Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/12/2018 z 23. 7. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2019, sp. zn. 7Sžsk/12/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1014200184.1 Najvyšší súd | 7Sžsk/12/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:1014200184.1 | 2019-07-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 30 ods. 1 písm. e) SP, § 30 ods. 1 písm. a) SP, SP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b7a3ce7b-0a46-43cf-aae8-a15c1349e91a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1014200184.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/12/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200184
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1014200184.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a z
členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: NO. 11 LTD,
zapísaný v Registri firemných záležitostí Britských panenských ostrovov pod č. 1035494, so sídlom na
Britských panenských ostrovoch, Zahraničný riadený fond spoločnosti (B.V.I.), LTD. z OMC Chambers,
P. O. Box 3152, Road Town, Tortola, zast. JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom
Žellova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 301/00094/2012/R zo
dňa 20. decembra 2013, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 28. júna 2017, č. k. 2S/20/2014-42, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28. júna 2017, č. k. 2S/20/2014-42, zamieta.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte len „krajský súd“ alebo „správny súd“) právoplatným rozsudkom
č. k. 2S/20/2014-42 zo dňa 28. júna 2017 postupom podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015
Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. DK 301/00094/2012/R zo dňa 20. decembra 2013 (ďalej len
„rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín č. DK/301/00094/2012 zo dňa 06. septembra 2012 (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že:
a.) správne konanie vo veci nároku žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona
č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení účinnom do 31.10.2004 (ďalej len zákon č. 273/1994 Z.z.) vo výške 0,2 % za každý
deň omeškania v sume 5.037,29 € za obdobie od 19. decembra 2002 do 16. februára 2009 sa podľa
§ 30 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Správny poriadok“) zastavuje,
b.) správne konanie vo veci nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v sume 2.317,74
€ za obdobie od 19. decembra 2002 do 16. februára 2009 sa podľa § 30 ods. 1 písm. e) Správneho
poriadku zastavuje.



2. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, že bývalá zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA
DZP v likvidácii vydala dňa 18. decembra 2002 platobný výmer č. 1009/2002, ktorým vyrubila v znení
platobného výmeru č. 1009/2002 zo dňa 14. apríla 2013 platiteľovi Poliklinika Východ dlžné poistné v
sume 24.033,- Sk (797,75 €) za obdobie od 11/96 do 08/98. Bývalá zdravotná poisťovňa PERSPEKTÍVA
DZP v likvidácii ďalším platobným výmerom č. 1010/2002 zo dňa 18. decembra 2002 vyrubila tomu
istému platiteľovi poplatok z omeškania v sume 85.449,- Sk (2.836,39 €) za obdobie 11/96 - 08/98.

3. Správca konkurznej podstaty úpadcu PERSPEKTÍVA DZP v likvidácii JUDr. Tomáš Kozovský Zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 07. júla 2005 postúpil v prospech spoločnosti ZH Kredit, spol. s.r.o.
pohľadávku voči platiteľovi - Poliklinika Východ. Predmetom postúpenia bola pohľadávka z platobných
výmerov č. 1009/2002 zo dňa 18. decembra 2002 a č. 1010/2002 zo dňa 18. decembra 2002 v sumách
24.033,- Sk a 90.886,- Sk, t. j. spolu v sume 114.919,- Sk (3.814,61 €). Spoločnosť ZH Kredit, spol. s.r.o. v
čl. II ods. 6 Zmluvy vyhlásila, že je jej známy právny a skutkový stav postupovaných pohľadávok a v tomto
stave ich za odplatu prebrala; zároveň vyhlásila, že bola správcom konkurznej podstaty oboznámená o
charaktere postúpených pohľadávok, teda že ide o pohľadávky ťažko vymáhateľné, sporné, premlčané
a zobrala na vedomie, že správca konkurznej podstaty nezodpovedá za ich vymožiteľnosť.

4. Spoločnosť ZH Kredit, spol. s.r.o., ako postupca následne túto pohľadávku postúpila spoločnosti
GENERIX, a.s., ako postupníkovi Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. septembra 2006. V čl.
IV ods. IV.1 prvá a druhá veta Zmluvy sa uvádza, že postupca neručí postupníkovi za vymožiteľnosť
pohľadávky; postupník vyhlásil, že mu je známy právny a skutkový stav postupovaných pohľadávok a
v tomto stave ich za odplatu preberá.

5. Spoločnosť GENERIX, a.s., ako postupca takisto predmetnú pohľadávku postúpila Zmluvou o
postúpení pohľadávky zo dňa 11. apríla 2011 postupníkovi spoločnosti NO. 11 LTD, t. j. žalobcovi. V čl. IV.
ods. IV. 3 zmluvy sa dohodli, že postupca nezodpovedá za vymoženie pohľadávky, zmluva je uzatvorená
podľa slovenského právneho poriadku a všetky spory sa budú riešiť podľa ustanovení slovenského
práva.

6. Povinný subjekt, t. j. Poliklinika Východ nezaplatil poistné ani poplatok z omeškania na základe
predmetných platobných výmerov č. 1009/2002 a č. 1010/2002, t. j. dlžné poistné (797,75 €) + poplatok
z omeškania (3.016,86 €) riadne a včas, preto sa začalo exekučné konanie pod č. EX 218/2008 vedené
u súdneho exekútora JUDr. Tomáša Boľoša, so sídlom v Banskej Bystrici. V exekučnom konaní sa
súdny exekútor dohodol s povinným Správou majetku Košického samosprávneho kraja, spol. s.r.o.
ako právnym nástupcom Polikliniky Východ, na základe písomného súhlasu oprávneného spoločnosti
GENERIX, a.s. zo dňa 09. februára 2009, na postupnom splatení vymáhaného nároku v dvoch splátkach:
prvá splátka v sume 2.508,- € so splatnosťou dňa 25. februára 2009 a druhá splátka v sume 2.508,- €
splatná dňa 25. marca 2009.

7. Povinný subjekt Poliklinika Východ bol zrušený uznesením zastupiteľstva Košického samosprávneho
kraja č. 2004/172 zo dňa 19. februára 2004 a jeho právnym nástupcom sa stala Správa zdravotníckych
zariadení Košického samosprávneho kraja, ktorá bola zrušená uznesením zastupiteľstva Košického
samosprávneho kraja č. 225/2007 zo dňa 28. februára 2007 a jej právnym nástupcom sa stala Správa
majetku Košického samosprávneho kraja, s.r.o., ktorá bola zrušená s likvidáciou a z Obchodného
registra Okresného súdu Košice I bola ku dňu 30. apríla 2015 vymazaná bez právneho nástupcu.

8. Žalobca požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia vo veci jeho nároku na zaplatenie poplatku
z omeškania a prvostupňovým rozhodnutím bolo konanie zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. a)
Správneho poriadku vo veci nároku žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2
zákona č. 273/1994 Z.z. vo výške 0,2 % za každý deň omeškania v sume 5.037,29 € za obdobie
od 19. decembra 2002 do 16. februára 2009 a úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení
s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v sume 2.317,74 € za obdobie od 19. decembra 2002 do
16. februára 2009 posudzujúc aktívnu legitimáciu žalobcu v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Rks/1/2010 zo dňa 21. apríla 2010. Žalovaný v otázke aktívnej legitimácie žalobcu na
podanie návrhu na vydanie platobného výmeru zaujal rovnaké stanovisko ako prvostupňový správny
orgán, keď zákon č. 273/1994 Z.z. umožňoval zdravotnej poisťovni postúpiť pohľadávku na poistnom
a poplatku z omeškania tretej osobe s písomným súhlasom ministerstva zdravotníctva a ministerstva



financií a po predchádzajúcom súhlase správnej rady príslušnej poisťovne. Táto právna úprava však
neumožňovala postupníkovi domáhať sa u zdravotnej poisťovne vydania platobného výmeru podaním
návrhu na jeho vydanie, postupovaná pohľadávka mala byť predpísaná platobným výmerom vydaným
zdravotnou poisťovňou, nakoľko len v takom prípade bola právne vymožiteľná. Platobný výmer mohla
vydať zdravotná poisťovňa podľa § 18 ods. 9, § 19 ods. 2 a 3, § 23 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z., ak
ho nevydala, postupník nedisponoval exekučným titulom. Ak bola zdravotná poisťovňa zrušená, podľa
zákona č. 273/1994 Z.z. nebola oprávnená predmetné pohľadávky vôbec postúpiť.

9. Krajský súd poukázal na to, že primárne bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, či poistné
a pohľadávky na poistnom sú majetkom patriacim do konkurznej podstaty úpadcu. Z ustanovení
zákona o správe majetku štátu v spojení so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy
vyplýva, že verejné prostriedky sú peňažnými prostriedkami štátu, a preto, ak vykonávanie verejného
zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami,
tieto prostriedky sú majetkom štátu, len ich správa bola zákonom zverená inému subjektu, t.j.
zdravotnej poisťovni. Zdravotná poisťovňa je z tohto dôvodu povinne klientom Štátnej pokladnice,
pričom platitelia poistného zo zákona uhrádzajú preddavky na poistné na účet zdravotnej poisťovne
vedený v Štátnej pokladnici. Z dôvodu, že ide o verejné prostriedky, bola im priznaná zákonná
ochrana pred exekúciou odpísaním z účtu. Na skutočnosti, že poistné, resp. pohľadávka na poistnom
je majetkom štátu, nič nemení úprava, podľa ktorej v prípade kladného výsledku hospodárenia, za
splnenia zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto prostriedkov pretransformovaná do
vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku. Prostriedky z poistného na verejné zdravotné poistenia
sú verejnými prostriedkami v majetku štátu, a preto nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej
poisťovne ako úpadcu. Z toho potom vyplýva, že správca konkurznej podstaty nemá legitimáciu vymáhať
pohľadávky na poistnom, lebo nejde o majetok patriaci do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu.

