Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/20/2013 z 25. 3. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. marca 2013, sp. zn. 17CoE/20/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3812211605.1 Krajský súd Trenčín | 17CoE/20/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3812211605.1 | 2013-03-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 54 OZ, § 53 OZ, § 45 EP, § 44 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/509b0153-831e-48dc-909b-684366814a48 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812211605.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/20/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812211605
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812211605.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: L. X., a.s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v X., J.
nábrežie X proti povinnému: Y. U., nar. XX.X.XXXX, I. XXX/XX, Prievidza, pre vymoženie 1.961,73 eur
istiny a prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. augusta
2012, č.k. 9Er/2240/2012-36, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie poukazujúc na ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 7.6.2012 domáhal
vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.961,73 eur s prísl. na základe
exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., sp.zn. DC-C/0811/0140 zo dňa 27.1.2012, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2012 a vykonateľnosť dňa 19.5.2012. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručia súdna exekútorka súdu dňa 2.7.2012. Okresný súd preskúmal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich
súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého
exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti.
Dňa 2.11.2009 bola oprávneným a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. 1239606709 /ďalej len zmluva/,
na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť v
splátkach. Ďalej preskúmal zmluvu, ktorú s povinným uzavrel oprávnený, Obchodné podmienky /ďalej
len OP/ a Všeobecné obchodné podmienky /ďalej len VOP/ a zistil tieto skutočnosti: Podľa článku 3
ods. 7 zmluvy o úvere, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej vznik, , platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou
vo všeobecných obchodných podmienkach. Podľa čl. 11.2 OP, zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek
spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené dohodou. V prípade, nedosiahnutia dohody sa uplatní na
riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu
riešeniu týchto sporov. Podľa bodu 10.2.2 VOP, Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke
týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri
poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledujúcom znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore
žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa
jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania;
b/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Právne poukázal na ust. §
52 ods. 1-4, § 53 ods. 1,5, § 54 ods. 1,2 Obč. zák. v spojení s čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady



93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Konštatoval, že medzi účastníkmi
konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný
pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje
za spotrebiteľa. Dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku
voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 10.2.2 VOP,
kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VOP,
konkrétne bodu 10.2.2 VOP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je
Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným /tzn. rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom/ je podľa názoru súdu len
zdanlivá. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom,
ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. V
predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovský súd, ktorý bol vydaný dňa 27.1.2012. Rozhodcovský
súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský
rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo
skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť
ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Súd prihliada pri
výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto
príležitosti dal súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná
otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ako aj rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875,
bod 34). Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
(podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy),
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia dohody). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s
účinnosťou od 1.1.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená
aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na
vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok
vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.



Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. d)
a f) a § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukazujúc na § 205
ods. 2 písm. d) O.s.p. uviedol, že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právne posúdenie rozhodcovskej doložky dohodnutej priamo v zmluve o úvere v čl. 3 bod 7 ako aj v
bode 11.2 Obchod. podmienok a bode 10. VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky, zo strany okresného súdu je nepochybne nesprávne, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní ani v platných právnych predpisoch . S poukazom na ust. § 53 ods. 4
písm. r) Obč. zák. je zrejmé, že rozhodcovská doložka dohodnutá medzi účastníkmi konania nespĺňa
podmienky § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., a to vzhľadom na skutočnosť, že v bode 10.2.3 VOP mal
povinný ako spotrebiteľ na výber, či zmluvu o úvere uzatvorí s touto rozhodcovskou doložkou alebo
bez nej. Ďalej uviedol, že okresný súd pri posudzovaní doložky nebral do úvahy § 93b zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého v čase uzavretia zmluvy o úvere bol pôvodný veriteľ dokonca
povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomní spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Poukázal na skutočnosť že okresný súd nezohľadnil
procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní. Povinnému bola daná vo výzve na žalobnú
odpoveď možnosť na vyjadrenie námietok a výber rozhodcu. Povinnému nebola rozhodcovským
konaním spôsobená žiadna ujma. Naopak, spotrebiteľ je s poukazom na nižší poplatok za rozhodcovské
konanie povinný nahradiť oprávnenému nižšie trovy konania. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok nebol vydaný bez účasti spotrebiteľa, rozhodcovské konanie sa viedlo v zmysle zákona o
rozhodcovskom konaní a rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Skutočnosť, že je vopred známy
konkrétny rozhodcovský súd, ktorému sa majú spory predkladať, nepôsobí v neprospech spotrebiteľa,
ale naopak v jeho prospech - už v čase podpisu rozhodcovskej doložky sa tak môže oboznámiť so
štatútom a rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu a ďalšími pravidlami jeho fungovania. Okresný
súd svojím rozhodnutím vytvoril právny stav, v zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať
pred súdom a porušuje jeho ústavné právo na súdnu ochranu. V závere rozhodnutia oprávnený
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. apríla 2010, sp.zn. 23Cdo 4895/2009.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je
vo výroku vecne správne. V nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie dodáva:

Súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa §
44 ods. 2 Ex.por. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor
týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex.por. teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale i jeho materiálnu vykonateľnosť.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd preskúmavať,



či predložený rozhodcovský rozsudok nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) cit.zák, alebo či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka
sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ
čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa.
Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami
obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány
príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne
záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní
o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné
poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por. preto nezistil
odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné
poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných
podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu
ako celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti
banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom
prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné
normy chrániace spotrebiteľa.



Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .