{"guid": "2fb10822-3a0c-4cfd-83ea-5e005be10e89:cca884cd-66d4-44a3-9d97-777426adf461", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1", "spisova_znacka": "11CoPr/2/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoPr/2/2019 z 27. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 27. novembra 2019, sp. zn. 11CoPr/2/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1", "identifikacne_cislo": "6717207810", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Róbert Urban", "sudca_id": 182, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-robert-urban-182", "datum_vydania": "2019-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cca884cd-66d4-44a3-9d97-777426adf461", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoPr/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717207810
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu:
TOMAT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bardoňovo 38, 941 49, IČO: 46 184 741, zastúpeného JUDr. Jozefom
Jeseničom, advokátom, so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, IČO: 50 519 174, proti žalovanému: X. S.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX Z., zastúpeného JUDr. Janou Sivokovou, advokátkou,
so sídlom v Hriňovej, Partizánska cesta 1465, 962 05, o zaplatenie 4.780,00 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 12Cpr/7/2017-241 zo dňa 28.09.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  súdu prvej inštancie   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a  na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol žalobu o zaplatenie
náhrady škody, spočívajúcu v ušlom zisku zamestnávateľa a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §179 ods. 1, §186 ods. 1, 2, 3, §220 ods. 2, §1 ods.
4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej v texte aj len „z.č.311/2001 Z.z.“ alebo  „Zákonník
práce“), §255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“).
Konštatoval, že žalobca žiadal priznať od žalovaného 4.780,- Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od
02.03.2017 do zaplatenia ako náhradu škody za neodpracované dni z dôvodu nástupu žalovaného u
iného zamestnávateľa a z dôvodu neukončenia pracovného pomeru so žalobcom. Vyčíslil svoj nárok
tak, že za 30 kalendárnych dní a 21 pracovných dní mohol žalovaný ako vodič kamiónovej dopravy
najazdiť 11500 km pri cene jazdy 1,05 Eur/km, čo predstavuje príjem 12.075,- Eur. Kamión spotrebuje
na túto vzdialenosť 3335 litrov nafty, cena za liter v januári 2017 predstavovala 0,88 Eur, za 21 dní jazdy
pri 11500 km je to 2.934,- Eur; výdavky na mýta na túto vzdialenosť predstavovali 2.180,- Eur. Výšku
škody odôvodnil tým, že po skončení práceneschopnosti dňa 03.01.2017, až do 01.02.2017 žalovaný
mohol odjazdiť 21 pracovných dní  a 1500 km; náklady na šoféra by boli pri 21 odjazdených dňoch 433,-
Eur, + 21 dní x 45,- Eur na deň, diéta = 1.423,- Eur. Ďalšie náklady, odvody, poplatky, pokuty, servis v
sume 758,- Eur; celkovo teda ide o ušlý zisk vo výške 4.780,- Eur. Žalobca oznámil žalovanému vznik
škody listom zo dňa 08.02.2017, v ktorom mu oznamoval okamžité skončenie pracovného pomeru; za
deň doručenia sa považuje 01.03.2017. Žalovaný mohol splniť povinnosť 02.03.2017, týmto dňom sa
dostal do omeškania, preto si odvtedy voči nemu žalobca uplatnil 5 % úrok z omeškania ročne z dlžnej
sumy 4.780,- Eur od 02.03.2017 do zaplatenia.
Na presné vyčíslenie výšky škody žalobca navrhol znalecké dokazovanie.
Žalovaný nesúhlasil so žalobou, pretože nebolo v jeho úmysle spôsobiť žalobcovi akúkoľvek škodu.
Nevedel, že môže svojím konaním spôsobiť žalobcovi škodu; nestotožnil sa s jej vyčíslením od
03.01.2017 do 01.02.2017, pretože on pracoval dva týždne a dva týždne mal voľno, mohol odjazdiť
maximálne 10-11 pracovných dní; pre určenie výšky ušlého zisku musia byť skutočnosti bezpečne
preukázané a nepostačuje iba možnosť pravdepodobnosti vzniku škody. Kamión s ŠPZ: NZ XXX EI
bol v mesiaci január 2017 využitý, súčasne stáli dve iné autá žalobcu. Žalobca nepredložil knihu



