Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 28Sa/5/2017 z 18. 12. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. decembra 2017, sp. zn. 28Sa/5/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6017200190.1 Krajský súd Banská Bystrica | 28Sa/5/2017 | ECLI:SK:KSBB:2017:6017200190.1 | 2017-12-18 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e29f9a75-1926-42d7-8ae7-727fb7d2be30 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6017200190.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 28Sa/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200190
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200190.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd sudkyňou JUDr. Janou Novotnou v právnej veci žalobcu
C. D., N. G. XX, XXX XX R. R., nar. XX.X.XXXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Jana Berecová Titková,
Dubová 2, 949 01 Nitra proti žalovanému Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ul. 29. augusta č. 8-10,
813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.
marca 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Bratislava č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.marca
2017 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X-I. a č. XXX XXX XXXX X-II.
obe zo dňa 16. novembra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť odôvodnené žalobcove trovy konania a zaplatiť ich na účet advokátky
JUDr. Jany Berecovej Titkovej do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.
Výška trov bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá
súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Administratívne konanie. Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava ako prvostupňový správny orgán
na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X-I.
zo dňa 16. novembra 2016 žalobcovi priznala starobný dôchodok v sume 346,70 Eur mesačne podľa
§ 65, § 82 a § 82b zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa článku 52 ods. 1,
písm. a) ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009.
Rozhodnutie odôvodnila tým, že žalobca ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky
bol zamestnaný u zamestnávateľa, ktorý mal ku dňu rozdelenia, t. j. k 31. decembru 1992 sídlo na
území Českej republiky. Všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred 1. januárom 1993 sa preto
považujú za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok je za ne príslušná poskytnúť Česká správa
sociálneho zabezpečenia. Žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok 19. mája 2016 a k
tomuto dátumu získal 8 539 dní obdobia dôchodkového poistenia, pričom presný rozpis bol uvedený
v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia. Ďalej prvostupňový správny orgán v odôvodnení
uviedol, že sumu starobného dôchodku je podľa článku 52 ods. 4, písm. i) a prvej časti prílohy VIII.
nariadenia ES, Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 možno
vypočítať len s prihliadnutím na obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky, pretože sumu dôchodku vypočítaná podľa zákona č. 461/2003 Z. z. je rovnaká
bez ohľadu na to, či bola vypočítaná ako nezávislá (národná) dávka alebo paušálna (čiastková) dávka.
Ďalej odôvodnenie obsahuje postup, ktorým správny orgán dospel k výpočtu priemerného osobného
mzdového bodu a výpočtu sumy starobného dôchodku vo výške 251,80 Eur mesačne určenej ako súčin
priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej
hodnoty. Priemerný osobný mzdový bod 0,9788 x 23,3946 obdobie dôchodkového poistenia x aktuálna



dôchodková hodnota 10,9930 rovná sa 251,80 Eur mesačne. Odôvodnenie ďalej obsahovalo spôsob
výpočtu zvýšenia podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa § 82b tohto predpisu. Keďže dôchodok
253,70 Eur mesačne bol nižší ako suma minimálneho dôchodku bol zvýšený o 93.-Eur mesačne na
sumu min. dôchodku podľa § 82b zákona č. 461/2003 Z. z. na čiastku 346,70 Eur.

2. Prvostupňový správny orgán súčasne s rozhodnutím uvedeným v bode 1. tohto rozsudku dňa
16.3.2017, rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X - II. dňa 16. novembra 2016 rozhodol podľa § 82b zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak, že žalobcovi od 20. mája 2016 zanikol nárok na zvýšenie sumy
starobného dôchodku na sumu min. dôchodku. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovi od 20. mája
2016 patrí starobný dôchodok v sume 253,70 Eur mesačne. Ďalej mu od 20. mája 2016 patrí dôchodok
vyplácaný z cudziny v sume 8 227,00 CZK, po prepočítaní na euro podľa referenčného výmenného
kurzu 1.-Eur = 27,03000 CZK v sume 304,36 Eur mesačne. Úhrnná suma dôchodkov je 558,06 Eur
mesačne a je vyššia ako suma min. dôchodku, ktorý je 346,70 Eur mesačne, a preto žalobcovi zanikol
nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku podľa § 82b zákona č. 461/2003 Z. z..

