 Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/425/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102898065 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7102898065.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu Telovýchovnej jednoty Východoslovenské železiarne Košice, Severné nábrežie č. 24 v Košiciach, IČO: 00 594 890, zastúpeného JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom na Šoltésovej č. 5 v Košiciach, proti žalovanému Tenisovému klubu Anička, so sídlom na Kavečianskej ceste v Košiciach, IČO: 31 298 699, zastúpenému JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom na Mlynárskej č. 19 v Košiciach, v konaní o zaplatenie 1.041,13 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 18C/732/2002-261 zo dňa 30.5.2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 83,06 € do 5 dní od právoplatnosti tohto rozsudku advokátovi žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.041,13 EUR s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne od 26.5.2000 do zaplatenia na účet žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 866,52 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. Rozsudok odôvodnil tým, že pôvodný žalobca Telovýchovná jednota Košice, Rastislavova 109 sa žalobou podanou 23.11.2001 domáhal voči žalovanému zaplatenia nájomného za prenájom tenisového areálu na Kavečianskej ceste v Košiciach za mesiac jún 2000, v zmysle faktúry č. 182/2000, ktorá bola vystavená 10.5.2000. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa zistil, že medzi TJ VSŽ Košice a žalovaným bola uzavretá nájomná zmluva v zmysle ust. § 116/90 Zb. s účinnosťou od 1.7.1999 do 31.12.2015. Predmetom nájmu bol tenisový areál na Kavečianskej ceste za účelom vykonávania športových činností. V článku IV nájomnej zmluvy bolo dohodnuté nájomné na sumu 25.500,-Sk. Fakturácia bola dohodnutá mesačne do 15. dňa v mesiaci a za oneskorenú úhradu faktúr si zmluvné strany dojednali úrok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania. V článku V osobitných dojednaní v bode 9, 10 bolo dohodnuté, že zmeny na prenajatom majetku je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhrada nákladov s tým spojená bude predmetom osobitného jednania. Prenajímateľ a nájomca sa dohodli, že pri ukončení zmluvy prenajímateľ uhradí nájomcovi časť nákladov spojených so zvýšením hodnoty prenajatého majetku. Žalovaný v priebehu konania nepopieral, že nájomné za mesiac jún 2000 nezaplatil a to preto, že namietal, že zmluva č. 11/99/TJ je od začiatku neplatná, pretože zastavané plochy sú vlastníctvom Mesta Košíc a pozemok je neusporiadaný. Zároveň vzniesol kompenzačnú námietku do výšky uplatneného nároku z dôvodu, že investoval do predmetnej nehnuteľnosti celkovú sumu 20.381,- Sk tým, že vykonal oplotenie a vysadil porasty, preto došlo k zániku nároku žalobcu započítaním v máji 2002. Ďalej súd zistil, že Správa katastra Košice I v roku 2003 povolila vklad vlastníckeho práva na základe kúpnych zmlúv, ktorými TJ VSŽ ako predávajúci previedol predmet nájmu na kupujúceho TJ VSŽ s.r.o.. Ďalej z rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 7.3.2012 č.k. 13C/135/2003-321 zistil, že týmto rozsudkom bolo určené, že okamžité odstúpenie od nájomnej zmluvy č. 11/1999/TJ uzavretej medzi žalovaným v 1.rade a žalobcom dňa 6.7.1999 v znení dodatku č. 1/99/TJ z 9.9.1999 a dodatku č. 1/01/TJ zo 6.3.2003 je neplatné. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy bol žalovaný v 1.rade vlastníkom prenajatých priestorov (v tomto konaní žalobca). V priebehu konania súd prvého stupňa uznesením zo dňa 27.12.2007 pripustil, aby žalobca z tohto konania vystúpil a na jeho miesto vstúpil nový žalobca TJ VSŽ s.r.o. Košice, Severné nábrežie č. 24 v Košiciach, s ktorým súd potom ďalej v tomto konaní konal. Na pojednávaní dňa 25.1.2013 žalovaný vzniesol ďalšiu kompenzačnú námietku do výšky žalobcom uplatneného nároku vrátane úroku z omeškania z dôvodu, že žalovaný musel ukončiť pracovný pomer so svojimi zamestnancami, ktorých už nemal kde zamestnať v dôsledku neplatného odstúpenia žalobcu od nájomnej zmluvy, čím spôsobil žalovanému škodu vo výške náhrady mzdy za 3 mesiace výpovednej doby a 2 mesiace odstupné, predložil doklad preukazujúci, že 5 osôb tak označených a podpísaných prevzalo za mesiac apríl 2003 spolu 57.316,-Sk. Z opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania tohto nároku. Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa podľa ust. § 663, 671 ods. 1, § 667 ods. 1, 580, 581, 563 a 420 ods. 1,3 OZ dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je právne odôvodený, pretože tento nárok žalobca uplatňuje na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy č. 11/99/TJ, pričom platnosť tejto nájomnej zmluvy bola posudzovaná už v konaní 13C/135/2003, preto túto predbežnú otázku považoval za vyriešenú a námietky žalovaného za nedôvodné, keď vychádzal z toho, že táto nájomná zmluva je platná. Nájomné za mesiac jún 2000 bolo zo strany žalobcu riadne vyfakturované a bolo nesporné, že nastala splatnosť fakturovaného nájomného dňa 25.5.2000 na základe faktúry č. 182/2000 a žalovaný netvrdil, že nájomné za mesiac jún 2000 zaplatil, tak že nárok bol právne dôvodný. Ďalej sa zaoberal súd prvého stupňa dvomi vznesenými kompenzačnými námietkami žalovaného a dospel k záveru, že ani jedna z kompenzačných námietok žalovaného nie je dôvodná, pretože tieto v čase, keď malo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok a ich započítaniu, ani v jednom prípade nebola splatná. Prvú kompenzačnú námietku mohol žalovaný vzniesť iba za podmienky, že jeho nájom skončil, pretože nárok na náhradu investícií osobitne v nájomnej zmluve dojednaný nebol. Úhrada nákladov s tým spojená mala byť predmetom osobitného jednania. Keďže nedošlo k inej dohode, súd náhradu investícií posudzoval podľa ust. § 667 OZ, preto nárok žalovaného na započítanie investícií by vznikol v prípade ukončenia nájomného vzťahu. Vzhľadom na to, že žalovaný naďalej užíva prenajatú nehnuteľnosť a v konaní 13C/135/2003 došlo k určeniu neplatnosti skončenia nájomného vzťahu, pohľadávka žalovaného na zaplatenie ním realizovaných a tvrdených investícií sa nestala splatnou. Preto sa nemohla stretnúť so splatnou pohľadávkou žalobcu, preto nemohlo dôjsť ani k jej započítaniu. Rovnako sa nestala splatnou ani pohľadávka žalovaného na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť vyplatením mzdy a odstupného zamestnancom v čase, keď došlo k neplatnému skončeniu nájomného vzťahu. Splatnosť by podľa súdu prvého stupňa nastala, pokiaľ by žalovaný uplatnil svoje nároky voči žalobcovi v roku 2003, čo však neurobil. Túto pohľadávku začal uplatňovať až na pojednávaní v roku 2013. Pri rozhodnutí o započítaní vychádzal súd z toho, že k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí teda ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi. Započítanie je jednostranný právny úkon, ktorý možno uplatniť potom, keď sa pohľadávky stretli a to od okamihu splatnosti pohľadávky, vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu v akom sa navzájom kryjú. Čo sa týkalo námietky premlčania nároku žalovaného, ktorú vzniesol žalobca, súd prvého stupňa vychádzal z toho, že pohľadávka žalobcu bola v čase uplatnenia splatná. Taká bola v priebehu celého konania, zatiaľ čo pohľadávky žalovaného, ktoré uplatnil na započítanie splatné neboli. Z toho dôvodu podľa zváženia súdu ani nemohlo dôjsť k stretu týchto pohľadávok a tým k účinnému započítaniu vzájomných pohľadávok. Preto súd na tieto kompenzačné námietky zo strany žalovaného neprihliadal a vychádzal potom z názoru, že nie je rozhodujúci čas, keď bol urobený prejav smerujúci k započítaniu, ale okamih stretu pohľadávok je rozhodujúci pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej pohľadávky. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia za 7 úkonov podľa vyhl. č. 240/1999 Zb. a režijné paušály k nim a za 8 úkonov právnej služby účtovaných podľa vyhl.č. 655/2004 Zb.. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov celého konania, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na nesprávne právne posúdenie uplatňovaného nároku formou započítacej námietky. Nesúhlasil s právnym názorom súdu, že pohľadávka žalovaného nie je splatná, preto nedošlo k zániku žalovaného nároku. Ak sa predchodca žalobcu a žalovaný dohodli o započítaní investícií do nájomného, nemožno hovoriť, že takýto nárok mohol žalovaný uplatniť až po skončení nájmu, a preto takýto nárok nie je splatný, ak nájomný vzťah neskončil. Nejde o správne skutkové závery a právne posúdenie súdu, ktorý posudzoval neúčinnosť započítania z dôvodov, že pohľadávka žalovaného nie je splatná, pretože táto sa stala splatnou prinajmenšom najneskôr v deň po vznesení započítacej námietky na pojednávaní 23.9.2004 v zmysle § 98 druhá veta O.s.p.. Žalovaný podotýka, že kompenzačnú námietku v konaní opakoval a nie je správny názor súdu, že splatnosť pohľadávky sa posudzuje ku dňu ich stretu. Splatnosť sa posudzuje ku dňu kompenzačného úkonu, preto sú právne závery súdu o nemožnosti započítania pohľadávok z dôvodu, že pohľadávka žalovaného nebola splatná ku dňu stretu pohľadávok nesprávne. Žalobca navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Poukázal na to, že nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že z výpovedí svedka E.. Q. a svedka L. X. je bez pochybností zrejmé, že došlo k dohode so žalovaným o započítaní investícií žalovaným do nájomného, a teda nie až po skončení nájmu. K uvedenému uviedol, že takéto tvrdenie žalovaného je zavádzajúce, nakoľko v čase realizácie investícií, pokiaľ išlo o prvú kompenzačnú námietku bola štatutárnym orgánom E.. V., s ktorou žalovaný nikdy nejednal, a teda k takejto dohode nemohlo dôjsť. Preto nešlo o pohľadávky spôsobilé na započítanie a k tomuto záveru je nutné dospieť výkladom ust. § 667 ods. 1 , keďže nárok žalovaného na započítanie investícií by vznikol až v prípade ukončenia nájomného vzťahu, ktorý do dnešného dňa trvá. Vo vzťahu k druhej vznesenej započítacej námietky na pojednávaní 25.5.2013 uviedol, že započítacie námietky bolo potvrdené spočítať, čím prevyšujú podanú žalobu, a preto je potrebné ju neposudzovať ako kompenzačnú námietku, ale ako vzájomný návrh. Ani jednu z kompenzačných námietok, resp. nároky z nich vyplývajúce žalovaný neuplatnil u žalobcu, ale len na súde v podanom odpore, resp. na pojednávaní 25.1.2013. Uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,06 €. Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, považuje ho za vecne správne a k námietkam uvedeným v odvolaní považuje za potrebné dodať, že pre posúdenie otázky premlčania vzájomnej (započítavanej) pohľadávky je podľa doterajšej konštantnej judikatúry rozhodná doba stretnutia pohľadávok a nie doba, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie a nie až od kompenzačného prejavu, resp. od doby, keď takýto prejav došiel druhej strane. Súd prvého stupňa podľa odvolacieho súdu správne konštatoval, že pohľadávky žalovaného vznesené v priebehu tohto konania neboli spôsobilé na započítanie, preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu, pretože súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, ktoré spočívali v nákladoch advokátskeho zastúpenia za vyjadrenie v hodnote 61,41 € + 7,81 € paušálu, čo spolu s DPH predstavuje 83,06 €, pretože žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.