jázd tohto kamióna za január 2017. Konanie žalovaného nemožno považovať za premyslené; pri
ušlom zisku je potrebné preukázať úmysel zamestnanca škodu spôsobiť, aj to za predpokladu, že
by nepriznanie ušlého zisku odporovalo dobrým mravom. Žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný
skončil práceneschopnosť a zamestnal sa u iného zamestnávateľa, čo je zrejmé z potvrdenia sociálnej
poisťovne a všeobecnej zdravotnej poisťovne. Škoda žalobcovi nevznikla porušením povinností pri
plnení pracovných úloh. Namietal dôkazy predložené žalobcom a tvrdil, že po dva týždne sa striedal
s vodičom G. I.. V mesiacoch september až december 2016 žalovaný najazdil priemerne 6197 km za
mesiac, čo je v značnom nepomere s tvrdením žalobcu, že mohol najazdiť 11885 km.
Okresný súd konštatoval skutkový stav, že žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným  ako
zamestnancom uzatvorili pracovnú zmluvu od 01.09.2016 na dobu neurčitú, pričom žalovaný vykonával
prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy. Žalovaný bol od 27.12.2016 práceneschopný; listom
zo dňa 08.02.2017 žalobca s ním okamžite ukončil pracovný pomer z dôvodu hrubého porušenia
pracovnej disciplíny; žalobcovi vznikla škoda vo výške 5.600,- Eur, resp. vo výške 4.780,- Eur. Žalovaný
bol práceschopný do 03.01.2017 a dňa 05.01.2017 sa zamestnal u zamestnávateľa VARTES, s.r.o.  ako
vodič - mechanik v Rimavskej Sobote, kde do práce nastúpil 06.01.2017. Pracovný pomer tam ukončil
30.08.2017. U žalobcu teda žalovaný pracoval od 01.09.2016 do 02.01.2017, resp. do 01.03.2017 a
zamestnancom VARTES, s.r.o. bol od 06.01.2017 do 30.08.2017.
Žalobca si uplatnil voči žalovanému náhradu vzniknutej škody, pretože kamión, na ktorom žalovaný
vykonával prácu, bol viac ako 20 dní nevyužitý; žalovaný teda nezodpovedá za škodu z dôvodu, že po
skončení práceneschopnosti nenastúpil do práce u žalobcu a zamestnal sa u iného zamestnávateľa.
Kamión, na ktorom  mal žalovaný vykonávať prácu, bol v mesiaci január 2017 využitý a  v januári
stáli dve iné autá. Žalobca si protirečí, keď tvrdí, že auto, na ktorom jazdil žalovaný, stálo viac ako 20
dní; žalobcove tvrdenia nepovažoval za hodnoverné, pretože účelovo mení svoje vyjadrenia. Žalobca
predložil knihu jázd za september až december 2016, ale za obdobie január 2017 knihu jázd nákladného
vozidla NZ XXX EI nepredložil. Súd zistil nového zamestnávateľa žalovaného; z vyjadrenia svedka G.
nezistil, že by mu bola spôsobená nejaká škoda. Tvrdenie žalobcu, že konanie žalovaného je úplne jasne
premyslené a cielené, je teda nepravdivé a zavádzajúce; žalobca mal tendenciu vykresliť žalovaného
ako podvodníka a notorického škodcu.
Súd vzhľadom na právne vedomie žalovaného zohľadnil, že žalovaný nemusel vedieť, že sa nesmie
zamestnať u iného zamestnávateľa. Vychádzajúc z ustanovenia §186 ods. 3 ZP, pri náhrade ušlého
zisku musí ísť o škodu, ktorá je spôsobená úmyselne, a možno ju priznať za predpokladu, že nepriznanie
ušlého zisku by odporovalo dobrým mravom. Žalovaný nemal v úmysle spôsobiť žalobcovi škodu, lebo
nemal na to žiaden dôvod; jediným dôvodom nenastúpenia do práce u žalobcu bolo, že si našiel prácu
u iného zamestnávateľa. Žalobca vedel o tom, že žalovaný skončil PN, čo vyplýva z výpisu Všeobecnej
zdravotnej poisťovne,  ako aj z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 19.01.2018, keď potvrdil, že mu
telefonovali zo sociálnej poisťovne, že ich zamestnanec je zamestnaný u iného zamestnávateľa. Žalobca
žalovaného odhlásil zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne 02.01.2017. Preto nie je splnená podmienka
§179 ods.1 Zákonníka práce, že škoda vznikla zavineným porušením povinností pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Tvrdenie žalobcu, že nástup, cesta do práce a príprava na prácu
sú jednou zo základných charakteristík výkonu práce a považuje sa za priamu súvislosť s výkonom
pracovných úloh, je nedôvodné, pretože je v rozpore s §220 ods.2 Zákonníka práce.
Prepis SMS komunikácie zo dňa 30.01.2017 a 01.02.2017 nepovažoval okresný súd za právne
významný, pretože žalobca svoj nárok uplatňuje za mesiac január 2017. Odjazdené kilometre
zamestnancom G. I. sú nehodnoverné; podľa zaužívaných zvykov sa u žalobcu zamestnanci striedali
tak, že dva týždne jazdili a dva týždne boli doma, takže tvrdenie žalobcu, že keby žalovaný nastúpil
do práce ako mal, mohol odjazdiť rovnaký počet kilometrov, sú nedôvodné. Zo žalobcom predložených
dokladov - knihy jázd auta ŠPZ: NZ XXX EI, na ktorom jazdil žalovaný v mesiacoch september -
december 2016 vyplýva, že žalovaný najazdil v priemere 6197 km, čo je v značnom nepomere s
tvrdením žalobcu, ktorý tvrdí, že mohol najazdiť 11885 km. Rozhodné skutočnosti musia byť bezpečne
preukázané a nepostačuje možnosť pravdepodobnosti vzniku škody. Dôkazné bremeno preukázať
vznik škody v podobe ušlého zisku a jeho výšky, je na strane žalobcu. Žalobca vznik ušlého zisku
hodnoverným spôsobom nepreukázal. Sám žalobca uviedol vo vyjadrení zo dňa 19.03.2018, že v
konkrétnych podmienkach kamiónovej dopravy je len veľmi ťažké disponovať takým dôkazom, ktorým by
bolo možné vyjadriť výšku ušlého zisku. Preto pokiaľ nevie žalobca jednoznačne a objektívne preukázať
uplatnený nárok, nemohol mu ho súd priznať.
Okresný súd mal za to, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi postihovať zamestnanca za to, že
nevedel, že sa nemôže zamestnať u iného zamestnávateľa, pretože sa jedná o bežného zamestnanca,
vodiča, ktorý nemá v tomto smere dostatočné právne vedomie. Preto ho nepostihoval ani podľa §186



ods.2 Zákonníka práce tým, že by ho zaväzoval na náhradu škody z nedbanlivosti. Vo veci preto
nenariaďoval znalecké dokazovanie na vyčíslenie ušlého zisku, pretože žalobca listinnými dôkazmi ušlý
zisk nepreukázal, dostal sa do dôkaznej núdze, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania v zmysle §255 ods.1 C.s.p., ktoré mu
voči žalobcovi priznal v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku okresného súdu v plnom rozsahu podal odvolanie žalobca; navrhol ho v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal priznať aj nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.
Napadnutý rozsudok považuje za vecne nesprávny, vydaný v rozpore so skutkovým a právnym stavom
veci, s vykonaným dokazovaním, a za arbitrárny a nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§365 ods.1 písm. f/ C.s.p.) a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).
Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa
31.08.2016 na dobu neurčitú, s nástupom žalovaného do práce 01.09.2016, pričom žalovaný pracoval
ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy. Od 01.09.2016 žalovaný vykonával prácu v zmysle
pracovnej zmluvy až do nástupu na PN, t.j. do 27.12.2016, čo žalobcovi oznámil. Vzhľadom na množstvo
práce sa žalobca opakovane pokúšal počas PN žalovaného v mesiaci január 2017 s ním spojiť za
účelom zistenia jeho zdravotného stavu a jeho predpokladaného nástupu do práce, a to prostredníctvom
telefonátov a krátkych textových správ na telefónnom čísle XXXX XXX XXX. Dňa 31.01.2017 sa žalobca
priamo od žalovaného dozvedel, že predpokladaný deň jeho nástupu do práce bude 01.02.2017. Na
základe toho požiadal žalovaného, aby sa dostavil do práce dňa 01.02.2017 o 8.00 hod.. Komunikácia
žalobcu a žalovaného dňa 31.01.2017 prebiehala prostredníctvom SMS medzi žalovaným na telefónnom
čísle XXXX XXX XXX a žalobcom na telefónnom čísle XXXX XXX XXX. V SMS zo dňa 31.01.2017
o 20.57 hod. žalovaný oznámil žalobcovi, že: „Dnes si pripravím veci a stravu  na cca dva týždne
a keď budem mať výplatu na účte, tak sadnem do auta a vyrazím na Baračku“ (Baračkou sa myslí
Bardoňovo, t.j. sídlo žalobcu). V SMS z nasledujúceho dňa 01.02.2017 žalovaný oznámil žalobcovi, že
mzda za december 2016 mu bola riadne pripísaná na účet a informuje sa, kedy má prísť do Bardoňova
slovami: „Áno. Kedy prídem na Baračku?“, žalobca odpovedal žalovanému, že musí nastúpiť do práce
najneskôr toho istého dňa o 15.00 hod.. Po tom, ako žalovaný do práce nenastúpil, žalobca dňa
03.02.2017 kontaktoval priamo ošetrujúceho lekára žalovaného, zdravotnú poisťovňu žalovaného a
sociálnu poisťovňu za účelom zistenia stavu pracovnej neschopnosti žalovaného. Výsledkom pátrania
bolo zistenie, že práceneschopnosť žalovaného bola ukončená ešte dňa 02.01.2017 a žalovaný bol od
03.01.2017 považovaný za práceschopného.
Žalovaný v mesiaci január 2017 nastúpil do inej práce, vedome a úmyselne zavádzal žalobcu, že
k žalobcovi riadne nastúpi. Žalovaný so žalobcom pracovný pomer neskončil  a ani mu neoznámil,
že má záujem o prácu u iného zamestnávateľa. Práve naopak, do poslednej chvíle predstieral pred
žalobcom pretrvávanie PN a jeho záujem o nástup do práce k žalobcovi po jej ukončení. Vzhľadom
na to, že žalovaný ani po  opakovaných urgenciách žalobcu do práce nenastúpil, žalobca bol nútený
takéto správanie žalovaného považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny a okamžite s ním
ukončil pracovný pomer. Žalovaný si zásielku s okamžitým skončením pracovného pomeru, datovaného
08.02.2017 neprevzal; dňa 01.03.2017 sa žalobcovi vrátila nedoručená zásielka, ktorý deň sa považuje
za deň ukončenia pracovného pomeru žalovaného u žalobcu.
Žalovaný sa v období od 03.01.2017 do 01.03.2017 neospravedlnene opakovane nedostavoval na
výkon práce k žalobcovi, nepreberal si zásielky od žalobcu; v období od 03.01.2017 do 31.01.2017
bezdôvodne tvrdil, že mu trvá práceneschopnosť.
V čase neprítomnosti žalovaného v práci žalobca nemal k dispozícii žiadneho voľného vodiča, ktorý by
mohol používať voľný kamión. Napriek tomu, že žalobca mal dostatočný počet kamiónov, chýbal mu
jeden šofér - žalovaný, ktorý mal po ukončení PN nastúpiť do práce. Žalobca súdu predložil dôkazy o
tom, že počas mesiaca január 2017 mal dostatok práce pre žalovaného v spoločnosti Q Logistics GmbH.
Žalovaný viacerými spôsobmi preukázal predpokladaný ušlý zisk, a to formou výpočtu priemeru výkonu
práce žalovaného u žalobcu za obdobie september 2016 až december 2016, ako aj porovnaním výkonu
práce iného zamestnanca na rovnakej pracovnej pozícii. Kým v prvom prípade by vyprodukoval žalovaný
v priemere na mesiac sumu 9.036,50 Eur, v druhom prípade iný zamestnanec G. I. vyprodukoval sumu
16.190,- Eur, a teda v oboch prípadoch sumu, prevyšujúcu uplatnený nárok v tomto súdnom konaní.
Žalobca uplatňuje sumu neporovnateľne nižšiu práve pre účely jednoduchého preukázania ušlého zisku.