10. Hoci už na základe uvedeného podľa krajského súdu bolo potrebné konštatovať správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného, pre úplnosť uviedol, že z § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č.
581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) vyplýva, že uplatniť na úrade pohľadávku na poistnom
môže len zdravotná poisťovňa, pričom definíciu zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1
zák. č. 581/2004 Z.z., t. j. akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, založená na
účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného
zdravotného poistenia (viď rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2012 zo dňa 24.3.2013,
t. j. R 53/2015, 10Sžso/78/2015 zo dňa 26.10.2016, sp. zn. 1Sžso/12/2015 zo dňa 24.8.2016 a
sp. zn. 9Sžso/71/2016 zo dňa 30.11.2016). Postup žalobcu spočívajúci v podaní návrhu na vydanie
platobného výmeru a žiadosťou byť účastníkom správneho konania je v rozpore s charakterom
postúpených pohľadávok, ktoré ani súkromnoprávnym postúpením na obchodnú spoločnosť nestratili
svoj verejnoprávny charakter.

11. V zmysle uvedeného sa krajský súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že je aktívne legitimovaný
na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru na dlžné poistné, resp. poplatku z omeškania u
žalovaného, pretože nie je zdravotnou poisťovňou, keď vydať platobný výmer na dlžné poistné alebo
poplatok z omeškania mohla do 31. decembra 2004 len zdravotná poisťovňa podľa zák. č. 273/1994
Z.z. a od 01. januára 2005 žalovaný podľa zák. č. 581/2004 Z.z., a to len na základe návrhu podaného
zdravotnou poisťovňou. Napriek tomu, že zák. č. 273/1994 Z.z. v § 25a umožňoval zdravotnej poisťovni
postúpiť pohľadávku na poistnom a poplatku z omeškania za stanovených podmienok, ktorými boli
písomný súhlas Ministerstva zdravotníctva SR a Ministerstva financií SR a predchádzajúci súhlas
správnej rady zdravotnej poisťovne, právna úprava účinná do 31.12.2004 neumožňovala postupníkovi
domáhať sa u zdravotnej poisťovne vydania platobného výmeru. Postupovaná pohľadávka mohla byť
predpísaná platobným výmerom vydaným zdravotnou poisťovňou, nakoľko len v takom prípade bola
právne vymožiteľná. Platobný výmer na dlžné poistné a poplatok z omeškania bola oprávnená a zároveň
povinná vydávať len zdravotná poisťovňa.

12. Krajský súd ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 111/2017 zo dňa
08. marca 2017, podľa ktorého verejnoprávna pohľadávka vzniknutá z oneskorene uhradeného alebo
neuhradeného poistného na zdravotné poistenie (poplatok z omeškania) nie je spôsobilá byť súčasťou
konkurznej podstaty úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa, keďže je majetkom štátu, ktorý zdravotná
poisťovňa len spravuje. Pohľadávka na zaplatenie úrokov z omeškania podľa občianskeho hmotného



práva nemôže vzniknúť ako odvodený právny vzťah (následok) nesplnenia verejnoprávnej povinnosti
vo vzťahu k zdravotnej poisťovni oprávnenej na výkon verejného zdravotného poistenia, keďže len
právna norma verejnoprávnej povahy môže stanoviť, aké právne následky bude znášať povinný
(poistenec), ktorý si nesplnil verejnoprávnu zákonnú povinnosť. Ústavný súd zdôraznil, že ak by
sťažovateľka nadobudla postúpením schváleným konkurzným súdom pohľadávku už autoritatívne
priznanú platobným výmerom úradu, ide o vymáhateľný nárok. Ak pohľadávka nebola právoplatne
priznaná platobným výmerom úradu v prospech úpadcu pred jej postúpením, nemožno hovoriť o
vymáhateľnom nároku, pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným titulom. Sťažovateľka ako
obchodná spoločnosť mohla a mala vedieť, že jej právne postavenie nezodpovedá legálnej definícii
zdravotnej poisťovne, a preto bude minimálne sporné, či bude oprávneným subjektom na podanie
návrhu na vydanie platobného výmeru úradom. Ak sa aj napriek uvedenému rozhodla pre špekulatívne
nadobudnutie takejto pohľadávky, ide o súčasť podnikateľského rizika, ktoré v súvislosti so svojou
obchodnou činnosťou musí znášať sama.

13. Nakoľko ani právna úprava zák. č. 581/2004 Z.z. neumožňuje postupníkovi pohľadávky vzniknutej
podľa zák. č. 273/1994 Z.z. domáhať sa na úrade vydania platobného výmeru, podľa názoru správneho
súdu je zrejmé, že pohľadávka, ktorú v rámci konkurzného konania správca konkurznej podstaty
PERSPEKTÍVADZP postúpil žalobcovi, mala byť predpísaná platobným výmerom zdravotnej poisťovne
pred jej postúpením, nakoľko len v takomto prípade ju môže postupník právne vymáhať. Toto postúpenie
bolo umožnené až zákonom č. 530/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008. Napokon, žalobca si musel
byť vedomý možných komplikácií pri vymáhaní pohľadávky, pretože z čl. IV ods. IV. 3 zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 11.4.2011, ktorú uzatvoril so spoločnosťou GENERIX, a.s., vyplýva, že
postupca (GENERIX, a.s.) nezodpovedá za vymoženie pohľadávky (k tomu pozri už citovaný nález
Ústavného súdu SSR sp. zn. I. ÚS 111/2017). Rovnaké zmluvné klauzuly sú obsiahnuté aj v pôvodnej
zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7.7.2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty
PERSPEKTÍVA DZP ako postupcom a postupníkom spoločnosťou ZH Kredit, spol. s.r.o., aj zo dňa
29.9.2006 uzatvorenej medzi spoločnosťou ZH Kredit, spol. s.r.o., ako postupcom a spoločnosťou
GENERIX, a.s., ako postupníkom. Inými slovami, všetkým zainteresovaným subjektom v tomto reťazci
postupovaných pohľadávok bola zrejmá problematickosť vymožiteľnosti postupovaných pohľadávok.

14. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný rozhodol v súlade so zákonom č. 581/2004 Z.z. a Správnym
poriadkom, keď zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. a/ SP pre nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru na zaplatenie poplatku z omeškania podľa
§ 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. Správny záver žalovaného sa týka aj zastavenia konania podľa
§ 30 ods. 1 písm. e/ SP vo veci zaplatenia úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ pre nedostatok
jeho právomoci v tejto časti konať a rozhodnúť. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sú ustanoveniami
súkromného práva, ktoré nemožno bez výslovného odkazu v právnom predpise v oblasti verejného
práva aplikovať. Zákon č. 581/2005 Z.z. neodkazuje a ani zákon č. 273/1994 Z.z. neodkazoval na
použitie ustanovenia § 517 ods. 2 OZ o zaplatenie úrokov z omeškania. Oba citované zákony pre
prípady omeškania ustanovovali osobitné inštitúty penalizujúce povinný subjekt za riadne a včasné
nezaplatenie poistného, ktorými sú poplatky z omeškania a úroky z omeškania podľa § 18 zákona č.
580/2004 Z.z. (§ 6, § 77 a nasl. zákona č. 581/2004 Z.z., § 23 zákona č. 273/1994 Z.z.). Žalovaný preto
správne vyhodnotil nedostatok svojej právomoci priznať žalobcovi úroky z omeškania podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a dôvodne zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e/ SP.

15. Sumarizujúc správny súd uviedol, že žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadne zistili skutkový
stav veci a vec správne právne posúdili. Konanie a rozhodnutie žalovaného zodpovedá ustanoveniam
zákona č. 581/2004 Z.z. a Správneho poriadku, preto súd vyhodnotil žalobu žalobcu ako nedôvodnú, a
to aj vo svetle rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít citovaných v tomto rozsudku (§ 5 ods. 1
SSP v spojení s čl. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok) a zamietol ju podľa § 190 SSP.

16. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo
požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.

II.
Kasačná sťažnosť



17. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g)
SSP kasačnú sťažnosť, v ktorej poukázal na skutočnosť, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia
žalovaného sa žalovaný obrátil so žiadosťou na Najvyšší súd Slovenskej republiky o rozhodnutie sporu
o právomoc podľa § 8a OSP medzi súdom a žalovaným. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
uznesením sp. zn. 6Rks/1/2010 zo dňa 21. apríla 2010 tak, že na rozhodnutie o nároku žalobcu na
zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. je daná právomoc Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z odôvodnenia uznesenia tiež vyplýva, že Najvyšší súd sa
teda zjavne s argumentáciou žalovaného nestotožnil, a tým de facto pripustil, že aktívne legitimovaným
na uplatnenie nárokov zo zdravotného poistenia môže byť inter alia aj žalobca, ktorý nie je zdravotnou
poisťovňou a je subjektom práva súkromného. Napriek tomu však žalovaný zastavil konanie bez
meritórneho prejednania pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a nedostatok svojej právomoci. A
teda vzhľadom k tomu, že tak súd ako aj žalovaný zastávajú právny názor, že nemajú právomoc vo veci
žalobcu konať a iný orgán, ktorý by mal právomoc vec meritórne prejednať neexistuje, tak žalobca stráca
akúkoľvek možnosť domáhať sa vymožiteľnosti platne nadobudnutých práv a dochádza k odopretiu
spravodlivosti.

18. Žalobca ďalej s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 zo dňa 30. júna 2011
uviedol, že rozhodnutie žalovaného je príliš formalistické. Zároveň poukázal na konštantnú judikatúru
NS SR (rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/28/2010, sp. zn. 5Cdo/102/2001 a sp. zn. 4M Cdo/5/2006), ktorou
bolo okrem iného potvrdené, že ak vec nepatrí do právomoci súdov a nie je daná ani právomoc iného
orgánu, konanie nemôže byť zastavené a v žiadnom prípade ochrana subjektívnych práv nemôže byť
vylúčená z pôsobnosti súdov alebo iných zákonom stanovených orgánov.

