Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/130/2019 z 27. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. januára 2020, sp. zn. 27Co/130/2019, ECLI:SK:KSTN:2020:6118306360.1 Krajský súd Trenčín | 27Co/130/2019 | ECLI:SK:KSTN:2020:6118306360.1 | 2020-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/054325d3-3dc6-42f6-ac19-0f4436eeb053 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:6118306360.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/130/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118306360
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:6118306360.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu A., proti žalovanému O.,
o zaplatenie 288,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Partizánske zo dňa 26. marca 2019, č.k. 5C/30/2018 - 99, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 288,18 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 288,18 Eur od 24.08.2016
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 180, § 255
ods. 1 CSP, § 788 ods. 1, § 797 ods. 2, ods. 3, § 823, § 442 ods. 1, ods. 3, § 427 ods. 1, ods. 2, § 428, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovedností za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 288,18 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 288,18 Eur od 24.08.2016
do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac, že dňa 21.07.2016 došlo k poistnej
udalosti, ktorej jedným účastníkom bol P.. P. N. na osobnom motorovom vozidle a to zavineným konaním
druhého vodiča motorového vozidla s evidenčným číslom: X.., ktorého vlastníkom je spoločnosť B. Vznik
poistnej udalosti bol žalovanému oznámený a likvidácia poistnej udalosti je u žalovaného vedená pod
č. XXXXXXXXXX. Spoločnosť B. ako poistník mala so žalovaným ako poisťovateľom uzavretú zmluvu
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
č. XXXXXXXXXX. Žalobca ako postupník a P.. P. N. ako postupca uzatvorili dňa
12.07.2018 Zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky P.. P. N. ako
postupcu na terajšieho žalobcu ako postupníka vzniknutej z poistnej udalosti. Postúpenie pohľadávky
bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 12.07.2018. Čelné sklo osobného motorového vozidla s
evidenčným číslom: F. bolo následkom odskočenia skalky z pod kolies motorového vozidla
s evidenčným číslom: X. spoločnosti B. do čelného skla osobného motorového vozidla s evidenčným
číslom: F. značne poškodené, právny predchodca žalobcu uzavrel so spoločnosťou Y. zmluvu o oprave
veci. Po oprave osobného motorového vozidla vystavila spoločnosť Y.. právnemu predchodcovi žalobcu
faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 27.07.2016 splatnú dňa 10.08.2016 na sumu 288,18 Eur s DPH. Žalobca
si uplatnil u žalovaného náhradu škody zodpovedajúcu fakturovanej sume za opravu čelného skla
poškodeného vozidla, pričom žalovaný oznámil listom zo dňa 08.08.2016, že nárok na náhradu škody



vybavuje bez poskytnutia náhrady škody dôvodiac, že nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná
zodpovednosť spoločnosti B. za vzniknutú škodu a uviedol, že vodič motorového vozidla
spoločnosti B.. v oznámení poistnej udalosti si nemôže byť vedomý toho, že práve spod kolies ním
riadeného vozidla došlo k odskoku skalky, ktorá údajne poškodila čelné sklo osobného
motorového vozidla riadeného P.. P. N..

2. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok
žalobcu je podaný dôvodne. Konštatoval, že dňa 21.07.2016 došlo k poistnej udalosti tak, že
vodič P. N. riadil svoje osobné motorové vozidlo s evidenčným číslom: F. ktorého je stále držiteľom na
ceste 1 triedy 1/64 úseku od križovatky E. smerom do F., vchádzal od F. smerom na F. do križovatky a po
jeho ľavej strane vychádzalo nákladné motorové vozidlo s evidenčným číslom: X., ktorého vlastníkom je
obchodná spoločnosť B. so sídlom E. ktoré išlo rýchlosťou asi 50 - 60 km za hodinu, právny predchodca
žalobcu ako vodič vozidla s evidenčným číslom: F. ho začal predbiehať a keď bol vysunutý asi polovicou
vozidla do ľavého jazdného pruhu z ľavého kolesa nákladného motorového vozidla s evidenčným číslom:
X. vyletel kameň a odletel do čelného skla jeho vozidla, keď došlo k poškodeniu predného
skla tak, že bola prasknutá vonkajšia časť čelného skla v rozsahu 5 cm. Išlo o machuľu prasklín v
rozsahu 5cm v strede čelného skla. Na to dával znamenie vodičovi nákladného vozidla na zastavenie,
ktorý zastavil a následne obaja ohliadli nákladné vozidlo a spísali záznam o nehode, v ktorom vodič
nákladného vozidla potvrdil, že ku škode došlo tak, že odletel kameň spod zadného kolesa nákladného
vozidla s evidenčným číslom X. riadeného F. W.. Pri ohliadke zistili, že v dezéne tohto vozidla sú
zachytené ďalšie kamene. Fotodokumentáciu vtedy nerobili, táto bola vykonaná asi o týždeň. V dezéne
nákladného vozidla boli zachytené kamene v rozmeroch asi 3 cm. Vodič nákladného vozidla F. W. sa
pri škodovej udalosti vyjadril, že sa mu takáto udalosť už stala, pretože vozidlo chodí do kameňolomu,
vodič sa priznal že sa pohybuje v teréne kde sa mu do kolies nabijú kamene a tiež svedok pri ohliadke
zistil, že lapače nečistôt boli zdvihnuté retiazkou a preto nezakrývali celú časť dezénu zadných kolies
nákladného vozidla, ktorá skutočnosť vyplýva aj z pripojenej fotodokumentácie. Poistná udalosť bola
nahlásená žalovanému, ku ktorej svedok pripojil faktúru č.XXXXXXXX zo dňa 27.07.2016 splatnú dňa
10.08.2016 o oprave vozila firmou Y. v hodnote 288,18 Eur, ktorá bola žalovanému doručená dňa
28.07.2016, čo vyplýva z podacieho razítka žalovaného, teda tvrdenie žalovaného v odpore, že právny
predchodca žalobcu nepredložil žalovanému faktúru a tým nepreukázal výšku škody nepovažoval súd
prvej inštancie za pravdivé. Z výpovede svedka vyplynulo, že tento doručil žalovanému zápis o nehode,
zápis o poškodení vozidla, kde je uvedený rozsah škody pri ohliadke v autoservise Y., ktorý opravu
vykonal, tiež právny predchodca žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 12.07.2016 postúpil
pohľadávku na žalobcu a túto skutočnosť oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému listom zo
dňa 12.07.2018, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná. Z výsluchu svedka P.. P. N. a predložených
listinných dôkazov mal súd prvej inštancie nepochybne za preukázané, že ku škode došlo za okolností,
ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Škoda bola spôsobená na čelnom skle motorového
vozidla s evidenčným číslom: F. kameňom vymršteným zo zadného kolesa nákladného motorového
vozidla s evidenčným číslom: X. riadeného vodičom F. W. bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod
v prevádzke z dôvodu, že samotný pohyb a rýchlosť dopravného prostriedku sú osobitnou, špecifickou
vlastnosťou jeho prevádzky. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že v súvislosti s valivým
pohybom kolies došlo k vymršteniu kameňa, ktorý spôsobil dňa 21.07.2016 škodu za prednom skle
osobného motorového vozidla s evidenčným číslom: F., teda k vymršteniu kameňa došlo otáčavým
pohybom kolies nákladného motorového vozidla s evidenčným číslom: X., pričom tento otáčavý /
valivý / pohyb je prejavom prevádzky nákladného vozidla, inak by k vymršteniu kameňa a
k nárazu do čelného skla osobného motorového vozidla s evidenčným číslom: F., ktoré viedol vodič P..
P. N. a k spôsobeniu škody na čelnom skle nedošlo. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosti
za túto škodu sa podľa ust. § 428 prvá veta Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť, ide o objektívnu
zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola v konaní preukázaná
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 12.07.2018 uzavretej medzi P.. P. N. a žalobcom, žalovanému
bolo postúpenie pohľadávky písomne oznámené, ktorú skutočnosť žalovaný nenamietal. Súd prvej
inštancie okrem istiny 288,18 Eur, ktorá zodpovedala výške skutočnej škody priznal žalobcovi aj 5% úrok
z omeškania ročne zo sumy 288,18 Eur od 24.08.2016 do zaplatenia t.j. odo dňa nasledujúceho potom,
čo žalovaný oznámil žalobcovi, že ukončil šetrenie ohľadom poistnej udalosti a že táto škoda uhradená
nebude, teda uplynutím 15 dní od vyrozumenia žalovaného v zmysle ust. § 797 ods. 3 Občianskeho
zákonníka je plnenie splatné do 15 dní potom čo žalovaný ukončil šetrenie potrebné na zisteniu rozsahu
škody čo bolo dňa 08.08.2016, pričom 15 dňová lehota uplynula dňa 23.08.2016, teda od 24.08.2016
sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §



255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania podľa úspechu v
spore vo výške 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný uplatňujúc
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za nesprávny, nezákonný a navyše arbitrárny. Vyjadril názor, že napadnutý
rozsudok je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou
nepreskúmateľnosťou. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06. Žalovaný vyjadril názor, že súd prvej inštancie
vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné
pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše
nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním
kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti,
potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Žalovaný ďalej v odvolaní konštatoval, že sa
súd prvej inštancie nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalovaného
poukazujúcou na skutočnosť, že žalobca dôvodnosť uplatneného nároku vo vedenom spore relevantne
nepreukázal, pričom práve na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno. Poznamenal, že v predmetnom
spore bolo nepochybne preukázané, že P.. P. N. (poškodený) mal druhému vodičovi nákladného vozidla,
ktorý mal údajne škodu na motorovom vozidle poškodeného spôsobiť, mimo miesta poistnej udalosti
jednostranne oznámiť, že škodu spôsobil kameň, ktorý údajne odskočil od nákladného vozidla. Ďalej
poukázal na to, že vodič nákladného vozidla, z ktorého mal byť údajne vymrštený kameň do čelného skla
motorového vozidla poškodeného, spozoroval vznik poistnej udalosti výlučne len z dôvodu upozornenia
zo strany poškodeného, z čoho vyplýva, že vodič nákladného vozidla si nebol vedomý skutočnosti,
že by poistnú udalosť mal spôsobiť. K otázke úrokov z omeškania žalovaný poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, podľa ktorého
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody, a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá
bola uložená právoplatným rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolaciemu súdu navrhoval napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol,
že so skutočnosťami uvedenými v podanom odvolaní, ako aj so samotnými odvolacími dôvodmi sa
nestotožňuje. Napadnuté rozhodnutie nie je výsledkom žiadnej svojvôle, ale je výsledkom náležitého
zistenia skutkového stavu veci a dôkladného právneho posúdenia, čomu zodpovedá aj samotné
odôvodnenie rozhodnutia. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a
dôkazmi v zmysle ust. § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu, alebo
jeho právneho hodnotenia. Žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní sú nedôvodné
a neopodstatnené.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej
veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem.

6. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ťažiskové odvolacie námietky žalovaného
smerujú voči nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím
uplatňoval dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP.

7. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do



úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

8. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

9. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového
stavu vyvodil správne skutkové a právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom žalovaný
vo svojom odvolaní neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nebol
zodpovedajúcim spôsobom vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, v prospech odvolateľa
indikujúcemu vyhodnoteniu a následnému prijatiu skutkových a právnych záverov. Za správny je za
týchto okolností potrebné považovať aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania, vzhľadom na
plný úspech žalobcu v spore (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací
súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v
podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval stranám všetky známe
fakty posudzovanej veci.