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2017 na odvolanie
žalobcu proti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. S. XXX XXXX X-I. zo dňa 16. novembra
2016 vo veci priznania starobného dôchodku odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X-I. zo dňa 16. novembra 2016 v spojení s
rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X-II. zo dňa 16. novembra 2016. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
námietka žalobcu týkajúca sa nezhodnotenia doby poistenia získanej do 31. decembra 1992 a určenia
príslušnosti nebola dôvodná, pretože žalobca bol ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej
republiky zamestnaný u zamestnávateľa K., a.s., R. R.. K. D. a.s., organizačná zložka zahraničnej osoby,
so sídlom v R. R. vznikla až 22. januára 1993. Zamestnávateľom žalobcu ku dňu rozdelenia Českej a
Slovenskej federatívnej republiky, t. j. ku dňu 31. decembra 1992 bola K. a.s. so sídlom v D.. Keďže
zamestnávateľ žalobcu mal ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky sídlo na území
Českej republiky, všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred 1. januárom 1993 sa považujú za
doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok za ne je príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho
zabezpečenia. Žaloba získal dôchodkový vek 19. mája 2016 dovŕšením 62 rokov veku. K tomuto
dátumu získal 8 539 dní obdobia dôchodkového poistenia, to znamená 23 rokov a 144 dní obdobia
dôchodkového poistenia. Suma starobného dôchodku podľa článku 52 ods. 4, písm. i) a prvej časti
prílohy VIII. nariadenia (ES) a Rady č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 sa môže vypočítať len
s prihliadnutím na obdobie dôchodkového poistenia získané právnych predpisov Slovenskej republiky,
pretože suma dôchodku vypočítaná podľa zákona č. 461/2003 Z. z. je rovnaká bez ohľadu na to, či bola
vypočítaná ako nezávislá (národná) dávka alebo paušálna (čiastková) dávka. Vzhľadom na uvedené
bol na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového
poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté po 1. januári 1993. Žalovaný ďalej dôvodil tým, že ak by
žalobcovi priznal starobný dôchodok aj za doby zabezpečenia získané pred 1. januárom 1993, ktoré sa
považujú za doby zabezpečenia Českej republiky, došlo by k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb.
Takýto postup by bol v rozpore so základnými zásadami koordinačných nariadení Európskej únie, ktoré
určujú pravidlá na určenie dôchodkovej dávky tak, aby nedošlo k zhodnoteniu jednej doby poistenia
dvakrát. Zhodnotenie dôb získaných pred 1. januárom 1993 by spôsobilo diskrimináciu tých poberateľov
dôchodkov, ktorí získali doby zabezpečenia pred 1. januárom 1993 výlučne od zamestnávateľov so
sídlom na území Slovenskej republiky. So žalobcom nebolo pri určení sumy starobného dôchodku
zaobchádzané odlišne ako s inými dôchodcami, ktorí sa ocitli v obdobnej situácii, preto diskriminovaný
nebol. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva právo na užívanie práv zaručených
Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie zaručené v
článku 14 je porušené len vtedy, ak štáty bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia zaobchádzajú
odlišne s osobami v analogických situáciách, alebo nezaobchádzajú odlišne s osobami, ktorých situácie
sa citeľne líšia. Sociálna poisťovňa je povinná v zmysle článku 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Suma starobného
dôchodku žalobcu bola určená podľa § 66 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. ako súčin priemerného
osobného mzdového bodu 0,9788 x 23,3946 rokov obdobia dôchodkového poistenia krát aktuálna
dôchodková hodnota 10,9930 = 251,80 Eur mesačne. Táto suma bola podľa § 82 zákona č.461/2003
Z. z. zvýšená o 1,90 Eur mesačne na 253,70 Eur mesačne. Pretože táto suma bola nižšia k 19. januára
2016 ako suma min. dôchodku 346,70 Eur za 46 rokov kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia,
žalobcovi bol starobný dôchodok k 19. máju 2016 zvýšený o 93.-Eur mesačne na sumu min. dôchodku
346,70 Eur. Nárok na toto zvýšenie vzniká do vtedy, ak nedôjde k zmene vyplácaného dôchodku,