Žalovaného konanie je jasne premyslené a cielené. Súdu musí stačiť na preukázanie úmyslu žalovaného
skutočnosť, že žalovaný do poslednej chvíle tvrdil, že do práce nastúpi napriek tomu, že už od
05.01.2017 mal nové pracovné miesto u nového zamestnávateľa. Žalovaný ešte dňa 31.01.2017 a dňa
01.02.2017 klamal žalobcu, že dňa 01.02.2017 nastúpi do zamestnania a rovnako klamal žalovaný
žalobcu počas celého mesiaca január 2017. Žalovaný stále držal žalobcu v napätí a v očakávaní, že už-
už nastúpi, ale nenastúpil vôbec. Tieto skutočnosti sú nevyvrátiteľné a vyplývajú z dôkazov, založených v
súdnom spise. Pokiaľ by žalovaný nekonal v úmysle spôsobiť škodu, tak mal na to 28 dní, aby žalobcovi
oznámil, že do práce už nenastúpi. Žalovaný do práce nastúpiť mal a nenastúpil, prisľúbil, že nastúpi a
nenastúpil. V SMS komunikácii preukázateľne vyjadruje, že mieni nastúpiť, že si pripraví veci a stravu
a vyrazí do práce, napriek tomu sa tak nestalo. Nástup do práce, cesta do práce, príprava do práce sú
jednou zo základných charakteristík výkonu práce, a teda nástup do práce a prípravu na výkon práce je
potrebné považovať za priamu súvislosť s výkonom pracovných úloh, najmä pri vodičoch medzinárodnej
kamiónovej prepravy. Správna príprava do práce je esenciálnou súčasťou výkonu práce kamionistu;
ak by sa šofér nepripravil, nemohol by v kabíne kamiónu vydržať 2-3 týždne. Okresný súd ignoroval
skutočnosť, že ťahače ako aj prívesy žalobcu vždy prideľuje zamestnávateľ a je vecou zamestnávateľa,
komu ktoré vozidlo pridelí. Podstatný je fakt, že počas mesiaca január 2017 stálo minimálne jedno vozidlo
a príves a toto vozidlo čakalo na šoféra. Pokiaľ okresný súd v bode 6. a v bode 12. napadnutého rozsudku
vychádza zo skutočností, že kamión s evidenčným číslom NZ XXX EI výlučne používal žalovaný a tento
konkrétny kamión jazdil, teda bola zabezpečená náhrada za šoféra, vychádza z nesprávnej skutočnosti.
Žalobca poprel, že by nepredložil dôkazy, ktorými by preukazoval svoje tvrdenia; predložené dôkazy súd
nehodnotil, pretože ich považoval za účelové; nesprávne posudzoval predložené dôkazy, ak žalobcovi
dáva na zodpovednosť, že nepredložil aktivitu auta EČV: NZ XXX EI za mesiac január 2017, hoci bolo
preukázané, že v mesiaci január 2017 stáli iné dva ťahače žalobcu, ktorých aktivitu žalobca predložil.
Predmetom tohto súdneho sporu nebolo skúmanie aktivity konkrétneho ťahača, ale vznik škody v
dôsledku toho, že žalovaný, ktorý jazdiť mal a mohol nejazdil a ťahač, ktorý jazdiť mohol, čakal na vodiča,
t.j. na žalovaného.
Nesúhlasil so záverom okresného súdu v bode 12. napadnutého rozsudku, že sa snažil žalovaného
vykresliť ako notorického klamára a podvodníka, pretože žalobca len poukázal na klamstvá, ktorých sa
žalovaný dopustil.
Uplatnenie škody v predžalobnej výzve  a v spore samotnom v rozdielnej výške znamená len toľko,
že žalobca výšku škody znížil po prepočítaní všetkých nákladov pri objektivizovaní výšky škody od
žalobného návrhu. Okresný súd preto nesprávne posúdil predložený dôkaz -  oznámenie o vzniku
škody. Podstatný je fakt, že žalobca riadne a včas oznámil vznik a existenciu škody minimálne v sume
uplatňovanej v tomto súdnom konaní.
Zdôraznil, že si po celý čas uplatňuje škodu od žalovaného z dôvodu, že po skončení práceneschopnosti
úmyselne neoznámil skončenie práceneschopnosti a počas celého mesiaca január 2017 tvrdil, že
je ešte stále PN, a to len preto, aby mohol súčasne pracovať aj u iného zamestnávateľa a vybrať
si od zamestnávateľov tie výhody, ktoré mu sú schopní poskytnúť. Žalovaný až do 01.02.2017
opakovane tvrdil a sľuboval, že do práce k žalobcovi nastúpi, ale nenastúpil, pretože už jazdil pre iného
zamestnávateľa.
Okresný súd v bode 12. napadnutého rozsudku nedôvodne ospravedlňuje konanie žalovaného jeho
neskúsenosťou a jeho nespôsobilosťou  na posúdenie následkov konania. Každý vodič kamiónu musí
zložiť testy, oprávňujúce ho na vedenie kamiónu a vyžadujú sa od neho aspoň základy chápania; každý
bežný vodič v jeho pracovnej pozícii si musí byť vedomý, že ak jazdí pre jedného zamestnávateľa,
tak fyzicky je nemožné v tom istom čase jazdiť pre iného zamestnávateľa. Okresný súd bez existencie
akéhokoľvek dôkazu o nespôsobilosti žalovaného ospravedlňuje jeho konanie neschopnosťou posúdiť
následky svojho konania. Záver okresného súdu, že žalovaný nemusel vedieť, že sa nesmie zamestnať
u iného zamestnávateľa nevyplýva ani z vykonaného dokazovania ani zo všeobecných právnych
predpisov a predstavuje arbitrárne vyjadrený nesprávny názor rozhodujúceho sudcu. Žalovaný sa môže
počas existencie pracovného pomeru zamestnať aj u iného zamestnávateľa,  a preto uvedená časť
odôvodnenia je nepreskúmateľná vo vzťahu k napadnutému petitu. Okrem toho okresný súd vôbec
nezohľadnil, že žalovaný musel vedieť, že po ukončení práceneschopnosti je potrebné túto skutočnosť
oznámiť svojmu zamestnávateľovi. Ak žalovaný vznik práceneschopnosti ku dňu 27.12.2016 riadne a
včas oznámil, tak vedel, že má oznámiť aj ukončenie pracovnej neschopnosti, pretože ide o povinnosti
zamestnancov, ktoré sú schopní bežní zamestnanci bez problémov pochopiť a dodržiavať a dokonca
aj samotný žalovaný ich dodržiaval, okrem jediného prípadu, a to oznámenia o ukončení PN dňa
02.01.2017.