19. Z argumentácie žalovaného možno vyvodiť záver, že na jednej strane tvrdí, že nemožno pripustiť, aby
vzhľadom na verejnoprávny charakter pohľadávok sa žalobca stal majiteľom pohľadávok na poistnom a
poplatku z omeškania, a teda aby si žalobca úhradu takejto pohľadávky ponechal pre vlastnú potrebu,
no na strane druhej uvádza, že ak by ich nadobudol predpísanými platobnými výmermi, tak by si ich
pre svoju vlastnú potrebu ponechať mohol. V takomto prípade de facto pripustil, že poistné a poplatok z
omeškania môžu byť príjmom súkromného subjektu. Žalovaný rovnako uviedol, že dobrovoľná úhrada
pohľadávky dlžníkom žalobcovi, ktorá nie je predpísaná platobným výmerom sa majetkom žalobcu
stať môže. Uvedenú argumentáciu žalovaného o možnosti „dobrovoľného“ plnenia dlžníkmi považoval
žalobca za výsledok zjavne nezákonnej svojvôle žalovaného, nakoľko aplikuje právny inštitút, ktorý
právny poriadok nepozná a ani nepredpokladá, keďže tvrdí, že v žiadnom prípade nemôžu byť platby
poistného a poplatkov z omeškania príjmom súkromnoprávneho subjektu.

20. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
zo dňa 15. januára 2013 sp. zn. 1Obo/1/2011 vo veci navrhovateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s.
proti žalobcovi, o určenie neplatnosti Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 07. júla 2005, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok prvého stupňa zmenil
a žalobu zamietol, teda mal tiež za to, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávok a pritom ani jedna
z týchto postúpených pohľadávok nebola predpísaná platobným výmerom. Postúpenie predmetných
pohľadávok bolo odsúhlasené aj právoplatným a vykonateľným Opatrením konkurzného Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7K/70/2001 zo dňa 22. júna 2005.

21. Hoci žalovaný argumentuje tým, že účastníkom verejnoprávneho vzťahu nemôže byť namiesto
zdravotnej poisťovne súkromnoprávny subjekt, avšak podľa § 18 ods. 1 písm. a) bod 4 zák. č.
581/2004 Z.z., žalovaný vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených platiteľom poistného, ak
ide o pohľadávky vyplývajúce z neuhradeného preplatku na poistnom podľa osobitného predpisu,
pričom je nepopierateľné, že v prípade platiteľa poistného nejde zväčša o zdravotné poisťovne,
ale o súkromnoprávny subjekt. Žalovaný tiež opomína skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávok
došlo v konkurznom konaní, pričom išlo o odplatné postúpenie pohľadávok v rámci speňažovania
majetku úpadcu správcom konkurznej podstaty, pričom ZoKV upravoval osobitný režim uspokojovania
pohľadávok veriteľov, ktoré sa uskutočňovalo za súčinnosti príslušného konkurzného súdu.

22. Žalobca zároveň poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 268/2011-38 zo dňa 23.
novembra 2011, ktorým Ústavný súd SR taktiež zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 16Co 154/2010-70 zo 14. októbra 2010 - v ktorom sa konštatovalo, že postúpenie pohľadávok



odporuje zákonu a teda je neplatné a taktiež, že správcovi neprináležalo oprávnenie postúpiť pohľadávku
z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný subjekt - ako ústavne nekonformný.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. júna 2017, č. k. 2S/20/2014-42, zmenil tak, že rozhodnutie
žalovaného č. DK 301/00094/2012/R zo dňa 20. decembra 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Žalobca zároveň žiadal žalovanému uložiť povinnosť nahradiť mu trovy konania vo výške 100 %.

III.
Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti

24. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že s napadnutým rozsudkom krajského súdu sa
stotožňuje. Zároveň poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/4/2015
zo dňa 24. augusta 2016, sp. zn. 1Sžso/12/2015 zo dňa 24. augusta 2016 a sp. zn. 9Sžso/71/2016 zo
dňa 30. novembra 2016, ktorými boli potvrdené rozsudky Krajského súdu v Bratislave, všetky týkajúce
sa skutkovo totožnej veci a súd nimi zamietol žalobu žalobcu ZH Kredit, s.r.o. Žalovaný preto navrhol,
aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

IV.
Posúdenie veci kasačným súdom

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1
SSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,
že kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.

26. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.
Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. júla 2019 (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

27. Podľa § 438 ods. 1 SSP kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského
súdu.

28. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

29. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.

30. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. Podľa § 30 ods. 1 písm. a) a e) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že ten,
kto podal návrh na začatie konania, nie je účastníkom konania a nejde o konanie, ktoré môže začať
správny orgán, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.

32. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného č. DK
301/00094/2012/R zo dňa 20. decembra 2013, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín č. DK/301/00094/2012 zo dňa 06. septembra
2012 tak, že:
a.) správne konanie vo veci nároku žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2
zákona č. 273/1994 Z.z. vo výške 0,2 % za každý deň omeškania v sume 5.037,29 € za obdobie od 19.
decembra 2002 do 16. februára 2009 podľa § 30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku zastavil,
b.) správne konanie vo veci nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v
spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v sume 2.317,74 € za obdobie od 19. decembra 2002 do
16. februára 2009 podľa § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku zastavil.



33. Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol administratívny spis žalovaného správneho
orgánu, je zrejmé, že skutkový stav v posudzovanej veci medzi procesnými stranami sporný nebol.
Kasačný súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení
rozsudku popísal krajský súd, a s poukazom na túto skutočnosť pre účastníkov konania známe fakty a
skutočnosti nebude nadbytočne opakovať.