resp. ak nevznikne nárok na ďalší dôchodok. Rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia
č. R-24.10.2016-428/5405190681 zo dňa 24. októbra 2016 bol žalobcovi od 20. mája 2016 priznaný
starobný dôchodok v sume 8 227.-Kč mesačne, ktorý po prepočte kurzom k 1. aprílu 2016 je 304,36
Eur. Pretože úhrn dôchodkových príjmov 558,06 Eur presahuje sumu min. dôchodku, nárok na zvýšenie
starobného dôchodku na sumu min. dôchodku žalobcovi od 20. mája 2016 zanikol. Námietku žalobcu
týkajúca sa neposúdenia rozdielu výšky starobného dôchodku, na ktorý by vznikol nárok v Slovenskej
republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a súčtu čiastkových dôchodkov priznaných podľa
právnych predpisov Slovenskej a Českej republiky vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko s účinnosťou od
1. januára 2016 má poistenec v súlade s § 69 zákona č.461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z.
nárok na vyrovnávací príplatok po splnení zákonom stanovených podmienok, a to, ak poistenec požiada
o posúdenie nároku na vyrovnávací príplatok, bol priznaný starobný dôchodok, získal pred 1. januárom
1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktorý mu bol po 31.
decembri 1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, získal od 1. januára 1993
do 31. decembra 2003 najmenej jeden rok doby zamestnania alebo náhradnej doby ku dňu, od ktorého
žiada o jeho priznanie, má nárok na výplatu starobného dôchodku podľa predpisov Českej republiky a
suma vyrovnávacieho príplatku má ku dňu, od ktorého žiada o jeho priznanie, kladnú hodnotu. Žalobca
žiadosť o vyrovnávací príplatok nepodal. Aj napriek tejto skutočnosti bol podľa oznámenia Českej správy
sociálneho zabezpečenia žalobcovi priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky za
8 523 dní československého obdobia dôchodkového poistenia, čo je v súlade s § 60 ods. 9 a 10
zákona č. 461/2003 z. z. za 23 rokov a 128 dní československého obdobia dôchodkového poistenia.
Žalobca v rámci odvolacieho konania nepredložil dôkazy, ktorými by spochybnil správnosť napadnutých
rozhodnutí, a preto odvolací orgán odvolaniu nevyhovel.

4. Žalobca žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote žiadal, aby bolo napadnuté rozhodnutie
ako aj prvostupňové rozhodnutia zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v
žalobe uviedol, že vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal sídlo svojho
zamestnávateľa, u ktorého bol zamestnaný ku dňu zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Namietal to, že nikdy nepracoval na území Českej republiky a ani inde v zahraničí a celý produktívny
život mal miesto výkonu práce výlučne v Slovenskej republike. Ďalej, že poukázal na to, že postup
prvostupňového orgánu bol voči žalobcovi diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi o priznanie
dôchodku, ktorí rovnako ako žalobca počas svojho produktívneho obdobia pracovali výlučne na území
Slovenskej republiky a v zamestnaní dosahovali rovnaké príjmy ako žalobca. Uviedol, že v odvolaní
namietal, že sociálna poisťovňa postupovala v rozpore s článkom 12 a článkom 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Súčet starobného dôchodku priznaného sociálnou poisťovňou po zániku nároku
na zvýšenie vo výške 253,70 Eur a starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho
zabezpečenia predstavuje po prepočte vo výške 304,44 Eur predstavuje spolu 558,14 Eur a suma,
ktorá by žalobcovi patrila, ak by sa aj obdobie poistenia pred rozdelením štátu považovalo za obdobie
dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, by predstavovalo
615,40 Eur. Rozdiel predstavuje 57,26 Eur v neprospech žalobcu.