10. Nedôvodne tiež žalovaný namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

11. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná za tzv. inú vadu konania
(viď R 111/1998). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998. Príkladmo v náleze
z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že "sa väčšinovým názorom
svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.".
12. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp.
či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016, ktorého právna veta znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku",
vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv.
inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru
(intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach,
teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť
rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ju možno posudzovať ho ako odňatie možnosti
konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

13. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,



avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

14. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol
dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že "celkom
výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude
obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu". V súlade s právnymi
závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len vtedy, keď
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady "najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém" alebo vady "zásadnej, hrubej a podstatnej", o ktorý prípad však v posudzovanej veci nešlo.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo
plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej
judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,
aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti
odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s
ohľadom na okolností každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303
A a č. 303 B).

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej.
Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené
požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací
súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej
inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie, čím nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného či už v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, či ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

16. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, odvolací súd uvádza:

17. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 21.07.2016 bola právnemu predchodcovi žalobcu spôsobená škoda
na jeho vozidle (e.č. F tým spôsobom, že zo zadného kolesa motorového vozidla pred ním idúceho (e.č.
X odlete kameň, ktorý mu spôsobil škodu -rozbil čelné sklo, pričom motorové vozidlo, ktorým bola škoda
spôsobená bolo poistené u žalovaného. Poškodené motorové vozidlo si dal právny predchodca žalobcu
opraviť v prevádzke Y., kde mu za opravu uvedenej škody bola vystavená faktúra č. XXXXXXXX zo dňa
27.07.2016 na sumu 288,18 Eur. Listom zo dňa 08.08.2016 žalovaný oznámil právnemu predchodcovi
žalobcu, že v predmetnej veci nebolo bez akýchkoľvek pochybností zo strany
poškodeného preukázané, že ku vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla s evidenčným
číslom: X. a preto považoval nárok za nepreukázaný. Zmluvou o postúpení pohľadávok (č. l.
35) došlo k postúpeniu spornej pohľadávky s príslušenstvom medzi postupcom - P.. P. N. (majiteľ
motorového vozidla s evidenčným číslom: F.) a postupníkom - žalobca A. O., nar. XX.XX.XXXX.

18. V prejednávanej veci si teda poškodený žalobca uplatnil svoj nárok voči poistiteľovi - žalovanému
tak, ako to predpokladá ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov.

19. Faktom je, že poškodený je povinný svoj nárok preukázať tak, a to predpokladá ust. § 823
a § 799 Občianskeho zákonníka s tým, že v prejednávanej veci sa jedná o objektívnu zodpovednosť



prevádzkovateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. Následne pri zodpovednosti
prevádzateľa je potrebné vychádzať z ust. § 427 až § 431 Občianskeho zákonníka.

20. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v ust. § 427
až 431 Občianskeho zákonníka je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá
spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa teda nevyžaduje
zavinené konanie. Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre
okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom
dopravného prostriedku. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami
technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie,
ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. Zdroje
zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ, ani vodič
nemôžu vplývať (napr. materiálové vady, únava materiálu, zlyhanie ovládacieho mechanizmu a pod.).
Preto je odôvodnená objektívna zodpovednosť. V záujme ochrany tretích (nezúčastnených) osôb sa
riziko z prevádzky prenáša výlučne len na prevádzkovateľa.

21. Objektívna zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou dopravného prostriedku je pomerne
prísna, pretože takmer vylučuje možnosti liberácie prevádzateľa. Liberácia prevádzateľa (jeho
oslobodenie spod objektívnej zodpovednosti) prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda
nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke.

22. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 03.06.2014 Cpj 5/2014 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 10/2014): Aj škoda spôsobená na čelnom skle
motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je
škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa
podľa ustanovenia § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť." Uvedeným stanoviskom
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň odstránil nejednotnosť v súdnej praxi pri posudzovaní škody,
ktorá vznikla pri vymrštení kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobil škodu.