34. Spornou otázkou v konaní bola právna otázka, či žalobca spĺňa zákonné predpoklady na aktívnu
legitimáciu účastníka vo veci uplatnenia predmetných nárokov.

35. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 07. júla 2005 správca konkurznej podstaty
zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DZP v likvidácii uzavrel so spoločnosťou ZH Kredit, spol. s.r.o.
Zmluvu o postúpení pohľadávok voči platiteľovi, t. j. Poliklinika Východ, ktorej predmetom bola
pohľadávka z platobných výmerov č. 1009/2002 zo dňa 18. decembra 2002 a č. 1010/2002 zo dňa
18. decembra 2002 v sumách 24.033,- Sk a 90.886,- Sk, teda spolu v sume 114.919,- Sk (3.814,61
€). Spoločnosť ZH Kredit, spol. s.r.o. túto pohľadávku postúpila spoločnosti GENERIX, a.s., ako
postupníkovi Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. septembra 2006 a tá ju následne postúpila
Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 11. apríla 2011 postupníkovi spoločnosti NO. 11 LTD, t. j.
žalobcovi. Poliklinika Východ ako povinný subjekt nezaplatila poistné ani poplatok z omeškania na
základe predmetných platobných výmerov č. 1009/2002 a č. 1010/2002 [dlžné poistné (797,75 €)
+ poplatok z omeškania (3.016,86 €)] riadne a včas, preto sa začalo exekučné konanie pod č. EX
218/2008. V exekučnom konaní sa súdny exekútor dohodol s povinným - Správou majetku Košického
samosprávneho kraja, spol. s.r.o. ako právnym nástupcom Polikliniky Východ na postupnom splatení
vymáhaného nároku v dvoch splátkach, t. j. prvá splátka v sume 2.508,- € splatná 25. februára 2009 a
druhá splátka v sume 2.508,- € dňa 25. marca 2009. Správa majetku Košického samosprávneho kraja,
s.r.o., bola zrušená s likvidáciou a z Obchodného registra Okresného súdu Košice I bola ku dňu 30.
apríla 2015 vymazaná bez právneho nástupcu.

36. Žalobca si uplatnil proti platiteľovi poistného nárok na zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23
ods. 2 zák. č. 273/1994 Z.z. vo výške 0,2 % za každý deň omeškania v sume 5.037,29 € za obdobie od
19. decembra 2002 do 16. februára 2009 a úrok z omeškania vo výške 2.317,74 € za obdobie od 19.
decembra 2002 do 16. februára 2009. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín
vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nie je spôsobilý byť účastníkom konania, nakoľko je
obchodnou spoločnosťou bez platného povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia a
nie je oprávnený domáhať sa na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vydania platobného
výmeru na dlžné poistné alebo poplatok z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou. Na základe
uvedeného konanie rozhodnutím č. DK/301/00094/2012 zo dňa 06. septembra 2012 zastavil podľa §
30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Proti rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom žalovaný
rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že správne konanie vo
veci nároku žalobcu na zaplatenie poplatku zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku a
správne konanie vo veci nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zastavil podľa § 30 ods. 1
písm. e) Správneho poriadku.

37. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s
prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

38. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, ktorý tvrdil, že z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Rks/1/2010 zo dňa 24. apríla 2010 implicitne vyplýva, že aktívne
legitimovaným na uplatnenie nárokov zo zdravotného poistenia môže byť inter alia aj žalobca, ktorý nie
je zdravotnou poisťovňou a je subjektom práva súkromného. V predmetnom konaní rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky spor o právomoc podľa § 8a O.s.p. Otázka, ktorú bolo v tomto konaní potrebné
vyriešiť, a o ktorej súd rozhodoval, bola výlučne, či je na konanie o uplatnenom nároku na zaplatenie
poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. daná právomoc na konanie a
rozhodovanie súdom alebo správnym orgánom. Pokiaľ však Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol,
že na konanie je príslušný Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, nemohol zároveň rozhodnúť



o aktívnej legitimácii žalobcu alebo ktoréhokoľvek subjektu na začatie tohto konania, keďže týmto
postupom by došlo k zásahu do rozhodovacej právomoci príslušného orgánu. Pokiaľ je teda na konanie
a rozhodovanie príslušný žalovaný, je tiež v jeho právomoci posúdiť, či ten, kto podal návrh na začatie
konania je alebo nie je účastníkom konania a z uvedeného dôvodu prípadne konanie zastaviť. Zákonnosť
takého rozhodnutia môže byť následne preskúmaná súdom v rámci správneho súdnictva.