5. Žalobca v žalobe poukázal, že všetky doby dôchodkového poistenia získal v mieste výkonu práce,
ktoré sa nachádza na území Slovenskej republiky. Okolnosť, že od 1. januára 1993 došlo k rozdeleniu
ČSFR, nemôže byť žalobcovi ako občanovi ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu.
Slovenská republika je nástupcom ČSFR. Doby poistenia získané do 31. decembra 1992 za existencie
spoločného štátu nemožno považovať len za doby odpracované v cudzine tak, ako to urobil žalovaný,
a preto nie je so žalobcom možné zaobchádzať inak, ako s tými občanmi, ktorých zamestnávatelia
mali za existencie spoločného štátu k 31.2.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Takéto odlišné
zaobchádzanie je v rozpore s článkom 12 a článkom 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z článku
39 ods. 1 Ústavy SR vyplýva právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. V kontexte s
týmto článkom a zákazom diskriminácie uvedeným v článku 12 Ústavy SR je potrebné si uvedomiť, že
Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky
ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na
území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine. Do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území
Českej ako aj na území Slovenskej republiky hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte.
Zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992 a
po 30.4.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z tohto pohľadu je potrebné nazerať aj na
starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a článku 20 Zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v
intenciách uplatnených v ustanovení nariadenia a Zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného



dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR. V prípade, že základná výška
dôchodku ku dňu vzniku nároku na dôchodok nedosahuje výšku, ktorá by žalobcovi patrila, ak by sa
pre výšku jeho starobného dôchodku započítali všetky doby dôchodkového poistenia tak na území
Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky, ale aj všetky priemerné príspevky od 1.1.1984
do 31.12.1992, resp. pri použití § 63 ods. 7 zákona o sociálnom poistení aj pred 1.1.1984, potom
dôchodok musí byť priznaný v sume rovnajúcej rozdielu medzi výškou starobného dôchodku priznané
Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku, ktorá by žalobcovi patrila, ak
by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych
predpisov. Žalovaný mal posudzovať dôchodkové nároky dôchodcu, pričom mal vychádzať priamo z
článku 12 a z článku 39 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca ďalej v žalobe argumentoval tým, že takýto
právny názor vychádza z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v analogických veciach
starobných dôchodcov, ktorí celý život pracovali výlučne na území Slovenskej republiky a k 31.12.1992
ich zamestnávateľ mal sídlo v Českej republike. Ide najmä o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9So 200/2011 z 30.1.2013, 9So 203/2011 zo dňa 30.1.2013, 9So 124/2013 zo dňa 25.2.2015, 1So
66/2013 zo dňa 19.1.2016.

6. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný nepovažoval námietku neposúdenia rozdielu výšky
starobného dôchodku, na ktorý by žalobcovi vznikol nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia
dôchodkového veku a súčtu čiastkových dôchodkov priznaných podľa právnych predpisov Slovenskej
republiky a Českej republiky za dôvodnú aj preto, že si žalobca nepodal žiadosť o vyrovnávací príplatok
podľa § 69b zákona č.461/2003 Z. z., pričom si musel byť vedomý toho, že žalobca nespĺňa podmienky
nároku na vyrovnávací príplatok, keďže sám v rozhodnutí uvádza, že dôchodok z Českej republiky mu
bol priznaný za obdobie československého dôchodkového poistenia v dĺžke 23 rokov a 128 dní. Preto
je viac ako isté, že keby si podal žiadosť o vyrovnávací príplatok, tak by bola táto žiadosť zamietnutá,
pretože nebola splnená podmienka 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia.
Žalobca ďalej namietal, že nesprávny je aj právny názor žalovaného, že priznaním starobného dôchodku
vo výške tak ako žiada žalobca, by boli dvojnásobne zhodnotené doby pred 1.1.1993. Poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-399/09 Márie Landtová proti Českej správe sociálneho
zabezpečenia, v ktorom sa uvádza: „Ako uvádza Európska komisia, Ústavný soud len stanovuje, že je
nevyhnutné upraviť výšku českej dávky v starobe, priznanej podľa článku 20 Zmluvy, na úroveň dávky,
ktorú by poistenec poberal, keby jej výška bola vypočítaná len na základe vnútroštátnych pravidiel,
ak výška tejto dávky je vyššia ako dávka priznaná podľa ustanovení Zmluvy. Nejde teda o priznanie
súbežnej českej dávky v starobe ani o dvojité zohľadnenie jednej a tej istej doby poistenia, ale len
o odstránenie objektívne zisteného rozdielu medzi dávkami rôzneho pôvodu. Je nutné konštatovať,
že takýto prístup umožňuje vylúčiť „prekrývanie uplatňovaných právnych predpisov rôznych členských
štátov“ v súlade s cieľom vyjadreným v ôsmom odôvodnení nariadenia č. 1408/71 a nie je v rozpore
s kritériom rozdelenia právomoci stanoveným v článku 20 Zmluvy, teda kritériom zachovaným podľa
článku 7 ods.2, písm. c) nariadenia č. 1408/71 v spojení s časťou A bodom 6 prílohy III. uvedeného
nariadenia. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na prvú položenú otázku potrebné odpovedať v tom
zmysle, že ustanovenia časti A bodu 6 prílohy III. nariadenia č. 1408/71v spojení s článkom 7 ods. 2,
písm. c) tohto nariadenia nebránia takému vnútroštátnemu pravidlu, akým je pravidlo, ktorého sa týka
konanie vo veci samej, podľa ktorého sa vypláca vyrovnávací príspevok k dávke v starobe v prípade,
že výška tejto dávky priznaná podľa článku 20 Zmluvy, je nižšia než dávka, ktorá by bola priznaná, ak
by bol starobný dôchodok vypočítaný podľa právnych noriem Českej republiky“. V žalobcovom prípade
podľa právnych noriem Slovenskej republiky.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol,
že námietka týkajúca sa nezhodnotenia doby poistenia získanej do 31.decembra 1992 a určenia
príslušnosti nebola dôvodná, keďže zamestnávateľ žalobcu ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej
republiky k 31. decembru 1992 mal sídlo na území Českej republiky, potom všetky doby zabezpečenia,
ktoré žalobca získal pred 1. januárom 1993 sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky
a dôchodok za ne, je príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia. Ďalej zopakoval
dôvody napadnutého rozhodnutia a konštatoval, že žalobca v správnej žalobe uviedol, že skutočnosť,
že zákon o sociálnom poistení a ani iný právny predpis žalobcom namietaný postup pri určení sumy
starobného dôchodku neupravujú, nemôže byť z hľadiska jeho nároku na primerané zabezpečenie v
starobe okolnosťou podstatnou a že potrebné vychádzať z článku 12 a článku 39 ods. 1 Ústavy. K
tomu žalovaný uviedol, že postup žalovanej bol súladný s platnými právnymi predpismi a záväznými
nariadeniami koordinujúcimi zákonmi a dohovory o sociálnom zabezpečení v európskom priestore,



poukazujúc najmä na článok 20 ods. 1, 2 Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou o sociálnom
zabezpečení, článok 15 ods. 1 a 2 Správnej dohody o vykonávaní zmluvy medzi Slovenskou a Českou
republikou o sociálnom zabezpečení, článok 52 ods. 4, písm. i) prvej časti prílohy VIII. nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009, článok 3 ods. 1 písm. d),
článok 8 ods. 1, článok 8 ods. 1 a príloha II. nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
a článok 8 ods. 1 a príloha I. nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 997/2009.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods.3 SSP vec prejednal na
nariadenom pojednávaní a po prejednaní veci dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná.

9. Článok 12 Ústavy Slovenskej republiky 1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. (2) Základné práva
a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu
pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto
dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. (3) Každý má právo slobodne rozhodovať o
svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku
smerujúce k odnárodňovaniu. (4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje
svoje základné práva a slobody.

10. Článok 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (1) Občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