23. Vzhľadom na to, že zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku má povahu objektívnej
zodpovednosti, nie je podmienkou jej vzniku protiprávny úkon osoby, ktorá za škodu zodpovedá.
Podmienkou vzniku tejto zodpovednosti je spôsobenie škody udalosťou, ktorou je samotná prevádzka
dopravného prostriedku a okolnosti, ktoré súvisia s touto prevádzkou s tým, že predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzkou dopravného prostriedku,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody.

24. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že všetky podmienky zodpovednosti
v tomto prípade poisťovateľa v náväznosti na ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z.z. boli dané. Žalobca
uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že poistná udalosť bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky
dopravného prostriedku, zároveň preukázal aj vznik škody a príčinnú súvislosť medzi udalosťou a
vznikom škody. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nie je dôvod
pochybovať o tom, že k poistnej udalosti došlo tak, ako ju popísal žalobca. Žalobca uniesol dôkazné
bremeno, nakoľko preukázal, že pri prevádzke motorového vozidla - nákladného motorového vozidla,
ktoré bolo poistené u žalovaného došlo k vzniku škody na jeho motorovom vozidle, pričom k vzniku
škody došlo v príčinnej súvislosti s prevádzkou pred ním idúceho motorového vozidla - nákladného
motorového vozidla zákonne poisteného u žalovaného. Mechanizmus poškodenia a vznik samotnej
škody bol preukázaný.

25. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovaného, týkajúcu sa nedostatočného
preukázania príčiny škody ako následku spôsobeného poistencom žalovaného, kedy podľa názoru
žalovaného nestačí len tvrdenie účastníkov škodovej udalosti, najmä tvrdenie P.. P. N. (poškodeného),
že nákladnému motorovému vozidlu idúcemu na vozovke pred ním údajne odskočil z kolesa kameň. Z
obsahu spisu vyplýva mechanizmus poškodenia (kolesa nákladného motorového vozidla s evidenčným
číslom: X. odskočil kameň, ktorý narazil do čelného skla motorového vozidla poškodeného P.. P.
N. s evidenčným číslom: F. EČV). Uvedené vyplýva z listinného dôkazu - Správa o nehode zo
dňa 21.07.2016 (čl. 12), ktorý bol podpísaný oboma účastníkmi dopravnej nehody. V tomto smere
nemožno opomenúť ani fotodokumentáciu (č.l. 18-19), na základe ktorej možno posúdiť zrejmosť



výskytu niekoľkých kameňov zachytených v dezéne pneumatiky. Kameň, ktorý sa uvoľnil, resp. vymrštil
z dezénu pneumatiky nákladného motorového vozidla s evidenčným číslom: X. tak spôsobil poškodenie
na čelnom skle motorového vozidla poškodeného P.. P. N. s evidenčným číslom: F. EČV. Na základe
uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu v tom smere,
že nákladné motorové vozidlo s evidenčným číslom: X., ktoré bolo poistené u žalovaného na základe
zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla zavinilo vznik škody.

26. Kauzálny nexus medzi vznikom škody a objektívnou zodpovednosťou škodcu je dostatočne
ozrejmený práve zo zhodného popisu účastníkov dopravnej nehody, ktorý priebeh a okolnosti
predchádzajúce vzniku opísali v dokumentácii o dopravnej nehode zo dňa 21.07.2016 (čl. 12). Dôkazy
hodnotí súd podľa vlastnej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na to, čo v konaní vyjde najavo, vrátane toho čo uviedli strany sporu.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov zásadne nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Riadiac sa uvedeným, z vykonaného dokazovania
vyplýva spoľahlivý a nepochybný základ pre konštatovanie škodovej udalosti, výsledkom ktorej bolo
poškodenie motorového vozidla žalobcu vymrštením kameňa spod vozidla nákladného motorového
vozidla (poistenca žalovaného).