39. Pokiaľ správca konkurznej podstaty na základe § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 328/1991 Zb. v spojení s
opatrením Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2005 sp. zn. 7K 70/01 - ktorým konkurzný súd vyslovil
súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty predal súbor pohľadávok úpadcu, t. j. PERSPEKTÍVA
DZP postupníkovi - postúpil súbor verejnoprávnych pohľadávok, kasačný súd v súlade s ust. § 464 ods. 1
SSP poukazuje na závery v obdobnej veci, uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžso/12/2015 z 24. augusta 2016, ktorý uviedol, že :

„ môže iba akceptovať rozhodnutie konkurzného súdu v zmysle § 135 O.s.p., ktorým konkurzný súd
umožnil na rozdiel od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu (najmä nižšie citovaný rozsudok sp. zn. 7
Sžso/20/2012) obidvom zmluvným stranám naplniť slobodu konať v rozsahu vymedzenom v zmysle čl.
2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky s účinkami, ktoré súkromné právo s postúpením pohľadávok spája,
t. j. s dobrovoľným plnením dlžníka žalobcovi ako postupníkovi.

Avšak ďalší postup žalobcu, spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru a žiadosťou
byť účastníkom takéhoto správneho konania, už je v rozpore s uvedeným charakterom postúpených
pohľadávok, ktoré ani súkromnoprávnym postúpením na obchodnú spoločnosť nestratili svoj hore
uvedený verejnoprávny charakter (viď bod č. 38). Zákonodarca vyslovene prostredníctvom ustanovenia
§ 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č. 581/2004 Z.z. aktívne legitimoval na podanie návrhu na vydanie
platobného výmeru iba zdravotnú poisťovňu, t. j. subjekt jednoznačne opísaný v § 2 ods. 1 zák. č.
581/2004 Z.z.

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení úrad vykonáva dohľad nad
verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou
poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo
neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu, úroky z omeškania a pohľadávky
vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z.z. v citovanom znení zdravotná poisťovňa je akciová spoločnosť so
sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia
na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.“

40. Z odôvodnenia citovaného rozsudku senátu najvyššieho senátu 1S ďalej vyplýva, že:

„Obdobný záver judikoval iný senát Najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 7 Sžso/20/2012 z 24. apríla
2012 [nasledovne konajúci senát cituje v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. časť uvedeného rozsudku
relevantnú pre teraz prejednávanú vec]:

„Následne bolo povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či žalobca ...... je aktívne legitimovaný na
podanie žiadosti (návrhu) o vydanie platobného výmeru zo strany žalovaného.

Na základe uvedeného bolo potom nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či poistné a pohľadávky na
poistnom sú majetkom patriacim do konkurznej podstaty úpadcu.

Názor žalobcu, podľa ktorého ustanovenie § 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení (a to ani vo väzbe
na zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy) nedáva odpoveď na otázku vlastníctva finančných
prostriedkov, získaných zdravotnou poisťovňou z vykonávania verejného poistenia však nezodpovedá
zákonu.

Z ustanovení zákona o správe majetku štátu v spojení so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej
správy vyplýva, že verejné prostriedky sú peňažnými prostriedkami štátu. I preto, ak vykonávanie
verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými



prostriedkami (§ 2 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení), tieto prostriedky sú majetkom štátu, len ich
správa bola zákonom zverená inému subjektu zdravotnej poisťovni.

Zdravotná poisťovňa je z tohto dôvodu povinne klientom Štátnej pokladnice podľa § 2a ods. 1 písm.
e) zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“), platitelia poistného zo zákona uhrádzajú
preddavky na poistné na účet zdravotnej poisťovne vedený v štátnej pokladnici (§ 16 ods. 1 zákona o
zdravotnom poistení). Z dôvodu, že ide o verejné prostriedky, bola im priznaná zákonná ochrana pred
exekúciou odpísaním z účtu (§ 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici).

Na skutočnosti, že poistné, resp. pohľadávka na poistnom je majetkom štátu, nič nemení úprava, podľa
ktorej v prípade kladného výsledku hospodárenia, za splnenia zákonom stanovených podmienok, môže
byť časť týchto prostriedkov pretransformovaná do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku.

Prostriedky z poistného na verejné zdravotné poistenia sú verejné prostriedky v majetku štátu, a preto
nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne, ako úpadcu. Z toho potom vyplýva, že
správca konkurznej podstaty nemá procesnú legitimáciu v zmysle § 47 ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii iniciovať konanie týkajúce sa poistného, a teda aj vymáhať pohľadávky na poistnom,
lebo nejde o majetok patriaci do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu.

Hoci už na základe uvedeného je potrebné konštatovať správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č.
581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) úrad
vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach
uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených
preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu, úroky
z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť
podľa osobitného predpisu.

Z citovaného ustanovenia zákona o zdravotných poisťovniach vyplýva, že uplatniť na úrade pohľadávku
na poistnom môže len zdravotná poisťovňa, pričom definíciu zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie
§ 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach. Zdravotná poisťovňa podľa uvedeného ustanovenia je
akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania verejného
zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.“

41. Kasačný súd zároveň ohľadne námietok žalobcu poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 111/2017-17 z 8. marca 2017, ktorý sťažnosť proti
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 78/2015 z 26. októbra 2016 v obdobnej
veci odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v citovanom uznesení uviedol, že :