11. Medzi účastníkmi nebola sporná žiadna z rozhodných skutkových okolností. Žalobcov
zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnaný ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky
K. a.s. mal sídlo v Českej republike. Preto sa na žalobcu vzťahoval článok 20 ods. 1 Zmluvy medzi
Slovenskej a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého doby zabezpečenia získané
pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky sa považujú za doby zabezpečenia
toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej
a Slovenskej federatívnej republiky alebo naposledy pred týmto dňom. Nebolo sporné, že žalobcove
doby zabezpečenia pred 1.1.1993 sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok
za ne je príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia. Nebolo sporné, že žalobca k
19. máju 2016 získal 8 539 dní obdobia dôchodkového poistenia za obdobie po 1.1.1993 do 19. mája
2016, čo predstavovalo spolu 23 rokov 144 dní obdobia dôchodkového poistenia. Nebolo sporné ani
to, že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok rozhodnutím Českej správy sociálneho zabezpečenia
podľa predpisov Českej republiky za 8 523 dní československého obdobia dôchodkového poistenia,
čo je v zmysle § 69 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov 23 rokov a 128
dní československého obdobia dôchodkového poistenia. Nebolo sporné ani to, že miesto výkonu práce
žalobcu bolo aj počas trvania Českej a Slovenskej federatívnej republiky vždy na území Slovenskej
republiky. Nebolo sporné ani to, že súčet čiastkových dôchodkov z dôchodkového zabezpečenia
priznaného žalobcovi českou stranou sociálneho zabezpečenia a zo sociálneho poistenia priznaného
Sociálnou poisťovňou predstavuje sumu nižšiu ako dôchodok, ktorý by žalobcovi patril v prípade, že
by celá doba zamestnania bola zohľadnená podľa predpisov platných v Slovenskej republike. Spornou
bola otázka nároku žalobcu na vyrovnanie rozdielu medzi takto vypočítaným starobným dôchodkom
v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a výškou starobného dôchodku, ktorý by bol
vypočítaný len podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ak by všetky doby poistenia
boli hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, keďže
žalobca nespĺňa podmienky nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b zákona č. 461/2003 Z. z..
Riešením tejto otázky sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberal Najvyšší súd Slovenskej
republiky a dospel k záverom na odklonenie sa od ktorých, nenašiel správny súd žiadne argumenty, a s
týmito závermi obsiahnutými v judikatúre Najvyššieho súdu SR sa plne stotožňuje. Z tohto dôvodu ďalej
poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR 10So/43/2016 zo dňa 18. júla 2017, ktoré
sa vzťahuje aj na prejednávanú vec: „Spornou je otázka nároku navrhovateľky na vyrovnanie rozdielu
medzi takto vypočítaným starobným dôchodkom v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a
výškou starobného dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ak by všetky doby poistenia boli
hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, keďže nespĺňa



podmienky nároku na vyrovnávací príplatok podľa § 69b zákona č. 461/2003 Z.z. Zákon o sociálnom poistení je všeobecným predpisom v
oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v Slovenskej republike. Z jeho pôsobnosti sú čiastočne
vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči a záchranári v rozsahu, upravenom zákonom č.328/2002
 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dôchodkové poistenie, teda
aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva
Sociálna poisťovňa (§ 120 ods. 1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1. zákona o sociálnom poistení). Iný
orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho
dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná
vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa zákona č.461/2003 Z. z. samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho
starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového
kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu
poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký
postup je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov
upravujúcich sociálne poistenie v rámci a v súlade s Ústavou SR.V kontexte s vyššie uvedeným
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy o
sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná
právna úprava - zákon č. 100/1988 Zb. o
sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte
z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom na strane
slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Výrazná zmena nastala v dôsledku
zmien predpisov, upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v
Slovenskej republike v neskoršom období“.

12. Z uvedeného výkladu, ktorý používa vo svojej rozhodovacej činnosti Najvyšší súd Slovenskej
republiky vyplýva, že článok 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 39 ods. 1 Ústavy SR
bráni takej aplikácii zákona č. 461/2003 Z. z., pri ktorej by poistenec mal celkový starobný dôchodok
(súčet starobných dôchodkov) nižší len z dôvodu, že v období Českej a Slovenskej federatívnej republiky,
resp. jej rozdelenia mal jeho zamestnávateľ sídlo v Českej republike.

13. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nebolo v
súlade so zákonom, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté
rozhodnutie podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP zrušil a súčasne zrušil aj predchádzajúce prvostupňové
rozhodnutie podľa § 191 ods. 3, písm. a) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou
žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho
výške a priznať ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej a Slovenskej republiky
po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho
života získal rovnakú dobu poistenia a rovné príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území
Slovenskej republiky.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi
voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal
žalobca vo veci úspech celkom alebo sčasti. Žalobca mal v tomto prípade plný úspech, keďže napadnuté
ako aj prvostupňové rozhodnutie boli zrušené, a preto mu súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd v súlade s § 175 ods.
2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Lehota bola stanovená v súlade s ust. § 175 ods. 3 SSP.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná
sťažnosť,
ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí
podať v lehote



jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú
sťažnosť
možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho,
kto podanie urobil.