Okresný súd vôbec nezohľadnil, že žalovaný bol už viackrát zamestnaný,  a preto musel vedieť,
že keď začal pracovať u niekoho, tak vždy podpísal so zamestnávateľom pracovnú zmluvu a keď
prestal pracovať, tak opäť podpísal ukončenie pracovného pomeru, napr. vo forme dohody o ukončení
pracovného pomeru. Žalovaný už mal skúsenosti s ukončovaním pracovného pomeru u svojich
predchádzajúcich zamestnávateľov. O tomto svedčí aj svedectvo X. G., ktorý potvrdil, že pracovný pomer
so žalovaným bol ukončený dohodou. Okresný súd teda nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy.
Povinnosť oznámiť vznik práceneschopnosti, zánik práceneschopnosti, formálny vznik pracovného
pomeru ako aj formálne ukončenie pracovného pomeru žalovaný pozná a riadi sa ním a riadil sa nimi aj v
minulosti okrem prípadu, keď dňa 02.01.2017 neoznámil ukončenie PN, následne v mesiaci január 2017
neoznámil, že už nechce pracovať u žalobcu, ale namiesto toho sa zamestnal u iného zamestnávateľa a
žalobcovi tvrdil, že je stále na PN. Tieto skutočnosti sú zrejmé a vyplývajú z vykonaného dokazovania. Na
tieto skutočnosti okresný súd neprihliadol, do rozsudku už vôbec neprevzal, nevysvetlil, z čoho vyplýva
opačný záver. Navyše žalovaného bezdôvodne posúdil za mimoriadne nechápavého a nespôsobilého
na určité právne úkony, a to nad rozsah vykonaného dokazovania.
Bez existencie akéhokoľvek dôkazu okresný súd vyvodil zo správania žalovaného záver, že žalovaný
nemal dôvod spôsobiť žalobcovi škodu. Na uvedený záver neexistuje žiaden dôkaz a k uvedenému
záveru dospel okresný súd bez opory v akomkoľvek vykonanom dokazovaní. Okresný súd v bode 6.
a 12. rozsudku si prisvojil ničím nepreukázanú skutočnosť, že vodiči jazdili u žalobcu dva týždne a
dva týždne boli doma; uvedený záver nevyplýva zo žiadneho dôkazu; vodiči u žalobcu jazdili tri týždne
a jeden týždeň boli doma. Táto skutočnosť nebola v konaní dokazovaná, pretože nebola predmetom
skúmania. Žalobca pritom svoj nárok odvíjal od priemerných jázd práve žalovaného a nie od maximálne
možného dosiahnutého času, ktorý je možné stráviť v kamiónoch.
Žalobca žiadal o vykonanie dokazovania - určenia výšky ušlého zisku, spočívajúceho v znaleckom
dokazovaní, ktorý súd odmietol vykonať, hoci práve znalecké dokazovanie by mohlo objektívne
preukázať výšku ušlého zisku. Okresný súd v bode 6. napadnutého rozsudku uvádza, že medzi
žalobcom a žalovaným prebehla mailová komunikácia, z ktorej vyplýva, že žalovaný nechcel nastúpiť do
práce, ak mu nebude doplatená mzda za december 2016. Uvedený záver súdu je nesprávny a neúplný.
Medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k mailovej komunikácii, pred súdom bolo opakovane
tvrdené, že ide o krátke textové správy cez mobilné telefóny (SMS). Súd pritom odignoroval a vôbec
nehodnotil ostatné body SMS komunikácie, a to že žalovaný v SMS z 31.01.2017 aj z 01.02.2017 tvrdí, že
do práce nenastúpi; rovnaká komunikácia prebiehala aj telefonicky medzi stranami sporu počas mesiaca
január 2017. Žalobca SMS komunikáciou dokázal ohraničiť obdobie, počas ktorého mu žalovaný klamal,
že je PN a že do práce nastúpi.
V napadnutom rozsudku sa okresný súd vo vzťahu k porušeniu dobrých mravov nezaoberal otázkou, či z
textových správ je možné vyvodiť, že išlo o úmyselné konanie. Preto, že napadnutý rozsudok neuvádza,
či z SMS komunikácie vyplýva porušenie dobrých mravov, je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný;
žalobca nevie posúdiť, aké úvahy okresný súd doviedli k zamietnutiu žaloby, keďže sa bližšie
nevysporiadal s obsahom SMS správ. Nevysvetlil, prečo jednoznačne formulované správy žalovaného
nepovažuje súd za úmyselné.  Namiesto toho vyhodnotil ako podstatnú len vedľajšiu komunikáciu
ohľadom vyplatenia mzdy.
V bode 12. napadnutého rozsudku okresný súd uvádza záver, že z predložených dôkazov bolo zrejmé,
že žalobca musel vedieť o skončení PN žalovaného, pretože ho od 02.01.2017 odhlásil zo zdravotnej
poisťovne. Tento výrok nemá podklad vo vykonanom dokazovaní: v  konaní vôbec nebolo zisťované,
kedy žalobca podal žiadosť do zdravotnej poisťovne o prerušenie alebo zrušenie zdravotného poistenia
žalovaného; dôkaz, predložený v súdnom konaní, preukazuje len skutočnosť, že žalovaný bol ku dňu
02.01.2017 odhlásený zo zdravotného poistenia. Žalobca nemohol žalovaného ešte dňa 02.01.2017
odhlásiť zo zdravotného poistenia, pretože o tom v tom čase ešte nevedel. Zdravotné poistenie sa
odhlasuje aj spätne; žalobca v mesiaci február 2017 spätne prerušil zdravotné poistenie žalovaného
po zistení, že žalovaný má nového zamestnávateľa, pričom žalovaného už medzičasom prihlásil iný
zamestnávateľ.
Okresný súd vyhodnotil dôkaz o jazde G. I. za nehodnoverný, hoci o jeho hodnovernosti nepochyboval
ani žalovaný; okresný súd mohol konštatovať, že dôkazy nepreukazujú určitú okolnosť, ale nemohol
ich vyhodnotiť ako nehodnoverné. Preto nesprávne posúdil predložené dôkazy. Odignoroval predložené
dôkazy zo spoločnosti Q Logistics GmbH, ktorá mala pre žalobcu dostatok práce, avšak žalobca nemal
dostatok vodičov, aby pokryl potreby tejto spoločnosti. Ak by žalobca mal za žalovaného náhradu, neboli
by v mesiaci január 2017 stáli dva kamióny, ale boli by vybavené objednávky pre spoločnosť Q Logistics
GmbH.



Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že v konaní bol preukázaný v dostatočnej miere skutkový stav,
ktorý sa stal a ktorý jednotlivé viaceré nepriame dôkazy potvrdzujú. Nepriame dôkazy ako tzv. indície
dokazujú inú skutočnosť ako takú, z ktorej je možné usúdiť, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá
je predmetom dokazovania. V prejednávanej veci viaceré nepriame dôkazy - indície, ktoré sú zhodné,
sú objektívne a boli vykonané riadnymi zákonnými prostriedkami, treba ich vyhodnotiť samostatne
a zároveň vo vzájomnej súvislosti. Z vykonaných dôkazov je však zrejmé, že súd nepostupoval
zákonne, ale arbitrárnym a nepreskúmateľným rozsudkom hodnotil nesprávne vykonané dôkazy, vyvodil
z nich nesprávne závery, resp. vyvodil závery bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2010 sp.zn. 2MCdo/7/2009.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť
a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalobca vznik ušlého
zisku hodnoverným spôsobom nepreukázal, dostal sa do dôkaznej núdze, a preto okresný súd žalobu
správne zamietol. Rozhodné skutočnosti musia byť bezpečne preukázané a nepostačuje možnosť
pravdepodobnosti vzniku škody, pričom dôkazné bremeno je na strane žalobcu. Žalobca účelovo a
nedôvodne upriamuje pozornosť na skutočnosť, že okresný súd vychádzal z nesprávneho zistenia,
že kamión EČV: NZ XXX EI bol výlučne žalovaného, pričom takéto doslovné znenie v odôvodnení
napadnutého rozsudku vôbec nie je uvedené. Žalobca potvrdil, že žalovaný jazdil predovšetkým na
tomto kamióne a preukázal to knihou jázd od 12.10.2016 do 22.12.2016. Vyhodnocovanie dôkazov
ohľadne aktivity jednotlivých vozidiel nemá žiadny právny význam pre rozhodnutie vo veci.
K základným právam účastníka konania, obsiahnutom v práve na spravodlivý proces, patrí právo na
uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Nie je však nutné, aby na každú
žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď; poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 8Sžo/122/2010 zo dňa 12.05.2011.
Dôvody, pre ktoré žalobca považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, sa týkajú
skutočností a námietok, ktoré nemožno považovať za zásadné a relevantné pre rozhodnutie vo veci
samej. Sám žalobca navrhol, aby súd v záujme zníženia trov konania rozhodol najprv o základe
uplatneného pracovnoprávneho nároku medzitýmnym rozsudkom v časti existencie zodpovednosti.
Keďže žalobca navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne určenia výšky náhrady škody,
tento znalecký posudok by nemal žiadny vplyv na rozhodnutie súdu ohľadne vzniku zodpovednosti
žalovaného za škodu; žalobca teda nedôvodne vytýka súdu, že odmietol vykonať dokazovanie,
spočívajúce v znaleckom dokazovaní určenia výšky ušlého zisku.
V danom prípade neboli splnené podmienky, vyplývajúce  z §179 ods.1 ZP; absentuje porušenie
povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nebol preukázaný ani vznik
škody. S uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal.
Okresný súd detailne popísal obsah všetkých dôkazov, vykonaných v konaní, podrobil ich komplexnému
hodnoteniu, vyvodil zo zákonných ustanovení svoje právne závery,  zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, preto jeho postup nemožno považovať za
neodôvodnený.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného už nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu ustanovenia §379 C.s.p. (viazanosť rozsahom
odvolania), §380 C.s.p. (viazanosť odvolacími dôvodmi), §383 C.s.p. (viazanosť skutkovým stavom) bez
nariadenia pojednávania podľa §385 C.s.p. a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v
zmysle §389 ods.1 písm. b/ zrušil a podľa §391 ods.1 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov:

6. Podľa § 389 ods.1 písm.b/, c/ C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné v každom
bode.



8. V zmysle právnej úpravy je zamestnanec povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu
života, zdravia, poškodeniu alebo zničeniu majetku ani k bezdôvodnému obohateniu. Ak hrozí škoda,
zamestnanec je povinný na ňu upozorniť vedúceho zamestnanca. Ak je na odvrátenie škody hroziacej
zamestnávateľovi neodkladne potrebný zákrok, je povinný zakročiť. Túto povinnosť nemá, ak mu v tom
bránia dôležité okolnosti, alebo ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba, ostatných zamestnancov
alebo blízke osoby. Ak zamestnanec zistí, že nemá vytvorené potrebné pracovné podmienky, je povinný
oznámiť to vedúcemu zamestnancovi; zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu
spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie (okrem prípadov uvedených  v §182 a
§185 Zákonníka práce).
Zodpovednosť zamestnanca za škodu podľa Zákonníka práce je z hľadiska systematiky usporiadaná tak,
že upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, zodpovednosť zamestnanca za schodok
na zverených hodnotách, ktorý je zamestnanec povinný vyúčtovať a zodpovednosť zamestnanca
za stratu zverených predmetov. Osobitné druhy zodpovednosti zamestnanca za škodu sú úpravami
osobitnými, ktoré majú prednosť pred úpravou všeobecnej zodpovednosti; iba v prípade, ak nie je
naplnený osobitný druh zodpovednosti, treba vychádzať z ustanovení o všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca za škodu. Z ustanovenia §179 Zákonníka práce vyplýva, že pre vznik všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť splnené predpoklady: 1. vznik škody pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, 2. protiprávny úkon, 3. porušenie povinnosti
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým
mravom, 4. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, 5. zavinenie na strane
zamestnanca. Pre zodpovednosť zamestnanca za škodu sa vyžaduje splnenie všetkých uvedených
predpokladov kumulatívne; ak nie je splnený čo i len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu podľa
tohto ustanovenia nezodpovedá.
V právnej teórii ako aj v súdnej praxi je pojem škoda ustálený; za škodu sa považuje „skutočná škoda“
a „iná škoda“ (najmä ušlý zisk). Pojem škoda je definovaný ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi (napr. R 55/1971, R 27/1977, R 3/1984).
Škoda sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného; jej existenciu preukazuje poškodený; aj Zákonník
práce rozlišuje skutočnú škodu a inú škodu: skutočná škoda je suma, o ktorú sa majetok poškodeného
zmenšil, pričom táto suma zodpovedá hodnote, ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do
pôvodného stavu. Ušlý zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu, o čo by sa majetok
poškodeného zväčšil, ak by nedošlo k škodnej udalosti.
Zamestnanec v zásade zamestnávateľovi zodpovedá iba za skutočnú škodu, len výnimočne (napr. pri
úmyselne spôsobenej škode), zodpovedá aj za ušlý zisk. To, že zamestnávateľovi vznikla škoda a aká
je jej výška, preukazuje poškodený zamestnávateľ.
Za protiprávne konanie sa vo všeobecnosti pokladá konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom;
za protiprávne konanie zamestnanca možno označiť zavinené konanie zamestnanca, ktoré je v
rozpore s objektívnym právom, dôsledkom ktorého je ujma zamestnávateľa vo forme škody. Konanie
zamestnanca, ktoré bude mať relevantné právne dôsledky, môže spočívať v konaní alebo opomenutí
konať, a to aj v prípade, ak zamestnanec mal povinnosť konať určitým spôsobom. Musí ísť pritom o
zavinené protiprávne konanie pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislostí s ním. Porušenie
povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže
vyplývať z porušenia ustanovení Zákonníka práce, ale aj ďalších právnych predpisov, ktoré majú
pracovnoprávny charakter; ide najmä o povinnosti, vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, pracovného
poriadku, určených pracovných postupov, ale aj z obsahu pracovnej zmluvy. Zákonník práce za plnenie
pracovných úloh vo všeobecnosti považuje výkon pracovných povinností, vyplývajúcich z pracovného
pomeru, inú činnosť, vykonávanú na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej
cesty. Protiprávnosť konania preukazuje poškodený zamestnávateľ.
Ďalším predpokladom zodpovednosti zamestnanca za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi
konaním zamestnanca (škodcu) a jeho následkom - škodou vo sfére zamestnávateľa (poškodeného). Na
vznik zodpovednosti za škodu vrátane pracovnoprávnej zodpovednosti  sa vyžaduje existencia príčinnej
súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody. Právny poriadok otázku príčinnej súvislosti a priamej
škody expressis verbis neupravuje (keďže právna úprava vychádza z pozitívneho vymedzenia toho,
čo a komu treba plniť), avšak aplikácia ustanovení o zodpovednosti za škodu v súvislosti s naplnením
predpokladu príčinnej súvislosti, či už podľa teraz platného práva alebo práva platného v minulosti
vždy na zodpovednosť škodcu vyžadovala existenciu príčinnej súvislosti vo vzťahu k priamej škode v
majetkovej sfére poškodeného. V konaní príčinnú súvislosť preukazuje poškodený.