„ 27. Pokiaľ sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na nadobudnutie pohľadávky
postúpením v rámci konkurzného konania vedeného proti zdravotnej poisťovni, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné dodať, že verejnoprávna pohľadávka vzniknutá z oneskorene uhradeného
alebo neuhradeného poistného na zdravotné poistenie (poplatok z omeškania) nie je spôsobilá byť
súčasťou konkurznej podstaty úpadcu, keďže je majetkom štátu, ktorý zdravotná poisťovňa len spravuje.
Ak by sťažovateľka nadobudla postúpením schváleným konkurzným súdom pohľadávku už autoritatívne
priznanú platobným výmerom úradu, ide o vymáhateľný nárok. Ak pohľadávka nebola právoplatne
priznaná platobným výmerom úradu v prospech úpadcu pred jej postúpením, nemožno hovoriť o
vymáhateľnom nároku, pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným titulom. Sťažovateľka ako
obchodnoprávna spoločnosť mohla a mala vedieť, že jej právne postavenie nezodpovedá legálnej
definícii zdravotnej poisťovne, a preto bude minimálne sporné, či bude oprávneným subjektom na
podanie návrhu na vydanie platobného výmeru úradom. Ak sa aj napriek uvedenému rozhodla pre
špekulatívne nadobudnutie takejto pohľadávky, ide o súčasť podnikateľského rizika, ktoré v súvislosti
so svojou obchodnou činnosťou musí znášať.

28. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že pohľadávka na zaplatenie úrokov z omeškania, ktorú
sťažovateľka uplatňovala podľa občianskeho hmotného práva, vo vzťahu medzi sťažovateľkou a



fyzickou osobou (dlžníkom na zdravotnom poistení) nemohla vzniknúť ako odvodený právny vzťah
(následok) nesplnenia verejnoprávnej povinnosti vo vzťahu k zdravotnej poisťovni oprávnenej na výkon
verejného zdravotného poistenia, keďže len právna norma verejnoprávnej povahy môže stanoviť, aké
právne následky bude znášať povinný (poistenec), ktorý si nesplnil verejnoprávnu zákonnú povinnosť.

29. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukazovala na právne závery obsiahnuté v
náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 268/2011, ktorým ústavný súd vys1ovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 154/2010, ústavný súd uvádza, že k otázke platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok zo zrušenej zdravotnej poisťovne uzatvorenej medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu - DZP a sťažovateľkou nezaujal v označenom rozhodnutí konkrétny právny názor, len
umožnil Krajskému súdu v Banskej Bystrici v okolnostiach danej veci posúdiť platnosť tejto zmluvy aj
podľa hmotného práva. Vzhľadom na uvedené nepovažuje ústavný súd v danej veci právne závery
najvyššieho súdu, ku ktorým dospel v napadnutom rozsudku, za rozporné s uvedeným rozhodnutím
ústavného súdu.

30. V ďalšej argumentácii sťažovateľka poukázala na právne závery najvyššieho súdu uvedené v
rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžso 4/2015 z 24. augusta 2015 a sp. zn.1 Sžso 12/2015 z 24. augusta
2016. Ústavný súd po oboznámení sa s ich odôvodnením konštatuje, že v predmetných rozhodnutiach
dospel najvyšší súd k identickým právnym záverom ako v napadnutom rozsudku, keď uviedol,
že sťažovateľka nesplnila podmienku aktívnej legitimácie v konaní o preskúmanie zákonnosti tam
namietaných rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Najvyšší súd v oboch
rozhodnutiach identicky konštatoval, že rešpektuje opatrenie krajského súdu, ktorým vyslovil súhlas s
tým, aby správca konkurznej podstaty DZP predal súbor pohľadávok sťažovateľke, avšak ďalší postup
sťažovateľky spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru je podľa jeho názoru v rozpore
s charakterom postúpených pohľadávok, ktoré postúpením podľa súkromného práva nestratili svoj
verejnoprávny charakter.

31. Ústavný súd ďalej dodáva, že najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 20/2012, ktoré sťažovateľka
v sťažnosti uvádza, dospel k záveru, že správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorým je zdravotná
poisťovňa, nemôže byť účastníkom správneho konania o návrhu na vydanie platobného výmeru vo
veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide o majetok štátu, a nie o majetok úpadcu. Súčasne konštatoval,
že prostriedky z poistného na verejné zdravotné poistenie sú verejné prostriedky v majetku štátu, a
preto nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne ako úpadcu. Z § 18 ods. 1 písm. a)
bodu 3 zákona č. 581/2004 Z. z. vyplýva, že uplatniť pohľadávku na poistnom na Úrade pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou môže len zdravotná poisťovňa. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu
bolo podrobené prieskumu ústavnosti na ústavnom súde v konaní sp. zn. I. ÚS 298/2014, v ktorom bola
sťažnosť podaná správcom konkurznej podstaty odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

32. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia sťažovateľky založená na poukaze na jednotlivé rozhodnutia
najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu neobstojí.

34. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v
súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS
50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Ústavný súd teda konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho
súdu vyslovené v napadnutom rozsudku za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho
nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).“



42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd rozhodol podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť
žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

43. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods.
1 SSP tak, že účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobca v tomto konaní úspešný
nebol a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.

44. Tento rozsudok prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.