27. Pokiaľ žalovaný dôvodil tým, že vodič nákladného motorového vozidla spozoroval vznik poistnej
udalosti na motorovom vozidle poškodeného výlučne len z dôvodu upozornenia zo strany poškodeného,
odvolací súd zdôrazňuje, že za všeobecne známu skutočnosť pri jazde motorovým vozidlom možno
považovať maximálne sústredenie pozornosti vodiča na jazdu, pri ktorej vodič aj pri priemernom
sústredení pozornosti zaregistruje náraz kameňa do čelného skla motorového vozidla ktoré vedie, avšak
chcieť od vodiča motorového vozidla, spod kolies ktorého kameň vyletel, aby videl dopad kameňa na
čelné sklo poškodeného vozidla (čím žalovaný dôvodil námietku o nepreukázaní príčinnej súvislosti)
nespadá do kategórie právneho, logického, ani racionálneho myslenia.

28. Podporne odvolací súd poukazuje aj na judikát R 3/1984 (s. 18 ods. 2), podľa ktorého postavenie
poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných
prostriedkov, je podstatne uľahčené, nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale
len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov,
pričom musí byť zistené, kto je prevádzkovateľom dopravného prostriedku. Poukazujúc preto na vyššie
uvedené nijako neobstojí odvolacia námietka žalovaného spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie
posúdil okolnosti vzniku škody na motorovom vozidle iba na základe tvrdenia účastníkov škodovej
udalosti a uznaní zodpovednosti za vzniknutú škodu, nakoľko žalovaný okrem nesúhlasu so žalobcom
popísaného mechanizmu škodového deja a z toho vyplývajúceho odmietnutia poskytnutého plnenia,
v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, t. j. nenavrhol, resp. nepredložil súdu prvej inštancie, ani
v odvolacom konaní žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvrátiť túto domnienku objektívnej
zodpovednosti poisťovateľa škodcu.

29. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní dôkazné bremeno
primárne zaťažuje žalobcu, t.j. je na žalobcovi, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané
jeho tvrdenia, z ktorého dôvodu následne muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá
skutočnosť, ktorá je významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemala byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazu neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno
ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne účinky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
V prejednávanej veci došlo k tzv. „preneseniu" dôkazného bremena na žalovaného, ktorý potom, ako
na predpísanom tlačive „Správa o nehode“ s vyjadrením poisteného - vodiča nákladného motorového
vozidla F. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorým bola škoda na motorovom vozidle žalobcu spôsobená, oznámil
žalovanému vznik poistnej udalosti a predložil doklady preukazujúce opravu predmetného motorového



vozidla, bez ďalšieho ukončil šetrenie poistnej udalosti so záverom, že žalobca nemá nárok na
poskytnutie poistného plnenia.

30. Pokiaľ ide o úrok z omeškania voči žalovanému, súd prvej inštancie ho správne priznal v zákonnej
výške odo dňa 24.08.2016 do zaplatenia, odo dňa nasledujúceho potom, čo uplynulo 15 dní (v zmysle
ust. § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka) od vyrozumenia žalovaného, ktorý oznámil žalobcovi, že
ukončil šetrenie ohľadom poistnej udalosti a že táto škoda nebude uhradená. Žalovaný sa dňom
24.08.2016 dostal do omeškania s plnením, pričom lehota na plnenie uplynula dňa 23.08.2016 teda 15
dní od 08.08.2016, kedy bolo ukončené šetrenie žalovaného potrebné na zistenie rozsahu škody.

31. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé k
odlišnému, v prospech neho spôsobilému rozhodnutiu vo veci.

32. Keďže z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo veci samej je vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia tiež v časti o
náhrade trov konania, toto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobca má nárok na ich náhradu v rozsahu 100% vo vzťahu k žalovanému s
poukazom jeho plný úspech v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd
prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).