Zavinenie je ďalším predpokladom pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca. Právna teória definuje
zavinenie ako vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania, ktoré je
protiprávne. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách: vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V prípade
úmyslu zahŕňa vždy zložku vôľovú aj rozumovú, kým v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová
zložka odlišná. Pri úmyselnom zavinení zamestnanec 1. vedel, že svojím konaním spôsobí škodu, a
teda výsledok chcel dosiahnuť (priamy úmysel) alebo 2. vedel, že ju môže spôsobiť a pre prípad, že
vznikne bol s týmto výsledkom uzrozumený (nepriamy úmysel). O nedbanlivostné zavinenie ide vtedy,
ak konajúci zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal,
že ju nespôsobí (vedomá nedbanlivosť), alebo síce nevedel, že škodu môže spôsobiť, ale vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť). Zavinenie je
všeobecne viazané na deliktuálnu spôsobilosť. Zavinenie preto nebude dané, ak na strane zamestnanca
existujú okolnosti, ktoré túto spôsobilosť vylučujú, t.j. veková nevyspelosť a duševná porucha.
Výšku škody vo vzťahu k miere zavinenia zamestnanca upravuje §187 Zákonníka práce, podľa ktorého,
ak škodu spôsobil porušením povinnosti aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí len pomernú časť škody,
a to podľa miery svojho zavinenia.
Zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú zamestnanec zodpovedá;
požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ. Prerokuje požadovanú náhradu škody so
zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda
vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá. Lehota jeden mesiac je lehotou subjektívnou, má len
poriadkový charakter a jej uplynutie nebráni zamestnávateľovi náhradu škody uplatniť na súde v
lehotách, upravujúcich zánik práva alebo premlčanie. V prípade, ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť
škodu v určenej sume, môže sa s ním zamestnávateľ dohodnúť na spôsobe jej úhrady; platnosť dohody
o spôsobe úhrady je podmienená písomnou formou; neplatí to len v prípade, ak škoda už bola uhradená.
Ustanovenie §191 ods.4 Zákonníka práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť požadovanú náhradu
škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody, ktorá nepresahuje 33,19 Eur
vopred prerokovať so zástupcom zamestnancov; nesplnenie tejto povinnosti však nemá za následok
zánik práva zamestnávateľa na náhradu škody, pretože ustanovenie má iba poriadkový charakter.

9. Z uvedeného vyplýva, že primárnym rozlišovacím znakom, ktorý diferencuje nároky zamestnávateľa
na náhradu škody je zavinenie zamestnanca. Skutočnosť, či škoda bola spôsobená z nedbanlivosti
alebo úmyselne,  má priamy vplyv na oprávnenie zamestnávateľa požadovať náhradu škody, a to buď
vo výške štvornásobku priemernej mzdy pred porušením povinností, ktorá spôsobila vznik škody (nie
pred vznikom škody), alebo v plnej výške, pokiaľ by škoda bola spôsobená úmyselne.
Osobitným nárokom zamestnávateľa je nárok na náhradu ušlého zisku za predpokladu, že zamestnanec
spôsobil škodu úmyselne a uhradenie škody by neodporovalo dobrým mravom. Ušlý zisk sa považuje
za tzv. inú škodu; je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh veci očakávalo. Ušlý zisk sa
neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív ako je to u skutočnej škody), ale stratou
očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí
byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí, nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej
udalosti,  mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v
dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/319/2008).
Zamestnávateľ musí v prípade ušlého zisku preukázať úmyselné zavinenie zamestnanca, t.j. že pri
pravidelnom výkone práce zo strany zamestnanca by mohol zamestnávateľ očakávať určitý zisk, ak
k navýšeniu majetku zamestnávateľa neprišlo preto, že zamestnanec úmyselne porušil povinnosti,
vyplývajúce z pracovného pomeru a nevykonával prácu. Nárok na ušlý zisk vzniká zamestnávateľovi
vtedy, ak preukáže existenciu skutočnosti, na základe ktorých mohol odôvodnene očakávať zväčšenie
svojho majetku a skutočnosť, že zisk nedosiahol, a súvislosť medzi porušením povinností zamestnanca a
majetkovej ujmy. Relevantná na posúdenie nároku je skutočnosť, akú sumu by zamestnávateľ v prípade
napr. prítomnosti zamestnanca v práci získal a dosiahol ňou rozmnoženie svojho majetku.
Nárok na ušlý zisk nezaniká ani v prípade, ak zamestnanec so zamestnávateľom skončil pracovný pomer
za predpokladu, že dôvodom  skončenia pracovného pomeru bolo porušenie pracovných povinností zo
strany zamestnanca. Pokiaľ v dôsledku zavineného porušenia povinností, vyplývajúcich z pracovného
pomeru zamestnancom, začala vznikať škoda, okolnosť, že pracovný pomer medzi zamestnancom a
zamestnávateľom skončil, sama osebe neznamená, že došlo k pretrhnutiu príčinnej súvislosti medzi
zavineným porušením pracovných povinností a vznikajúcou škodou. Vec treba naďalej posudzovať
podľa ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
21Cdo/1852/2003).



10. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 31.08.2016 pracovnú
zmluvu, na základe ktorej žalovaný nastúpil do pracovného pomeru od 01.09.2016 ako vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy. Dňa 27.12.2016 sa stal žalovaný práceneschopným. Z chronológie
a časovej následnosti udalostí, prebiehajúcich od 27.12.2016 do 03.02.2017 vyplýva, že žalovaný
02.01.2017 ukončil práceneschopnosť; od 05.01.2017 nastúpil do práce k novému zamestnávateľovi v
Rimavskej Sobote ako vodič nákladného motorového vozidla na rozvoz potravinárskeho tovaru (viď. č.l.
234), kde pracoval až do 30.08.2017.
Ešte 31.01.2017 žalobca kontaktoval SMS správou žalovaného, kedy nastúpi do práce; žalovaný mu
SMS správou oznámil, že keď bude mať výplatu za mesiac december 2016 na účte, sadne do auta
a vyrazí na Baračku (Bardoňovo); 01.02.2017 žalobca žalovanému oznámil, že mzda za december
2016 mu bola pripísaná na účet a môže nastúpiť hneď v ten deň o 15.00 hod.. Žalovaný nenastúpil.
Žalobca 03.02.2017 kontaktoval ošetrujúceho lekára Q.. Z., ktorý žalobcovi oznámil, že žalovaného
práceneschopnosť ukončil už dňom 02.01.2017. Následne zo sociálnej poisťovne žalobca zistil, že
žalovaný od 06.01.2017 pracuje u zamestnávateľa VARTEX, s.r.o., Rimavská Sobota. Takéto správanie
žalovaného považoval žalobca za závažné porušenie pracovnej disciplíny a okamžite s ním ukončil
pracovný pomer listom zo dňa 08.02.2017, ktorý si však žalovaný neprevzal a zásielka sa žalobcovi
vrátila 01.03.2017.
Keďže žalovaný od 03.01.2017 do 31.01.2017 tvrdil, že je práceneschopný, žalobca si voči žalovanému
uplatnil ušlý zisk. Vyzval ho na jeho úhradu, pretože považoval za preukázaný jeho úmysel spôsobiť
mu škodu, keďže do poslednej chvíle - 31.01.2017 a 01.02.2017 - tvrdil, že do práce nastúpi, hoci od
05.01.2017 mal nového zamestnávateľa a klamal žalobcu. Žalobca vyčíslil ušlý zisk a vyzval žalovaného
na zaplatenie tejto škody, avšak bezvýsledne. Svojho nároku sa preto domáhal súdnou cestou. Okresný
súd vydal platobný rozkaz, vyhovejúc žalobe v plnom rozsahu; na základe odporu žalovaného zrušil
platobný rozkaz (č.l. 61), po vykonaní procesných úkonov nariadil pojednávanie, vypočul strany sporu
a svedkov a vo veci rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom.

11. Krajský súd považuje odvolanie žalobcu za dôvodné v plnom rozsahu. Okresný súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy.

12.  V prvom rade je potrebné vytknúť okresnému súdu nedôsledný výsluch žalovaného k predmetu
sporu (č.l. 133, č.l. 133 p.v. až 135). Žalovaný len namietol, že by jeho správanie bolo úmyselné, nehľadal
v tom úmysel, prišla mu pracovná ponuka, ktorú prijal, nechcel spôsobiť škodu ani vedome ani nevedome
zamestnávateľovi; žalovaný na pojednávaní dňa 19.01.2018 síce uviedol, že si myslel, že skončil
pracovný pomer so žalobcom SMS-kou alebo telefonicky v období po skončení práceneschopnosti (viď.
č.l. 33 spisu), avšak nevedel uviesť, prečo nedal výpoveď alebo iným spôsobom neukončil pracovný
pomer so svojím zamestnávateľom, t.j. so žalobcom. Na ďalšom pojednávaní dňa 29.05.2018 už tvrdil,
že u nového zamestnávateľa začal pracovať až po skončení pracovného pomeru u žalobcu (viď. č.l.
195-196 spisu), čo bolo dňa 05.01.2017. Z ďalšej korešpondencie (č.l. 32) však vyplýva, že 31.01.2017
a 01.02.2017 žalobca so žalovaným komunikovali o nástupe žalovaného do práce  pod podmienkou,
že bude mať vyplatenú výplatu za december 2016. Tieto skutočnosti žalovaný nepoprel. Okresný súd
sa s týmito rozpormi nijako nevysporiadal, nevypočul žalovaného dostatočne podrobne, aby mohol
konštatovať svoj záver tak, ako to urobil v odvolaním napadnutom rozsudku.

13.     Žalobca v odvolaní dôvodne namieta, že z rozsudku ani z obsahu spisu nevyplývajú dôkazy,
na základe ktorých by okresný súd mohol hodnotiť právne vedomie žalovaného, keď okrem iného
nemohol vedieť, že pracovný pomer musí najprv ukončiť a až následne uzatvoriť nový pracovný pomer
u iného zamestnávateľa, resp. že svojím konaním mohol spôsobiť žalobcovi škodu. Krajský súd súhlasí
s odvolateľom, že okresný súd v tomto smere nevykonal dostatočné dokazovanie.
Okresný súd tiež konštatuje, že žalobca mal vedomosť o ukončení pracovného pomeru žalovaného
uňho, pretože to vyplýva z oznámenia sociálnej poisťovne 02.01.2017. Takýto záver súdu prvej inštancie
je nesprávny. Pokiaľ okresný súd mieni postaviť svoje rozhodnutie (aj) na takomto oznámení, musí ho
mať podopreté riadnym dokazovaním, ktoré ale doposiaľ v tomto smere nevykonal; zo spisu vyplýva len,
že žalovaný bol odhlásený v sociálnej poisťovni od žalobcu ako zamestnávateľa ku dňu 02.01.2017.
Zo spisu ani z rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu súd prvej inštancie konštatoval rozpor tvrdení
žalobcu s §220 ods.2 ZP, prečo považoval prepis SMS komunikácie z 30.01.2017 a 01.02.2017 medzi



žalobcom a žalovaným za právne bezvýznamný. Z obsahu spisu tiež nevyplýva odstránenie rozporu
v tvrdeniach strán sporu o frekvencii služobných ciest žalovaného 2+2 týždne, ako to konštatuje v
rozsudku, resp. 3+1 týždeň.
Okresný súd nesprávne zamietol žalobu pre nepreukázanie výšky ušlého zisku a neunesenie dôkazného
bremena žalobcom v tomto smere, keď tieto skutočnosti sa ani nedostali do štádia dokazovania v
súdnom konaní vzhľadom na zamietnutie žaloby čo do základu nároku; z dôvodov rozsudku nie je
zistiteľné, prečo vykonal okresný súd dokazovanie na zisťovanie vzniku škody svedkovi G. (novému
zamestnávateľovi žalovaného).
Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že nemohol postupovať podľa §186 ods. 2 ZP (posúdenie
vzniku škody žalobcovi z nedbanlivosti); tento záver je nesprávny, pretože predmetom sporu v
prejednávanej veci je výlučne ušlý zisk ako škoda, ktorú mal spôsobiť žalovaný žalobcovi, ktorú možno
posudzovať len a výlučne z hľadiska úmyslu žalovaného, ako už krajský súd naznačil v odôvodnení
tohto rozhodnutia vyššie.

14. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie okresného súdu bolo vydané predčasne; okresný súd
nevykonal dostatočné dokazovanie (najmä výsluchom strán sporu) na to, aby vydal rozhodnutie, ku
akému dospel. Ustanovenie §186 ods.3 Zákonníka práce umožňuje uložiť povinnosť zamestnancovi (aj
bývalému) nahradiť ušlý zisk poškodenému zamestnávateľovi  v prípade, ak jej neuhradenie neodporuje
dobrým mravom a ak bola škoda spôsobená úmyselne. Okresný súd v tomto smere nevykonal
dostatočné dokazovanie. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že pre prejednávaný spor je podstatné, čo
žalobca urobil predmetom konania, a to náhrada len ušlého zisku ako škody, o ktorú sa nezväčšil jeho
majetok vďaka správaniu sa žalovaného, ktorý bol u neho v pracovnom pomere a vykonával prácu
vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy.
V súdenej veci nepochybne vyplýva preukázané protiprávne konanie žalovaného, ku ktorému došlo
v dôsledku jeho neprítomnosti v práci v dňoch od 03.01.2017 do 03.02.2017, resp. do 01.03.2017. V
tomto štádiu konania nie je medzi stranami sporným, že v uvedenom období išlo o neospravedlnenú
neprítomnosť žalovaného ako zamestnanca žalobcu v práci, pretože tento v uvedenom čase už bol
zamestnaný u iného zamestnávateľa, pričom túto skutočnosť žalobcovi neoznámil. Preto bol dôvodný
záver o hrubom porušení základných pracovných povinností žalovaného ako zamestnanca, ktorý bol
potom aj dôvodom  okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako to urobil žalobca  po zistení
uvedených skutočností. Žalovaný nerozporuje tento záver, hoci tvrdí, že nemal vedomosť o tom, že by
mal ukončiť pracovný pomer u zamestnávateľa - žalobcu aj písomne, keď podľa jeho vedomia tak mohol
urobil aj telefonicky alebo SMS správou,  a rozporuje len, že by toto jeho konanie malo charakter úmyslu,
resp. úmyslu spôsobiť žalobcovi škodu. V tomto smere je splnený jeden z predpokladov pracovnoprávnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu o zavinenom porušení pracovných povinností žalovaným.

15. Žalobca v prejednávanej veci uplatňuje ako škodu len ušlý zisk. Ustanovenie §186 ods.3 Zákonníka
práce vyžaduje, pokiaľ zamestnávateľ okrem skutočnej škody žiada náhradu ušlého zisku, aby škoda
bola spôsobená úmyselne a súčasne, ak by jej neuhradenie  odporovalo dobrým mravom. Ohľadom
úmyslu a jeho náležitostí už krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol svoje úvahy vyššie.
Keďže Zákonník práce neobsahuje definíciu úmyslu explicitne, je potrebné vychádzať z definície,
uvedenej v §15 Trestného zákonníka, ktorý rozlišuje úmysel priamy i nepriamy. Je nevyhnutné precízne
rozlišovať a odlišovať náležitosti úmyslu a nedbanlivosti, najmä úmyslu nepriameho  a vedomej
nedbanlivosti. Okresný súd sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a v dôsledku toho ani nevykonal
dostatočné dokazovanie, najmä výsluchom žalovaného.

16. Krajský súd prisviedča odvolacej argumentácii žalobcu v celom rozsahu; okresný súd dôsledne
neskúmal, len bez ďalšieho konštatoval, že žalobcovi nevznikla škoda, resp. ak mu vznikla, tak jej
vznik nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, uvedomujúc si svoju dôkaznú núdzu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi odvolateľa a rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vrátil mu vec na
ďalšie konanie. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu o tom, že žaloba nie je dôvodná. Odvolací
súd zistil významné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť rozsudku prvostupňového súdu: závery
okresného súdu nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nesprávne posúdil predložené dôkazy a vyvodil
niektoré závery bez existencie akéhokoľvek dokazovania. Okrem toho rozsudok je nepreskúmateľný a
nezrozumiteľný a nezodpovedá ustanoveniu §220 C.s.p..  Odvolací súd nevidel dôvod na potvrdenie
rozsudku v zmysle §387 C.s.p. ani na jeho zmenu v zmysle §388 C.s.p.; podľa §389 ods. 1 písm. b/
C.s.p. rozsudok zrušil a s odkazom na §391 C.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.



17. Okresný súd v ďalšom konaní doplní dokazovanie, aby mohol posúdiť skutkové okolnosti v
súlade s §186 ods.3 Zákonníka práce s prihliadnutím na poukázanú právnu úpravu a judikatúru
najvyšších súdnych autorít v rozhodnutí krajského súdu. Vyhodnotí konanie žalovaného z pohľadu
úmyslu (priameho alebo nepriameho) a s otázkou úhrady ušlého zisku z pohľadu dobrých mravov, pričom
bude vychádzať aj zo všeobecne známych skutočností, že každý vodič medzinárodnej kamiónovej
dopravy musí skôr, ako nastúpi do takejto práce, absolvovať prípravu nielen na vedenie motorového
vozidla skupiny (C+E), ale aj psychotesty na zvládanie záťažových situácií, spojených s výkonom tohto
povolania, ktoré nepochybne predpokladajú, že takéto povolanie nemôže vykonávať osoba, ako okresný
súd vyhodnotil žalovaného (jednoduchý, bez právneho vedomia...).
Krajský súd v tomto smere len dopĺňa, že mu je z jeho praxe známe, že vodič medzinárodnej kamiónovej
dopravy po absolvovaní niekoľkodňového kurzu a psychotestov, ktoré sú zamerané na postreh, farby,
rýchlosť, koordinovanosť a iné, musí vlastniť profesionálnu kartu vodiča, resp. kvalifikovanú kartu vodiča
a tachografovú kartu, príp. ovládať aspoň základy cudzieho jazyka. Konštatovať jednoduchosť a právnu
nespôsobilosť (neznalosť práva nikoho neospravedlňuje) bez vykonania dokazovania, ako to urobil
okresný súd, navyše v kontexte, keď právne vzdelanie ani nie je nevyhnutné, pretože správanie a
konanie vyplýva zo základných pravidiel morálky a slušnosti, považoval krajský súd za postup okresného
súdu v rozpore so zákonným procesným postupom, majúceho prvky svojvoľnosti a arbitrárnosti .

18. Okresný súd po vrátení veci vykoná riadne dokazovanie jednak podľa návrhov strán a jednak,
vzhľadom na to, že sa jedná o individuálny pracovný spor (§316-§323 C.s.p.), aj podľa vlastného
uváženia, a vysporiada sa dôsledne aj s odvolacími námietkami žalobcu a adekvátne na tieto skutkové
a právne otázky zodpovie.

19. Pozornosti krajského súdu neušli ani viaceré procesné pochybenia prvostupňového súdu, ktoré je
potrebné napraviť v ďalšom konaní (v zápisniciach o výsluchu účastníkov chýbajú zákonné poučenia
a generálie, nie je dostatočne zrejmé, kedy ide o výpoveď účastníka, ktorá je dôkazným prostriedkom.
Okresný súd vybral zálohu 30,- Eur na výsluch svedka bez toho, aby takéto dokazovanie vykonal, keď
využil z dôvodu hospodárnosti možnosť písomnej svedeckej výpovede, kedy sa svedkovi nárok na
svedočné nepriznáva; jeho postup preto nemal oporu v procesnom predpise.

20. Odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania ako výrok súvisiaci (§379 písm. a/ C.s.p.). V novom
rozhodnutí okresný súd rozhodne o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania (§396 ods.3 C.s.p.).

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa  (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie



v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Cpr/7/2017", "guid": "8d2b1579-d94b-43a0-862c-b6fec3e62837:87c989b4-660f-43de-b251-29f4f93e0ce5", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "2fb10822-3a0c-4cfd-83ea-5e005be10e89:2ff556dc-54fa-49f2-88bd-1510f4f1e988", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1", "spisova_znacka": "11CoPr/2/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoPr/2/2019 z 27. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6717207810.1"}]}